Výsledky hľadania: HRIECH proti Duchu svatemu
1850 Hriech je urážka Boha. (1440) „Proti tebe samému som sa prehrešil a urobil som, čo je v tvojich očiach zlé“ (Ž 51,6) . Hriech sa stavia proti láske Boha k nám a odvracia od neho naše srdce. Podobne ako prvotný hriech, je neposlušnosťou, vzburou proti Bohu, (397) pretože človek chce byť „ako Boh“ (Gn 3,5) , a teda poznať a určiť, čo je dobro a zlo. Hriech je teda „láskou k sebe až po opovrhnutie Bohom“. (615) Pre toto pyšné vyvyšovanie seba je hriech pravým opakom Ježišovej poslušnosti, ktorá uskutočnila spásu.
1849 Hriech je previnenie proti rozumu, (311) proti pravde a proti správnemu svedomiu. Je to priestupok proti opravdivej láske k Bohu a k blížnemu, zapríčinený zvráteným lipnutím na určitých dobrách. Zraňuje prirodzenosť človeka a narúša ľudskú solidaritu. Hriech bol definovaný ako „skutok alebo slovo, alebo túžba proti večnému zákonu“. (1952)
2148 Rúhanie je priamo proti druhému prikázaniu. Spočíva v tom, že sa proti Bohu vyslovujú – vnútorne alebo navonok – slová nenávisti, výčitky a provokácie, že sa o Bohu hovorí zle, že chýba k nemu úcta v reči a že sa zneužíva jeho meno. Svätý Jakub karhá tých, čo sa rúhajú „vznešenému menu [Ježiša], ktoré sa vzývalo“ nad nimi (Jak 2,7) . Zákaz rúhania sa vzťahuje i na slová proti Kristovej Cirkvi, proti svätým alebo proti posvätným veciam. Rúhaním je aj odvolávanie sa na Božie meno, aby sa zakryli zločinné praktiky, zotročovali národy, mučili alebo zabíjali ľudia. Zneužitie Božieho mena na spáchanie zločinu vyvoláva odmietnutie náboženstva.
Rúhanie je v rozpore s povinnou úctou voči Bohu (1756) a jeho svätému menu. Svojou povahou je ťažkým hriechom.
404 Ako sa Adamov hriech stal hriechom všetkých jeho potomkov? Celé ľudské pokolenie je v Adamovi „akoby jedným telom jediného človeka“. Pre túto „jednotu ľudského pokolenia“ (360) sú všetci ľudia zatiahnutí do Adamovho hriechu, ako sú všetci zahrnutí do Kristovej spravodlivosti. No i tak je prenášanie prvotného hriechu tajomstvom, (50) ktoré nemôžeme úplne pochopiť. Zo Zjavenia však vieme, že Adam dostal prvotnú svätosť a spravodlivosť nielen pre seba, ale pre celú ľudskú prirodzenosť. Vo chvíli, keď Adam a Eva podliehajú Pokušiteľovi, páchajú osobný hriech, ale tento hriech zasahuje ľudskú prirodzenosť, ktorú budú prenášať v padlom stave. Je to hriech ktorý sa bude prenášať na celé ľudstvo rozmnožovaním, to jest prenášaním ľudskej prirodzenosti pozbavenej prvotnej svätosti a spravodlivosti. Preto sa dedičný hriech volá „hriechom“ v analogickom zmysle: je to hriech „zdedený“, nie spáchaný, je to stav, nie čin.
576 Mnohým v Izraeli sa zdá, že Ježiš koná proti základným ustanoveniam vyvoleného národa:
— Proti poslušnosti Zákonu vo všetkých jeho napísaných predpisoch a, podľa farizejov, aj vo vysvetľovaní ústnej tradície;
— proti ústrednému postaveniu jeruzalemského chrámu ako svätému miestu, kde prebýva Boh výsadným spôsobom;
— proti viere v jediného Boha, na ktorého sláve nemôže mať účasť nijaký človek.
