Vyznanie kresťanskej viery

---

DRUHÝ ODDIEL
Vyznanie kresťanskej viery

SYMBOLY VIERY

185 Kto hovorí „Verím“, hovorí: „Súhlasím s tým, čo my veríme.“ Spoločenstvo vo viere potrebuje spoločnú reč viery, (171, 949) ktorá je pre všetkých normatívna a spája ich v tom istom vyznaní viery.

186 Apoštolská Cirkev už od začiatku vyjadrovala a odovzdávala svoju vieru v krátkych formulách, ktoré boli normatívne pre všetkých. Ale Cirkev už veľmi skoro chcela aj zhromaždiť podstatné prvky svojej viery do organických a členených súhrnov, ktoré boli určené predovšetkým kandidátom krstu:

„Súhrn viery nebol zostavený tak, aby sa páčil ľuďom, ale z celého Písma boli vybraté najhlavnejšie prvky, ktoré tvoria jediné a úplné učenie viery. A tak ako horčičné semeno skrýva v malom zrnku veľa konárov, aj tento súhrn viery obsahuje v niekoľkých slovách všetko náboženské poznanie, ktoré sa nachádza tak v Starom, ako aj v Novom zákone.“

187 Tieto súhrny viery sa volajú „vyznania viery“, lebo zhŕňajú vieru, ktorú vyznávajú kresťania. Volajú sa aj „Krédo“, lebo v latinčine sa zvyčajne začínajú slovom Credo („Verím“). A volajú sa aj „symboly viery“.

188 Grécke slovo symbolon znamenalo polovicu rozlomenej veci (napríklad pečate), ktorá slúžila ako poznávací znak. Rozlomené časti sa prikladali k sebe, aby sa overila totožnosť nositeľa. „Symbol viery“ je teda poznávacím znakom i znakom spoločenstva medzi veriacimi. Slovo symbolon neskôr označovalo kompendium, zbierku alebo súhrn. „Symbol viery“ je súhrn hlavných právd viery. Preto je prvým a základným orientačným bodom katechézy.

189 Prvé „vyznanie viery“ sa robí pri krste. (1237) „Vyznanie viery“ je predovšetkým krstným vyznaním viery. (232) Pretože sa krst udeľuje „v mene Otca i Syna i Ducha Svätého“ (Mt 28,19) , pravdy viery vyznávané pri krste sa členia podľa ich vzťahu k trom osobám Najsvätejšej Trojice.

190 Symbol viery sa teda delí na tri časti „tak, že sa v prvej časti hovorí o prvej božskej osobe a o obdivuhodnom diele stvorenia; v druhej časti o druhej osobe a o tajomstve vykúpenia človeka; v tretej časti o tretej osobe, pôvodcovi a prameni nášho posvätenia“. To sú „tri kapitoly našej [krstnej] pečate“ (čiže nášho krstu).

191 Symbol viery „je rozdelený na tri časti tak, že… obsahuje rôzne a veľmi vhodné výroky. Tieto výroky nazývame podľa prirovnania, ktoré často používali Otcovia, článkami. Lebo ako sú údy tela odlíšené článkami, ktoré ich odlišujú a oddeľujú, aj v tomto vyznaní viery správne a priliehavo nazývame článkom to, čo máme veriť odlišne a oddelene od iného.“ Podľa dávnej tradície, ktorú dosviedča už svätý Ambróz, je aj zvykom počítať dvanásť článkov „Vyznania viery“, aby sa súhrn apoštolskej viery symbolicky označoval počtom apoštolov.

192 V priebehu storočí ako odpoveď na potreby rozličných období vznikali mnohé vyznania alebo symboly viery: symboly rôznych apoštolských a starobylých cirkví, Symbol „Quicumque“, nazývaný aj Atanázov, vyznania viery niektorých koncilov (Toledského, Lateránskeho, Lyonského, Tridentského ) alebo niektorých pápežov, napríklad „Fides Damasi“ alebo „Vyznanie viery Božieho ľudu“ napísané Pavlom VI. (1968).

