VERÍM V DUCHA SVÄTÉHO
TRETIA KAPITOLA
VERÍM V DUCHA SVÄTÉHO
683 „Nik nemôže povedať: ,Ježiš je Pán,‘ iba ak v Duchu Svätom“ (424, 2670) (1Kor 12,3) . „Boh poslal do našich sŕdc Ducha svojho Syna a on volá: ,Abba, Otče!‘“ (Gal 4,6) . Toto poznanie viery je možné len v Duchu Svätom. (152) Aby sme boli v spoločenstve s Kristom, musí sa nás najprv dotknúť Duch Svätý. On nás predchádza a vzbudzuje v nás vieru. Naším krstom, prvou sviatosťou viery, sa nám život, ktorý má svoj prameň v Otcovi a darúva sa nám v Synovi, vnútorne a osobne udeľuje skrze Ducha Svätého v Cirkvi:
Krst „nám udeľuje milosť nového narodenia v Bohu Otcovi (249) skrze jeho Syna v Duchu Svätom. Lebo tí, čo majú v sebe Božieho Ducha, sú vedení k Slovu čiže k Synovi. Syn ich však predstavuje Otcovi a Otec im dáva neporušiteľnosť. Teda bez Ducha nie je možné vidieť Božieho Syna a bez Syna sa nik nemôže priblížiť k Otcovi, lebo poznanie Otca je Syn a poznanie Božieho Syna sa uskutočňuje skrze Ducha Svätého.“
684 Duch Svätý je svojou milosťou prvý pri prebúdzaní našej viery a pri udeľovaní nového života, ktorý spočíva v poznaní Otca a toho, ktorého Otec poslal, Ježiša Krista. Je však posledný pri zjavení osôb Najsvätejšej Trojice. (236) Svätý Gregor Nazianzský, „Teológ“, vysvetľuje tento postup pedagógiou Božej „zhovievavosti“:
„Starý zákon ohlasoval Otca jasne, Syna menej jasne. Nový [zákon] nám však jasne ukazuje Syna, kým božstvo Ducha naznačil akosi nejasne. Teraz však sám Duch prebýva s nami a dáva sa nám poznať jasnejšie. Nebolo totiž bez nebezpečenstva otvorene hlásať Syna, kým sa ešte nevyznávalo božstvo Otca, ani nám pridávať Ducha Svätého akoby ťažšie bremeno – ak sa smie tak povedať –, kým sa ešte nepripúšťalo božstvo Syna… Len postupným napredovaním a vzrastaním ,od jasnosti k jasnosti‘ svetlo Trojice zažiarilo jasne.“
685 Veriť v Ducha Svätého znamená teda vyznávať, že Duch Svätý je jedna z osôb Najsvätejšej Trojice, jednej podstaty s Otcom a Synom a že jemu „sa spolu s Otcom a Synom vzdáva poklona a sláva“. Preto sa o božskom tajomstve Ducha Svätého hovorilo v „trojičnej teológii“. (236) Tu sa teda bude uvažovať o Duchu Svätom iba v Božej ekonómii, čiže v Božom poriadku spásy.
686 Duch Svätý pôsobí spolu s Otcom a Synom (258) od začiatku až do zavŕšenia plánu našej spásy. Ale až v „posledných časoch“, ktoré sa začali vykupiteľským vtelením Syna, je zjavený a daný, poznaný a prijatý ako osoba. A tak tento Boží plán, zavŕšený v Kristovi, „Prvorodenom“ a Hlave nového stvorenia, mohol skrze zoslaného Ducha Svätého nadobudnúť konkrétnu podobu v ľudstve, a to ako Cirkev, spoločenstvo svätých, odpustenie hriechov, vzkriesenie tela a večný život.
8. článok
„VERÍM V DUCHA SVÄTÉHO“
687 „Čo je v Bohu, nepozná nik, iba Boží Duch“ (243) (1Kor 2,11) . Teda Duch, ktorý zjavuje Boha, dáva nám poznať Krista, jeho živé Slovo, ale o sebe samom nehovorí nič. Ten, ktorý „hovoril skrze prorokov“, dáva nám počuť Otcovo Slovo. Ale jeho samého nepočujeme. Poznávame ho iba v pôsobení, ktorým nám zjavuje Slovo a pohýna nás, aby sme toto Slovo prijali vierou. Duch pravdy, ktorý nám „odhaľuje“ Krista, nehovorí sám zo seba. Takáto výlučne božská skrytosť vysvetľuje, prečo ho „svet nemôže prijať, lebo ho nevidí ani nepozná“ (Jn 14,17) , kým tí, čo veria v Krista, ho poznajú, lebo ostáva s nimi.
