CIRKEV JE JEDNA, SVÄTÁ, KATOLÍCKA A APOŠTOLSKÁ
3. odsek
CIRKEV JE JEDNA, SVÄTÁ, KATOLÍCKA A APOŠTOLSKÁ
811 „Toto je jediná Kristova Cirkev, (750) ktorú v Symbole viery vyznávame ako jednu, svätú, katolícku a apoštolskú.“ Tieto štyri znaky, navzájom neoddeliteľne spojené, označujú podstatné vlastnosti Cirkvi a jej poslania. Cirkev ich nemá sama od seba. To Kristus skrze Ducha Svätého dáva svojej Cirkvi, že je jedna, svätá, katolícka a apoštolská. (832, 865) On ju aj povoláva uskutočňovať každú z týchto vlastností.
812 Jedine viera môže poznať, že Cirkev má tieto vlastnosti zo svojho božského prameňa. (156, 770) Ale ich historické prejavy sú znameniami, ktoré zreteľne oslovujú aj ľudský rozum. „Cirkev,“ pripomína Prvý vatikánsky koncil, „pre svoju vynikajúcu svätosť…, pre svoju katolícku jednotu a nepremožiteľnú stálosť je sama osebe veľkým a trvalým dôvodom vierohodnosti a nevyvrátiteľným svedectvom svojho božského poslania.“
I. Cirkev je jedna
„POSVÄTNÉ TAJOMSTVO JEDNOTY CIRKVI“
813 Cirkev je jedna vzhľadom na svoj pôvod: (172) „Najvyšším vzorom a základom [princípom] tohto tajomstva je jednota jedného Boha Otca a Syna v Duchu Svätom v Trojici osôb.“ (766) Cirkev je jedna vzhľadom na svojho Zakladateľa: „Lebo sám vtelený Syn… skrze svoj kríž zmieril všetkých ľudí s Bohom a… obnovil jednotu všetkých v jednom ľude a v jednom tele.“ Cirkev je jedna vzhľadom na svoju „dušu“: (797) „Duch Svätý, ktorý prebýva vo veriacich a napĺňa i vedie celú Cirkev, vytvára ono obdivuhodné spoločenstvo veriacich a všetkých tak hlboko spája v Kristovi, že je základom [princípom] jednoty Cirkvi.“ Patrí teda k samej podstate Cirkvi, že je jedna:
„Aký tajomný zázrak! Jeden je totiž Otec všetkého. Jeden je aj Logos [Slovo] všetkého a jeden Duch Svätý a on je všade. A je len jedna matka panna; mne sa však páči volať ju Cirkvou.“
814 Táto jediná Cirkev sa však už od začiatku predstavuje s veľkou rozmanitosťou, ktorá pochádza z rôznosti Božích darov (791, 873) a zároveň z množstva osôb, ktoré ich dostávajú. V jednote Božieho ľudu sa zhromažďujú rozdielnosti národov a kultúr. (1202) Medzi členmi Cirkvi jestvuje rozličnosť darov, úloh, podmienok a spôsobov života; „v spoločenstve Cirkvi oprávnene jestvujú partikulárne cirkvi, ktoré majú vlastné tradície“. (832) Veľké bohatstvo tejto rozmanitosti nie je v protiklade s jednotou Cirkvi. No hriech a ťarcha jeho následkov neprestajne ohrozujú dar jednoty. Preto apoštol Pavol musí povzbudzovať, aby sa zachovala „jednota ducha vo zväzku pokoja“ (Ef 4,3) .
815 Aké sú tieto zväzky jednoty? Nadovšetko je to láska, (1827) „ktorá je zväzkom dokonalosti“ (Kol 3,14) . Ale jednotu putujúcej Cirkvi zabezpečujú aj viditeľné zväzky spoločenstva: (830, 837)
— vyznávanie jedinej viery prijatej od apoštolov; (173)
— spoločné slávenie Božieho kultu, predovšetkým sviatostí;
— apoštolské nástupníctvo prostredníctvom sviatosti posvätného stavu (sacramentum Ordinis), ktoré udržiava bratskú svornosť Božej rodiny.
