Výsledky hľadania: Tajomstvo Najsvätejšej Trojice je ústredným tajomstvom kresťanskej viery
234 Tajomstvo Najsvätejšej Trojice (2157) je ústredným tajomstvom kresťanskej viery a kresťanského života. Je to tajomstvo Boha, aký je sám v sebe. Toto tajomstvo je teda prameňom všetkých ostatných tajomstiev viery a svetlom, ktoré ich osvetľuje. Je najzákladnejším a najpodstatnejším učením v „hierarchii právd“ viery. „Celé dejiny spásy sú dejinami cesty a spôsobu, (90) akým sa pravý a jediný Boh, Otec, Syn a Duch Svätý, zjavuje ľuďom, a keď sa odvrátia od hriechu, zmieruje (1449) a spája ich so sebou.“
1066 V Symbole viery Cirkev vyznáva tajomstvo Najsvätejšej Trojice a tajomstvo jej vôle (50) podľa jej „dobrotivého rozhodnutia“ (Ef 1,9) o celom stvorení: Otec uskutočňuje „tajomstvo svojej vôle“ tak, že dáva svojho milovaného Syna a svojho Svätého Ducha na spásu sveta a na slávu svojho mena. Také je Kristovo tajomstvo, zjavené a uskutočnené v dejinách podľa určitého zámeru, podľa múdro usporiadaného „rozhodnutia“, (236) ktoré svätý Pavol nazýva „plán [ekonómia] tajomstva“ (Ef 3,9) a ktoré patristická tradícia pomenuje „ekonómiou vteleného Slova“ alebo „ekonómiou spásy“.
237 Trojica je tajomstvom viery v úzkom zmysle slova, totiž jedným z tajomstiev skrytých v Bohu, „ktoré nemôžu byť poznané, ak ich Boh nezjaví“. Boh nepochybne zanechal určité stopy svojho trojičného Bytia (50) vo svojom stvoriteľskom diele a vo svojom Zjavení za čias Starej zmluvy. Ale hĺbka jeho Bytia ako Najsvätejšej Trojice je tajomstvo, ktoré je nedostupné samému rozumu, ba aj viere Izraela pred vtelením Božieho Syna a zoslaním Ducha Svätého.
772 V Cirkvi Kristus uskutočňuje a zjavuje svoje vlastné tajomstvo ako cieľ Božieho plánu: (518) „zjednotiť v Kristovi ako v hlave všetko“ (Ef 1,10) . Svätý Pavol nazýva „manželské“ spojenie Krista s Cirkvou „veľkým tajomstvom“ (Ef 5,32) . Pretože je Cirkev spojená s Kristom ako so svojím ženíchom, stáva sa aj sama tajomstvom. (796) Keď svätý Pavol kontempluje v nej tajomstvo, volá: „Kristus vo vás, nádej slávy“ (Kol 1,27) .
261 Tajomstvo Najsvätejšej Trojice je ústredné tajomstvo viery a kresťanského života. Iba Boh nám ho môže dať poznať tak, že sa nám zjavuje ako Otec, Syn a Duch Svätý.
189 Prvé „vyznanie viery“ sa robí pri krste. (1237) „Vyznanie viery“ je predovšetkým krstným vyznaním viery. (232) Pretože sa krst udeľuje „v mene Otca i Syna i Ducha Svätého“ (Mt 28,19) , pravdy viery vyznávané pri krste sa členia podľa ich vzťahu k trom osobám Najsvätejšej Trojice.
