Výsledky hľadania: 1091-1109
1091 V liturgii je Duch Svätý vychovávateľom viery Božieho ľudu a tvorcom „Božích veľdiel“, ktorými sú sviatosti Novej zmluvy. (798) Túžbou a dielom Ducha v srdci Cirkvi je, aby sme žili životom vzkrieseného Krista. Keď v nás nájde odpoveď viery, ktorú on vzbudil, nastáva pravá spolupráca, ktorou sa liturgia stáva spoločným dielom Ducha Svätého a Cirkvi.
1092 Pri tomto sviatostnom vysluhovaní Kristovho tajomstva (737) pôsobí Duch Svätý takým istým spôsobom ako v iných obdobiach ekonómie spásy: pripravuje Cirkev na stretnutie s jej Pánom; pripomína a predstavuje Krista viere zhromaždených; svojou pretvárajúcou mocou sprítomňuje a aktualizuje Kristovo tajomstvo; napokon ako Duch spoločenstva spája Cirkev so životom a poslaním Ježiša Krista.
1093 Duch Svätý vo sviatostnej ekonómii spĺňa predobrazy Starej zmluvy. Keďže Kristova Cirkev (762) bola „obdivuhodne pripravovaná v dejinách izraelského ľudu a v Starej zmluve“, liturgia Cirkvi zachováva ako integrálnu a nenahraditeľnú súčasť niektoré kultové prvky Starej zmluvy tým, že si ich osvojuje:
— najmä čítanie Starého zákona, (121)
— modlitbu žalmov (2585)
— a nadovšetko pamiatku spasiteľných udalostí (1081) a predobrazových skutočností, ktoré dosiahli svoje splnenie v Kristovom tajomstve (prisľúbenie a zmluva, exodus a Pascha, kráľovstvo a chrám, vyhnanstvo a návrat).
1094 Práve na tejto harmónii dvoch Zákonov sa rozvíja Pánova veľkonočná katechéza a potom aj katechéza apoštolov a cirkevných Otcov. Táto katechéza odhaľuje, čo zostávalo skryté v litere Starého zákona – Kristovo tajomstvo. Volá sa „typologická“, lebo zjavuje Kristovu novosť, vychádzajúc z „predobrazov“ (typov), ktoré ju zvestovali skutkami, slovami a symbolmi prvej Zmluvy. Týmto „novým čítaním“, čiže chápaním v Duchu pravdy, vychádzajúc od Krista, sa predobrazy objasňujú. Tak potopa a Noemov koráb boli predobrazmi spásy prostredníctvom krstu; takisto nimi boli aj oblak a prechod cez Červené more; voda zo skaly bola predobrazom Kristových duchovných darov; manna na púšti bola predobrazom Eucharistie, ktorá je „pravý chlieb z neba“ (Jn 6,32) .
1095 Preto Cirkev najmä v Adventnom a Pôstnom období a predovšetkým na Veľkonočnú vigíliu (281) v tomto novom svetle číta a znova prežíva všetky tieto veľké udalosti dejín spásy v „dnešku“ svojej liturgie. To však tiež vyžaduje, aby katechéza pomáhala veriacim otvoriť sa tomuto „duchovnému“ chápaniu ekonómie spásy, ako ho predstavuje a dáva prežívať liturgia Cirkvi. (117)
1096 Židovská a kresťanská liturgia. Lepšie poznanie viery a náboženského života židovského národa, ako sa ešte aj dnes vyznáva a žije, môže pomôcť lepšie pochopiť určité črty kresťanskej liturgie. Pre židov i pre kresťanov je Sväté písmo podstatnou časťou ich liturgie, a to na ohlasovanie Božieho slova, na odpoveď na toto slovo, na modlitbu chvály a prosby za živých i mŕtvych a na utiekanie sa k Božiemu milosrdenstvu. (1174) Liturgia slova vo svojej vlastnej štruktúre má pôvod v židovskej modlitbe. Liturgia hodín a iné liturgické texty a formuláre majú v nej svoje paralely a takisto aj samy formuly našich najúctyhodnejších modlitieb, ako je Otče náš. (1352) Aj eucharistické modlitby sa inšpirujú vzormi zo židovskej tradície. Vzťah medzi židovskou a kresťanskou liturgiou, ale aj rozdielnosť ich obsahu sú osobitne viditeľné na veľké sviatky liturgického roka, ako je napríklad Veľká noc. Veľkú noc (Paschu) slávia kresťania i židia. (840) U židov je to Veľká noc dejín zameraná na budúcnosť. U kresťanov je to Veľká noc uskutočnená Kristovou smrťou a jeho zmŕtvychvstaním, hoci ešte v očakávaní definitívneho zavŕšenia.