193 Ani jeden zo symbolov viery z rôznych období života Cirkvi nemožno považovať za prekonaný a zbytočný. Prostredníctvom rozličných súhrnov, ktoré sa z nich urobili, pomáhajú nám dnes poznať a prehĺbiť vždy predkladanú vieru.

Zo všetkých vyznaní viery dve majú v živote Cirkvi celkom osobitné miesto:

194 Apoštolské vyznanie viery (Symbol apoštolov) nazvané tak preto, že sa právom považuje za verné zhrnutie viery apoštolov. Je starobylým krstným vyznaním viery rímskej cirkvi. Jeho veľká autorita vyplýva zo skutočnosti, že „toto je symbol, ktorého sa drží rímska cirkev, kde sídlil Peter, prvý z apoštolov, a kam priniesol spoločné učenie viery“.

195 Nicejsko-carihradské vyznanie viery (242, 245) má veľkú autoritu preto, že pochádza z prvých dvoch ekumenických koncilov (r. 325 a r. 381). (465) Ešte aj dnes je spoločné všetkým veľkým cirkvám Východu i Západu.

196 Náš výklad viery sa bude pridržiavať Apoštolského vyznania viery, ktoré v istom zmysle predstavuje „najstarší rímsky katechizmus“. Výklad však budeme stále dopĺňať odkazmi na Nicejsko-carihradské vyznanie viery, ktoré je v mnohých bodoch vyjadrené rozvinutejšie a podrobnejšie.

197 Vyznanie našej viery, (1064) ktorá dáva život, prijímame tak ako v deň nášho krstu, keď celý náš život bol zverený „tomu učeniu“ (Rim 6,17) . Vyslovovať s vierou Vyznanie viery znamená vstúpiť do spoločenstva s Bohom Otcom, Synom a Duchom Svätým, ako aj do spoločenstva s celou Cirkvou, ktorá nám odovzdáva vieru a v ktorej lone veríme:

„Symbol [viery] je duchovnou pečaťou… (1274) je rozjímaním nášho srdca a akoby stále prítomnou strážou; je bezpochyby pokladom našej duše.“

PRVÁ KAPITOLA
VERÍM V BOHA OTCA

198 Naše Vyznanie viery sa začína od Boha, lebo Boh je „prvý a… posledný“ (Iz 44,6) , začiatok a koniec všetkého. Krédo sa začína od Boha Otca, lebo Otec je prvá božská osoba Najsvätejšej Trojice. Náš Symbol viery sa začína stvorením neba a zeme, lebo stvorenie je začiatok a základ všetkých Božích diel.

1. článok
„VERÍM V BOHA, OTCA VŠEMOHÚCEHO, STVORITEĽA NEBA I ZEME“

1. odsek
VERÍM V BOHA

199 „Verím v Boha“: toto prvé tvrdenie Vyznania viery je aj najzákladnejšie. Celý Symbol viery hovorí o Bohu, a aj keď hovorí o človeku a o svete, robí to vo vzťahu k Bohu. Všetky články Kréda závisia od prvého, podobne ako Božie prikázania rozvíjajú prvé prikázanie. (2083) Ostatné články nám umožňujú lepšie poznať Boha takého, aký sa postupne zjavoval ľuďom. „Veriaci teda správne najprv vyznávajú, že veria v Boha.“

I. „Verím v jedného Boha“

200 Týmito slovami sa začína Nicejsko-carihradské vyznanie viery. Vyznanie, že Boh je jediný, (2085) ktoré má korene v Božom zjavení Starej zmluvy, je neoddeliteľné od vyznania, že Boh jestvuje, a je takisto základné. Boh je jediný: jestvuje iba jeden Boh. „Kresťanská viera verí a vyznáva, že… Boh je [svojou] prirodzenosťou [natura], podstatou [substantia] a bytnosťou [essentia] jeden.“