688 Cirkev, živé spoločenstvo vo viere apoštolov, ktorú odovzdáva ďalej, je miestom, kde poznávame Ducha Svätého:
— v Písmach, ktoré inšpiroval;
— v Tradícii, ktorej stále aktuálnymi svedkami sú cirkevní Otcovia;
— v Učiteľskom úrade Cirkvi, ktorý sprevádza svojou pomocou;
— vo sviatostnej liturgii prostredníctvom jej slov a symbolov, ktorými nás Duch Svätý uvádza do spoločenstva s Kristom;
— v modlitbe, v ktorej sa prihovára za nás;
— v charizmách a službách, ktorými sa buduje Cirkev;
— v prejavoch apoštolského a misionárskeho života;
— vo svedectve svätých, v ktorom prejavuje svoju svätosť a pokračuje v diele spásy.
I. Spoločné poslanie Syna a Ducha
689 Ten, ktorého Otec „poslal… do našich sŕdc, Ducha svojho Syna“ (Gal 4,6) , je skutočne Boh. (245) Je jednej podstaty s Otcom a Synom a je od nich neoddeliteľný tak vo vnútornom živote Trojice, ako aj vo svojom dare lásky svetu. Ale keď sa viera Cirkvi klania Najsvätejšej Trojici, ktorá dáva život, je jednej podstaty a je nedeliteľná, (254) vyznáva aj rozdielnosť osôb. Keď Otec posiela svoje Slovo, (485) posiela vždy aj svojho Ducha: je to spoločné poslanie, v ktorom sú Syn a Duch rozdielni, ale neoddeliteľní. Zaiste, zjavuje sa Kristus, viditeľný obraz neviditeľného Boha, ale zjavuje ho Duch Svätý.
690 Ježiš je Kristus, „pomazaný“, (436) lebo Duch je jeho pomazaním a všetko čo sa deje počnúc vtelením, vychádza z tejto plnosti. Keď je napokon Kristus oslávený, môže aj on od Otca poslať Ducha tým, čo v neho veria: dáva im svoju slávu, čiže Ducha Svätého, ktorý ho oslavuje. Spoločné poslanie sa bude odteraz rozvíjať v deťoch, ktoré adoptoval Otec v (tajomnom) tele svojho Syna. (788) Poslaním Ducha adoptívneho synovstva bude zjednocovať ich s Kristom a dávať im žiť v ňom.
„Pomazanie však… znamená, že medzi Synom a Duchom nie je nijaká vzdialenosť. Veď ako ani rozum, ani zmysly nepoznajú nič sprostredkujúceho medzi kožou tela a pomazaním olejom, také bezprostredné je aj spojenie Syna s Duchom Svätým, takže ten, kto chce vierou dosiahnuť Krista, musí najprv prísť do styku s olejom: veď nie je údom ten, kto nemá Ducha Svätého. Preto vyznanie, že Syn je Pán, zo strany tých, čo [pomazanie] prijímajú, sa deje v Duchu Svätom, (448) lebo Duch Svätý zovšadiaľ vychádza v ústrety tým, čo sa približujú s vierou.“
II. Meno, pomenovania a symboly Ducha Svätého
VLASTNÉ MENO DUCHA SVÄTÉHO
691 „Duch Svätý“, také je vlastné meno toho, ktorému sa klaniame a ktorého oslavujeme s Otcom a Synom. Cirkev toto meno prijala od Pána a vyznáva ho pri krste svojich nových detí.
Výrazom „Duch“ sa prekladá hebrejské slovo Rúach, ktoré podľa svojho pôvodného významu znamená dych, vzduch, vietor. Ježiš používa práve vnímateľný obraz vetra, aby Nikodémovi naznačil transcendentnú (nadzmyslovú) novosť toho, ktorý je osobne Dychom Boha, Božím Duchom. Na druhej strane Duch a Svätý sú Božie atribúty (vlastnosti) spoločné všetkým trom božským osobám. Ale spojením týchto dvoch výrazov označuje Písmo, liturgia a teologická reč nevýslovnú osobu Ducha Svätého s vylúčením akejkoľvek možnej zámeny s inými prípadmi použitia výrazov „duch“ a „svätý“.
POMENOVANIA DUCHA SVÄTÉHO
692 Keď Ježiš zvestuje a sľubuje príchod Ducha Svätého, volá ho „Parakletos“, doslovne „ten, ktorý je privolaný“, po latinsky ad-vocatus (Jn 14,16.26;15,26;16,7) . Grécke slovo „Parakletos“ sa zvyčajne prekladá ako „Tešiteľ“ (1433) (alebo „Zástanca“), pričom prvým tešiteľom (zástancom) je Ježiš. Sám Pán Ježiš nazýva Ducha Svätého „Duch pravdy“ (Jn 16,13) .
693 Okrem jeho vlastného mena, ktoré sa najviac používa v Skutkoch apoštolov a v novozákonnných listoch, nachádzame u svätého Pavla aj pomenovania: prisľúbený Duch, Duch adoptívneho synovstva, Kristov Duch, „Pánov Duch“ (2Kor 3,17) , „Boží Duch“ (Rim 8,9.14) a u svätého Petra: „Duch slávy“ (1Pt 4,14) .