816 „Toto je jediná Kristova Cirkev… ktorú náš Spasiteľ po svojom zmŕtvychvstaní zveril Petrovi, aby bol jej pastierom, a poveril jeho i ostatných apoštolov, aby ju šírili a viedli… Táto Cirkev, ustanovená a usporiadaná na tomto svete ako spoločnosť, pretrváva (subsistit) v Katolíckej cirkvi, ktorú spravuje Petrov nástupca a biskupi v spoločenstve s ním.“
Dekrét Druhého vatikánskeho koncilu o ekumenizme vysvetľuje: „Jedine prostredníctvom Kristovej Katolíckej cirkvi, ktorá je všeobecným prostriedkom spásy, možno dosiahnuť celú plnosť prostriedkov spásy. (830) Veríme totiž, že Pán zveril všetko bohatstvo Novej zmluvy jedine apoštolskému kolégiu, na ktorého čele stojí Peter, na budovanie jediného Kristovho tela na zemi, do ktorého sa majú plne začleniť všetci, ktorí už nejakým spôsobom patria k Božiemu ľudu.“
ZRANENÁ JEDNOTA
817 V skutočnosti „v tejto jednej a jedinej Božej Cirkvi vznikli už na začiatku určité roztržky, ktoré Apoštol prísne karhá ako odsúdeniahodné. V neskorších storočiach sa však vyskytli väčšie rozpory a nemalé spoločenstvá sa oddelili od plného spoločenstva Katolíckej cirkvi, niekedy vinou ľudí z jednej i druhej strany.“ (2089) Rozštiepenia, ktoré zraňujú jednotu Kristovho tela (rozlišujeme herézu, apostázu a schizmu), nevznikajú bez hriechov ľudí:
„Kde sú hriechy, tam je mnohosť, tam sú schizmy, herézy a rozpory. Kde je však čnosť tam je jednota, tam je súlad, na základe ktorého všetci veriaci mal jedno srdce a jednu dušu“
818 Tých, čo sa v súčasnosti rodia v spoločenstvách, ktoré vznikli z takýchto rozštiepení, „a sú poučení vo viere v Krista, nemožno obviniť z hriechu oddelenia a Katolícka cirkev ich objíma s bratskou úctou a láskou… V krste sú ospravodlivení vierou, (1271) včlenení do Krista, a preto sú právom poctení menom kresťan a synovia Katolíckej cirkvi ich oprávnene uznávajú za bratov v Pánovi.“
819 Okrem toho „mnohé prvky posväcovania a pravdy“ jestvujú aj mimo viditeľných hraníc Katolíckej cirkvi: „písané Božie slovo, život milosti, viera, nádej a láska a iné vnútorné dary Ducha Svätého, ako aj viditeľné prvky“. Kristov Duch používa tieto cirkvi a cirkevné spoločenstvá ako prostriedky spásy. Účinnosť týchto prostriedkov pochádza z plnosti milosti a pravdy, ktorú Kristus zveril Katolíckej cirkvi. Všetky tieto dobrá pochádzajú od Krista a vedú k nemu a samy „podnecujú ku katolíckej jednote“.
NA CESTE K JEDNOTE
820 „Veríme, že“ jednota, „ktorú Kristus od začiatku daroval svojej Cirkvi,… pretrváva neodňateľne v Katolíckej cirkvi, a dúfame, že sa bude deň čo deň zveľaďovať až do skončenia vekov.“ Kristus ustavične dáva svojej Cirkvi dar jednoty, ale Cirkev sa musí stále modliť a pracovať na tom, aby udržiavala, posilňovala a zdokonaľovala jednotu, (2748) ktorú pre ňu chce Kristus. Preto sám Ježiš v hodine svojho umučenia prosil a ani teraz neprestáva prosiť Otca o jednotu svojich učeníkov: „…aby všetci boli jedno, ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás jedno, aby svet uveril, že si ma ty poslal“ (Jn 17,21) . Túžba po obnovení jednoty všetkých kresťanov je Kristov dar a výzva Ducha Svätého.
821 Aby sme na túto výzvu primerane odpovedali, vyžaduje sa:
— ustavičná obnova Cirkvi vo väčšej vernosti svojmu povolaniu. Táto obnova je hybnou silou smerovania k jednote;
— obrátenie srdca, (827) aby sa veriaci v Krista „snažili čím bezúhonnejšie žiť podľa evanjelia“, lebo nevernosť údov Kristovmu daru je príčinou rozdelení;
— spoločná modlitba, (2791) lebo „obrátenie srdca a svätosť života spolu so súkromnými a verejnými modlitbami za jednotu kresťanov treba pokladať za dušu celého ekumenického hnutia a právom ich možno nazvať duchovným ekumenizmom“;
— vzájomné bratské poznávanie;
— ekumenická formácia veriacich a najmä kňazov;
— dialóg medzi teológmi a stretnutia kresťanov rôznych cirkví a spoločenstiev;
— spolupráca medzi kresťanmi v rozličných oblastiach služby ľuďom.
822 „Starosť o obnovenie jednoty sa týka celej Cirkvi, a to tak veriacich, ako aj pastierov.“ Ale treba si uvedomiť, „že toto sväté predsavzatie obnoviť jednotu všetkých kresťanov v jednej jedinej Kristovej Cirkvi presahuje ľudské sily a schopnosti“. Preto celú svoju nádej vkladáme „do Kristovej modlitby za Cirkev, do Otcovej lásky k nám a do sily Ducha Svätého“.
II. Cirkev je svätá
823 „Je predmetom viery, že Cirkev… je nezrušiteľne svätá. Lebo Kristus, Boží Syn, ktorý je s Otcom a Duchom Svätým zvelebovaný (459) ako ,jediný Svätý‘, miloval Cirkev ako svoju nevestu (796) a seba samého vydal za ňu, aby ju posvätil a spojil so sebou ako svoje telo a naplnil ju darom Ducha Svätého, na Božiu slávu.“ Cirkev je teda „svätý Boží ľud“ (946) a jej členovia sa volajú svätí“.