1472 Aby sme toto učenie a prax Cirkvi pochopili, treba mať na zreteli, že hriech má dvojaký následok. (1861) Ťažký hriech nás pozbavuje spoločenstva s Bohom, a preto nás robí neschopnými večného života, ktorého pozbavenie sa volá „večný trest“ za hriech. Na druhej strane každý hriech, aj všedný, má za následok nezdravé pripútanie k stvoreniam, ktoré potrebuje očistenie (1031) či už tu na zemi, alebo po smrti, v stave nazývanom očistec. Toto očistenie oslobodzuje od takzvaného „časného trestu“ za hriech. Obidva tieto tresty sa nemajú chápať ako určitý druh pomsty, ktorou Boh postihuje zvonku, ale skôr ako tresty vyplývajúce zo samej povahy hriechu. Obrátenie, ktoré pochádza z vrúcnej lásky, môže dôjsť až k úplnému očisteniu hriešnika, takže už nezostane nijaký trest.
2670 „Nik nemôže povedať: (683) ‚Ježiš je Pán,‘ iba ak v Duchu Svätom“ (1Kor 12,3) . Vždy, keď sa začíname modliť k Ježišovi, Duch Svätý nás priťahuje na cestu modlitby svojou predchádzajúcou milosťou. (2001) Keďže nás učí modliť sa, pripomínajúc nám Krista, ako by sme sa nemali modliť aj k nemu samému? Preto nás Cirkev povzbudzuje, aby sme každý deň vzývali Ducha Svätého, najmä na začiatku a na konci každej dôležitej činnosti. (1310)
„Ak sa netreba klaňať Duchu Svätému, ako ma [potom] zbožšťuje krstom? Ak sa mu však treba klaňať či ho netreba uctievať?“
1457 Podľa prikázania Cirkvi „každý veriaci, (2042) keď dosiahol vek usudzovania, je povinný úprimne sa vyspovedať zo svojich ťažkých hriechov aspoň raz do roka“. Kto si je vedomý, že sa dopustil smrteľného hriechu, nesmie pristúpiť k svätému prijímaniu, ani keby pociťoval veľkú ľútosť, (1385) prv ako by prijal sviatostné rozhrešenie, ibaže by mal vážny dôvod pristúpiť k prijímaniu a nebolo by mu možné vyspovedať sa. Deti majú pristúpiť k sviatosti pokánia skôr, ako pristúpia k prvému svätému prijímaniu.
1031 Toto konečné očisťovanie vyvolených, (954, 1472) ktoré je úplne odlišné od trestu zatratených, nazýva Cirkev očistcom. Učenie viery o očistci formulovala Cirkev najmä na Florentskom a Tridentskom koncile. Tradícia Cirkvi, odvolávajúc sa na niektoré texty Svätého písma, hovorí o očistnom ohni:
„Treba veriť, že pred [posledným] súdom je za niektoré ľahké viny očistný oheň, pretože [ten, ktorý je] Pravda hovorí, že ak sa niekto rúhal proti Duchu Svätému, neodpustí sa mu ani v tomto veku, ani v budúcom (Mt 12,31) . Z tohto výroku sa dá pochopiť že niektoré viny môžu byť odpustené v tomto veku, kým niektoré v budúcom.“
1856 Keďže smrteľný hriech napáda v nás životný princíp, ktorým je láska, je potrebná nová iniciatíva Božieho milosrdenstva (1446) a obrátenie srdca, ktoré sa normálne uskutočňuje v rámci sviatosti pokánia.