201 Izraelu, svojmu vyvolenému, sa Boh zjavil ako Jediný: (2083) „Počuj, Izrael, Pán, náš Boh, je jediný Pán! A ty budeš milovať Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou silou“ (Dt 6,4-5) . Boh prostredníctvom prorokov vyzýva Izrael a všetky národy, aby sa obrátili k nemu, Jedinému: „Ku mne sa obráťte, spasené budete, všetky končiny zeme, veď ja som Boh a iného niet… Mne sa skloní každé koleno, prisahať bude každý jazyk: ,Len v Pánovi‘, povedia o mne, ,je pravda a moc‘ (Iz 45,22-24) .“

202 Sám Ježiš potvrdzuje, že Boh je „jediný Pán“ a že ho treba milovať z celého srdca, z celej duše, z celej mysle a z celej sily. Ale zároveň dáva pochopiť, že aj on je „Pán“. (446) Vyznávať, že „Ježiš je Pán“, je vlastné kresťanskej viere. (152) To nie je v rozpore s vierou v jediného Boha. Veriť v Ducha Svätého, „Pána a Oživovateľa“, nevnáša do jediného Boha nijaké rozdelenie:

„Pevne veríme a úprimne vyznávame, že je jeden jediný pravý Boh, večný, nesmierny a nemeniteľný, nepochopiteľný, všemohúci a nevýslovný, (42) Otec, Syn a Duch Svätý: totiž tri osoby, ale jedna bytnosť, podstata alebo úplne jednoduchá prirodzenosť.“

II. Boh zjavuje svoje meno

203 Boh sa zjavil svojmu ľudu Izraelu tak, že mu dal poznať svoje meno. Meno vyjadruje bytnosť, totožnosť osoby a zmysel jej života. (2143) Boh má meno. Nie je nejakou anonymnou silou. Prezradiť svoje meno znamená dať sa iným poznať, v istom zmysle odovzdať seba samého, teda stať sa prístupným, dať sa dôvernejšie čiže osobne poznať a oslovovať.

204 Boh sa zjavoval svojmu ľudu postupne a pod rozličnými menami, (63) ale až zjavenie Božieho mena Mojžišovi v teofánii horiaceho kríka na začiatku exodu (východu z Egypta) a zmluvy na Sinaji sa ukázalo základným zjavením pre Starú i Novú zmluvu.

ŽIVÝ BOH

205 Boh volá Mojžiša z kríka, ktorý horí, ale nezhára. (2575) Hovorí mu: „Ja som Boh tvojho otca Abraháma, Boh Izáka a Boh Jakuba“ (Ex 3,6) . Boh je Boh otcov, je ten, ktorý povolal a viedol patriarchov na ich putovaniach. On je Boh verný a milosrdný, ktorý pamätá na nich a na svoje prisľúbenia; prichádza, aby vyslobodil ich potomkov z otroctva. On je Boh, ktorý to môže a chce urobiť, nezávisle od priestoru a času, a na uskutočnenie tohto plánu použije svoju všemohúcnosť. (268)

„JA SOM, KTORÝ SOM“

„Mojžiš povedal Bohu: ,Ja pôjdem k Izraelitom a poviem im: 'Boh vašich otcov ma poslal k vám.' Oni sa budú pýtať: 'Aké je jeho meno?' A čo im odpoviem?‘ Boh povedal Mojžišovi: ,Ja som, ktorý som!‘ – a dodal: ,Toto povieš Izraelitom: 'Ja som' ma poslal k vám… Toto je moje meno naveky a takto ma budú spomínať z pokolenia na pokolenie‘“ (Ex 3, 13-15).