684 Duch Svätý je svojou milosťou prvý pri prebúdzaní našej viery a pri udeľovaní nového života, ktorý spočíva v poznaní Otca a toho, ktorého Otec poslal, Ježiša Krista. Je však posledný pri zjavení osôb Najsvätejšej Trojice. (236) Svätý Gregor Nazianzský, „Teológ“, vysvetľuje tento postup pedagógiou Božej „zhovievavosti“:
„Starý zákon ohlasoval Otca jasne, Syna menej jasne. Nový [zákon] nám však jasne ukazuje Syna, kým božstvo Ducha naznačil akosi nejasne. Teraz však sám Duch prebýva s nami a dáva sa nám poznať jasnejšie. Nebolo totiž bez nebezpečenstva otvorene hlásať Syna, kým sa ešte nevyznávalo božstvo Otca, ani nám pridávať Ducha Svätého akoby ťažšie bremeno – ak sa smie tak povedať –, kým sa ešte nepripúšťalo božstvo Syna… Len postupným napredovaním a vzrastaním ,od jasnosti k jasnosti‘ svetlo Trojice zažiarilo jasne.“
571 Veľkonočné tajomstvo Kristovho kríža a zmŕtvychvstania (1067) je ústredným bodom dobrej zvesti, ktorú majú apoštoli a po nich Cirkev ohlasovať svetu. Boží plán spásy sa uskutočnil „raz navždy“ (Hebr 9,26) vykupiteľskou smrťou Božieho Syna Ježiša Krista.
235 V tomto odseku sa v krátkosti vysvetlí, ako bolo zjavené tajomstvo Najsvätejšej Trojice (I), ako Cirkev formulovala učenie viery o tomto tajomstve (II), a napokon ako Boh Otec božskými poslaniami Syna a Ducha Svätého uskutočňuje svoj „dobrotivý plán“ stvorenia, vykúpenia a posvätenia (III).
2691 Kostol, Boží dom, (1181) je vlastným miestom liturgickej modlitby farského spoločenstva. Je aj privilegovaným miestom (2097) na adoráciu Ježiša Krista skutočne prítomného v Najsvätejšej sviatosti. (1379) Voľba vhodného miesta nie je bezvýznamná pre skutočnú modlitbu:
— pre osobnú modlitbu to môže byť „modlitbový kútik“ so Svätým písmom a náboženskými obrazmi, aby sme tam boli „v skrytosti“ pred naším Otcom. V kresťanskej rodine takýto druh malého oratória (modlitebne) podporuje spoločnú modlitbu;
— v krajoch, kde sú kláštory, je poslaním týchto komunít podporovať účasť veriacich na ich modlitbe liturgie hodín (1175) a umožňovať im samotu, ktorá je potrebná na intenzívnejšiu osobnú modlitbu;
— púte pripomínajú naše pozemské putovanie do neba. (1674) Tradične sú intenzívnymi chvíľami obnovy modlitby. Svätyne sú pre pútnikov, ktorí pre seba hľadajú živé pramene, mimoriadnymi miestami, aby tam prežívali „ako Cirkev“ formy kresťanskej modlitby.
198 Naše Vyznanie viery sa začína od Boha, lebo Boh je „prvý a… posledný“ (Iz 44,6) , začiatok a koniec všetkého. Krédo sa začína od Boha Otca, lebo Otec je prvá božská osoba Najsvätejšej Trojice. Náš Symbol viery sa začína stvorením neba a zeme, lebo stvorenie je začiatok a základ všetkých Božích diel.
244 Večný pôvod Ducha sa zjavuje v jeho poslaní v čase. Ducha Svätého poslal apoštolom a Cirkvi tak Otec v mene Syna, ako aj Syn osobne, keď sa vrátil k Otcovi. (732) Zoslanie osoby Svätého Ducha po Ježišovom oslávení naplno zjavuje tajomstvo Najsvätejšej Trojice.
738 Poslanie Cirkvi nie je teda pridané k poslaniu Krista a Ducha Svätého, ale je jeho sviatosťou: (850, 777) Cirkev je celým svojím bytím a vo všetkých svojich údoch poslaná ohlasovať, dosvedčovať, aktualizovať a šíriť tajomstvo spoločenstva Najsvätejšej Trojice (o tom sa bude hovoriť v nasledujúcom článku):
„Znova tvrdíme, že my všetci, keď sme prijali jedného a toho istého Ducha, totiž Svätého, určitým spôsobom sa spájame aj navzájom, aj s Bohom. Lebo hoci sme jednotlivo mnohí a hoci Kristus spôsobuje, aby v každom z nás prebýval Otcov a jeho Duch, je iba jeden a nedeliteľný Duch, ktorý tých, čo sú navzájom rozdielni… spája skrze seba v jedno a spôsobuje, aby bolo všetkých vidieť ako čosi jedno v ňom. Lebo ako sila svätého [Kristovho] tela robí spoluúdmi tých, v ktorých je, myslím si, že vo všetkých prebývajúci jeden nedeliteľný Boží Duch takisto spája všetkých do duchovnej jednoty.“
758 Aby sme mohli skúmať tajomstvo Cirkvi, treba najprv uvažovať o jej pôvode v pláne Najsvätejšej Trojice (257) a o jej postupnej realizácii v dejinách.
