VERIACI V KRISTA: HIERARCHIA, LAICI, ZASVÄTENÝ ŽIVOT
4. odsek
VERIACI V KRISTA: HIERARCHIA, LAICI, ZASVÄTENÝ ŽIVOT
871 „Veriaci v Krista sú tí, ktorí – keďže krstom boli včlenení do Krista, (1268-1269) boli ustanovení za Boží ľud a takto svojím spôsobom dostali účasť na Kristovom kňazskom, prorockom a kráľovskom úrade – sú povolaní, každý podľa svojho postavenia, (782-786) vykonávať poslanie, ktoré Boh zveril Cirkvi, aby ho plnila vo svete.“
872 „Medzi všetkými veriacimi, pre ich znovuzrodenie v Kristovi, jestvuje z hľadiska dôstojnosti a činnosti skutočná rovnosť, (1934) na základe ktorej všetci spolupracujú na budovaní Kristovho tela, (794) každý podľa svojho postavenia a úlohy.“
873 Aj rozdiely, ktoré z Pánovej vôle jestvujú medzi údmi jeho tela, (814, 1937) slúžia jednote Cirkvi a jej poslaniu. Lebo „v Cirkvi je rozdielnosť služieb, ale jednota poslania. Kristus zveril apoštolom a ich nástupcom poslanie učiť, posväcovať a spravovať (munus docendi, sanctificandi et regendi) v jeho mene a jeho mocou. Ale aj laici, keďže dostali účasť na Kristovom kňazskom, prorockom a kráľovskom úrade, majú svoj podiel na poslaní celého Božieho ľudu v Cirkvi a vo svete.“ „V obidvoch týchto skupinách [v hierarchii i medzi laikmi] sú veriaci v Krista, ktorí profesiou evanjeliových rád… sa svojím osobitným spôsobom zasväcujú Bohu a prispievajú k spásnemu poslaniu Cirkvi.“
I. Hierarchické zriadenie Cirkvi
PREČO JE SLUŽBA V CIRKVI?
874 Sám Kristus je pôvodcom služby v Cirkvi. (1544) On túto službu ustanovil a dal jej moc a poslanie, zameranie a cieľ:
„Na spravovanie a stály vzrast Božieho ľudu Kristus Pán ustanovil vo svojej Cirkvi rozličné služby, ktoré sú zamerané na dobro celého tela. Lebo služobníci, ktorí majú posvätnú moc, slúžia svojim bratom, aby všetci, čo patria do Božieho ľudu,… dosiahli spásu.“
875 „Ako uveria v toho, o ktorom nepočuli? A ako počujú bez kazateľa? A ako budú kázať, ak nie sú poslaní?“ (Rim 10,14-15) . Nik, ani jednotlivec, ani spoločenstvo, nemôže hlásať evanjelium sebe samému: (166) „Viera je z hlásania“ (Rim 10,17) . Nik si nemôže sám dať poverenie a poslanie hlásať evanjelium. Ten, koho posiela Pán, nehovorí a nekoná vlasťou autoritou, ale na základe autority Kristovej; nehovorí k spoločenstvu ako jeho člen, ale v Kristovom mene. Nik nemôže udeliť milosť sebe samému; musí mu byť daná a poskytnutá. To predpokladá služobníkov milosti, ktorých splnomocňuje a uspôsobuje Kristus. Od neho biskupi a kňazi dostávajú poslanie a schopnosť („posvätnú moc“) konať v osobe Krista Hlavy (1548) (in persona Christi Capitis), kým diakoni dostávajú silu slúžiť Božiemu ľudu „diakoniou“ (službou) liturgie, slova a kresťanskej lásky v spoločenstve s biskupom a jeho presbytériom (kňazským zborom). Túto službu, v ktorej tí, čo sú poslaní Kristom, konajú a udeľujú z Božieho daru to, čo nemôžu konať a udeľovať sami od seba, Tradícia Cirkvi nazýva „sviatosťou“. (1536) Služba v Cirkvi sa udeľuje osobitnou sviatosťou.
876 So sviatosťou povahou ekleziálnej služby (ministerium ecclesiale) je vnútorne spätý jej charakter služby (servitium). (1551) A vskutku, keďže služobníci (ministri) sú úplne závislí od Krista, ktorý im dáva poslanie a autoritu, sú naozaj „Kristovými služobníkmi“ podľa vzoru toho, ktorý pre nás slobodne prijal „prirodzenosť sluhu“ (Flp 2,7) . Pretože slovo a milosť, ktorých sú služobníkmi, (427) nie sú ich, ale Kristove, ktorý im ich zveril pre iných, majú sa dobrovoľne stať sluhami všetkých.