824 Cirkev je zjednotená s Kristom a on ju posväcuje; skrze neho a v ňom sa aj ona stáva posväcujúcou. Celá činnosť Cirkvi smeruje k posväcovaniu ľudí v Kristovi a k oslave Boha ako k svojmu cieľu. V Cirkvi sa nachádza „plnosť všetkých prostriedkov spásy“. (816) V nej „s pomocou Božej milosti dosahujeme svätosť“.
825 „Cirkev sa už na tejto zemi vyznačuje pravou, (670) hoci nedokonalou svätosťou.“ Vo svojich členoch musí dokonalú svätosť ešte len získavať: Všetci veriaci v Krista akéhokoľvek povolania a stavu, vystrojení toľkými a takými spasiteľnými prostriedkami, (2013) sú Pánom povolaní, každý svojou cestou, na takú dokonalú svätosť, ako je dokonalý sám Otec.“
826 Dušou svätosti, na ktorú sme všetci povolaní, je láska: (1827) Ona „riadi všetky prostriedky posväcovania, oživuje ich a privádza k cieľu.“ (2658)
„Pochopila som, že ak má Cirkev telo zložené z rozličných údov, nemôže jej chýbať úd, ktorý je zo všetkých najpotrebnejší a najvznešenejší, pochopila som, že Cirkev má srdce a že toto srdce horí láskou. Pochopila som, že jedine láska pobáda údy Cirkvi (864) do činnosti a že keby táto láska vyhasla, apoštoli by už neohlasovali evanjelium, mučeníci by odmietali vyliať svoju krv… Pochopila som, že láska zahŕňa v sebe všetky povolania, že láska je všetko, že objíma všetky časy a všetky miesta…, slovom, že je večná!“
827 „Kým Kristus, ,svätý, nevinný a nepoškvrnený‘, (1425-1429) nepoznal hriech, ale prišiel jedine preto, aby odčinil hriechy ľudu, Cirkev zahŕňa vo svojom lone hriešnikov, je svätá a zároveň stále potrebuje očisťovanie, ustavične kráča cestou pokánia a obnovy.“ (821) Všetci členovia Cirkvi, vrátane jej služobníkov, musia uznávať, že sú hriešnikmi. Vo všetkých je ešte pomiešaný – a to až do skončenia čias – kúkoľ hriechu s dobrým semenom evanjelia. Cirkev teda zhromažďuje hriešnikov, ku ktorým už prišla Kristova spása, ale sú ešte stále na ceste posväcovania:
Cirkev „je teda svätá, hoci má vo svojom lone hriešnikov, lebo nemá iný život ako život milosti: ak sa ním jej údy živia, posväcujú sa; ak sa mu odcudzia, upadajú do hriechov a nezriadeností, ktoré bránia, aby vyžarovala jej svätosť. Preto trpí a robí pokánie za tieto hriechy, z ktorých má však moc vyslobodzovať svoje deti Kristovou krvou a darom Ducha Svätého.“
828 Keď Cirkev svätorečí (kanonizuje) (1173) niektorých veriacich, čiže keď slávnostne vyhlasuje, že títo veriaci hrdinsky praktizovali čnosti a vo svojom živote boli verní Božej milosti, uznáva moc Ducha svätosti, ktorý je v nej, a udržiava nádej veriacich tým, že im ich dáva za vzor a za orodovníkov. „Svätci a svätice boli vždy prameňom a počiatkom obnovy v najťažších chvíľach dejín Cirkvi.“ (2045) Veď „svätosť Cirkvi je tajomným prameňom a spoľahlivým kritériom jej apoštolskej činnosti a jej misionárskeho zápalu“.
829 „Kým v preblahoslavenej Panne Cirkev už dosiahla dokonalosť, (1172) vďaka ktorej je bez škvrny a vrásky, veriaci v Krista sa ešte snažia, aby zvíťazili nad hriechom a rástli vo svätosti. Preto upierajú oči na Máriu:“ v nej už je Cirkev celkom svätá. (972)
III. Cirkev je katolícka
ČO ZNAMENÁ „KATOLÍCKA“?
830 Slovo „katolícky“ znamená „všeobecný“ v zmysle „celý“ alebo „úplný“. Cirkev je katolícka v dvojakom zmysle:
Je katolícka preto, že je v nej prítomný Kristus. „Kde je Ježiš Kristus, tam je Katolícka cirkev.“ (795) V nej pretrváva plnosť Kristovho tela zjednoteného so svojou Hlavou, (815-816) čo v sebe zahŕňa, že od neho dostáva „plnosť prostriedkov spásy“, ktoré on chcel: vyznanie pravej a úplnej viery, úplný sviatostný život a vysvätenú službu (ministerium ordinatum) v apoštolskom nástupníctve. V tomto základnom zmysle bola Cirkev katolícka v deň Turíc a bude ňou stále až do dňa parúzie (druhého Pánovho príchodu).