1067 „Toto dielo vykúpenia ľudstva a dokonalej oslavy Boha, ktorého predohrou boli veľké Božie skutky uprostred ľudu Starého zákona, uskutočnil Kristus Pán predovšetkým veľkonočným tajomstvom svojho požehnaného umučenia, zmŕtvychvstania a slávneho nanebovstúpenia. V tomto tajomstve ,svojou smrťou našu smrť premohol a svojím zmŕtvychvstaním obnovil nám život‘. Lebo z boku Krista zosnulého na kríži sa zrodilo obdivuhodné tajomstvo celej Cirkvi.“ (571) Preto Cirkev v liturgii slávi predovšetkým veľkonočné tajomstvo, ktorým Kristus zavŕšil dielo našej spásy.
265 Milosťou krstu sme „v mene Otca i Syna i Ducha Svätého“ (Mt 28,19) povolaní mať účasť na živote Najsvätejšej Trojice „tu na zemi v temnote viery a po smrti vo večnom svetle“.
292 Stvoriteľská činnosť Syna a Ducha Svätého, neoddeliteľne jedna so stvoriteľskou činnosťou Otca, naznačená v Starom zákone a zjavená v Novej zmluve, je jasne vyjadrená v pravidle viery Cirkvi (regula fidei Ecclesiae): „Jestvuje iba jeden Boh… on je Otec, on je Boh, Pôvodca, Stvoriteľa Tvorca, ktorý urobil všetko sám od seba, to znamená skrze svoje Slovo a svoju Múdrosť.“ „Syn a Duch“ sú akoby jeho „ruky“. (699) Stvorenie je spoločným dielom Najsvätejšej Trojice. (257)
648 Kristovo zmŕtvychvstanie je predmetom viery, (258) pretože je transcendentným zásahom samého Boha do stvorenia a do dejín. (989) V zmŕtvychvstaní pôsobia tri božské osoby spoločne a zároveň prejavujú svoju osobitosť. Uskutočnila ho moc Otca, ktorý „vzkriesil“ (Sk 2,24) Krista, svojho Syna, a takto dokonale uviedol jeho ľudskú prirodzenosť (663) – spolu s jeho telom – do Najsvätejšej Trojice. Ježiš je definitívne zjavený ako Boží Syn (445) s mocou podľa Ducha svojím vzkriesením z mŕtvych. (272) Svätý Pavol kladie dôraz na prejav Božej moci pôsobením Ducha, ktorý oživil Ježišovu zosnulú ľudskú prirodzenosť a povýšil ju do osláveného stavu Pána.
972 To, čo sme povedali o Cirkvi, o jej pôvode, poslaní a cieli, nemôžeme zakončiť lepšie ako tak, že obrátime pohľad na Máriu, (773) aby sme na nej kontemplovali, čo je Cirkev vo svojom tajomstve, na svojej „ceste viery“, a čím bude vo vlasti po skončení svojho putovania, kde ju „na slávu Najsvätejšej a nedeliteľnej Trojice“ „v spoločenstve všetkých svätých“ očakáva tá, ktorú si Cirkev uctieva ako Matku svojho Pána a ako svoju vlastnú Matku: (829)
„Medzitým však Ježišova matka, podobne ako v nebi – už oslávená s telom i dušou – je obrazom a počiatkom Cirkvi, ktorá sa má zavŕšiť v budúcom veku, tak tu na zemi, kým nepríde Pánov deň, svieti putujúcemu Božiemu ľudu ako znamenie bezpečnej nádeje a útechy.“ (2853)
236 Cirkevní Otcovia (1066) rozlišujú medzi „Teológiou“ a „Ekonómiou“. Prvým termínom označujú tajomstvo vnútorného života Boha-Trojice a druhým všetky Božie diela, ktorými sa Boh zjavuje a dáva svoj život. Prostredníctvom Ekonómie je nám zjavená Teológia a Teológia zasa objasňuje celú Ekonómiu. (259) Božie diela zjavujú, kto je Boh sám v sebe, a naopak, tajomstvo jeho vnútorného bytia osvetľuje chápanie všetkých jeho diel. Podobne je to aj medzi ľudskými osobami. Osoba sa prejavuje vo svojom konaní, a čím lepšie poznáme nejakú osobu, tým lepšie chápeme jej konanie.