877 K sviatostnej povahe ekleziálnej služby takisto patrí to, že má kolegiálny charakter. (1559) A vskutku, Pán Ježiš už na začiatku svojej služby ustanovil Dvanástich ako „zárodok nového Izraela a zároveň počiatok posvätnej hierarchie“. Spoločne boli vyvolení a spoločne aj poslaní; ich bratská jednota bude v službe bratského spoločenstva všetkých veriacich; bude akoby odleskom a svedectvom spoločenstva božských osôb. Preto každý biskup vykonáva svoju službu v rámci biskupského kolégia v spoločenstve s rímskym biskupom, nástupcom svätého Petra a hlavou kolégia. Kňazi vykonávajú svoju službu v rámci diecézneho presbytéria pod vedením svojho biskupa.
878 Napokon k sviatostnej povahe ekleziálnej služby patrí to, že má osobný ráz. Hoci Kristovi služobníci konajú v spoločenstve, konajú vždy aj osobne. Každý je povolaný osobne: „Poď za mnou“ (Jn 21,22) , aby bol v spoločnom poslaní osobným svedkom, osobne zodpovedným tomu, ktorý dáva poslanie, (1484) a konal „v jeho osobe“ a pre iné osoby: „Ja ťa krstím v mene Otca…“; „Ja ťa rozhrešujem…“
879 Sviatostná služba v Cirkvi je teda služba vykonávaná v Kristovom mene. Má osobnú povahu a kolegiálnu formu. Táto forma sa realizuje vo vzťahoch medzi biskupským kolégiom a jeho hlavou, Petrovým nástupcom, a vo vzťahu medzi pastorálnou zodpovednosťou biskupa za svoju partikulárnu cirkev a spoločnou starostlivosťou biskupského kolégia o všeobecnú Cirkev.
BISKUPSKÉ KOLÉGIUM A JEHO HLAVA, RÍMSKY PÁPEŽ
880 Keď Kristus ustanovil Dvanástich, „ustanovil ich na spôsob kolégia alebo trvalého zboru, na čelo ktorého postavil Petra, (552, 862) vyvoleného spomedzi nich“. „Tak ako svätý Peter a ostatní apoštoli tvoria z Pánovho ustanovenia jediné apoštolské kolégium, takisto sú navzájom spojení rímsky pápež, Petrov nástupca, a biskupi, nástupcovia apoštolov.“
881 Pán urobil skalou svojej Cirkvi jedine Šimona, ktorému dal meno Peter. Jemu odovzdal od nej kľuče, (553) jeho ustanovil za pastiera celého stáda. „Je však isté, že moc zväzovať a rozväzovať, ktorú dostal Peter, bola daná, ako je známe, aj kolégiu apoštolov, spojenému so svojou hlavou.“ Toto pastorálne poslanie Petra a ostatných apoštolov patrí k základom Cirkvi. (642) Pokračujú v ňom biskupi pod primátom (prvenstvom) rímskeho pápeža.
882 Pápež, rímsky biskup a nástupca svätého Petra, (834) „je stálym a viditeľným princípom a základom jednoty biskupov, (1369) ako aj množstva veriacich“. „Lebo rímsky pápež (837) má na základe svojho úradu Kristovho zástupcu a pastiera celej Cirkvi plnú, najvyššiu a univerzálnu moc nad Cirkvou, ktorú môže vždy slobodne vykonávať.“
883 „Kolégium alebo zbor biskupov má však autoritu, iba ak sa chápe spolu s rímskym pápežom… ako so svojou hlavou.“ Takto chápané kolégium biskupov „je aj nositeľom najvyššej a plnej moci nad celou Cirkvou. Táto moc sa však môže vykonávať iba so súhlasom rímskeho pápeža“.
884 „Kolégium biskupov vykonáva moc nad celou Cirkvou slávnostným spôsobom na ekumenickom koncile“ „Koncil nie je nikdy ekumenický, ak ho ako taký nepotvrdil alebo aspoň neprijal Petrov nástupca.“
885 „Toto kolégium, nakoľko sa skladá z mnohých, vyjadruje rozmanitosť a univerzálnosť Božieho ľudu; nakoľko je však zhromaždené pod jednou hlavou, vyjadruje jednotu Kristovho stáda.“
886 „Jednotliví biskupi sú zasa viditeľným princípom a základom jednoty (1560) vo svojich partikulárnych cirkvách.“ (833) Ako takí „vykonávajú svoju pastorálnu správu nad tou čiastkou Božieho ľudu, ktorá im je zverená“; pomáhajú im v tom kňazi a diakoni. Ale keďže sú členmi biskupského kolégia, každý z nich má podiel na starostlivosti o všetky cirkvi. Vykonávajú ju najmä tým, že „dobre spravujú svoju cirkev ako časť všeobecnej Cirkvi“, (2448) a tak prispievajú „k dobru celého tajomného tela, ktoré je aj telom cirkví“. Táto starostlivosť sa má vzťahovať predovšetkým na chudobných, na prenasledovaných pre vieru, ako aj na misionárov, ktorí pôsobia na celom svete.
