KKC 690

690 Ježiš je Kristus, „pomazaný“, (436) lebo Duch je jeho pomazaním a všetko čo sa deje počnúc vtelením, vychádza z tejto plnosti. Keď je napokon Kristus oslávený, môže aj on od Otca poslať Ducha tým, čo v neho veria: dáva im svoju slávu, čiže Ducha Svätého, ktorý ho oslavuje. Spoločné poslanie sa bude odteraz rozvíjať v deťoch, ktoré adoptoval Otec v (tajomnom) tele svojho Syna. (788) Poslaním Ducha adoptívneho synovstva bude zjednocovať ich s Kristom a dávať im žiť v ňom.

„Pomazanie však… znamená, že medzi Synom a Duchom nie je nijaká vzdialenosť. Veď ako ani rozum, ani zmysly nepoznajú nič sprostredkujúceho medzi kožou tela a pomazaním olejom, také bezprostredné je aj spojenie Syna s Duchom Svätým, takže ten, kto chce vierou dosiahnuť Krista, musí najprv prísť do styku s olejom: veď nie je údom ten, kto nemá Ducha Svätého. Preto vyznanie, že Syn je Pán, zo strany tých, čo [pomazanie] prijímajú, sa deje v Duchu Svätom, (448) lebo Duch Svätý zovšadiaľ vychádza v ústrety tým, čo sa približujú s vierou.“