468 Po Chalcedónskom koncile niektorí urobili z Kristovej ľudskej prirodzenosti akoby osobný subjekt. Proti nim piaty ekumenický koncil v Carihrade roku 553 vyznal „jeho jednu hypostázu [osobu]…, ktorou je [náš] Pán Ježiš Kristus, jeden zo Svätej Trojice“. (254) Teda všetko v Kristovej ľudskej prirodzenosti sa má pripisovať jeho božskej osobe ako jeho vlastnému subjektu, nielen zázraky, ale aj utrpenie, ba aj smrť: (616) „Náš Pán Ježiš Kristus, ktorý bol ukrižovaný v tele, je pravý Boh, Pán slávy a jeden zo Svätej Trojice.“
470 Skutočnosť, že v tajomnom zjednotení pri vtelení bola ľudská prirodzenosť „prijatá, nie zničená“ („assumpta, non perempta“), priviedla Cirkev v priebehu storočí k tomu, aby vyznávala plnú skutočnosť tak Kristovej ľudskej duše s jej úkonmi rozumu a vôle, ako aj jeho ľudského tela. Ale pritom zakaždým musela pripomínať, že Kristova ľudská prirodzenosť patrí ako vlastná božskej osobe Božieho Syna, (516) ktorý ju prijal. Všetko, čím Kristus je a čo v ľudskej prirodzenosti robí, patrí „jednému z Trojice“. Teda Boží Syn dáva svojej ľudskej prirodzenosti (626) svoj vlastný spôsob osobného jestvovania v Trojici. Takto Kristus vo svojej duši, ako aj vo svojom tele ľudsky prejavuje božské správanie Trojice:
„Boží Syn… pracoval ľudskými rukami, myslel ľudským rozumom, konal ľudskou vôľou, miloval ľudským srdcom. (2599) Narodený z Márie Panny sa naozaj stal jedným z nás, vo všetkom nám podobný okrem hriechu.“
260 Posledný cieľ celého Božieho poriadku (1050, 1721) spásy je, aby stvorenia vstúpili do dokonalej jednoty Najsvätejšej Trojice. Ale už teraz sme povolaní na to, aby v nás prebývala Najsvätejšia Trojica. (1997) Pán totiž hovorí: „Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať; prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok“ (Jn 14,23) :
„O môj Bože, Trojica, ktorej sa klaniam, pomôž mi celkom zabudnúť na seba, aby som spočinula v tebe nehybná a pokojná, akoby moja duša bola už vo večnosti. Nech už nič nie je schopné narušiť môj pokoj ani ma vyviesť z teba, o môj Nemeniteľný, ale nech ma každý okamih unáša ďalej do hĺbky tvojho tajomstva! Upokoj moju dušu. Urob z nej svoje nebo, svoj obľúbený príbytok a miesto svojho odpočinku. Nech ťa tam nikdy nenechám samého, ale nech som tam úplne celá, úplne bdelá vo svojej viere, celá v adorácii, úplne odovzdaná tvojmu stvoriteľskému pôsobeniu.“ (2565)
426 „V srdci katechézy nachádzame predovšetkým osobu, (1698) totiž osobu Ježiša Krista Nazaretského, Otcovho jednorodeného [Syna]…, ktorý za nás trpel a umrel a teraz ako zmŕtvychvstalý žije navždy s nami… Katechizovať… znamená odhaľovať v Kristovej osobe celý večný Boží plán… znamená snažiť sa pochopiť význam Kristových činov a slov, (513) ako aj znamení, ktoré urobil.“ Cieľom katechézy je: „Uviesť… do spoločenstva… s Ježišom Kristom; jedine on môže priviesť človeka k láske Otca v Duchu a dať mu účasť na živote Najsvätejšej Trojice.“ (260)
495 Mária, nazývaná v evanjeliách „Ježišova matka“ (Jn 2,1;19,25) , je z vnuknutia Ducha ešte pred narodením svojho Syna radostne pozdravovaná ako „matka môjho Pána“ (Lk 1,43) . Veď ten, ktorého počala ako človeka z Ducha Svätého a ktorý sa skutočne stal jej Synom podľa tela, nie je nikto iný ako večný Syn Otca, druhá osoba Najsvätejšej Trojice. (466, 2677) Cirkev vyznáva, že Mária je skutočne Bohorodička (po grécky Theotokos).