SYMBOLY DUCHA SVÄTÉHO
694 Voda. Symbolika vody naznačuje pôsobenie Ducha Svätého pri krste, (1218) pretože sa voda po vzývaní Ducha Svätého stáva účinným sviatostným znakom nového narodenia: podobne ako sa náš prenatálny vývin, ktorý predchádzal naše prvé narodenie, uskutočnil vo vode, tak aj krstná voda v skutočnosti znamená, že naše narodenie pre Boží život dostávame v Duchu Svätom. Ale ako „sme v jednom Duchu pokrstení“, tak sme aj „napojení jedným Duchom“ (1Kor 12,13) . Duch je teda aj osobne živou vodou, ktorá vychádza z ukrižovaného Krista ako zo svojho prameňa a v nás prúdi do večného života. (2652)
695 Pomazanie. Symbolika pomazania olejom (1293) naznačuje aj Ducha Svätého, takže sa pomazanie stalo jeho synonymom. Pri uvádzaní do kresťanského života je pomazanie sviatostným znakom birmovania, ktoré sa vo Východných cirkvách volá jednoducho „krizmácia“ (t. j. pomazanie krizmou). Ale aby sa pochopil celý jeho význam, treba sa vrátiť k prvému pomazaniu, (436) ktoré vykonal Duch Svätý: k pomazaniu Ježiša. Kristus alebo „Mesiáš“ (z hebrejského Mašíach) znamená „pomazaný“ Božím Duchom. V Starej zmluve boli viacerí Pánovi „pomazaní“, osobitne kráľ Dávid. Ale Ježiš je Boží pomazaný jedinečným spôsobom: ľudská prirodzenosť, ktorú Syn berie na seba, je úplne „pomazaná Duchom Svätým“. Ježiša ustanovil Duch Svätý za „Krista“. Panna Mária ho počne z Ducha Svätého, ktorý ho prostredníctvom anjela zvestuje ako Krista pri jeho narodení a Simeona pobáda, aby šiel do chrámu vidieť Pánovho Mesiáša. (1504) Duch Svätý napĺňa Krista a jeho sila vychádza z Krista, keď uzdravuje a lieči. A napokon Duch Svätý kriesi Ježiša z mŕtvych. A tak Ježiš, plne ustanovený za „Krista“ („Mesiáša“) vo svojej ľudskej prirodzenosti, ktorá zvíťazila nad smrťou, hojne vylieva Ducha Svätého, až kým „svätí“, vo svojom spojení s ľudskou prirodzenosťou Božieho Syna, nevytvoria toho „dokonalého Muža…“, ktorý uskutoční „Kristovu plnosť“: (794) „úplného Krista“ (totum Christum), podľa vyjadrenia svätého Augustína.
696 Oheň. Kým voda znamená narodenie a plodnosť života udeleného v Duchu Svätom, oheň je symbolom pretvárajúcej sily pôsobenia Ducha Svätého. (1127) Prorok Eliáš, ktorý „povstal… ako oheň“ a ktorého „slovo blčalo ohňom sťa fakľa“ (Sir 48,1) , svojou modlitbou privolal oheň z neba (2586) na obetu na vrchu Karmel ako predobraz ohňa Ducha Svätého, ktorý pretvára to, čoho sa dotkne. Ján Krstiteľ, ktorý ide pred Pánom „s Eliášovým duchom a mocou“ (718) (Lk 1,17) , zvestuje Krista ako toho, ktorý „bude krstiť Duchom Svätým a ohňom“ (Lk 3,16) , Duchom, o ktorom Ježiš povie: „Oheň som prišiel vrhnúť na zem; a čo chcem? Len aby už vzplanul“ (Lk 12,49) . V podobe „ohnivých jazykov“ spočinie Duch Svätý v turíčne ráno na učeníkoch a naplní ich sebou . Duchovná tradícia zachová tento symbol ohňa ako jeden z najvýraznejších symbolov pôsobenia Ducha Svätého: „Ducha neuhášajte“ (1Sol 5,19) .
697 Oblak a svetlo. Tieto dva symboly sú v zjaveniach Ducha Svätého neoddeliteľné. Už pri teofániách (Božích zjaveniach) Starého zákona raz temný, inokedy žiarivý oblak zjavuje živého Boha a Spasiteľa, zahaľujúc transcendentnú povahu jeho slávy: Mojžišovi na vrchu Sinaj, v stánku stretnutia a počas putovania na púšti a Šalamúnovi pri posviacke chrámu. Tieto predobrazy spĺňa Kristus v Duchu Svätom. Duch Svätý zostupuje na Pannu Máriu a zatieňuje ju, (484) aby počala a porodila Ježiša. Na vrchu premenenia Duch Svätý prichádza v oblaku, (554) ktorý zahaľuje Ježiša, Mojžiša a Eliáša, Petra, Jakuba a Jána, a „z oblaku zaznel hlas: ,Toto je môj vyvolený Syn, počúvajte ho!‘“ (Lk 9,34-35) . A napokon ten istý oblak vzal učeníkom spred očí Ježiša v deň nanebovstúpenia a zjaví ho ako Syna človeka (659) v jeho sláve v deň jeho príchodu.