„Keď … vôľa ide za niečím, čo samo osebe odporuje láske, ktorou je človek zameraný na posledný cieľ, je hriech vzhľadom na svoj predmet smrteľný … či už je proti Božej láske, ako je rúhanie, krivá prísaha a podobne, alebo proti láske k blížnemu, ako je vražda, cudzoložstvo a podobne… Niekedy však vôľa hriešnika ide za niečím, čo v sebe obsahuje určitú nezriadenosť, ale nie je v rozpore s láskou k Bohu a k blížnemu, ako napríklad prázdne reči, zbytočný smiech a podobne. To sú hriechy všedné.“
683 „Nik nemôže povedať: ,Ježiš je Pán,‘ iba ak v Duchu Svätom“ (424, 2670) (1Kor 12,3) . „Boh poslal do našich sŕdc Ducha svojho Syna a on volá: ,Abba, Otče!‘“ (Gal 4,6) . Toto poznanie viery je možné len v Duchu Svätom. (152) Aby sme boli v spoločenstve s Kristom, musí sa nás najprv dotknúť Duch Svätý. On nás predchádza a vzbudzuje v nás vieru. Naším krstom, prvou sviatosťou viery, sa nám život, ktorý má svoj prameň v Otcovi a darúva sa nám v Synovi, vnútorne a osobne udeľuje skrze Ducha Svätého v Cirkvi:
Krst „nám udeľuje milosť nového narodenia v Bohu Otcovi (249) skrze jeho Syna v Duchu Svätom. Lebo tí, čo majú v sebe Božieho Ducha, sú vedení k Slovu čiže k Synovi. Syn ich však predstavuje Otcovi a Otec im dáva neporušiteľnosť. Teda bez Ducha nie je možné vidieť Božieho Syna a bez Syna sa nik nemôže priblížiť k Otcovi, lebo poznanie Otca je Syn a poznanie Božieho Syna sa uskutočňuje skrze Ducha Svätého.“
1425 „Obmyli ste sa, boli ste posvätení, (1263) boli ste ospravodlivení v mene Pána Ježiša Krista a v Duchu nášho Boha“ (1Kor 6,11) . Musíme si uvedomiť veľkosť Božieho daru, ktorý sme dostali vo sviatostiach uvádzania do kresťanského života, aby sme pochopili, do akej miery je hriech neprípustný pre toho, kto si obliekol Krista. Ale apoštol svätý Ján tiež píše: „Ak hovoríme, že nemáme hriech, klameme sami seba a nie je v nás pravda“ (1Jn 1,8) . A sám Pán nás naučil modliť sa: „Odpusť nám naše hriechy“ (2838) (Lk 11,4) , pričom spojil vzájomné odpustenie našich previnení s odpustením, ktorým Boh odpustí naše hriechy.
405 Hoci je dedičný hriech každému vlastný, ani u jedného Adamovho potomka nemá povahu osobnej viny. Je pozbavením prvotnej svätosti a spravodlivosti, ale ľudská prirodzenosť nie je úplne skazená: je zranená vo svojich prirodzených silách, podrobená nevedomosti, utrpeniu a moci smrti a náchylná na hriech (2515) (táto náchylnosť na zlé sa volá „žiadostivosť“). Krst tým, že dáva život v Kristovej milosti, zotiera dedičný hriech a obracia človeka k Bohu. Ale následky tohto hriechu pre oslabenú a na zlé náchylnú prirodzenosť ostávajú v človekovi a vyzývajú ho do duchovného boja. (1264)
1263 Krstom sa odpúšťajú všetky hriechy: (977) dedičný hriech i všetky osobné hriechy, ako aj všetky tresty za hriechy. A naozaj, v tých, ktorí boli znovuzrodení, nezostáva nič, čo by im bránilo vojsť do Božieho kráľovstva: (1425) ani Adamov hriech, ani osobný hriech, ani následky hriechu, z ktorých najťažším je odlúčenie od Boha.
1459 Mnohé hriechy spôsobujú škodu blížnemu. Treba urobiť všetko, čo je možné, aby sa škoda napravila (2412) (napr. vrátiť ukradnuté veci, napraviť dobré meno toho, koho sme osočovali, odčiniť urážky). Vyžaduje to už sama spravodlivosť. (2487) Hriech však okrem toho zraňuje a oslabuje samého hriešnika, ako aj jeho vzťahy s Bohom a s blížnym. Rozhrešenie odstraňuje hriech, ale neodstraňuje všetky nezriadenosti, ktoré hriech spôsobil. Hriešnik zbavený hriechu musí ešte nadobudnúť plné duchovné zdravie. (1473) Musí teda urobiť niečo viac, aby odčinil svoje hriechy: musí primeraným spôsobom „zadosťučiniť“ za svoje hriechy alebo ich „odpykať“. Toto zadosťučinenie sa volá aj „pokánie“.
