Výsledky hľadania: 787-798
787 Ježiš si už od začiatku vzal učeníkov za spoločníkov života; zjavil im tajomstvo Kráľovstva; dal im účasť na svojom poslaní, na svojej radosti i na svojom utrpení. Ježiš hovorí o ešte dôvernejšom spoločenstve medzi sebou a tými, čo ho budú nasledovať: (755) „Ostaňte vo mne a ja ostanem vo vás… Ja som vinič, vy ste ratolesti“ (Jn 15,4-5) . A oznamuje tajomné a skutočné spoločenstvo medzi svojím telom a naším telom: „Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom“ (Jn 6,56) .
788 Keď bola učeníkom odňatá jeho viditeľná prítomnosť, Ježiš ich nenechal ako siroty. Sľúbil im, že zostane s nimi až do skončenia sveta, a dal im svojho Ducha. Tak sa spoločenstvo s Ježišom istým spôsobom ešte zintenzívnilo: „Keď totiž udelil svojho Ducha, (690) tajomne ustanovil svojich bratov, zvolaných zo všetkých národov, ako svoje telo.“
789 Prirovnanie Cirkvi k telu vrhá svetlo na dôverné spojenie medzi Cirkvou a Kristom. Cirkev nie je len zhromaždená okolo neho; je zjednotená v ňom, v jeho tele. (521) Osobitne treba vyzdvihnúť tri aspekty Cirkvi, Kristovho tela, ktorými sú: vzájomná jednota všetkých údov prostredníctvom ich zjednotenia s Kristom; Kristus, Hlava tela; Cirkev, Kristova nevesta.
790 Veriaci, ktorí odpovedajú na Božie slovo (947) a stávajú sa údmi Kristovho tela, sú úzko zjednotení s Kristom: „V tomto tele prechádza Kristov život do veriacich, ktorí sa prostredníctvom sviatostí tajomne, ale skutočne zjednocujú s umučeným a osláveným Kristom.“ To platí najmä o krste, prostredníctvom ktorého sa spájame s Kristovou smrťou a s jeho zmŕtvychvstaním, (1227) a o Eucharistii, (1329) prostredníctvom ktorej „máme skutočne účasť na Pánovom tele a sme povznesení do spoločenstva s ním i medzi sebou“.
791 Jednota tela však neruší rozličnosť údov. „Pri budovaní Kristovho tela jestvuje rozličnosť údov a služieb. (814) Jeden je Duch, ktorý rozdeľuje rozmanité dary podľa svojho bohatstva a podľa potreby služieb na úžitok Cirkvi.“ (1937) Jednota tajomného tela vzbudzuje a podnecuje medzi veriacimi lásku: „Preto keď trpí jeden úd, trpia spolu s ním všetky údy, a keď sa dostane cti jednému údu, radujú sa s ním všetky údy.“ A napokon jednota Kristovho tela víťazí nad každým ľudským rozdelením: „Lebo všetci, čo ste pokrstení v Kristovi, Krista ste si obliekli. Už niet Žida ani Gréka, niet otroka ani slobodného, niet muža a ženy, lebo vy všetci ste jeden v Kristovi Ježišovi“ (Gal 3,27-28) .
792 Kristus „je hlavou tela, Cirkvi“ (669) (Kol 1,18) . Je počiatkom stvorenia a vykúpenia. Povýšený do Otcovej slávy má „vo všetkom prvenstvo“ (Kol 1,18) , najmä v Cirkvi, (1119) prostredníctvom ktorej rozširuje svoje kráľovstvo na všetko:
793 Spája nás so svojou Veľkou nocou: (661) Všetky údy sa majú snažiť pripodobňovať sa mu, kým v nich „nebude stvárnený Kristus“ (Gal 4,19) . „Preto sme pridružení k tajomstvám jeho života,… (519) spojení s jeho utrpeniami ako telo s hlavou, trpíme spolu s ním, aby sme boli spolu s ním oslávení.“
794 Stará sa o náš vzrast: (872) Aby sme mohli vrastať do neho, našej Hlavy, Kristus rozdeľuje vo svojom tele, Cirkvi, dary a služby, ktorými si vzájomne pomáhame na ceste spásy.