887 Susedné partikulárne cirkvi s rovnorodou kultúrou tvoria cirkevné provincie alebo väčšie celky nazvané patriarcháty alebo cirkevné oblasti. Biskupi týchto celkov sa môžu schádzať na synodách alebo provinciálnych konciloch. „Podobne môžu dnes aj biskupské konferencie mnohorakým a účinným spôsobom prispieť k tomu, aby sa kolegiálny spôsob myslenia a cítenia [affectus collegialis] konkrétne uplatňoval.“
POSLANIE UČIŤ (85-87, 2032-2040)
888 Biskupi so svojimi spolupracovníkmi kňazmi „majú ako prvú úlohu hlásať všetkým Božie evanjelium“ podľa Pánovho príkazu. Sú „hlásateľmi viery, ktorí privádzajú ku Kristovi nových učeníkov, (2068) a autentickými učiteľmi“ apoštolskej viery obdarenými Kristovou autoritou.
889 Kristus, ktorý je Pravda, aby udržal Cirkev v čistote viery, odovzdanej apoštolmi, dal jej účasť na svojej neomylnosti. (92) Boží ľud sa „nadprirodzeným zmyslom pre vieru… neochvejne pridŕža viery“ pod vedením živého Učiteľského úradu Cirkvi.
890 Poslanie Učiteľského úradu (851) (Magisterium) je späté s definitívnou povahou zmluvy, ktorú Boh uzavrel so svojím ľudom v Kristovi; má ho chrániť pred odchýlkami a ochabnutím vo viere a zaručovať mu objektívnu možnosť vyznávať bez omylu pravú vieru. Pastorálnym poslaním Učiteľského úradu je teda bdieť nad tým, aby Boží ľud zotrvával v pravde, (1785) ktorá oslobodzuje. Aby duchovní pastieri mohli vykonávať toto poslanie, Kristus ich obdaroval charizmou neomylnosti vo veciach viery a mravov. Vykonávanie tejto charizmy môže mať rozličné podoby.
891 Túto „neomylnosť má na základe svojho úradu rímsky pápež, hlava kolégia biskupov, keď ako najvyšší pastier a učiteľ všetkých veriacich v Krista, ktorý posilňuje svojich bratov vo viere, definitívnym aktom [spôsobom] vyhlasuje učenie [týkajúce sa] viery alebo mravov… Neomylnosť prisľubenú Cirkvi má aj zbor biskupov, keď vykonáva najvyšší Učiteľský úrad spolu s Petrovým nástupcom,“ predovšetkým na ekumenickom koncile. Keď Cirkev prostredníctvom svojho najvyššieho Učiteľského úradu niečo „predkladá veriť ako zjavené Bohom“ a ako Kristovo učenie, také „definície treba prijať s poslušnosťou viery“. Táto neomylnosť má taký rozsah, aký je rozsah pokladu Božieho zjavenia.
892 Božiu pomoc dostávajú aj nástupcovia apoštolov učiaci v spoločenstve s Petrovým nástupcom a osobitne rímsky biskup, pastier celej Cirkvi, keď – bez toho, aby dospeli k neomylnej definícii a vyslovili sa „definitívnym spôsobom“ – pri vykonávaní riadneho Učiteľského úradu (Magisterium ordinarium) predkladajú učenie, ktoré privádza k lepšiemu chápaniu Zjavenia vo veciach viery a mravov. Tohto riadneho Učiteľského úradu sa veriaci v Krista majú „pridŕžať… s nábožnou poslušnosťou ducha“, ktorá sa síce odlišuje od súhlasu viery, ale je jeho predĺžením.
POSLANIE POSVÄCOVAŤ
893 Biskup je aj „správcom milosti najvyššieho kňazstva“, predovšetkým v Eucharistii, ktorú on sám obetuje (1561) a ktorej obetovanie zabezpečuje prostredníctvom kňazov, svojich spolupracovníkov. Eucharistia je totiž stredobodom života partikulárnej cirkvi. Biskup a kňazi posväcujú Cirkev svojou modlitbou a svojou prácou, službou slova a vysluhovaním sviatostí. Posväcujú ju aj svojím príkladom „nie ako páni nad dedičným podielom, ale ako vzor stáda“ (1Pt 5,3) , aby tak „spolu so sebe zvereným stádom dosiahli večný život“.