206 Keď Boh zjavuje svoje tajomné meno YHWH, čiže „Ja som ten, ktorý je“ alebo „Ja som ten, ktorý som“, alebo aj „Ja som, ktorý som“, hovorí, kto je a akým menom ho treba volať. Toto Božie meno je tajomné, ako je tajomstvom sám Boh. Je to zjavené meno a zároveň je to akoby odmietnutie mena, a práve preto najlepšie vyjadruje Boha ako toho, ktorý je a nekonečne prevyšuje všetko, (43) čo môžeme pochopiť alebo vysloviť: On je „skrytý Boh“ (Iz 45,15) , jeho meno je nevýslovné a pritom je to Boh, ktorý je blízky ľuďom.

207 Keď Boh zjavuje svoje meno, súčasne zjavuje svoju vernosť, ktorá je od vekov a naveky, ktorá platí pre minulosť (Ex 3,6) i pre budúcnosť (Ex 3,12) . Boh, ktorý zjavuje svoje meno „Ja som“, zjavuje sa ako Boh, ktorý je vždy tu, prítomný pri svojom ľude, aby ho zachránil.

208 Pred príťažlivou a tajomnou prítomnosťou Boha objavuje človek svoju nepatrnosť. (724) Pred horiacim kríkom si Mojžiš zobúva sandále a zakrýva si tvár pred Božou svätosťou. Pred slávou trojsvätého Boha Izaiáš zvolá: „Beda mi, áno, som stratený. Veď som muž s nečistými perami“ (Iz 6,5) . Pred božskými znameniami, ktoré koná Ježiš, Peter zvolá: „Pane, odíď odo mňa, lebo som človek hriešny“ (Lk 5,8) . Ale pretože Boh je svätý, (448) môže odpustiť človekovi, ktorý pred ním uzná, že je hriešnik: (388) „Nevylejem svoj rozpálený hnev…, veď som ja Boh, a nie človek, Svätý uprostred teba“ (Oz 11,9) . Apoštol Ján hovorí podobne: „Upokojíme si pred ním srdce, lebo keby nám srdce niečo vyčítalo, Boh je väčší ako naše srdce a vie všetko“ (1Jn 3,19-20) .

209 Izraelský ľud nevyslovuje Božie meno z úcty k jeho svätosti. Pri čítaní Svätého písma sa zjavené meno nahrádza Božím titulom „Pán“ (Adonaj, po grécky Kyrios). Pod týmto titulom sa bude vyznávať Ježišovo božstvo (446) zvolaním: „Ježiš je Pán.“

MILOSTIVÝ A LÁSKAVÝ BOH“

210 Po hriechu Izraela, (2116) ktorý sa odvrátil od Boha a klaňal sa zlatému teľaťu, Boh vypočuje Mojžišovo orodovanie (2577) a súhlasí s tým, že pôjde uprostred neverného ľudu. Tak zjavuje svoju lásku. Keď si Mojžiš žiada vidieť jeho slávu, Boh mu odpovedá: „Predvediem pred tebou všetku svoju nádheru a vyslovím pred tebou aj Pánovo meno [YHWH]“ (Ex 33,18-19) . Potom Pán prechádza popred Mojžiša a volá: „Pán, Pán [YHWH, YHWH] je milostivý a láskavý Boh, zhovievavý, veľmi milosrdný a verný“ (Ex 34,6) . Vtedy Mojžiš vyznáva, že Pán je Boh, ktorý odpúšťa.

211 Božie meno „Ja som“ alebo „On je“ vyjadruje vernosť Boha, ktorý napriek nevernosti spočívajúcej v hriechu ľudí a trestu, ktorý si hriech zasluhuje, „preukazuje milosrdenstvo tisícom“ (Ex 34,7) . Boh zjavuje, že je „bohatý na milosrdenstvo“ (Ef 2,4) , (604) a ide až tak ďaleko, že vydá svojho vlastného Syna. Ježiš dá svoj život, aby nás oslobodil od hriechu, a tým zjaví, že aj on nosí Božie meno: „Keď vyzdvihnete Syna človeka, poznáte, že ,Ja som‘“ (Jn 8,28) .