831 Je katolícka preto, že ju Kristus posiela (849) k celému ľudskému pokoleniu:
„Všetci ľudia sú povolaní do spoločenstva nového Božieho ľudu. Preto sa tento ľud, hoci zostáva jeden a jediný, má šíriť po celom svete a cez všetky veky, aby sa splnil zámer vôle Boha, ktorý na počiatku stvoril jedinú ľudskú prirodzenosť (360) a rozhodol sa zhromaždiť nakoniec v jedno svoje roztratené deti… Táto vlastnosť univerzálnosti, ktorá je ozdobou Božieho ľudu, je darom samého Pána; (518) vďaka tomuto daru Katolícka cirkev účinne a neprestajne smeruje k zjednoteniu celého ľudstva so všetkým jeho bohatstvom pod Kristom Hlavou, v jednote jeho Ducha.“
KAŽDÁ PARTIKULÁRNA CIRKEV JE „KATOLÍCKA“
832 „Kristova Cirkev je skutočne prítomná (814) vo všetkých oprávnených miestnych spoločenstvách veriacich, ktoré – spojené so svojimi pastiermi – sa v Novom zákone tiež volajú cirkvami… V nich sa hlásaním Kristovho evanjelia zhromažďujú veriaci a slávi sa tajomstvo Pánovej večere… V týchto spoločenstvách, hoci často malých a chudobných alebo roztratených, je prítomný Kristus, ktorého mocou sa združuje jedna, svätá, (811) katolícka a apoštolská Cirkev.“
833 Pod názvom partikulárna cirkev, ktorou je predovšetkým diecéza (alebo eparchia), rozumie sa pospolitosť veriacich, ktorí sú v spoločenstve viery a sviatostí so svojím biskupom vysväteným v apoštolskom nástupníctve. Tieto partikulárne cirkvi (886) sú utvorené „na obraz všeobecnej Cirkvi; v nich a z nich [utvorená] jestvuje jedna a jediná Katolícka cirkev“.
834 Partikulárne cirkvi sú plne katolícke prostredníctvom spoločenstva s jednou z nich: s rímskou cirkvou, „ktorá predsedá láske“. (882, 1369) „Lebo s touto cirkvou sa pre jej vynikajúce prvenstvo musí zhodovať každá cirkev, to znamená veriaci zovšadiaľ.“ „Veď od začiatku, keď k nám zostúpilo vtelené Božie Slovo, všetky kresťanské cirkvi všade považovali a považujú veľkú cirkev, ktorá je tam [v Ríme], za jedinú pevnú bázu a základ, lebo ju podľa samého Spasiteľovho prisľúbenia pekelné brány nikdy nepremôžu.“
835 „Musíme sa však vystríhať toho, aby sme všeobecnú Cirkev nechápali ako nejaký súhrn alebo, ak tak možno povedať, federáciu… partikulárnych cirkví… Cirkev sama, všeobecná povolaním a poslaním, keď zapustí korene v rôznych kultúrnych, spoločenských a ľudských podmienkach, nadobúda v každej časti sveta rozličné vonkajšie podoby a prejavy.“ Bohatá rozmanitosť cirkevných disciplín, liturgických obradov, teologických a duchovných dedičstiev, (1202) vlastná partikulárnym cirkvám a „smerujúca k jednote jasnejšie dokazuje katolíckosť nerozdelenej Cirkvi“.
KTO PATRÍ DO KATOLÍCKEJ CIRKVI?
836 „Do katolíckej jednoty Božieho ľudu… (831) sú povolaní všetci ľudia; rozličným spôsobom do nej patria alebo sú na ňu zameraní tak katolícki veriaci, ako aj ostatní, čo veria v Krista, a napokon vo všeobecnosti všetci ľudia povolaní Božou milosťou k spáse.“
837 „Do spoločenstva Cirkvi (771) sú naplno včlenení tí, čo majú Kristovho Ducha, a prijímajú celé jej zriadenie a všetky v nej ustanovené prostriedky spásy, a sú v jej viditeľnom organizme spojení s Kristom – ktorý ju spravuje prostredníctvom rímskeho pápeža a biskupov (882) –, a to zväzkami vyznania viery, sviatostí a cirkevného vedenia a spoločenstva. (815) Ale nespasí sa, hoci je začlenený do Cirkvi, kto nezotrvá v láske, lebo zostáva síce v lone Cirkvi ,telom‘, ale nie ,srdcom‘.“
838 „Cirkev vie, že je z viacerých dôvodov spojená (818) s tými, čo sú pokrstení a poctení menom kresťan, ale nevyznávajú úplnú vieru alebo nezachovávajú jednotu spoločenstva pod vedením Petrovho nástupcu.“ (1271) „Veď tí, čo veria v Krista a riadne prijali krst, sú v istom, hoci nedokonalom spoločenstve s Katolíckou cirkvou.“ S pravoslávnymi cirkvami je toto spoločenstvo také hlboké, „že mu chýba veľmi málo, aby dosiahlo plnosť, ktorá oprávňuje spoločné slávenie Pánovej Eucharistie“. (1399)
CIRKEV A NEKRESŤANIA
839 „Napokon aj tí, čo ešte neprijali evanjelium, (856) sú rozličným spôsobom zameraní na Boží ľud“:
Vzťah Cirkvi k židovskému národu. Keď Cirkev, Boží ľud v Novej zmluve, skúma svoje vlastné tajomstvo, objavuje puto, ktoré ho spája so židovským národom; (63) jeho synovia „boli prví, ku ktorým Pán [náš Boh] prehovoril“. Na rozdiel od iných nekresťanských náboženstiev je židovská viera už odpoveďou na Božie zjavenie v Starej zmluve. (147) Veď židovský národ čiže potomkovia Izraela, majú „adoptívne synovstvo, slávu, zmluvy, zákonodarstvo, kult, prisľúbenia. Ich sú praotcovia a z nich podľa tela pochádza Kristus“ (Rim 9,4-5) , „lebo Božie dary a povolanie sú neodvolateľné“ (Rim 11,29) .