POSLANIE SPRAVOVAŤ
894 „Biskupi spravujú sebe zverené partikulárne cirkvi ako Kristovi zástupcovia a splnomocnenci radami, odporúčaniami a príkladom, ale aj autoritou a posvätnou mocou,“ ktorú však majú vykonávať na budovanie v duchu služby, ktorý je duchom ich Učiteľa. (801)
895 „Táto moc, ktorú vykonávajú osobne v Kristovom mene, (1558) je vlastná, riadna a bezprostredná, hoci jej vykonávanie nakoniec riadi najvyššia autorita Cirkvi.“ Ale biskupi nemajú byť pokladaní za vikárov rímskeho pápeža, ktorého riadna a bezprostredná moc nad celou Cirkvou neruší ich moc, ale naopak, potvrdzuje ju a bráni. Túto moc však treba vykonávať v spoločenstve s celou Cirkvou pod vedením rímskeho pápeža.
896 Dobrý Pastier má byť príkladom a vzorom („formou“) pastorálnej služby biskupa. (1550) Biskup, vedomý si vlastných slabostí, „môže mať súcit s nevedomými a blúdiacimi. Nech sa nezdráha vypočuť podriadených, o ktorých sa stará ako o svoje pravé deti… Veriaci zasa majú byť oddaní biskupovi ako Cirkev Ježišovi Kristovi a ako Ježiš Kristus Otcovi.“
„Všetci poslúchajte biskupa ako Ježiš Kristus Otca a presbytérium ako apoštolov; diakonov majte v úcte ako Božie prikázanie. Nech nikto nerobí bez biskupa nič, čo sa týka Cirkvi.“
II. Veriaci laici
897 „Pod názvom laici sa tu rozumejú všetci veriaci v Krista (873) okrem príslušníkov posvätného stavu a v Cirkvi schváleného rehoľného stavu, teda veriaci v Krista, ktorí – keďže krstom boli včlenení do Krista, boli ustanovení za Boží ľud, a svojím spôsobom dostali účasť na Kristovom kňazskom, prorockom a kráľovskom úrade – vykonávajú primerane svojmu stavu poslanie celého kresťanského ľudu v Cirkvi a vo svete.“
POVOLANIE LAIKOV
898 „Laici (2105) majú na základe vlastného povolania hľadať Božie kráľovstvo tak, že sa starajú o časné veci a usporadúvajú ich podľa Boha… Je teda ich osobitnou úlohou tak osvetľovať a usporadúvať všetky časné veci, s ktorými sú úzko spätí, aby sa vždy diali a zveľaďovali podľa Krista a boli na chválu Stvoriteľa a Vykupiteľa.“
899 Iniciatíva kresťanských laikov je osobitne potrebná, (2442) keď treba zistiť a vynájsť prostriedky na to, aby požiadavky kresťanského učenia a života prenikli do sociálnych, politických a ekonomických skutočností. Táto iniciatíva je normálnou súčasťou života Cirkvi:
„Veriaci v Krista a konkrétnejšie laici stoja v prvej línii života Cirkvi. Ich prostredníctvom je Cirkev životným princípom ľudskej spoločnosti. Preto si majú najmä oni stále jasnejšie uvedomovať že nielen patria do Cirkvi, ale že sú Cirkvou, to jest spoločenstvom veriacich v Krista na svete pod vedením spoločnej hlavy, totiž rímskeho pápeža, a biskupov v spoločenstve s ním. Oni sú Cirkev.“
900 Keďže laikom, tak ako všetkým veriacim v Krista, je na základe krstu a birmovania od Boha zverený apoštolát, (863) majú povinnosť a právo jednotlivo, ako aj v združeniach pracovať na tom, aby všetci ľudia na celom svete poznali a prijali Božie posolstvo spásy. Táto povinnosť je ešte naliehavejšia vtedy, keď ľudia iba ich prostredníctvom môžu počuť evanjelium a poznať Ježiša Krista. Činnosť laikov v cirkevných spoločenstvách je taká potrebná, že bez nej apoštolát duchovných pastierov nemôže vo väčšine prípadov dosiahnuť svoj plný účinok.
