CIRKEV – BOŽÍ ĽUD, KRISTOVO TELO, CHRÁM DUCHA SVÄTÉHO
2. odsek
CIRKEV – BOŽÍ ĽUD, KRISTOVO TELO, CHRÁM DUCHA SVÄTÉHO
I. Cirkev – Boží ľud
781 „Bohu je zaiste v každom čase a v každom národe milý ten, kto sa ho bojí a koná spravodlivo. Bohu sa však zapáčilo posväcovať a spasiť ľudí nie každého osve, bez akéhokoľvek vzájomného spojenia, ale vytvoriť z nich ľud, ktorý by ho pravdivo poznal a sväto mu slúžil. Vyvolil si teda izraelský ľud za svoj ľud, uzavrel s ním zmluvu a postupne ho formoval tým, že mu v jeho dejinách zjavoval seba samého a rozhodnutie svojej vôle a že si ho posväcoval. Toto všetko sa však stalo ako príprava a predobraz tej novej a dokonalej zmluvy, ktorá mala byť uzavretá v Kristovi… Túto novú zmluvu, totiž novú zmluvu vo svojej krvi uzavrel Kristus a povolal si zo židov i pohanov ľud, ktorý by nie podľa tela, ale v Duchu splynul v jedno“.
CHARAKTERISTICKÉ VLASTNOSTI BOŽIEHO ĽUDU
782 Boží ľud (871) má charakteristické vlastnosti, ktoré ho zreteľne odlišujú od všetkých náboženských, národnostných, politických alebo kultúrnych zoskupení v dejinách:
— Je to Boží ľud: (2787) Boh nepatrí ako vlastný nijakému národu. Ale získal si ľud z tých, čo kedysi ani ľudom neboli: „vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ“ (1Pt 2,9) .
— Príslušníkom tohto ľudu (1267) sa človek nestáva telesným narodením, ale „narodením zhora“, „z vody a z Ducha“ (Jn 3,3-5) , čiže vierou v Krista a krstom.
— Hlavou tohto ľudu je Ježiš Kristus (Pomazaný, Mesiáš): (695) a pretože to isté pomazanie, Duch Svätý, sa vylieva z Hlavy na telo, je to „mesiášsky ľud“.
— „Jeho postavením je dôstojnosť a sloboda Božích detí, (1741) v ktorých srdci prebýva Duch Svätý ako v chráme“
— „Jeho zákonom je nové prikázanie (1972) milovať tak, ako nás miloval sám Kristus.“ Je to „nový“ zákon Ducha Svätého.
— Jeho poslaním je byť soľou zeme a svetlom sveta. (849) „Pre celé ľudské pokolenie je najistejším zárodkom jednoty, nádeje a spásy.“
— Konečne jeho cieľom je Božie kráľovstvo, (769) ktoré začal na zemi sám Boh „a ktoré sa má ďalej šíriť, až kým ho on sám nezavŕši na konci vekov.“
KŇAZSKÝ, PROROCKÝ A KRÁĽOVSKÝ ĽUD
783 Otec pomazal Ježiša Krista Duchom Svätým a ustanovil ho za „Kňaza, Proroka a Kráľa“. (436) Celý Boží ľud má účasť na týchto troch Kristových funkciách a nesie zodpovednosť za poslanie a službu, ktoré z nich vyplývajú. (873)
784 Keď niekto vierou a krstom vstupuje do spoločenstva Božieho ľudu, dostáva účasť na jedinečnom povolaní tohto ľudu: (1268) na jeho kňazskom povolaní: „Kristus Pán, Veľkňaz vybratý spomedzi ľudí, ,urobil‘ nový ľud ,kráľovstvom, kňazmi Bohu a svojmu Otcovi‘. Pokrstení sú totiž znovuzrodením [v krste] a pomazaním Ducha Svätého posvätení (1546) na ,duchovný dom a sväté kňazstvo‘.“
785 „Svätý Boží ľud má účasť aj na Kristovom prorockom úrade“ najmä nadprirodzeným zmyslom pre vieru (sensus fidei), (92) ktorý je vlastný všetkému ľudu, laikom a hierarchii, keď „sa neochvejne pridŕža viery, raz navždy odovzdanej svätým“, prehlbuje jej chápanie a stáva sa Kristovým svedkom uprostred tohto sveta.