685 Veriť v Ducha Svätého znamená teda vyznávať, že Duch Svätý je jedna z osôb Najsvätejšej Trojice, jednej podstaty s Otcom a Synom a že jemu „sa spolu s Otcom a Synom vzdáva poklona a sláva“. Preto sa o božskom tajomstve Ducha Svätého hovorilo v „trojičnej teológii“. (236) Tu sa teda bude uvažovať o Duchu Svätom iba v Božej ekonómii, čiže v Božom poriadku spásy.
689 Ten, ktorého Otec „poslal… do našich sŕdc, Ducha svojho Syna“ (Gal 4,6) , je skutočne Boh. (245) Je jednej podstaty s Otcom a Synom a je od nich neoddeliteľný tak vo vnútornom živote Trojice, ako aj vo svojom dare lásky svetu. Ale keď sa viera Cirkvi klania Najsvätejšej Trojici, ktorá dáva život, je jednej podstaty a je nedeliteľná, (254) vyznáva aj rozdielnosť osôb. Keď Otec posiela svoje Slovo, (485) posiela vždy aj svojho Ducha: je to spoločné poslanie, v ktorom sú Syn a Duch rozdielni, ale neoddeliteľní. Zaiste, zjavuje sa Kristus, viditeľný obraz neviditeľného Boha, ale zjavuje ho Duch Svätý.
732 V ten deň je plne zjavená Najsvätejšia Trojica. (244) Od toho dňa je Kráľovstvo, ktoré ohlasoval Kristus, otvorené pre tých, čo v neho veria: v krehkom tele a vo viere už majú účasť na spoločenstve Najsvätejšej Trojice. Duch Svätý svojím príchodom, (672) ktorý neprestáva, uvádza svet do „posledných čias“, do obdobia Cirkvi, do zdedeného, ale ešte nezavŕšeného Kráľovstva:
„Videli sme pravé svetlo, prijali sme nebeského Ducha, našli sme pravú vieru: klaniame sa nedeliteľnej Trojici, lebo ona nás spasila.“
735 Boh nám teda dáva „závdavok“ alebo „prvotiny“ nášho dedičstva: sám život Najsvätejšej Trojice, ktorý spočíva v tom, že milujeme, ako on miloval nás. Táto láska je princípom nového života v Kristovi, (1822) ktorý sa stal možným, lebo sme dostali silu Ducha Svätého.
747 Duch Svätý, ktorého Kristus, Hlava, rozlieva do svojich údov, buduje, oživuje a posväcuje Cirkev, ktorá je sviatosťou spoločenstva Najsvätejšej Trojice a ľudí.
850 Pôvod a cieľ misií. Pánov misijný príkaz má svoj prvotný pôvod vo večnej láske Najsvätejšej Trojice: (257) „Putujúca Cirkev je svojou povahou misionárska, lebo má svoj pôvod v poslaní Syna a v poslaní Ducha Svätého (730) podľa plánu Boha Otca.“ A konečným cieľom misií nie je nič iné, ako dať ľuďom účasť na spoločenstve, ktoré je medzi Otcom a Synom v ich Duchu lásky.