JEDINE BOH JE

212 V priebehu stáročí viera Izraela mohla rozvíjať a prehlbovať bohatstvo, ktoré je obsiahnuté v zjavení Božieho mena. Boh je jeden, okrem neho niet bohov. On presahuje svet i dejiny. On stvoril nebo i zem: „Ony sa pominú, ale ty zostaneš; rozpadnú sa sťa odev… Ale ty ostávaš vždy ten istý a tvoje roky sú bez konca“ (Ž 102,27-78) . U neho „niet premeny ani tieňa zmeny“ (Jak 1,17) . On je „Ten, ktorý je“ od vekov a naveky, a preto ostáva stále verný sebe samému a svojim prisľúbeniam.

213 Zjavenie nevýslovného mena „Ja som, ktorý som“ obsahuje teda pravdu, že jedine Boh JE. V tomto zmysle Božie meno chápal už preklad Septua-ginta a po ňom Tradícia Cirkvi: (41) Boh je plnosť bytia a každej dokonalosti, bez začiatku a bez konca. Kým všetky stvorenia dostali od neho všetko, čím sú a čo majú, on jediný je samo svoje Bytie a sám od seba je všetkým, čím je.

III. Boh, „Ten, ktorý je“, je Pravda a Láska

214 Boh, „Ten, ktorý je“, sa zjavil Izraelu ako ten, ktorý je „veľmi milosrdný a verný“ (Ex 34,6) . Tieto dva výrazy stručne vyjadrujú bohatstvo Božieho mena. Boh vo všetkých svojich dielach ukazuje svoju láskavosť, svoju dobrotu, svoju milosť, svoju lásku, ale aj svoju spoľahlivosť, svoju stálosť, svoju vernosť a svoju pravdu. (1062) „Tvoje meno budem oslavovať, pretože si milosrdný a verný“ (Ž 138,2) . On je Pravda, lebo „Boh je svetlo a niet v ňom nijakej tmy“ (1Jn 1,5) ; on je „Láska“, ako učí apoštol Ján (1Jn 4,8) .

BOH JE PRAVDA

215 „Pravda je podstatou tvojich slov (2465) a všetky rozsudky tvojej spravodlivosti sú večné“ (Ž 119,160) . „A teraz, Pane, Bože, ty si Boh a tvoje slová sú pravda“ (2Sam 7,28) ; preto sa Božie prisľúbenia (156, 1063) vždy plnia. Boh je Pravda sama, jeho slová nemôžu klamať. Preto sa možno s úplnou dôverou spoľahnúť na pravdivosť a vernosť jeho slova vo všetkom. Počiatkom hriechu a pádu človeka bolo klamstvo Pokušiteľa, ktorý ho naviedol na pochybovanie o Božom slove, o Božej dobrote a vernosti. (397)

216 Božia pravda je Božia múdrosť, (295) ktorá vládne v celom poriadku stvorenia a riadenia sveta. Boh sám stvoril nebo i zem a len on sám môže dať pravé poznanie všetkých stvorených vecí v ich vzťahu k nemu. (32)

217 Boh je pravdivý aj vtedy, keď zjavuje seba: učenie, ktoré pochádza od neho, je „zákon pravdy“ (Mal 2,6) . Keď pošle svojho Syna na svet, bude to preto, aby „vydal svedectvo pravde“ (Jn 18,37) : (851) „A vieme, že prišiel Boží Syn a dal nám schopnosť poznať toho Pravdivého“ (2466) (1Jn 5,20) .

BOH JE LÁSKA

218 lzrael mohol v priebehu svojich dejín zistiť, že Boh mal iba jediný dôvod, pre ktorý sa mu zjavil a vyvolil si ho spomedzi všetkých národov, aby bol jeho: svoju nezištnú lásku. (295) A Izrael vďaka svojim prorokom pochopil, že Boh ho zasa len z lásky neprestáva zachraňovať a odpúšťať mu jeho nevernosť a jeho hriechy.