786 Boží ľud má napokon účasť i na Kristovom kráľovskom úrade. Kristus vykonáva svoju kráľovskú moc tak, že svojou smrťou a svojím zmŕtvychvstaním priťahuje k sebe všetkých ľudí. Kristus, Kráľ a Pán vesmíru, sa stal služobníkom všetkých, lebo „neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť a položiť svoj život ako ,výkupné za mnohých“ (Mt 20,28) . Pre kresťana jemu „slúžiť znamená kraľovať“; (2449) Cirkev „spoznáva obraz svojho chudobného a trpiaceho Zakladateľa“ najmä „v chudobných a trpiacich“. Boží ľud uskutočňuje svoju „kráľovskú hodnosť“ (2443) tak, že žije podľa tohto povolania slúžiť s Kristom.
„Všetkých, čo sa znovu zrodili v Kristovi, znak kríža robí kráľmi a pomazanie Svätého Ducha ich svätí za kňazov, aby všetci duchovní a správne rozmýšľajúci kresťania spoznali, že – odhliadnuc od tohto osobitného poslania našej služby – majú účasť na kráľovskom rode a kňazskom úrade. Veď čo je také kráľovské, ako keď duch podriadený Bohu vládne nad svojím telom? A čo je také kňazské, ako zasvätiť Pánovi čisté svedomie a na oltári srdca mu prinášať nepoškvrnené obety nábožnosti?“
II. Cirkev – Kristovo telo
CIRKEV JE SPOLOČENSTVO S JEŽIŠOM
787 Ježiš si už od začiatku vzal učeníkov za spoločníkov života; zjavil im tajomstvo Kráľovstva; dal im účasť na svojom poslaní, na svojej radosti i na svojom utrpení. Ježiš hovorí o ešte dôvernejšom spoločenstve medzi sebou a tými, čo ho budú nasledovať: (755) „Ostaňte vo mne a ja ostanem vo vás… Ja som vinič, vy ste ratolesti“ (Jn 15,4-5) . A oznamuje tajomné a skutočné spoločenstvo medzi svojím telom a naším telom: „Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom“ (Jn 6,56) .
788 Keď bola učeníkom odňatá jeho viditeľná prítomnosť, Ježiš ich nenechal ako siroty. Sľúbil im, že zostane s nimi až do skončenia sveta, a dal im svojho Ducha. Tak sa spoločenstvo s Ježišom istým spôsobom ešte zintenzívnilo: „Keď totiž udelil svojho Ducha, (690) tajomne ustanovil svojich bratov, zvolaných zo všetkých národov, ako svoje telo.“
789 Prirovnanie Cirkvi k telu vrhá svetlo na dôverné spojenie medzi Cirkvou a Kristom. Cirkev nie je len zhromaždená okolo neho; je zjednotená v ňom, v jeho tele. (521) Osobitne treba vyzdvihnúť tri aspekty Cirkvi, Kristovho tela, ktorými sú: vzájomná jednota všetkých údov prostredníctvom ich zjednotenia s Kristom; Kristus, Hlava tela; Cirkev, Kristova nevesta.
JEDNO TELO
790 Veriaci, ktorí odpovedajú na Božie slovo (947) a stávajú sa údmi Kristovho tela, sú úzko zjednotení s Kristom: „V tomto tele prechádza Kristov život do veriacich, ktorí sa prostredníctvom sviatostí tajomne, ale skutočne zjednocujú s umučeným a osláveným Kristom.“ To platí najmä o krste, prostredníctvom ktorého sa spájame s Kristovou smrťou a s jeho zmŕtvychvstaním, (1227) a o Eucharistii, (1329) prostredníctvom ktorej „máme skutočne účasť na Pánovom tele a sme povznesení do spoločenstva s ním i medzi sebou“.
791 Jednota tela však neruší rozličnosť údov. „Pri budovaní Kristovho tela jestvuje rozličnosť údov a služieb. (814) Jeden je Duch, ktorý rozdeľuje rozmanité dary podľa svojho bohatstva a podľa potreby služieb na úžitok Cirkvi.“ (1937) Jednota tajomného tela vzbudzuje a podnecuje medzi veriacimi lásku: „Preto keď trpí jeden úd, trpia spolu s ním všetky údy, a keď sa dostane cti jednému údu, radujú sa s ním všetky údy.“ A napokon jednota Kristovho tela víťazí nad každým ľudským rozdelením: „Lebo všetci, čo ste pokrstení v Kristovi, Krista ste si obliekli. Už niet Žida ani Gréka, niet otroka ani slobodného, niet muža a ženy, lebo vy všetci ste jeden v Kristovi Ježišovi“ (Gal 3,27-28) .