1848 Aj svätý Pavol tvrdí : „Kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozmnožila milosť“ (Rim 5,20) . Aby však milosť mohla vykonať svoje dielo, musí odhaliť hriech, (385) aby tak obrátila naše srdce a udelila nám „spravodlivosť pre večný život skrze Ježiša Krista, nášho Pána“ (Rim 5,21) . Podobne ako lekár, ktorý vyšetrí ranu skôr, ako by ju liečil, aj Boh svojím slovom a svojím Duchom vrhá živé svetlo na hriech:
„Obrátenie si vyžaduje, aby bol človek presvedčený, že zhrešil; zahŕňa v sebe vnútorný úsudok svedomia. A Keďže tento úsudok je potvrdením pôsobenia Ducha pravdy vnútri človeka, stáva sa zároveň novým začiatkom udelenia milosti a lásky: ,Prijmite Ducha Svätého‘. Tak objavujeme v tomto ,usvedčení o hriechu‘ dvojaký dar: dar pravdivosti svedomia a dar istoty o vykúpení. Duch pravdy je Tešiteľ.“ (1433)
1865 Hriech spôsobuje návyk na hriech; (401) opakovanie tých istých zlých činov plodí neresť. Z toho pochádzajú zvrátené náklonnosti, ktoré zatemňujú svedomie a skresľujú hodnotenie dobra a zla. (1768) Takto má hriech tendenciu rozmnožovať sa a silnieť, ale nemôže až do základov zničiť mravný cit.
1863 Všedný hriech oslabuje čnosť lásky. (1394) Prezrádza nezriadenú náklonnosť k stvoreným dobrám. Prekáža duši v pokroku pri praktizovaní čností a pri konaní mravného dobra a zasluhuje časné tresty. (1472) Vedomý a dobrovoľný všedný hriech, ak ho neoľutujeme, nás pozvoľna disponuje na spáchanie smrteľného hriechu. Napriek tomu všedný hriech neruší zmluvu s Bohom. S pomocou Božej milosti ho možno napraviť. „Nepozbavuje posväcujúcej milosti, priateľstva s Bohom ani lásky, a teda ani večnej blaženosti.“
„Kým človek žije v tele, nemôže nemať aspoň ľahké hriechy. Ale neber naľahko hriechy, ktoré voláme ľahké. Ak ich berieš naľahko, keď ich vážiš, maj strach, keď ich počítaš. Mnoho ľahkých vecí vytvára jednu veľkú vec: Mnoho kvapiek naplní rieku. Mnoho zŕn vytvára hromadu. Aká nádej teda ostáva? Predovšetkým vyznanie…“
703 Božie Slovo a Boží Dych sú na začiatku jestvovania (292) a života každého stvorenia:
„Duchu Svätému prináleží vládnuť, posväcovať a oživovať stvorenie, lebo on je Boh jednej podstaty s Otcom a Slovom… Jemu patrí moc nad životom, lebo ako Boh zachováva stvorenie v Otcovi skrze Syna.“ (291)
756 „Cirkev sa častejšie volá aj Božia stavba. Sám Pán sa prirovnal ku kameňu, ktorý stavitelia síce zavrhli, ale on sa stal kameňom uholným. (857) Na tomto základe apoštoli budujú Cirkev, ktorá od neho dostáva svoju pevnosť a súdržnosť. Túto stavbu zdobia rozličné pomenovania: Boží dom, v ktorom býva Božia rodina, Boží príbytok v Duchu, Boží stánok medzi ľuďmi (797) a najmä svätý chrám, ktorý, predstavovaný svätyňami z kameňa, ospevujú svätí Otcovia a liturgia ho právom prirovnáva k svätému mestu, novému Jeruzalemu. (1045) Do neho sme totiž tu na zemi vbudovaní ako živé kamene. Ján kontempluje toto sväté mesto, ako pri obnovení sveta zostupuje ,z neba od Boha… vystrojené ako nevesta, ozdobená pre svojho ženícha‘ (Zjv 21,1-2) .“
971 „Blahoslaviť ma budú všetky pokolenia“ (1172) (Lk 1,48) . „Úcta Cirkvi k Preblahoslavenej Panne Márii patrí k samej podstate kresťanského kultu.“ Preblahoslavenej Panne „Cirkev právom preukazuje osobitný kult. Veď už od najstarších čias sa Preblahoslavená Panna uctieva pod titulom ,Bohorodička‘ a veriaci sa v modlitbách utiekajú pod jej ochranu vo všetkých nebezpečenstvách a potrebách… Tento kult…, hoci je celkom osobitný, sa podstatne líši od kultu adorácie, ktorý sa preukazuje vtelenému Slovu rovnako ako Otcovi a Duchu Svätému, a nanajvýš ho napomáha.“ Svoje vyjadrenie nachádza v liturgických sviatkoch zasvätených Božej Matke a v mariánskych modlitbách, ako je svätý ruženec, (2678) ktorý je „súhrnom celého evanjelia – totius Evangelii breviarium“.