698 Pečať je symbol blízky symbolu pomazania. (1295-1296) Veď Kristus je ten, ktorého „označil Boh svojou pečaťou“ (Jn 6,27) , a v ňom Otec aj „nás označil svojou pečaťou“ (2Kor 1,22) . Pretože obraz pečate (po grécky sphragis) označuje nezmazateľný účinok pomazania Duchom Svätým vo sviatostiach krstu, (1121) birmovania a posvätného stavu, bol použitý v niektorých teologických tradíciách na vyjadrenie nezmazateľného „znaku“, vtlačeného týmito tromi sviatosťami, ktoré sa nemôžu opakovať.
699 Ruka. Ježiš vkladaním rúk uzdravoval chorých a žehnal deti. (292) Apoštoli budú robiť to isté v jeho mene. Ba viac, apoštoli vkladaním rúk udeľujú Ducha Svätého. List Hebrejom zaraďuje vkladanie rúk (1288) do počtu „základných článkov“ svojho učenia. (1300, 1573) Cirkev zachovala tento znak všemocného vyliatia Ducha Svätého vo svojich sviatostných epiklézach. (1668)
700 Prst. Ježiš vyháňa „Božím prstom… zlých duchov“ (Lk 11,20) . Ak bol Boží zákon napísaný „Božím prstom“ (2056) (Ex 31,18) na kamenných tabuliach, „Kristov list“, zverený starostlivosti apoštolov, je „napísaný… Duchom živého Boha, nie na kamenných tabuliach, ale na živých tabuliach srdca“ (2Kor 3,3) . Hymnus „Veni, Creator Spiritus“ vzýva Ducha Svätého ako „prst Božej pravice“ (dextrae Dei digitus).
701 Holubica. Na konci potopy (ktorej symbol sa týka krstu) (1219) sa holubica, ktorú vypustil Noe, vracia s čerstvou olivovou ratolesťou v zobáku, ktorá znamená, že zem je znova obývateľná. Keď Ježiš vystupuje po svojom krste z vody, zostupuje na neho Duch Svätý v podobe holubice a zostáva nad ním. (535) Duch zostupuje do očisteného srdca pokrstených a spočíva v ňom. V niektorých kostoloch sa najsvätejšia Eucharistia uchováva v kovovej schránke v podobe holubice (columbarium) zavesenej nad oltárom. Symbol holubice na označenie Ducha Svätého je v kresťanskej ikonografii tradičný.
III. Duch a Božie Slovo v čase prisľúbení
702 Od začiatku až po „plnosť času“ (Gal 4,4) zostáva spoločné poslanie Slova a Otcovho Ducha skryté, ale stále pôsobí. Medzitým Boží Duch pripravuje čas Mesiáša (122) a obaja, hoci ešte nie sú plne zjavení, sú už prisľúbení, aby ich ľudia očakávali a prijali, keď sa zjavia. Preto keď Cirkev číta Starý zákon, skúma, čo nám Duch, ktorý „hovoril skrze prorokov“, (107) chce povedať o Ježišovi Kristovi.
Slovom „proroci“ tu viera Cirkvi (243) rozumie všetkých tých, ktorých Duch Svätý inšpiroval pri živom ohlasovaní a pri písaní svätých kníh tak Starého, ako aj Nového zákona. Židovská tradícia rozlišuje Zákon (prvých päť kníh alebo Pentateuch), Prorokov (naše takzvané historické a prorocké knihy) a Spisy (najmä poučné knihy a Žalmy).
PRI STVORENÍ
703 Božie Slovo a Boží Dych sú na začiatku jestvovania (292) a života každého stvorenia:
„Duchu Svätému prináleží vládnuť, posväcovať a oživovať stvorenie, lebo on je Boh jednej podstaty s Otcom a Slovom… Jemu patrí moc nad životom, lebo ako Boh zachováva stvorenie v Otcovi skrze Syna.“ (291)
704 „Človeka utvoril [Boh] vlastnými rukami [čiže Synom a Duchom Svätým]… a na stvárnenom tele vyobrazil svoju podobu, aby aj to, čo je viditeľné, malo na sebe Božiu podobu.“ (356)
DUCH PRISĽÚBENIA
705 Človek znetvorený hriechom a smrťou (410) ostáva „na Boží obraz“, na obraz Syna, ale chýba mu „Božia sláva“ (Rim 3,23) , je pozbavený Božej „podoby“. Prisľúbením, ktoré dostal Abrahám, sa začína ekonómia spásy. Na jej konci sám Syn vezme na seba „obraz“ (2809) a obnoví ho v jeho „podobe“ s Otcom tým, že mu vráti slávu, Ducha „Oživovateľa“.
706 Proti všetkej ľudskej nádeji Boh Abrahámovi sľubuje potomstvo (60) ako ovocie viery a moci Ducha Svätého. V ňom budú požehnané všetky národy zeme. Týmto potomstvom bude Kristus, v ktorom vyliatie Ducha Svätého zhromaždí v jedno „rozptýlené Božie deti“ (Jn 11,52) . Keď sa Boh zaväzuje prísahou, zaväzuje sa už darovať svojho milovaného Syna, ako aj „prisľúbeného Ducha Svätého… na vykúpenie tých, ktorých si získal“ (Ef 1,13-14) .