840 Napokon, keď sa vezme do úvahy budúcnosť, (674) Boží ľud Starej zmluvy a nový Boží ľud smerujú k podobnému cieľu: očakávajú príchod (alebo návrat) Mesiáša. Ale na jednej strane je to očakávanie návratu Mesiáša, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych a je uznávaný za Pána a Božieho Syna; na druhej strane je to zasa očakávanie príchodu Mesiáša (ktorého črty ostávajú zahalené) na konci čias, očakávanie, ktoré sprevádza dráma nepoznania alebo neuznania Ježiša Krista. (597)
841 Vzťahy Cirkvi k moslimom. „Plán spásy zahŕňa aj tých, čo uznávajú Stvoriteľa, a medzi nimi predovšetkým moslimov, ktorí tvrdia, že sa pridŕžajú Abrahámovej viery a spolu s nami sa klaňajú jedinému, milosrdnému Bohu, ktorý bude v posledný deň súdiť ľudí.“
842 S nekresťanskými náboženstvami spája Cirkev predovšetkým puto spoločného pôvodu a spoločného cieľa ľudského pokolenia: (360)
„Veď všetky národy tvoria jedno spoločenstvo a majú jeden pôvod, lebo Boh stanovil, aby celé ľudské pokolenie obývalo celý povrch zeme, a majú aj jeden posledný cieľ, Boha, ktorého prozreteľnosť, svedectvo dobroty a zámery spásy sa rozprestierajú na všetkých, až kým vyvolení nebudú zhromaždení vo Svätom meste.“
843 Cirkev uznáva, že iné náboženstvá hľadajú, (28) hoci ešte „v tieňoch a obrazoch“ neznámeho, ale blízkeho Boha, lebo on dáva všetkým život, dych a všetko a chce, aby boli všetci ľudia spasení. Preto Cirkev považuje všetko to dobré a pravdivé, (856) čo sa môže nachádzať v náboženstvách, „za prípravu na evanjelium a za dar od toho, ktorý osvecuje každého človeka, aby mal napokon život“.
844 Ale ľudia vo svojom náboženskom správaní dávajú najavo aj hranice a omyly, ktoré v nich znetvorujú Boží obraz: (29)
„Ľudia oklamaní zlým duchom sa neraz stratili vo svojich myšlienkach a Božiu pravdu zamenili za lož, slúžiac radšej stvoreniam ako Stvoriteľovi, alebo žijú a zomierajú na tomto svete bez Boha, a tak sa vystavujú krajnému zúfalstvu.“
845 Aby Otec opäť zhromaždil všetky svoje deti, ktoré hriech rozohnal a zviedol z cesty, rozhodol sa zvolať celé ľudstvo (30) do Cirkvi svojho Syna. Cirkev je miesto, kde má ľudstvo znova nájsť svoju jednotu a svoju spásu. Ona je „zmierený svet“. (953) Je loď, „ktorá sa s plachtou Pánovho kríža, napnutou vetrom Ducha Svätého, bezpečne plaví na tomto svete“. Podľa iného obrazu obľúbeného cirkevnými Otcami jej predobrazom je Noemov koráb, ktorý jediný zachraňuje z potopy. (1219)
„MIMO CIRKVI NIET SPÁSY“
846 Ako treba chápať toto tvrdenie, ktoré často opakovali cirkevní Otcovia? Ak je formulované kladne, znamená, že všetka spása pochádza od Krista Hlavy prostredníctvom Cirkvi, ktorá je jeho telom:
Koncil „na základe Svätého písma a Tradície učí, že táto putujúca Cirkev je nevyhnutne potrebná na spásu. Lebo len Kristus, ktorý sa nám stáva prítomným vo svojom tele, ktorým je Cirkev, je prostredníkom a cestou k spáse. Keď však výslovne zdôraznil nevyhnutnú potrebu viery a krstu, tým súčasne potvrdil nevyhnutnú potrebu Cirkvi, (161, 1257) do ktorej ľudia vstupujú krstom akoby cez bránu. Preto by sa nemohli spasiť tí ľudia, ktorí by vedeli, že Katolícku cirkev založil Boh skrze Ježiša Krista ako nevyhnutne potrebnú, a predsa by nechceli do nej vstúpiť alebo v nej vytrvať.“
847 Toto tvrdenie sa nevzťahuje na tých, ktorí bez vlastnej viny nepoznajú Krista a jeho Cirkev:
„Lebo tí, čo bez vlastnej viny nepoznajú Kristovo evanjelium a jeho Cirkev, ale s úprimným srdcom hľadajú Boha a pod vplyvom milosti sa snažia skutkami plniť jeho vôľu, poznanú hlasom svedomia, môžu dosiahnuť večnú spásu.“
848 „Hoci Boh môže cestami, (1260) ktoré on pozná, priviesť ľudí, ktorí bez vlastnej viny nepoznajú evanjelium, k viere, bez ktorej je nemožné páčiť sa mu, Cirkev má povinnosť a zároveň sväté právo evanjelizovať“ všetkých ľudí.