1097 V liturgii Novej zmluvy je každé liturgické slávenie, najmä slávenie Eucharistie a sviatostí, stretnutím medzi Kristom a Cirkvou. Liturgické zhromaždenie má svoju jednotu zo „spoločenstva Ducha Svätého“, ktorý spája Božie deti do jediného Kristovho tela. Toto zhromaždenie presahuje všetky ľudské, rasové, kultúrne a spoločenské príbuznosti.
1098 Zhromaždenie sa má pripraviť na stretnutie so svojím Pánom, má byť dobre pripraveným ľudom. Táto príprava sŕdc je spoločným dielom Ducha Svätého a zhromaždenia, najmä jeho vysvätených služobníkov. Milosť Ducha Svätého sa usiluje vzbudiť vieru, (1430) obrátenie srdca a súhlas s Otcovou vôľou. Tieto dispozície sú predpokladom na prijatie ďalších milostí poskytovaných pri samotnom slávení a na ovocie nového života, ktoré má potom slávenie priniesť.
1099 Duch a Cirkev spolupracujú na tom, aby sa Kristus a jeho dielo spásy stali zjavnými v liturgii. Liturgia je pamiatkou tajomstva spásy, a to predovšetkým v Eucharistii a analogicky aj v ostatných sviatostiach. Duch Svätý je živou pamäťou Cirkvi. (91)
1100 Božie slovo. (1134) Duch Svätý pripomína liturgickému zhromaždeniu predovšetkým zmysel udalosti spásy tým, že dáva život Božiemu slovu, ktoré sa ohlasuje, aby sa mohlo prijať a žiť.
„Sväté písmo má v liturgickom slávení veľmi veľký význam. (103, 131) Z neho sa totiž čítajú a v homílii vysvetľujú čítania, z neho sa spievajú žalmy, z jeho inšpirácie a podnetu vznikli liturgické prosby, modlitby a spevy a z neho dostávajú svoj zmysel úkony a znaky.“
1101 Duch Svätý dáva duchovné chápanie Božieho slova tým, čo ho čítajú a počúvajú, a to podľa dispozícií ich srdca. (117) Prostredníctvom slov, úkonov a symbolov, ktoré tvoria osnovu liturgického slávenia, vovádza veriacich a vysvätených služobníkov do živého vzťahu s Kristom, ktorý je Slovom a Obrazom Otca, aby mohli uviesť do svojho života zmysel toho, čo pri slávení počúvajú, kontemplujú a konajú.
1102 „Slovom spásy… sa živí v srdci veriacich viera, ktorou spoločenstvo veriacich vzniká a rastie.“ Ohlasovanie Božieho slova sa neobmedzuje iba na poučenie, ale vyžaduje odpoveď viery (143) ako súhlas a záväzok vzhľadom na zmluvu medzi Bohom a jeho ľudom. A je to znova Duch Svätý, ktorý dáva milosť viery, posilňuje ju a dáva jej rásť v spoločenstve. Liturgické zhromaždenie je predovšetkým spoločenstvom vo viere.