V TEOFÁNIÁCH A V ZÁKONE
707 Teofánie (zjavenia Boha) osvetľujú cestu prisľúbenia od patriarchov po Mojžiša a od Jozueho až po videnia, ktorými sa začína poslanie veľkých prorokov. Kresťanská tradícia vždy uznávala, že v týchto teofániách sa dávalo vidieť a počuť Božie Slovo, zjavené a súčasne „zatienené“ v oblaku Ducha Svätého.
708 Táto Božia pedagógia (1961-1964) čiže výchova sa prejavuje najmä v dare Zákona. Zákon bol daný ako „vychovávateľ“, aby viedol ľud ku Kristovi. (122) Ale neschopnosť Zákona spasiť človeka pozbaveného Božej „podoby“ a hlbšie poznanie hriechu, ktoré poskytuje Zákon, vzbudzujú túžbu po Duchu Svätom. Svedčia o tom vzdychy žalmov. (2585)
V KRÁĽOVSTVE A VO VYHNANSTVE
709 Zákon, znamenie prisľúbenia a zmluvy, mal riadiť srdce a ustanovizne národa, ktorý sa zrodil z Abrahámovej viery. „Ak teraz budete poslúchať môj hlas a ak zachováte moju zmluvu, tak mi budete… kráľovským kňazstvom a svätým národom“ (Ex 19,5-6) . Ale po Dávidovi Izrael podľahol pokušeniu stať sa kráľovstvom ako iné národy. Kráľovstvo, ktoré bolo predmetom prisľúbenia daného Dávidovi, (2579) bude však dielom Ducha Svätého; bude patriť chudobným podľa Ducha. (544)
710 Zanedbávanie Zákona a nevernosť Zmluve vedú k smrti: prichádza vyhnanstvo, ktoré je zdanlivým zmarením prisľúbení, no v skutočnosti je to tajomná vernosť Boha spasiteľa a začiatok prisľúbenej obnovy, ale podľa Ducha. Bolo potrebné, aby Boží ľud pretrpel túto očistu. Vyhnanstvo už vnáša do Božieho plánu tieň kríža a „zvyšok“ chudobných, ktorý sa z vyhnanstva vráti, je jedným z najpriezračnejších predobrazov Cirkvi.
OČAKÁVANIE MESIÁŠA A JEHO DUCHA
711 „Hľa, ja robím niečo nové“ (Iz 43,19) : začínajú sa črtať dve prorocké línie; jedna sa zameriava na očakávanie Mesiáša, (64, 522) druhá na zvestovanie nového Ducha. Zbiehajú sa v malom „zvyšku“, v ľude chudobných, ktorý v nádeji očakáva „potechu Izraela“ a „vykúpenie Jeruzalema“ (Lk 2,25.38) .
Už sme videli, ako sa na Ježišovi splnili proroctvá, ktoré sa na neho vzťahovali. Tu sa obmedzíme na tie, v ktorých zreteľnejšie vidno vzťah medzi Mesiášom a jeho Duchom.
712 Charakteristické črty očakávaného Mesiáša (439) sa začínajú objavovať v knihe o Emanuelovi (Jn 12,41) , najmä v Iz 11, 1-2:
„Z pňa Jesseho vypučí ratolesť
a z jeho koreňov výhonok vykvitne.
A spočinie na ňom duch Pánov:
duch múdrosti a rozumu,
duch rady a sily,
duch poznania a bohabojnosti.“
713 Mesiášove črty sú zjavené najmä v spevoch o Služobníkovi. Tieto spevy ohlasujú zmysel Ježišovho umučenia (601) a ukazujú tak spôsob, akým vyleje Ducha Svätého, aby oživil mnohých: nie zvonka, ale tak, že prijme našu „prirodzenosť sluhu“ (Flp 2,7) . Tým, že berie na seba našu smrť, môže nám udeľovať svojho vlastného Ducha života.
714 Preto Kristus začína ohlasovať dobrú zvesť tým, že vzťahuje na seba túto stať z Izaiáša (Lk 4,18-19) :
„Pánov Duch je nado mnou,
lebo ma pomazal,
aby som hlásal evanjelium chudobným.
Poslal ma oznámiť zajatým, že budú prepustení
a slepým, že budú vidieť;
utláčaných prepustiť na slobodu
a ohlásiť Pánov milostivý rok.“
715 Prorocké texty priamo sa týkajúce zoslania Ducha Svätého sú prorocké výroky, v ktorých Boh hovorí k srdcu svojho ľudu rečou prisľúbenia, ktorá je podfarbená láskou a vernosťou. (214) Svätý Peter na turíčne ráno vyhlási, že sa tieto proroctvá splnili. Podľa týchto prisľúbení Pánov Duch obnoví v „posledných časoch“ srdcia ľudí tým, že do nich vpíše nový zákon; (1965) zhromaždí a zmieri rozptýlené a rozdelené národy; pretvorí prvé stvorenie a Boh tam bude prebývať s ľuďmi v pokoji.