959 V jednej Božej rodine. „Keď my všetci, ktorí sme Božími synmi a tvoríme v Kristovi jednu rodinu, (1027) sme medzi sebou spojení vo vzájomnej láske a spoločnej oslave Najsvätejšej Trojice, odpovedáme na najhlbšie povolanie Cirkvi.“
989 Pevne veríme a pevne dúfame, že ako Kristus naozaj vstal z mŕtvych a žije naveky, aj spravodliví budú po svojej smrti naveky žiť (655) so vzkrieseným Kristom a že on ich vzkriesi v posledný deň. Naše vzkriesenie bude, takisto ako jeho vzkriesenie, dielom Najsvätejšej Trojice. (648)
„Keď vo vás prebýva Duch toho, ktorý vzkriesil Ježiša z mŕtvych, potom ten, čo vzkriesil z mŕtvych Krista, oživí aj vaše smrteľné telá skrze svojho Ducha, ktorý prebýva vo vás“ (Rim 8,11) .
1199 V týchto kostoloch Cirkev slávi verejný kult na slávu Najsvätejšej Trojice, počúva Božie slovo a spieva chvály, vznáša k Bohu svoju modlitbu a prináša obetu Krista, ktorý je sviatostne prítomný uprostred zhromaždenia. Kostoly sú aj miestami sústredenia a osobnej modlitby.
1239 Potom nasleduje podstatný obrad sviatosti: (1214) krst v pravom zmysle slova, ktorý naznačuje a spôsobuje odumretie hriechu a vstup do života Najsvätejšej Trojice, a to pripodobnením Kristovmu veľkonočnému tajomstvu. Krst sa najvýraznejšie udeľuje trojitým ponorením do krstnej vody. Ale už od najstarších čias ho možno udeľovať aj tak, že sa trikrát leje voda na hlavu kandidáta.
1240 V Latinskej cirkvi vysluhovateľ toto trojnásobné liatie vody sprevádza slovami: „M., ja ťa krstím v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.“ Vo východných liturgiách je katechumen obrátený na východ a kňaz hovorí: „Krstí sa Boží služobník M. v mene Otca i Syna i Svätého Ducha.“ A pri vzývaní každej osoby Najsvätejšej Trojice ho ponorí do vody a opäť ho z nej vyzdvihne.
1278 Podstatný obrad krstu spočíva v ponorení kandidáta do vody alebo v liati vody na jeho hlavu, pričom sa vyslovuje vzývanie Najsvätejšej Trojice, t. j. Otca i Syna i Ducha Svätého.
1721 Veď Boh nás stvoril, aby sme ho poznali, jemu slúžili a jeho milovali, a tak prišli do raja. Blaženosť nám dáva účasť na Božej prirodzenosti a na večnom živote. S ňou človek vchádza do Kristovej slávy a do radosti života Najsvätejšej Trojice. (260)
2014 Duchovný pokrok smeruje k stále dôvernejšiemu zjednoteniu s Kristom. Toto zjednotenie sa volá „mystické“ („tajomné“), (774) lebo prostredníctvom sviatostí („svätých tajomstiev“) má účasť na Kristovom tajomstve a v Kristovi na tajomstve Najsvätejšej Trojice. Boh nás všetkých volá na toto dôverné zjednotenie so sebou, hoci osobitné milosti alebo mimoriadne znamenia tohto mystického života sú dané iba niektorým, aby sa tak stal zjavným nezaslúžený dar, ktorý bol daný všetkým.