1002 Ak je pravda, že nás Kristus vzkriesi „v posledný deň“, je pravda aj to, že sme už určitým spôsobom vzkriesení s Kristom. Veď vďaka Duchu Svätému je kresťanský život už tu na zemi účasťou na Kristovej smrti (655) a na jeho zmŕtvychvstaní:
„S ním ste boli pochovaní v krste a v ňom ste boli s ním aj vzkriesení vierou v moc Boha, ktorý ho vzkriesil z mŕtvych… Ak ste teda s Kristom vstali z mŕtvych, hľadajte, čo je hore, kde Kristus sedí po pravici Boha“ (Kol 2,12;3,1) .
2074 Ježiš povedal: „Ja som vinič, vy ste ratolesti. Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia; (2732) lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť“ (Jn 15,5) . Ovocie, ktoré sa spomína v týchto slovách, je svätosť života, ktorý sa stal plodným vďaka zjednoteniu s Kristom. Keď veríme v Ježiša Krista a máme účasť na jeho tajomstvách a zachovávame jeho prikázania, (521) sám Spasiteľ prichádza, aby v nás miloval svojho Otca a svojich bratov, nášho Otca a našich bratov. Vďaka Svätému Duchu sa jeho osoba stáva živou a vnútornou normou nášho konania. „Toto je moje prikázanie: Aby ste sa milovali navzájom, ako som ja miloval vás“ (Jn 15,12) .
2565 V Novej zmluve je modlitba živým vzťahom Božích detí k ich nekonečne dobrému Otcovi, k jeho Synovi Ježišovi Kristovi a k Duchu Svätému. Milosť Kráľovstva je „kontemplácia svätej a vznešenej Trojice…, ktorá sa celá spája s celým duchom [človeka]“. Život modlitby teda znamená byť stále v prítomnosti trojsvätého Boha a v spoločenstve s ním. Toto spoločenstvo života je možné vždy, lebo krstom sme sa stali jedno s Kristom. Modlitba je kresťanská natoľko, nakoľko je spoločenstvom s Kristom a šíri sa v Cirkvi, ktorá je jeho telom. Jej rozmermi sú rozmery Kristovej lásky.
2843 Tak sa stávajú životom slová o odpúšťaní, ktoré povedal Pán, Láska, ktorá miluje až do krajnosti. Podobenstvo o nemilosrdnom sluhovi, ktoré završuje Pánovo učenie o ekleziálnom spoločenstve, sa končí týmito slovami: „Tak aj môj nebeský Otec urobí vám, ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi“ (Mt 18,35) . Veď práve tam, „v hĺbke srdca“, (368) sa všetko zväzuje a rozväzuje. Nie je v našej moci už necítiť urážku a zabudnúť na ňu. Ale srdce, ktoré sa odovzdáva Duchu Svätému, pretvára ranu na súcit a očisťuje pamäť tým, že premieňa urážku na orodovanie.
1864 „Ľuďom sa odpustí každý hriech i rúhanie, ale rúhanie proti Duchu sa neodpustí“ (Mt 12,31) . Božie milosrdenstvo nemá hraníc; ale kto vedome a dobrovoľne odmieta prijať ľútosťou Božie milosrdenstvo, odmieta odpustenie svojich hriechov a spásu, ktorú mu ponúka Duch Svätý. Takáto zatvrdnutosť môže priviesť ku konečnej nekajúcnosti (2091) (impoenitentia finalis) a do večného zatratenia. (1037)
402 Do Adamovho hriechu sú zatiahnutí všetci ľudia. Potvrdzuje to svätý Pavol: „Neposlušnosťou jedného človeka sa mnohí [t. j. všetci] stali hriešnikmi“ (Rim 5,19) . „Ako skrze jedného človeka vstúpil do tohto sveta hriech a skrze hriech smrť, tak aj smrť prešla na všetkých ľudí, lebo všetci zhrešili…“ (Rim 5,12) . Proti univerzálnosti hriechu (430, 605) a smrti Apoštol stavia univerzálnosť spásy v Kristovi: „Ako previnenie jedného prinieslo odsúdenie všetkým ľuďom, tak spravodlivosť jedného [Krista] priniesla všetkým ľuďom ospravodlivenie a život“ (Rim 5,18) .