716 Ľud „chudobných“, čiže ponížených a tichých, ktorí sú celkom odovzdaní do tajomných plánov svojho Boha, tých, čo očakávajú spravodlivosť nie od ľudí, ale od Mesiáša, je nakoniec veľkým skrytým dielom Ducha Svätého v čase prisľúbení na pripravenie Kristovho príchodu. Hodnota ich srdca, očisteného a osvieteného Duchom, (368) je opísaná v žalmoch. V týchto chudobných Duch pripravuje Pánovi „ochotný ľud“ (Lk 1,17) .
IV. Kristov Duch v plnosti času
JÁN, PREDCHODCA, PROROK A KRSTITEĽ
717 „Bol človek, ktorého poslal Boh, volal sa Ján“ (523) (Jn 1,6) . Jána „už v matkinom lone… naplní Duch Svätý“ (Lk 1,15) skrze samého Krista, ktorého Panna Mária krátko predtým počala z Ducha Svätého. Tak Máriinou „návštevou“ u Alžbety Boh „navštívil… svoj ľud“ (Lkl ,68) .
718 Ján je Eliáš, ktorý má prísť: (696) prebýva v ňom oheň Ducha a pobáda ho „ísť pred“ (ako „predchodca“) Pánom, ktorý prichádza. V Jánovi, Predchodcovi, Duch Svätý dokončuje pripravovať Pánovi „ochotný ľud“ (Lk 1,17) .
719 Ján je „viac ako prorok“ (Lk 7,26) . V ňom Duch Svätý končí „hovoriť skrze prorokov“. Ján uzaviera cyklus prorokov, ktorý sa začal Eliášom. Zvestuje, že potecha Izraela je blízko, je „hlasom“ prichádzajúceho tešiteľa. (2684) Prichádza „ako svedok vydať svedectvo o svetle“ (Jn 1,7) , ako to bude robiť Duch pravdy. Takto Duch pred Jánovými očami spĺňa to, čo „hľadali a skúmali proroci“ a „na čo túžia hľadieť anjeli“ (1Pt 1,10.12) : „,Na koho uvidíš zostupovať Ducha a spočinúť na ňom, to je ten, čo krstí Duchom Svätým.‘ A ja som to videl a vydávam svedectvo, že toto je Boží Syn… (536) Hľa, Boží Baránok“ (Jn 1,33-36) .
720 Nakoniec Duch Svätý začína s Jánom Krstiteľom v predobraze to, čo uskutoční s Kristom a v Kristovi: navrátenie Božej „podoby“ človekovi. Jánov krst bol krstom na pokánie, krst vodou a Duchom (535) bude novým narodením.
„ZDRAVAS’, MILOSTI PLNÁ“
721 Mária, presvätá Božia Matka, vždy Panna, je veľdielom poslania Syna a Ducha v plnosti času. Prvý raz v pláne spásy Otec nachádza Príbytok – pretože ho pripravil jeho Duch (484) –, v ktorom môže jeho Syn a jeho Duch prebývať medzi ľuďmi. V tomto zmysle Tradícia Cirkvi často vzťahuje na Máriu tie najkrajšie texty o Múdrosti: liturgia ospevuje Máriu a predstavuje ju ako „Stolicu Múdrosti“.
V nej sa začínajú zjavovať „obdivuhodné Božie diela“, ktoré Duch vykoná v Kristovi a v Cirkvi:
722 Duch Svätý pripravil Máriu svojou milosťou. (489) Bolo treba, aby bola „plná milosti“ Matka toho, v ktorom „telesne prebýva celá plnosť božstva“ (Kol 2,9) . Z čírej milosti bola počatá bez hriechu ako najponíženejšia zo všetkých stvorení a najschopnejšia z nich prijať nevýslovný Dar Všemohúceho. Anjel Gabriel ju právom pozdravuje ako „dcéru Siona“: (2676) „Zdravas’!“ („Raduj sa!“). Keď Mária nosí v sebe večného Syna, vo svojom chválospeve vzdáva Otcovi v Duchu Svätom vďaky celého Božieho ľudu, a teda Cirkvi.
723 V Márii Duch Svätý uskutočňuje Otcov dobrotivý plán. Z Ducha Svätého Panna počne a porodí Božieho Syna. (485) Jej panenstvo sa mocou Ducha Svätého a viery stáva jedinečnou plodnosťou. (506)
724 V Márii Duch Svätý zjavuje Otcovho Syna, ktorý sa stal Synom Panny. Ona je horiacim kríkom definitívnej teofánie: naplnená Duchom Svätým (208) ukazuje Slovo v jeho krehkom tele a dáva ho poznať chudobným (2619) a prvotinám národov.
725 Napokon skrze Máriu začína Duch Svätý privádzať do spoločenstva (963) s Kristom ľudí, ktorí sú predmetom dobrotivej Božej lásky. Ako prví vždy prijímajú Krista ponížení: pastieri, mudrci, Simeon a Anna, novomanželia z Kány a prví učeníci.