MISIE – POŽIADAVKA KATOLÍCKOSTI CIRKVI
849 Misijný príkaz. „Boh poslal Cirkev k národom, (738, 767) aby bola ,všeobecnou sviatosťou spásy‘. A tak vedená najhlbšími požiadavkami svojej katolíckosti a poslušná príkazu svojho Zakladateľa usiluje sa ohlasovať evanjelium všetkým ľuďom.“ „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28,19-20) .
850 Pôvod a cieľ misií. Pánov misijný príkaz má svoj prvotný pôvod vo večnej láske Najsvätejšej Trojice: (257) „Putujúca Cirkev je svojou povahou misionárska, lebo má svoj pôvod v poslaní Syna a v poslaní Ducha Svätého (730) podľa plánu Boha Otca.“ A konečným cieľom misií nie je nič iné, ako dať ľuďom účasť na spoločenstve, ktoré je medzi Otcom a Synom v ich Duchu lásky.
851 Dôvod misií. Cirkev v každom čase odvodzovala povinnosť a čerpala silu svojho misijného nadšenia z Božej lásky k všetkým ľuďom: „Lebo nás ženie Kristova láska“ (2Kor 5,14) . (221, 429) Boh totiž „chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu“ (74, 217, 2104) (1Tim 2,4) . Boh chce, aby všetci dosiahli spásu poznaním pravdy. Spása je v pravde. Tí, čo poslúchajú hnutia Ducha pravdy, sú už na ceste spásy. (890) Ale Cirkev, ktorej bola táto pravda zverená, musí vychádzať v ústrety ich túžbe, aby im túto pravdu prinášala. Práve preto, že verí vo všeobecný plán spásy, musí byť misionárska.
852 Misijné cesty. „Duch Svätý je hlavným činiteľom celého poslania Cirkvi.“ On vedie Cirkev na misijných cestách. Keďže Cirkev predlžuje a v priebehu dejín rozvíja „poslanie samého Krista, ktorý bol poslaný hlásať evanjelium chudobným, má sa, podnecovaná Duchom Svätým, uberať tou istou cestou, ktorou šiel sám Kristus, (2044) totiž cestou chudoby, poslušnosti, služby a sebaobetovania až na smrť, z ktorej on svojím zmŕtvychvstaním vyšiel ako víťaz“. (2473) Takto „krv mučeníkov je semenom kresťanov“.
853 Ale Cirkev na svojom putovaní tiež zakusuje, „ako veľmi sú od seba vzdialené posolstvo, ktoré prináša, a ľudská slabosť tých, ktorým je evanjelium zverené“. Iba keď bude Boží ľud napredovať po ceste „pokánia a obnovy“ (1428) a po „úzkej ceste kríža“, bude môcť rozšíriť Kristovo kráľovstvo. Veď „tak ako Kristus uskutočnil dielo vykúpenia v chudobe a prenasledovaní, (2443) aj Cirkev je povolaná nastúpiť na tú istú cestu, aby ľuďom sprostredkovala ovocie spásy“.