2845 Toto v podstate božské odpustenie nemá ani hranicu, ani mieru. (1441) Ak ide o urážky, o „hriechy“ podľa (Lk 11,4) alebo o „dlhy“, či „viny“ podľa (Mt 6,12) , všetci sme v skutočnosti vždy dlžníkmi: „Nebuďte nikomu nič dlžní, okrem toho, aby ste sa navzájom milovali“ (Rim 13,8) . Spoločenstvo Najsvätejšej Trojice je zdrojom a kritériom pravdivosti každého vzťahu. Prežívame ho v modlitbe, predovšetkým v Eucharistii:
„Boh neprijíma obetu toho, kto žije v nesvornosti, a prikazuje mu vrátiť sa od oltára a zmieriť sa najprv s bratom, aby mierumilovnými prosbami mohol byť uzmierený aj Boh. Vzácnejšou obetou Bohu je náš pokoj, bratská svornosť a ľud zhromaždený v jednote Otca i Syna i Ducha Svätého.“
2558 „Veľké je tajomstvo viery.“ Cirkev ho vyznáva v Apoštolskom vyznaní viery (prvá časť) a slávi vo sviatostnej liturgii (druhá časť), aby sa život veriacich pripodobnil Kristovi v Duchu Svätom na slávu Boha Otca (tretia časť). Toto tajomstvo si teda vyžaduje, aby ho veriaci verili, slávili a z neho žili v živom a osobnom vzťahu so živým a pravým Bohom. Týmto vzťahom je modlitba.
517 Celý Kristov život je tajomstvom vykúpenia. (606) Vykúpenie dostávame predovšetkým skrze krv vyliatu na kríži, (1115) ale toto tajomstvo pôsobí v celom Kristovom živote: už v jeho vtelení, ktorým sa stal chudobným, aby nás obohatil svojou chudobou; V jeho skrytom živote, ktorý jeho poslušnosťou napráva našu neposlušnosť; v jeho slove, ktoré očisťuje jeho poslucháčov; v jeho uzdraveniach a vyháňaniach diablov, ktorými „vzal na seba naše slabosti a niesol naše choroby“ (Mt 8,17) ; v jeho zmŕtvychvstaní, ktorým nás ospravodlivuje.
526 „Stať sa dieťaťom“ vo vzťahu k Bohu je podmienkou na vstup do Kráľovstva. Preto sa treba ponížiť, stať sa maličkým, ba viac: treba sa „znova narodiť“ (Jn 3,7) , narodiť sa z Boha, aby sme sa stali „Božími deťmi“ (Jn 1,12) . Tajomstvo Vianoc sa v nás uskutočňuje, keď sa v nás utvára Kristus. Vianoce sú tajomstvom tejto „obdivuhodnej výmeny“:
Aká obdivuhodná výmena! Stvoriteľ ľudského pokolenia si vzal ľudskú dušu i telo a narodil sa z Panny; bez pričinenia človeka sa stal človekom a dal nám účasť na svojom božstve.“ (460)
624 Ježiš „z Božej milosti okúsil smrť za všetkých“ (Hebr 2,9) . Boh vo svojom pláne spásy stanovil, aby jeho Syn nielen „zomrel za naše hriechy“ (1Kor 15,3) , ale aby aj „okúsil smrť“, čiže aby poznal stav smrti, stav oddelenia svojej duše od tela, a to od chvíle, keď vydýchol na kríži, (362, 1005) až do chvíle, keď vstal z mŕtvych. Tento stav mŕtveho Krista je tajomstvom hrobu a zostúpenia k zosnulým. Je to tajomstvo Bielej soboty, keď Kristus uložený do hrobu naznačuje veľký sobotný odpočinok Boha (343) po zavŕšení spásy ľudí, ktorá prináša pokoj celému vesmíru.
774 Grécke slovo mysterion bolo preložené do latinčiny dvoma výrazmi: mysterium a sacramentum. (1075) V ďalšom vysvetľovaní výraz sacramentum (sviatosť) vyjadruje skôr viditeľný znak skrytej skutočnosti spásy, ktorá sa označuje výrazom mysterium (tajomstvo). V tomto zmysle je sám Kristus tajomstvom spásy: „Niet iného Božieho tajomstva, iba Kristus.“ (515) Spasiteľné dielo jeho svätej a posväcujúcej ľudskej prirodzenosti je sviatosťou spásy, (2014) ktorá sa prejavuje a pôsobí vo sviatostiach Cirkvi (Východné cirkvi ich volajú aj „svätými tajomstvami“). Sedem sviatostí sú znaky a nástroje (signa et instrumenta), ktorými Duch Svätý šíri milosť Krista, (1116) ktorý je Hlavou v Cirkvi, ktorá je jeho telom. Cirkev teda obsahuje a udeľuje neviditeľnú milosť, ktorej je znakom. V tomto analogickom zmysle sa volá „sviatosťou“.