UČASŤ LAIKOV NA KRISTOVOM KŇAZSKOM ÚRADE
901 „Keďže laici sú zasvätení Kristovi a pomazaní Duchom Svätým, (784, 1268) sú obdivuhodne povolaní a uspôsobení, aby sa v nich rodilo čoraz hojnejšie ovocie Ducha. Lebo všetky ich skutky, modlitby a apoštolské podujatia, manželský a rodinný život, každodenná práca, duchovné a telesné zotavenie, ak sa konajú v Duchu, ba aj životné ťažkosti, ak sa trpezlivo znášajú, stávajú sa ,duchovnými obetami, príjemnými Bohu skrze Ježiša Krista‘ (1Pt 2,5) , ktoré sa pri slávení Eucharistie nábožne prinášajú Otcovi spolu s obetou Pánovho tela. Takto aj laici zasväcujú Bohu sám svet tým, že si ako ctitelia [Boha] všade sväto počínajú.“ (358)
902 Na poslaní posväcovať majú osobitným spôsobom účasť rodičia, „keď žijú manželský život v kresťanskom duchu a zabezpečujú deťom kresťanskú výchovu“.
903 Ak laici majú potrebné vlastnosti, môžu byť natrvalo prijatí do služby (1143) lektorov a akolytov. „Kde to vyžaduje potreba Cirkvi a je nedostatok služobníkov, môžu aj laici, hoci nie sú lektormi alebo akolytmi, zastávať niektoré ich služby, totiž vykonávať službu slova, viesť liturgické modlitby, udeľovať krst a rozdávať sväté prijímanie, podľa právnych predpisov“
ÚČASŤ LAIKOV NA KRISTOVOM PROROCKOM ÚRADE
904 „Kristus… vykonáva svoj prorocký úrad… (785) nielen prostredníctvom hierarchie…, ale aj prostredníctvom laikov, a preto ich ustanovuje za svedkov a vybavuje ich zmyslom pre vieru a milosťou slova.“ (92)
„Vyučovanie…, ktoré vedie k obráteniu na vieru…, môže byť úlohou každého kazateľa, ba i každého veriaceho“
905 Laici plnia svoje prorocké poslanie aj evanjelizáciou, „čiže hlásaním Krista svedectvom života, ako aj slovom“. (2044) U laikov „táto evanjelizácia… nadobúda špecifický ráz a osobitnú účinnosť preto, že sa vykonáva v bežných životných podmienkach.“
„Ale takýto apoštolát nespočíva len vo svedectve života. Pravý apoštol hľadá príležitosti ohlasovať Krista aj slovami tak neveriacim…, ako aj veriacim.“ (2472)
906 Pri katechetickej formácii, pri vyučovaní posvätných vied a v spoločenských komunikačných prostriedkoch (2495) môžu spolupracovať aj tí veriaci laici, ktorí sú toho schopní a sa na to pripravia.
907 „Podľa svojich vedomostí, odbornosti a prestíže [laici] majú právo, ba niekedy aj povinnosť prejaviť posvätným pastierom svoju mienku o tom, čo sa vzťahuje na dobro Cirkvi, a oboznámiť s ňou aj ostatných veriacich, pričom majú zachovať neporušenosť viery a mravov i úctu voči pastierom a mať na zreteli spoločný osoh a dôstojnosť osôb.“
ÚČASŤ LAIKOV NA KRISTOVOM KRÁĽOVSKOM ÚRADE
908 Kristus svojou poslušnosťou až na smrť (786) dal svojim učeníkom dar kráľovskej slobody, aby „sebazapieraním a svätým životom premáhali v sebe samých kráľovstvo hriechu“:
„Každý, kto si podrobuje svoje telo a ako pán nad sebou samým primerane [svojej] životnej sile nedovolí, aby mu telesné vášne rozbúrili dušu, volá sa kráľom, pretože sa akoby kráľovskou mocou dobre ovláda. Keďže sa vie ovládať a je pánom seba samého, nedá sa strhnúť do otroctva hriechu.“
909 „Laici majú okrem toho aj spojenými silami tak ozdraviť ustanovizne a životné situácie vo svete, ak nejakým spôsobom navádzajú na hriech, (1887) aby sa ony prispôsobili normám spravodlivosti a skôr napomáhali praktizovanie čností, ako mu prekážali. Keď tak budú konať, dajú kultúre a ľudskej činnosti mravnú náplň.“
910 „Laici… sa tiež môžu cítiť povolaní alebo sú povolaní spolupracovať s duchovnými pastiermi v službe cirkevnému spoločenstvu na jeho raste a životnosti tým, že vykonávajú najrozličnejšie služby (799) podľa milosti a chariziem, ktoré im Pán bude chcieť udeliť.“
911 V Cirkvi „môžu veriaci laici podľa právnej normy spolupracovať“ na vykonávaní moci spravovať, a to svojou prítomnosťou na partikulárnych konciloch, diecéznych synodách a v pastoračných radách; účasťou na vykonávaní pastoračnej služby v niektorej farnosti, spoluprácou v ekonomických radách, účasťou na cirkevných súdoch atď.