726 Na konci tohto poslania Ducha Svätého sa Mária stáva „Ženou“, novou Evou, „matkou žijúcich“, matkou „úplného Krista“. (494, 2618) Ako taká, zotrvávajúc s Dvanástimi „jednomyseľne… na modlitbách“ (Sk 1,14) , je prítomná na úsvite „posledných čias“, ktoré začne Duch Svätý na turíčne ráno zjavením Cirkvi.
JEŽIŠ KRISTUS
727 Celé poslanie Syna a Ducha Svätého v plnosti času (438) je obsiahnuté v tom, že Syn je už od svojho vtelenia (695) pomazaný Otcovým Duchom: Ježiš je Kristus, Mesiáš. (536)
Celú druhú časť Vyznania viery treba čítať v tomto svetle. Celé Kristovo dielo je spoločným poslaním Syna a Ducha Svätého. Tu sa zmienime iba o Ježišovom prisľúbení Ducha Svätého a o dare Ducha Svätého od osláveného Pána.
728 Ježiš plne zjavuje Ducha Svätého až vtedy, keď bol sám oslávený svojou smrťou a svojím zmŕtvychvstaním. Postupne ho však naznačuje už pri vyučovaní zástupov, keď zjavuje, že jeho telo bude pokrmom pre život sveta. Naznačuje ho aj Nikodémovi, Samaritánke a tým, ktorí sa zúčastňujú na sviatku Stánkov. Svojim učeníkom hovorí o ňom otvorene v súvislosti s modlitbou a so svedectvom, ktoré budú musieť vydávať. (2615)
729 Až keď prišla hodina, keď má byť oslávený, sľubuje Ježiš príchod Ducha Svätého, lebo jeho smrť a jeho zmŕtvychvstanie budú splnením prisľúbenia daného otcom: na Ježišovu prosbu Otec dá Ducha pravdy, iného Tešiteľa; Otec ho pošle v Ježišovom mene; Ježiš ho pošle od Otca, lebo Duch vychádza z Otca. Duch Svätý príde, budeme ho poznať, bude s nami navždy, bude s nami bývať; naučí nás všetko a pripomenie nám všetko, čo Ježiš povedal, a vydá o ňom svedectvo; uvedie nás do plnej pravdy a oslávi Krista. A svetu ukáže, čo je hriech, čo spravodlivosť a čo súd. (388, 1433)
730 Konečne nadišla Ježišova hodina: Ježiš porúča svojho ducha do Otcových rúk vo chvíli, keď svojou smrťou víťazí nad smrťou, takže hneď, ako bol „vzkriesený z mŕtvych Otcovou slávou“ (Rim 6,4) , dáva Ducha Svätého, keď „dýchne“ na svojich učeníkov. Od tej chvíle sa poslanie Ježiša Krista a Ducha Svätého stáva poslaním Cirkvi: (850) „Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás“ (Jn 20,21) .
V. Duch a Cirkev v posledných časoch
TURÍCE
731 V deň Turíc (2623) (po skončení siedmich veľkonočných týždňov) sa Kristova Veľká noc završuje vyliatím Ducha Svätého, (767) ktorý je zjavený, daný a udelený ako božská osoba: (1302) Kristus Pán hojne vylieva Ducha Svätého zo svojej plnosti.
732 V ten deň je plne zjavená Najsvätejšia Trojica. (244) Od toho dňa je Kráľovstvo, ktoré ohlasoval Kristus, otvorené pre tých, čo v neho veria: v krehkom tele a vo viere už majú účasť na spoločenstve Najsvätejšej Trojice. Duch Svätý svojím príchodom, (672) ktorý neprestáva, uvádza svet do „posledných čias“, do obdobia Cirkvi, do zdedeného, ale ešte nezavŕšeného Kráľovstva:
„Videli sme pravé svetlo, prijali sme nebeského Ducha, našli sme pravú vieru: klaniame sa nedeliteľnej Trojici, lebo ona nás spasila.“
DUCH SVÄTÝ – BOŽÍ DAR
733 „Boh je láska“ (1Jn 4,8.16) a láska je prvý dar, (218) ktorý obsahuje všetky ostatné dary. Táto „láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali“ (Rim 5,5) .
734 Pretože sme mŕtvi alebo aspoň zranení hriechom, prvým účinkom daru lásky je odpustenie našich hriechov. (1987) A je to práve „spoločenstvo Svätého Ducha“ (2Kor 13,13) , ktoré v Cirkvi vracia pokrsteným Božiu podobu stratenú hriechom.
735 Boh nám teda dáva „závdavok“ alebo „prvotiny“ nášho dedičstva: sám život Najsvätejšej Trojice, ktorý spočíva v tom, že milujeme, ako on miloval nás. Táto láska je princípom nového života v Kristovi, (1822) ktorý sa stal možným, lebo sme dostali silu Ducha Svätého.