HLAVOU TOHTO TELA JE KRISTUS
792 Kristus „je hlavou tela, Cirkvi“ (669) (Kol 1,18) . Je počiatkom stvorenia a vykúpenia. Povýšený do Otcovej slávy má „vo všetkom prvenstvo“ (Kol 1,18) , najmä v Cirkvi, (1119) prostredníctvom ktorej rozširuje svoje kráľovstvo na všetko:
793 Spája nás so svojou Veľkou nocou: (661) Všetky údy sa majú snažiť pripodobňovať sa mu, kým v nich „nebude stvárnený Kristus“ (Gal 4,19) . „Preto sme pridružení k tajomstvám jeho života,… (519) spojení s jeho utrpeniami ako telo s hlavou, trpíme spolu s ním, aby sme boli spolu s ním oslávení.“
794 Stará sa o náš vzrast: (872) Aby sme mohli vrastať do neho, našej Hlavy, Kristus rozdeľuje vo svojom tele, Cirkvi, dary a služby, ktorými si vzájomne pomáhame na ceste spásy.
795 Kristus a Cirkev sú teda „úplný Kristus“ (Christus totus). (695) Cirkev je jedno s Kristom. Svätí si veľmi živo uvedomujú túto jednotu:
„Blahoželajme si teda a vzdávajme vďaky za to, že sme sa stali nielen kresťanmi, ale Kristom. Chápete, bratia, akú milosť nám udelil Boh, keď nám dal Hlavu? Žasnite a radujte sa, stali sme sa Kristom. A keď je on Hlavou, my sme údmi; celý človek, to je on a my… Plnosť Krista je teda Hlava a údy. Čo je Hlava a údy? Kristus a Cirkev.“
„Náš Vykupiteľ sa ukázal ako jedna osoba so svätou Cirkvou, ktorú si pridružil.“
„Hlava a údy sú akoby jedna mystická osoba.“ (1474)
Jedna z odpovedí svätej Jany z Arcu jej sudcom zhŕňa vieru svätých Učiteľov a vyjadruje zdravý zmysel veriaceho: „Ježiš Kristus a Cirkev to je podľa mojej mienky jedno a to isté a netreba z toho robiť problém.“
CIRKEV JE KRISTOVA NEVESTA
796 Jednota Krista a Cirkvi, Hlavy a údov tela, zahŕňa v sebe aj rozlíšenie oboch v ich osobnom vzťahu. Tento aspekt sa často vyjadruje obrazom ženícha a nevesty. (757) Tému o Kristovi ženíchovi Cirkvi pripravili už proroci a ohlásil ju Ján Krstitel. (219) Sám Pán sa označil za „ženícha“ (Mk 2,19) . Apoštol Pavol predstavuje Cirkev a každého veriaceho, úd jeho tela, ako nevestu „zasnúbenú“ Kristovi, aby s ním bola jeden Duch. (772) Cirkev je nepoškvrnená nevesta nepoškvrneného Baránka, (1602) ktorú Kristus miloval „a seba samého vydal za ňu, aby ju posvätil“ (1616) (Ef 5,25-26) , spojil ju so sebou večnou zmluvou a neprestáva sa o ňu starať ako o vlastné telo:
„Stáva sa úplný Kristus, Hlava a telo, a z mnohých jeden… Či hovorí Hlava alebo hovoria údy, hovorí Kristus: hovorí v úlohe Hlavy (ex persona capitis) a hovorí v úlohe tela (ex persona corporis). Ale čo je povedané? ,Budú dvaja v jednom tele. Toto tajomstvo je veľké; ja hovorím o Kristovi a Cirkvi‘ (Ef 5,31-32) . Aj Pán hovorí v evanjeliu: ,A tak už nie sú dvaja, ale jedno telo‘ (Mt 19,6) . Lebo ako viete, sú to dve osoby, a predsa v manželskom spojení jedna… Nakoľko je Hlavou, nazval sa ,Ženíchom; a nakoľko je telom, ,Nevestou‘.“
III. Cirkev – chrám Ducha Svätého
797 „Čím je náš duch, čiže naša duša, (813) pre naše údy, tým je Duch Svätý pre Kristove údy, pre Kristovo telo, ktorým je Cirkev.“ „Tomuto Kristovmu Duchu treba ako neviditeľnému princípu [základu] pripísať aj to, že sú všetky časti tela pospájané tak medzi sebou, ako aj so svojou vznešenou Hlavou, lebo on je celý v Hlave, celý v tele, celý v jednotlivých údoch.“ (586) Duch Svätý robí z Cirkvi „chrám živého Boha“ (2Kor 6,16) .