912 Veriaci majú „starostlivo rozlišovať tie práva a povinnosti, (2245) ktoré im patria pre ich príslušnosť k Cirkvi, od tých, ktoré im patria ako členom ľudskej spoločnosti. Nech sa usilujú oboje zladiť vo vedomí, že v každej časnej veci ich má viesť kresťanské svedomie, lebo nijakú ľudskú činnosť, a to ani v časných záležitostiach, nemožno vyňať spod Božej moci.“
913 „Tak je každý laik už na základe darov, ktoré dostal, svedkom a zároveň živým nástrojom poslania samej Cirkvi ,podľa miery, akou nás obdaroval Kristus‘ (Ef 4,7) .“
III. Zasvätený život
914 „Hoci stav, ktorý sa zakladá na profesii evanjeliových rád, (2103) nie je súčasťou hierarchickej štruktúry Cirkvi, predsa nepochybne patrí k jej životu a svätosti.“
EVANJELIOVÉ RADY, ZASVÄTENÝ ŽIVOT
915 Evanjeliové rady sa vo svojej rozmanitosti predkladajú každému Kristovmu učeníkovi. (1973-1974) Dokonalosť lásky, ku ktorej sú povolaní všetci veriaci, prináša so sebou pre tých, čo slobodne prijmú povolanie na zasvätený život, povinnosť zachovávať čistotu v celibáte (v slobodnom stave) pre Božie kráľovstvo, chudobu a poslušnosť. Profesia týchto rád v trvalom životnom stave uznanom Cirkvou charakterizuje Bohu „zasvätený život“.
916 Stav zasväteného života (2687) sa teda javí ako jeden zo spôsobov „hlbšieho“ zasvätenia, ktoré má svoje korene v krste a úplne zasväcuje Bohu Veriaci v Krista si v zasvätenom živote pod vplyvom Ducha Svätého zaumieňujú zbližša nasledovať Krista, darovať sa nadovšetko milovanému Bohu a v úsilí o dosiahnutie dokonalosti lásky v službe Božiemu kráľovstvu byť v Cirkvi znamením a predzvesťou slávy budúceho sveta. (933)
VEĽKÝ STROM S MNOHÝMI VETVAMI
917 V Cirkvi „akoby na strome, (2684) ktorý sa obdivuhodne a bohato rozvetvil na Pánovom poli zo semena zasiateho Bohom, vyrástli rozličné formy samotárskeho alebo spoločného života a rozmanité rodiny, ktoré sa zveľaďujú tak na osoh členov, ako aj pre dobro celého Kristovho tela“.
918 „Hneď od začiatku Cirkvi boli muži a ženy, ktorí si zaumienili zachovávaním evanjeliových rád slobodnejšie nasledovať Krista a zbližša ho napodobňovať a viedli, každý svojím spôsobom, život zasvätený Bohu. Mnohí z nich z vnuknutia Ducha Svätého žili v samote alebo založili rehoľné rodiny, ktoré Cirkev svojou autoritou ochotne prijala a schválila.“
919 Biskupi sa vždy majú usilovať rozoznávať nové dary zasväteného života, ktoré Duch Svätý zveruje svojej Cirkvi. Schválenie nových foriem zasväteného života je vyhradené Apoštolskej Stolici.
PUSTOVNÍCKY ŽIVOT
920 Pustovníci, bez toho, žeby vždy robili profesiu troch evanjeliových rád, „zasväcujú svoj život na Božiu chválu a na spásu sveta prísnejším odlúčením od sveta, tichom samoty, ustavičnou modlitbou a pokáním“.
921 Poukazujú všetkým na tú vnútornú stránku tajomstva Cirkvi, (2719) ktorou je osobná dôvernosť s Kristom. Život pustovníka, skrytý očiam ľudí, je mlčanlivým ohlasovaním toho, ktorému pustovník zasvätil svoj život, lebo je pre neho všetkým. (2015) Je to osobitné povolanie nájsť na púšti v samotnom duchovnom boji slávu Ukrižovaného.