736 Vďaka tejto sile Ducha môžu Božie deti prinášať ovocie. Ten, ktorý nás naštepil na pravý vinič, spôsobí, že budeme prinášať „ovocie Ducha“, (1832) ktorým je „láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, zdržanlivosť“ (Gal 5,22-23) . Duch je náš život. Čím viac sa zriekame seba samých, tým viac Duch pôsobí, aby sme podľa Ducha aj konali.
„Skrze Ducha Svätého sa dáva navrátenie do raja, vstup do nebeského kráľovstva a návrat do stavu adoptovaných synov: dáva sa odvaha volať Boha svojím Otcom, umožňuje sa mať účasť na Kristovej milosti, volať sa synom svetla a mať podiel na večnej sláve.“
DUCH SVÄTÝ A CIRKEV
737 Poslanie Ježiša Krista a Ducha Svätého sa uskutočňuje v Cirkvi, Kristovom tele a chráme Ducha Svätého. (787-798) Toto spoločné poslanie zapája veriacich v Krista do jeho spoločenstva s Otcom v Duchu Svätom: (1093-1109) Duch pripravuje ľudí, predchádza ich svojou milosťou, aby ich pritiahol ku Kristovi. Zjavuje im vzkrieseného Pána, pripomína im jeho slová a otvára im ducha, aby chápali jeho smrť a zmŕtvychvstanie. Sprítomňuje im Kristovo tajomstvo predovšetkým v Eucharistii, aby ich zmieril a uviedol do spoločenstva s Bohom, aby im umožnil prinášať „veľa ovocia“ (Jn 15,5.8.16) .
738 Poslanie Cirkvi nie je teda pridané k poslaniu Krista a Ducha Svätého, ale je jeho sviatosťou: (850, 777) Cirkev je celým svojím bytím a vo všetkých svojich údoch poslaná ohlasovať, dosvedčovať, aktualizovať a šíriť tajomstvo spoločenstva Najsvätejšej Trojice (o tom sa bude hovoriť v nasledujúcom článku):
„Znova tvrdíme, že my všetci, keď sme prijali jedného a toho istého Ducha, totiž Svätého, určitým spôsobom sa spájame aj navzájom, aj s Bohom. Lebo hoci sme jednotlivo mnohí a hoci Kristus spôsobuje, aby v každom z nás prebýval Otcov a jeho Duch, je iba jeden a nedeliteľný Duch, ktorý tých, čo sú navzájom rozdielni… spája skrze seba v jedno a spôsobuje, aby bolo všetkých vidieť ako čosi jedno v ňom. Lebo ako sila svätého [Kristovho] tela robí spoluúdmi tých, v ktorých je, myslím si, že vo všetkých prebývajúci jeden nedeliteľný Boží Duch takisto spája všetkých do duchovnej jednoty.“
739 Pretože Duch Svätý je Kristovým pomazaním, Kristus, Hlava tela, ho rozlieva do svojich údov, (1076) aby ich živil, uzdravoval a usporadúval v ich vzájomných funkciách, aby ich oživoval, posielal vydávať svedectvo a zapájal do svojej obety Otcovi a do svojho príhovoru za celý svet. Prostredníctvom sviatostí Cirkvi Kristus udeľuje údom svojho tela svojho Svätého Ducha a Posvätiteľa (o tom sa bude hovoriť v druhej časti Katechizmu).
740 Tieto „obdivuhodné Božie diela“, ktoré sa dávajú veriacim vo sviatostiach Cirkvi, prinášajú svoje ovocie v novom živote podľa Ducha v Kristovi (o tom sa bude hovoriť v tretej časti Katechizmu).
741 „Duch prichádza na pomoc našej slabosti, lebo nevieme ani to, za čo sa máme modliť, ako treba: a sám Duch sa prihovára za nás nevysloviteľnými vzdychmi“ (Rim 8,26) . Duch Svätý, tvorca Božích diel, je učiteľom modlitby (o tom sa bude hovoriť v štvrtej časti Katechizmu).
Zhrnutie
742 „Pretože ste synmi, poslal Boh do našich sŕdc Ducha svojho Syna a on volá: ,Abba, Otče!‘“ (Gal 4,6) .
743 Keď Boh od začiatku až do skončenia čias posiela svojho Syna, posiela vždy aj svojho Ducha: ich poslanie je spoločné a neoddeliteľné.
744 V plnosti času Duch Svätý završuje v Márii všetky prípravy na Kristov príchod k Božiemu ľudu. Pôsobením Ducha Svätého v nej Otec dáva svetu Emanuela, ktorého meno znamená „Boh s nami“ (Mt 1,23) .
745 Boží Syn je posvätený za Krista (Mesiáša) pri svojom vtelení pomazaním Ducha Svätého.
746 Ježiš je svojou smrťou a svojím zmŕtvychvstaním ustanovený za „Pána a Mesiáša“ (Sk 2,36) v sláve. Zo svojej plnosti vylieva Ducha Svätého na apoštolov a na Cirkev.
747 Duch Svätý, ktorého Kristus, Hlava, rozlieva do svojich údov, buduje, oživuje a posväcuje Cirkev, ktorá je sviatosťou spoločenstva Najsvätejšej Trojice a ľudí.