854 Cirkev na základe svojho poslania „kráča spolu s celým ľudstvom a prežíva so svetom ten istý pozemský údel a je akoby kvasom a dušou ľudskej spoločnosti, ktorá sa má obnoviť v Kristovi a pretvoriť na Božiu rodinu“. Misionárske úsilie vyžaduje teda trpezlivosť. (2105) Začína sa ohlasovaním evanjelia národom a skupinám ľudí, ktoré ešte neveria v Krista; pokračuje vytváraním kresťanských spoločenstiev, ktoré majú byť znamením Božej prítomnosti vo svete, a zakladaním miestnych cirkví; dáva podnet procesu inkulturácie, aby sa evanjelium vtelilo do národných kultúr; (204) a nebudú jej chýbať ani neúspechy. „Pokiaľ ide o ľudí, spoločenstvá a národy, [Cirkev] sa k nim dostáva a preniká k nim iba postupne, a tak ich začleňuje do katolíckej plnosti.“
855 Poslanie Cirkvi vyžaduje úsilie o jednotu kresťanov. (821) Lebo „rozdelenia kresťanov bránia Cirkvi uskutočniť plnosť katolíckosti, ktorá je jej vlastná, u tých jej synov, ktorí sú k nej síce pridružení krstom, ale sú oddelení od plného spoločenstva s ňou. Ba aj samej Cirkvi je ťažšie prejavovať z každého hľadiska plnosť katolíckosti v konkrétnom živote.“
856 Misijná úloha zahŕňa ohľaduplný dialóg (839) s tými, čo ešte neprijímajú evanjelium. Aj sami veriaci môžu mať úžitok z takéhoto dialógu, lebo sa naučia lepšie poznávať „všetko, čo sa už z pravdy a milosti nachádzalo u pohanov ako skrytá Božia prítomnosť“. (843) Ak veriaci ohlasujú dobrú zvesť tým, ktorí ju nepoznajú, robia tak preto, aby upevnili, doplnili a vyzdvihli pravdu a dobro, ktoré Boh rozosial medzi ľudí a národy, a aby ich očistili od omylu a od zla „na Božiu slávu, na zahanbenie zlého ducha a pre blaho človeka“.
IV. Cirkev je apoštolská
857 Cirkev je apoštolská, (75) lebo je založená na apoštoloch, a to v trojakom zmysle:
— bola a je postavená „na základe apoštolov“ (Ef 2,20) , svedkov, ktorých si sám Kristus vyvolil a poveril misijným poslaním;
— s pomocou Ducha Svätého, (171) ktorý v nej prebýva, chráni a odovzdáva ďalej učenie, zverený poklad, zdravé slová, ktoré počula od apoštolov;
— až do Kristovho návratu ju apoštoli neprestajne učia, posväcujú a spravujú prostredníctvom tých, čo po nich nastupujú (880, 1575) v ich pastierskom úrade: prostredníctvom kolégia biskupov, „ktorému pomáhajú kňazi, v jednote s Petrovým nástupcom a najvyšším pastierom Cirkvi“:
„Večný Pastier, ty neopúšťaš svoj ľud, ale prostredníctvom svojich svätých apoštolov stále ho chrániš. Aj naďalej ho opatruješ pod starostlivým vedením tých, ktorých si ako zástupcov svojho Syna ustanovil za duchovných pastierov.“
POSLANIE APOŠTOLOV
858 Ježiš je Otcov Poslaný. (551) Už na začiatku svojho účinkovania „povolal k sebe tých, ktorých sám chcel… Vtedy ustanovil Dvanástich, aby boli s ním a aby ich posielal kázať“ (Mk 3,13-14) . Od tej chvíle budú jeho „poslaní“ (to je význam gréckeho slova apostoloi). V nich pokračuje vo svojom poslaní: „Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás“ (425, 1086) (Jn 20,21) . Ich služba je teda pokračovaním jeho poslania: „Kto vás prijíma, mňa prijíma,“ hovorí Dvanástim (Mt 10,40) .
859 Ježiš ich pridružuje k svojmu poslaniu, ktoré dostal od Otca: Ako „Syn nemôže nič robiť sám od seba“ (Jn 5,19.30) , ale všetko dostáva od Otca, ktorý ho poslal, tak ani tí, ktorých posiela Ježiš, nemôžu nič urobiť bez neho. Od neho dostávajú misijný príkaz a moc vykonávať ho. Kristovi apoštoli teda vedia, že Boh ich „urobil súcich za služobníkov Novej zmluvy“ (2Kor 3,6) , za „Božích služobníkov“ (876) (2Kor 6,4) , za „Kristových vyslancov“ (2Kor 5,20) , za „Kristových služobníkov a správcov Božích tajomstiev“ (1Kor 4,1) .