795 Kristus a Cirkev sú teda „úplný Kristus“ (Christus totus). (695) Cirkev je jedno s Kristom. Svätí si veľmi živo uvedomujú túto jednotu:
„Blahoželajme si teda a vzdávajme vďaky za to, že sme sa stali nielen kresťanmi, ale Kristom. Chápete, bratia, akú milosť nám udelil Boh, keď nám dal Hlavu? Žasnite a radujte sa, stali sme sa Kristom. A keď je on Hlavou, my sme údmi; celý človek, to je on a my… Plnosť Krista je teda Hlava a údy. Čo je Hlava a údy? Kristus a Cirkev.“
„Náš Vykupiteľ sa ukázal ako jedna osoba so svätou Cirkvou, ktorú si pridružil.“
„Hlava a údy sú akoby jedna mystická osoba.“ (1474)
Jedna z odpovedí svätej Jany z Arcu jej sudcom zhŕňa vieru svätých Učiteľov a vyjadruje zdravý zmysel veriaceho: „Ježiš Kristus a Cirkev to je podľa mojej mienky jedno a to isté a netreba z toho robiť problém.“
796 Jednota Krista a Cirkvi, Hlavy a údov tela, zahŕňa v sebe aj rozlíšenie oboch v ich osobnom vzťahu. Tento aspekt sa často vyjadruje obrazom ženícha a nevesty. (757) Tému o Kristovi ženíchovi Cirkvi pripravili už proroci a ohlásil ju Ján Krstitel. (219) Sám Pán sa označil za „ženícha“ (Mk 2,19) . Apoštol Pavol predstavuje Cirkev a každého veriaceho, úd jeho tela, ako nevestu „zasnúbenú“ Kristovi, aby s ním bola jeden Duch. (772) Cirkev je nepoškvrnená nevesta nepoškvrneného Baránka, (1602) ktorú Kristus miloval „a seba samého vydal za ňu, aby ju posvätil“ (1616) (Ef 5,25-26) , spojil ju so sebou večnou zmluvou a neprestáva sa o ňu starať ako o vlastné telo:
„Stáva sa úplný Kristus, Hlava a telo, a z mnohých jeden… Či hovorí Hlava alebo hovoria údy, hovorí Kristus: hovorí v úlohe Hlavy (ex persona capitis) a hovorí v úlohe tela (ex persona corporis). Ale čo je povedané? ,Budú dvaja v jednom tele. Toto tajomstvo je veľké; ja hovorím o Kristovi a Cirkvi‘ (Ef 5,31-32) . Aj Pán hovorí v evanjeliu: ,A tak už nie sú dvaja, ale jedno telo‘ (Mt 19,6) . Lebo ako viete, sú to dve osoby, a predsa v manželskom spojení jedna… Nakoľko je Hlavou, nazval sa ,Ženíchom; a nakoľko je telom, ,Nevestou‘.“
797 „Čím je náš duch, čiže naša duša, (813) pre naše údy, tým je Duch Svätý pre Kristove údy, pre Kristovo telo, ktorým je Cirkev.“ „Tomuto Kristovmu Duchu treba ako neviditeľnému princípu [základu] pripísať aj to, že sú všetky časti tela pospájané tak medzi sebou, ako aj so svojou vznešenou Hlavou, lebo on je celý v Hlave, celý v tele, celý v jednotlivých údoch.“ (586) Duch Svätý robí z Cirkvi „chrám živého Boha“ (2Kor 6,16) .
„Cirkvi bol zverený tento Boží dar… a v ňom je uložené spoločenstvo s Kristom, t. j. Duch Svätý, závdavok neporušiteľnosti, posilnenie našej viery a rebrík na vystúpenie k Bohu… Lebo kde je Cirkev, tam je Boží Duch. A kde je Boží Duch, tam je Cirkev a všetka milosť.“
798 Ducha Svätého „treba považovať za princíp (737) [základ] každej životnej a vskutku spásonosnej činnosti vo všetkých častiach tela“. (1091-1109) On mnohorakým spôsobom buduje celé telo v láske: prostredníctvom Božieho slova, ktoré „má moc budovať“ (Sk 20,32) ; prostredníctvom krstu, ktorým utvára Kristovo telo; prostredníctvom sviatostí, ktoré Kristovým údom dávajú vzrast a uzdravujú ich; prostredníctvom milosti udelenej apoštolom, ktorá vyniká medzi jeho darmi; prostredníctvom čností, ktoré uschopňujú konať dobré skutky; a nakoniec prostredníctvom rozličných osobitných milostí (791) (nazývaných „charizmy“), ktorými robí veriacich „schopnými a ochotnými podujať sa na rozmanité diela a úlohy užitočné na obnovu a ďalšie budovanie Cirkvi“.