ZASVÄTENÉ PANNY A VDOVY
922 Už od apoštolských čias (1618-1620) boli kresťanské panny a vdovy, ktoré Pán povolal, aby sa k nemu nerozdelené pripútali s väčšou slobodou srdca, tela a ducha, a ktoré sa so schválením Cirkvi rozhodli žiť v stave trvalého panenstva alebo trvalej čistoty „pre nebeské kráľovstvo“ (Mt 19,12) .
923 Keď panny „vyslovia sväté predsavzatie zbližša nasledovať Krista, diecézny biskup ich podľa schváleného liturgického obradu (1537) zasvätí Bohu, mysticky ich zasnúbi s Kristom, Božím Synom, a odovzdá ich službe Cirkvi“. (1672) Týmto slávnostným obradom (consecratio virginum) „sa panna [stáva] zasvätenou osobou, transcendentným znakom lásky Cirkvi ku Kristovi, eschatologickým obrazom nebeskej nevesty a budúceho života“.
924 Stav zasvätených panien, ktorý je príbuzný iným formám zasväteného života, zaväzuje ženu žijúcu vo svete (alebo rehoľníčku) k modlitbe, pokániu, službe blížnym a apoštolskej práci, a to podľa stavu a príslušných chariziem, aké každá dostala. Zasvätené panny sa môžu združovať, aby vernejšie zachovávali svoje predsavzatie.
REHOĽNÝ ŽIVOT
925 Rehoľný život, ktorý vznikol na Východe v prvých storočiach kresťanstva a žije sa v inštitútoch kánonicky zriadených Cirkvou, sa odlišuje od iných foriem zasväteného života (1672) kultovým zameraním, verejnou profesiou evanjeliových rád, spoločným bratským životom a vydávaním svedectva o spojení Krista a Cirkvi.
926 Rehoľný život patrí k tajomstvu Cirkvi. Je to dar, ktorý Cirkev dostáva od svojho Pána a ktorý ponúka ako trvalý životný stav veriacemu, ktorého Boh povoláva na profesiu evanjeliových rád. Takto Cirkev môže svedčiť o Kristovi a zároveň sa považovať za Spasiteľovu nevestu. (796) Rehoľný život má byť vo svojich rozličných formách znakom lásky samého Boha v reči našej doby.
927 Všetci rehoľníci, vyňatí alebo nevyňatí (z právomoci biskupa), patria medzi spolupracovníkov diecézneho biskupa v jeho pastorálnej službe. Misionárske zakladanie a šírenie Cirkvi (854) si vyžaduje prítomnosť rehoľného života vo všetkých jeho formách už od začiatku evanjelizácie. „Dejiny svedčia o vynikajúcich zásluhách rehoľných rodín pri šírení viery a pri formovaní nových cirkví, a to nielen starodávnych mníšskych inštitútov a stredovekých rádov, ale aj kongregácií našej doby.“
SEKULÁRNE INŠTITÚTY
928 „Sekulárny inštitút je inštitút zasväteného života, v ktorom veriaci v Krista žijúci vo svete smerujú k dokonalosti lásky a usilujú sa predovšetkým znútra prispieť k posväteniu sveta.“
929 „Životom dokonale a úplne zasväteným [tomuto] posväcovaniu“, členovia týchto inštitútov „majú účasť na evanjelizačnej úlohe Cirkvi vo svete a akoby zo sveta“, kde ich prítomnosť pôsobí „ako kvas“. (901) Ich svedectvo kresťanského života má za cieľ usporadúvať časné skutočnosti podľa Boha a pretvárať svet silou evanjelia. Posvätnými záväzkami prijímajú za svoje evanjeliové rady a udržujú vzájomné spoločenstvo a bratstvo, ktoré sú vlastné sekulárnemu spôsobu života.
SPOLOČNOSTI APOŠTOLSKÉHO ŽIVOTA
930 Rôznym formám zasväteného života „sú príbuzné spoločnosti apoštolského života, ktorých členovia bez rehoľných sľubov sledujú vlastný apoštolský cieľ spoločnosti a, žijúc spoločným bratským životom podľa vlastného spôsobu života, zachovávaním stanov smerujú k dokonalosti lásky. Medzi nimi sú spoločnosti, v ktorých členovia… prijímajú za svoje evanjeliové rady“ podľa svojich stanov.
ZASVÄTENIE A POSLANIE: ZVESTOVAŤ KRÁĽA, KTORÝ PRICHÁDZA
931 Kto sa odovzdal nadovšetko milovanému Bohu, ktorému ho zasvätil už krst, je takto dôvernejšie zasvätený Božej službe a oddaný dobru Cirkvi. Stavom zasvätenia Bohu svedčí Cirkev o Kristovi a ukazuje, ako obdivuhodne v nej účinkuje Duch Svätý. Tí, čo robia profesiu evanjeliových rád, majú teda predovšetkým poslanie žiť svoje zasvätenie. A „keďže sa na základe samého zasvätenia venujú službe Cirkvi, sú povinní spôsobom vlastným svojmu inštitútu osobitne sa venovať misijnej činnosti“.