„Cirkvi bol zverený tento Boží dar… a v ňom je uložené spoločenstvo s Kristom, t. j. Duch Svätý, závdavok neporušiteľnosti, posilnenie našej viery a rebrík na vystúpenie k Bohu… Lebo kde je Cirkev, tam je Boží Duch. A kde je Boží Duch, tam je Cirkev a všetka milosť.“
798 Ducha Svätého „treba považovať za princíp (737) [základ] každej životnej a vskutku spásonosnej činnosti vo všetkých častiach tela“. (1091-1109) On mnohorakým spôsobom buduje celé telo v láske: prostredníctvom Božieho slova, ktoré „má moc budovať“ (Sk 20,32) ; prostredníctvom krstu, ktorým utvára Kristovo telo; prostredníctvom sviatostí, ktoré Kristovým údom dávajú vzrast a uzdravujú ich; prostredníctvom milosti udelenej apoštolom, ktorá vyniká medzi jeho darmi; prostredníctvom čností, ktoré uschopňujú konať dobré skutky; a nakoniec prostredníctvom rozličných osobitných milostí (791) (nazývaných „charizmy“), ktorými robí veriacich „schopnými a ochotnými podujať sa na rozmanité diela a úlohy užitočné na obnovu a ďalšie budovanie Cirkvi“.
CHARIZMY
799 Charizmy, či už mimoriadne, alebo jednoduché a skromné, (951, 2003) sú milosti Ducha Svätého, ktoré sú priamo alebo nepriamo užitočné Cirkvi, lebo sú zamerané na jej budovanie, na dobro ľudí a na potreby sveta.
800 Charizmy má vďačne prijímať nielen ten, kto ich dostáva, ale aj všetci členovia Cirkvi. Veď sú obdivuhodným bohatstvom milosti pre apoštolskú životnosť (vitalitu) a pre svätosť celého Kristovho tela; pravda, ak ide o dary, ktoré skutočne pochádzajú od Ducha Svätého a používajú sa spôsobom, ktorý plne zodpovedá jeho autentickým podnetom, čiže v duchu lásky, ktorá je pravým kritériom chariziem.
801 V tomto zmysle je vždy potrebné rozoznávanie chariziem. Nijaká charizma neoslobodzuje od závislosti od pastierov Cirkvi (894) a podriadenia sa im, lebo im „zvlášť patrí úloha neuhášať Ducha, ale všetko skúmať a držať sa toho, čo je dobré“, aby všetky charizmy vo svojej rozmanitosti a vzájomnom dopĺňaní boli „na spoločný úžitok“ (1Kor 12,7) . (255)
Zhrnutie
802 Ježiš Kristus „vydal za nás seba samého, aby nás vykúpil z každej neprávosti a očistil si vlastný ľud“ (Tít 2,14) .
803 „Vy ste vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ, ľud určený na vlastníctvo“ (1Pt 2,9) .
804 Do spoločenstva Božieho ľudu sa vstupuje vierou a krstom. „všetci ľudia sú povolaní do spoločenstva nového Božieho ľudu“, aby v Kristovi „utvorili jednu rodinu a jeden Boží ľud“.
805 Cirkev je Kristovo telo. Skrze Ducha Svätého a jeho pôsobením vo sviatostiach, najmä v Eucharistii, utvára Kristus, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych, spoločenstvo veriacich ako svoje telo.
806 V jednote tohto tela sú rozličné údy a úlohy. Všetky údy sú spojené jedny s druhými, najmä s tými, ktoré trpia, sú chudobné a prenasledované.
807 Cirkev je telo, ktorého Hlavou je Kristus: ona žije z neho, v ňom a pre neho; on žije s ňou a v nej.
808 Cirkev je Kristova nevesta. On ju miloval a vydal za ňu seba samého. Obmyl ju svojou krvou. Urobil ju plodnou matkou všetkých Božích detí.
809 Cirkev je chrám Ducha Svätého. Duch Svätý je akoby dušou tajomného tela, princípom [základom] jeho života, jednoty v rozličnosti a bohatstva jeho darov a chariziem.
810 „A tak sa všeobecná Cirkev javí ako ,ľud zhromaždený jednotou Otca a Syna a Ducha Svätého‘.“