219 Láska Boha k lzraelu sa prirovnáva láske otca k svojmu synovi. Táto láska je silnejšia ako láska matky k vlastným deťom. (239) Boh miluje svoj ľud väčšmi ako ženích svoju milovanú nevestu. (796) Táto láska prekoná aj tie najväčšie nevernosti a pôjde až po ten najdrahší dar: (458) „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna“ (Jn 3,16) .

220 Božia láska je „večná“ (Iz 54,8) : „Nech i vrchy odstúpia a kopce nech sa otrasú: moja milosť neodstúpi od teba“ (Iz 54,10) . „Láskou odvekou som ťa miloval, preto som si ťa milosrdne pritiahol“ (Jer 31,3) .

221 Svätý Ján ide ešte ďalej, keď tvrdí: „Boh je láska“ (733) (1Jn 4,8.16) . Samotné Božie bytie je Láska. Keď Boh v plnosti času posiela svojho jednorodeného Syna a Ducha lásky, (851) zjavuje svoje najvnútornejšie tajomstvo: on sám je večná výmena lásky: Otec, Syn a Duch Svätý, a nás určil na to, aby sme mali na nej účasť. (257)

IV. Dôležitosť viery v jedného Boha

222 Veriť v Boha, Jediného, a milovať ho celou svojou bytosťou, má nesmierne následky pre celý náš život. To znamená:

223 Poznať Božiu veľkosť a velebnosť: (400) Pán je taký vznešený, že prevyšuje naše chápanie. Preto Bohu treba „slúžiť prvému“.

224 Žiť vo vzdávaní vďaky: (2637) Ak je Boh Jediný, všetko, čo sme a čo máme, pochádza od neho: „Čo máš, čo si nedostal?“ (1Kor 4,7) . „Čím sa odvďačím Pánovi za všetko, čo mi dal?“ (Ž 116,12) .

225 Poznať jednotu a pravú dôstojnosť všetkých ľudí: (356, 360) Všetci sú stvorení na Boží „obraz a podobu“ (1700, 1934) (Gn 1,26) .

226 Správne používať stvorené veci: (339, 2402) Viera v jedného Boha nás vedie k tomu, aby sme všetko, čo nie je on, používali natoľko, nakoľko nás to k nemu približuje, a zriekali sa toho natoľko, nakoľko nás to od neho odvracia.

„Pán môj a Boh môj, vezmi mi všetko, čo mi prekáža ísť k tebe! Pán môj a Boh môj, daj mi všetko, čo mi pomáha ísť k tebe! Pán môj a Boh môj, odpútaj ma odo mňa a daj, aby som celý patril tebe!“

227 V každej situácii dôverovať Bohu, (313) aj v protivenstvách. Obdivuhodne to vyjadruje jedna modlitba svätej Terézie od Ježiša (z Avily): (2090)

„Nech ťa nič neznepokojuje, / nech ťa nič neľaká,

všetko sa pomíňa, / Boh sa nemení.

trpezlivosť / dosiahne všetko. (2830)

Kto má Boha, / tomu nič nechýba:

Boh sám stačí.“ (1723)

Zhrnutie

228 „Počuj, Izrael, Pán, náš Boh, je jediný Pán…“ (Dt 6,4; Mk 12,29) . „Je nevyhnutné, aby najväčšia veľkosť bola jediná, a takou bude, ak nemá seberovnú… Ak Boh nie je jediný, nie je [Bohom].“

229 Viera v Boha nás vedie k tomu, aby sme sa obracali jedine k nemu ako k svojmu prvopočiatku a k svojmu poslednému cieľu a aby sme ničomu nedávali prednosť pred ním, ani ho ničím nenahrádzali.

230 Hoci sa Boh zjavuje, ostáva nevýslovným tajomstvom: „Keby si [ho] pochopil, nebol by Bohom.“

231 Boh našej viery sa zjavil ako Ten, ktorý je; dáva sa poznať ako „veľmi milosrdný a verný“ (Ex 34,6) . Jeho samotné Bytie je Pravda a Láska.