932 V Cirkvi, ktorá je akoby sviatosťou, (775) čiže znakom a nástrojom Božieho života, sa zasvätený život javí ako osobitný znak tajomstva vykúpenia. Zbližša“ nasledovať a napodobňovať Krista a „jasnejšie“ dávať poznať jeho zrieknutie sa seba, znamená byť „hlbšie“ prítomným – v Kristovom srdci – svojim súčasníkom. Lebo tí, čo idú touto „užšou“ cestou, povzbudzujú vlastným príkladom svojich bratov a „vydávajú žiarivé a vynikajúce svedectvo, že bez ducha blahoslavenstiev nemožno pretvoriť svet a odovzdať ho Bohu“.
933 Či je toto svedectvo verejné, ako v rehoľnom stave, alebo viac súkromné, ba dokonca skryté, Kristov príchod (672) zostáva pre všetkých zasvätených počiatkom a zameraním ich života:
„Keďže tu Boží ľud nemá trvalý domov,… (769) [tento stav] poukazuje všetkým veriacim na nebeské dobrá prítomné už na tomto svete, svedčí o novom a večnom živote, získanom Kristovým vykúpením, a zvestuje budúce vzkriesenie a slávu nebeského kráľovstva.“
Zhrnutie
934 „Z Božieho ustanovenia sú v Cirkvi medzi veriacimi vysvätení služobníci, ktorí sa v práve volajú aj klerikmi; ostatní sa však volajú aj laikmi.“ A v obidvoch týchto skupinách sú veriaci v Krista, ktorí profesiou evanjeliových rád sú zasvätení Bohu, a tak prispievajú k poslaniu Cirkvi.
935 Kristus posiela svojich apoštolov a ich nástupcov, aby ohlasovali vieru a budovali jeho kráľovstvo. Dáva im účasť na svojom poslaní. Od neho dostávajú moc konať v jeho osobe.
936 Pán urobil z Petra viditeľný základ svojej Cirkvi a odovzdal mu od nej kľúče. Biskup rímskej cirkvi, Petrov nástupca, je „hlava kolégia biskupov, Kristov zástupca a pastier celej Cirkvi tu na zemi“.
937 Rímsky pápež „má z Božieho ustanovenia najvyššiu, plnú, bezprostrednú a univerzálnu moc v spravovaní duší“.
938 Biskupi, ustanovení Duchom Svätým, sú nástupcami apoštolov. „Jednotliví biskupi sú viditeľným princípom a základom jednoty vo svojich partikulárnych cirkvách.“
939 Biskupi majú za pomoci kňazov, svojich spolupracovníkov, a diakonov poslanie autenticky učiť vieru, sláviť Boží kult, najmä Eucharistiu, a spravovať svoju cirkev ako praví duchovní pastieri. K ich poslaniu patrí aj starostlivosť o všetky cirkvi spolu s rímskym pápežom a pod jeho vedením.
940 „Keďže stavu laikov je vlastné, aby žili uprostred sveta a svetských záležitostí, [laici] sú Bohom povolaní, aby preniknutí kresťanským duchom apoštolsky pôsobili vo svete ako kvas.“
941 Laici majú účasť na Kristovom kňazstve: stále viac zjednotení s ním rozvíjajú milosť krstu a birmovania vo všetkých rozmeroch osobného, rodinného, spoločenského a cirkevného života, a tak uskutočňujú povolanie k svätosti určené všetkým pokrsteným.
942 Vďaka svojmu prorockému poslaniu sú laici „povolaní aj na to, aby boli vo všetkom, a to uprostred ľudskej spoločnosti, Kristovými svedkami“.
943 Vďaka svojmu kráľovskému poslaniu môžu laici svojím sebazapieraním a svätosťou svojho života víťaziť v sebe a vo svete nad vládou hriechu.
944 Bohu zasvätený život sa vyznačuje verejnou profesiou evanjeliových rád chudoby, čistoty a poslušnosti v trvalom životnom stave uznanom Cirkvou.
945 Kto sa odovzdal nadovšetko milovanému Bohu, pre ktorého bol určený už krstom, je v stave zasväteného života dôvernejšie odovzdaný Božej službe a oddaný dobru celej Cirkvi.