860 V úrade (po latinsky munus – hodnosť a poslanie) apoštolov je jeden neprenosný prvok: to, že sú vyvolenými svedkami Pánovho zmŕtvychvstania (642) a základmi Cirkvi. Ale v ich úrade je aj jeden trvalý (prenosný) prvok. Kristus im sľúbil, že zostane s nimi až do skončenia sveta. „Božské poslanie, ktoré Kristus zveril apoštolom, bude trvať až do skončenia vekov, lebo evanjelium, (765) ktoré majú odovzdávať, je pre Cirkev navždy základom celého jej života. (1536) Preto sa apoštoli… postarali o ustanovenie svojich nástupcov.“
BISKUPI, NÁSTUPCOVIA APOŠTOLOV
861 „Aby poslanie im [apoštolom] zverené pokračovalo aj po ich smrti, odovzdali svojim bezprostredným spolupracovníkom (77) akoby na spôsob testamentu úlohu dokončiť a upevňovať dielo, ktoré oni začali, pričom im odporúčali dávať pozor na celé stádo, (1087) v ktorom ich Duch Svätý ustanovil, aby spravovali Božiu Cirkev. Ustanovili teda takýchto mužov a potom dali dispozície, aby po ich smrti iní osvedčení mužovia prebrali ich službu.“
862 „Ako však trvá úrad, ktorý Pán osobitne zveril Petrovi, prvému z apoštolov, a ktorý sa má prenášať na jeho nástupcov, (880) tak trvá aj úrad apoštolov spravovať Cirkev, ktorý má natrvalo vykonávať posvätný biskupský stav.“ Preto Cirkev učí, „že biskupi nastúpili z Božieho ustanovenia (1556) na miesto apoštolov ako pastieri Cirkvi a že kto ich počúva, počúva Krista, a kto nimi pohŕda, pohŕda Kristom i tým, ktorý Krista poslal“.
APOŠTOLÁT
863 Celá Cirkev je apoštolská, (900) pretože prostredníctvom nástupcov svätého Petra a apoštolov zostáva v spoločenstve viery a života so svojím počiatkom. Celá Cirkev je apoštolská, pretože je „poslaná“ do celého sveta. Na tomto poslaní majú podiel všetci členovia Cirkvi, hoci rozličným spôsobom. „Kresťanské povolanie je totiž svojou povahou aj povolaním na apoštolát.“ (2472) „Apoštolátom“ sa volá „každá činnosť tajomného tela“ zameraná na šírenie „Kristovho kráľovstva po celej zemi“.
864 „Keďže Kristus, ktorého poslal Otec, je pôvodcom a počiatkom celého apoštolátu Cirkvi, je zrejmé, že plodnosť apoštolátu“ vysvätených služobníkov, ako aj laikov „závisí od ich životného spojenia s Kristom“. (828) Apoštolát nadobúda najrozličnejšie formy podľa rôznych povolaní, požiadaviek čias a rozmanitých darov Ducha Svätého. (824) Ale láska, čerpaná najmä z Eucharistie, je vždy „akoby dušou celého apoštolátu“. (1324)
865 Cirkev je jedna, svätá, katolícka a apoštolská (811) vo svojej najhlbšej a konečnej totožnosti, pretože v nej už jestvuje (541) a na konci čias sa zavŕši „nebeské kráľovstvo“, „Božie kráľovstvo“, ktoré prišlo v osobe Ježiša Krista a tajomne rastie v srdci tých, čo sú do neho včlenení, až kým sa plne neprejaví vo svojom eschatologickom zavŕšení. Vtedy všetci ľudia, ktorých Ježiš Kristus vykúpil a ktorí sa v ňom stali „svätí a nepoškvrnení v láske“ (Ef 1,4) pred Božou tvárou, budú zhromaždení ako jediný Boží ľud, „Baránkova nevesta“ (Zjv 21,9) , „sväté mesto“, ktoré „zostupuje z neba od Boha, ožiarené Božou slávou“ (Zjv 21,10-11) ; a „hradby mesta“ majú „dvanásť základných kameňov a na nich dvanásť mien dvanástich Baránkových apoštolov“ (Zjv 21,14) .
Zhrnutie
866 Cirkev je jedna: má jedného Pána, vyznáva jednu vieru, rodí sa z jedného krstu, tvorí iba jedno telo oživované jedným Duchom a povolané k jednej nádeji, po splnení ktorej budú prekonané všetky rozdelenia.
867 Cirkev je svätá: jej pôvodcom je presvätý Boh; Kristus, jej Ženích, seba samého vydal za ňu, aby ju posvätil; oživuje ju Duch svätosti. Hoci sú v nej hriešnici, je bezhriešna, utvorená z hriešnikov. Jej svätosť žiari vo svätých. V Márii je už celkom svätá.
868 Cirkev je katolícka: ohlasuje celú vieru; má a spravuje plnosť prostriedkov spásy; je poslaná ku všetkým národom; obracia sa na všetkých ľudí; objíma všetky časy; „je svojou povahou misionárska“.
869 Cirkev je apoštolská: je postavená na trvalých základoch – „na dvanástich Baránkových apoštoloch“ (Zjv 21,14) ; je nezničiteľná; je neomylne zachovávaná v pravde: Ježiš Kristus ju spravuje prostredníctvom Petra a ostatných apoštolov, ktorí sú prítomní vo svojich nástupcoch, t. j. v pápežovi a v kolégiu biskupov.
870 „Jediná Kristova Cirkev, ktorú v Symbole viery vyznávame ako jednu, svätú, katolícku a apoštolskú… pretrváva (subsistit) v Katolíckej cirkvi, ktorú spravuje Petrov nástupca a biskupi v spoločenstve s ním, hoci aj mimo jej organizmu jestvujú mnohé prvky posväcovania a pravdy.“