1103 Anamnéza (pamiatka). (1362) Liturgické slávenie sa vždy vzťahuje na spasiteľné Božie zásahy do dejín. „Ekonómia [plán] Zjavenia sa uskutočňuje činmi a slovami, ktoré sú navzájom vnútorne späté, takže… slová ohlasujú skutky a objasňujú tajomstvo, ktoré je v nich obsiahnuté.“ V liturgii slova Duch Svätý „pripomína“ zhromaždeniu všetko, čo pre nás vykonal Ježiš Kristus. Podľa povahy liturgických úkonov a obradných tradícií cirkví slávenie „koná pamiatku“ obdivuhodných Božích skutkov vo viac alebo menej rozvinutej anamnéze. Duch Svätý, ktorý takto prebúdza pamäť Cirkvi, vzbudzuje aj vzdávanie vďaky a chvály (doxológiu).
1104 Kresťanská liturgia nielen pripomína udalosti, ktoré nás spasili, ale ich aj aktualizuje, sprítomňuje. (1085) Kristovo veľkonočné tajomstvo sa slávi, neopakuje sa; opakujú sa iba slávenia. Pri každom z nich sa uskutočňuje vyliatie Ducha Svätého, ktorý aktualizuje jediné tajomstvo.
1105 Epikléza („vzývanie nad“) je prosba, v ktorej kňaz úpenlivo prosí Otca o zoslanie Ducha Posvätiteľa, aby sa obetné dary stali Kristovým telom (1153) a krvou a aby sa veriaci, keď ich prijmú, aj sami stali živou obetou Bohu.
1106 Epikléza je spolu s anamnézou srdcom každého sviatostného slávenia a osobitným spôsobom slávenia Eucharistie:
„Pýtaš sa, ako sa chlieb stáva Kristovým telom a víno… Kristovou krvou? (1375) Ja ti odpovedám, že Duch Svätý zostupuje a uskutočňuje to, čo veľmi presahuje každé slovo a každé chápanie… Nech ti stačí počuť, že sa to deje pôsobením Ducha Svätého, tak ako pôsobením Ducha Svätého Pán vzal sebe a v sebe samom telo zo svätej Bohorodičky.“
1107 Pretvárajúca moc Ducha Svätého v liturgii urýchľuje príchod Kráľovstva a zavŕšenie tajomstva spásy. (2816) Duch Svätý nám v očakávaní a v nádeji umožňuje skutočne anticipovať plné spoločenstvo s Najsvätejšou Trojicou. Duch Svätý, poslaný Otcom, ktorý vždy vyslyší epiklézu Cirkvi, dáva život tým, čo ho prijímajú, aje pre nich už teraz „závdavkom“ ich dedičstva.
1108 Cieľom poslania Ducha Svätého v každom liturgickom slávení je uvádzať do spoločenstva s Kristom, (788) a tak utvárať jeho telo. Duch Svätý je akoby miazgou Otcovho viniča, ktorý prináša svoje ovocie na ratolestiach. V liturgii sa uskutočňuje najvnútornejšia spolupráca (1091) medzi Duchom Svätým a Cirkvou. On, Duch spoločenstva, zostáva ustavične v Cirkvi, a preto je Cirkev veľkou sviatosťou spoločenstva s Bohom (775) zhromažďujúcou roztratené Božie deti. Ovocím Ducha v liturgii je spoločenstvo s Najsvätejšou Trojicou a zároveň bratské spoločenstvo.
1109 Epikléza je aj prosba, aby sa plne uskutočnila účasť zhromaždenia na Kristovom tajomstve. „Milosť Pána Ježiša Krista a láska Boha [Otca] i spoločenstvo Svätého Ducha“ (2Kor 13,13) majú zostávať vždy s nami a prinášať ovocie aj po slávení Eucharistie. Preto Cirkev prosí Otca o zoslanie Ducha Svätého, aby urobil zo života veriacich živú obetu Bohu ich duchovným pretvorením na obraz Krista, (1368) ich starosťou o jednotu Cirkvi a ich účasťou na jej poslaní svedectvom a službou lásky.