463 Viera v skutočné vtelenie Božieho Syna (90) je rozpoznávacím znakom kresťanskej viery. „Božieho Ducha poznáte podľa tohto: Každý duch, ktorý vyznáva, že Ježiš Kristus prišiel v tele, je z Boha“ (1Jn 4,2) . Také je radostné presvedčenie Cirkvi už od jej začiatku, keď ospevuje veľké „tajomstvo nábožnosti: On sa zjavil v tele“ (1Tim 3,16) .
1085 V liturgii Cirkvi Kristus naznačuje a uskutočňuje predovšetkým svoje veľkonočné tajomstvo. Ježiš počas svojho pozemského života svojím učením ohlasoval a svojimi činmi anticipoval svoje veľkonočné tajomstvo. Keď nadišla jeho hodina, prežíva jedinečnú udalosť dejín, ktorá sa nepomíňa: Ježiš „raz navždy“ (Rim 6,10; Hebr 7,27;9,12) umiera, je pochovaný, vstáva z mŕtvych a sedí po pravici Otca. Je to skutočná udalosť, ktorá sa odohrala v našich dejinách, ale je celkom ojedinelá, lebo všetky ostatné udalosti dejín sa raz odohrajú a potom sa pominú, pohltené minulosťou. Naproti tomu Kristovo veľkonočné tajomstvo nemôže zostať iba v minulosti, lebo on svojou smrťou zničil smrť, (519) a všetko, čím Kristus je, a všetko, čo urobil a pretrpel za všetkých ľudí, má účasť na Božej večnosti, takže presahuje všetky časy a stáva sa v nich prítomné. (1165) Udalosť kríža a zmŕtvychvstania pretrváva a všetko priťahuje k Životu.
165 Vtedy sa mame obracať na svedkov viery: na Abraháma, ktorý „proti nádeji v nádeji uveril“ (Rim 4,18) ; na Pannu Máriu, ktorá sa „na ceste viery“ dostala až do „noci viery“, keď mala účasť na umučení svojho Syna a na noci jeho hrobu, (2719) a na toľkých iných svedkov viery: „Preto aj my, obklopení takým oblakom svedkov, zhoďme všetku príťaž a hriech, ktorý nás opantáva, a vytrvalo bežme v pretekoch, ktoré máme pred sebou, s očami upretými na Ježiša, pôvodcu a zavŕšiteľa viery“ (Hebr 12,1-2) .
249 Zjavená pravda o Najsvätejšej Trojici bola hneď od začiatku v základoch živej viery Cirkvi najmä prostredníctvom krstu. (683) Nachádza svoje vyjadrenie v pravidle krstnej viery (189) (regula fidei baptismalis), formulovanom v ohlasovaní, v katechéze a v modlitbe Cirkvi. Takéto formulácie sú už v apoštolských spisoch, ako to dosviedča pozdrav prevzatý do eucharistickej liturgie: „Milosť Pána Ježiša Krista a láska Boha [Otca] i spoločenstvo Svätého Ducha nech je s vami všetkými“ (2Kor 13,13) .
429 Z tohto láskyplného poznania Krista sa rodí túžba ohlasovať ho, (851) „evanjelizovať“ a privádzať iných k súhlasu viery v neho. Ale zároveň sa pociťuje potreba túto vieru čoraz lepšie poznať. Preto podľa poradia Vyznania viery sa uvedú najprv Ježišove hlavné tituly: Kristus, Boží Syn, Pán (2. článok). Vo Vyznaní viery sa potom vyznávajú hlavné tajomstvá Kristovho života: tajomstvo jeho vtelenia (3. článok), jeho Veľkej noci (4. a 5. článok) a napokon jeho oslávenia (6. a 7. článok).