600 Bohu sú všetky okamihy času prítomné vo svojej aktuálnosti. On teda stanovil svoj večný plán „predurčenia“ tak, že do neho zahrnul slobodnú odpoveď každého človeka na svoju milosť: „V tomto meste sa naozaj spolčili Herodes a Poncius Pilát s pohanmi a s izraelským ľudom proti tvojmu svätému Služobníkovi Ježišovi, ktorého si pomazal, aby vykonali všetko, čo tvoja ruka a vôľa vopred určili, že sa má stať“ (312) (Sk 4,27-28) . Boh dopustil činy pochádzajúce z ich zaslepenosti, aby uskutočnil svoj plán spásy.
406 Učenie Cirkvi o prenášaní dedičného hriechu sa spresnilo najmä v 5. storočí najmä pod vplyvom úvah svätého Augustína proti pelagianizmu, a v 16. storočí v opozícii proti protestantskej reformácii. Pelagius zastával názor, že človek môže viesť morálne dobrý život prirodzenou silou svojej slobodnej vôle bez nevyhnutnej pomoci Božej milosti. Tak zredukoval vplyv Adamovho hriechu iba na vplyv zlého príkladu. Prví protestantskí reformátori, naopak, učili, že človek bol prvotným hriechom úplne skazený a že jeho slobodná vôľa bola zničená. Stotožňovali hriech, ktorý dedí každý človek, s náklonnosťou na zlé (concupiscentia), ktorá je vraj neprekonateľná. O tom, ako treba chápať zjavené údaje o dedičnom hriechu, sa Cirkev vyslovila najmä na Druhom oranžskom koncile v roku 529 a na Tridentskom koncile v roku 1546.
1871 Hriech je „skutok alebo slovo, alebo túžba proti večnému zákonu“. Je to urážka Boha. Stavia sa proti Bohu neposlušnosťou, ktorá je opakom Kristovej poslušnosti.
398 Týmto hriechom človek dáva prednosť sebe samému pred Bohom a tým pohŕda Bohom: (2084) zvolil si seba proti Bohu, proti požiadavkám svojho stavu ako stvorenia, a teda aj proti svojmu vlastnému dobru. Človek ustanovený v stave svätosti bol určený na to, aby ho Boh úplne „zbožstvil“ v sláve. Zvedený diablom chcel byť „ako Boh“, (2113) ale „bez Boha a [uprednostnený] pred Bohom, a nie podľa Boha“.
1033 Nemôžeme byť zjednotení s Bohom, ak sa slobodne nerozhodneme milovať ho. Nemôžeme však milovať Boha, ak ťažko hrešíme proti nemu, proti svojmu blížnemu alebo proti sebe samým: „Kto nemiluje, ostáva v smrti. Každý, kto nenávidí svojho brata, je vrah. A viete, že ani jeden vrah nemá v sebe večný život“ (1Jn 3,14-15) . Náš Pán nás upozorňuje na to, že budeme od neho odlúčení, ak nebudeme pomáhať vo vážnych potrebách chudobným a maličkým, ktorí sú jeho bratmi. (1861) Zomrieť v smrteľnom hriechu, ak sme ho neoľutovali a ak sme nedosiahli Božiu milosrdnú lásku, znamená zostať navždy odlúčenými od Boha vinou našej slobodnej voľby. A tento stav definitívneho vylúčenia seba (393) zo spoločenstva s Bohom a s blaženými sa označuje slovom „peklo“. (633)
2725 Modlitba je dar milosti a rozhodná odpoveď z našej strany. Vždy predpokladá úsilie. Veľké postavy modlitby Starej zmluvy pred Kristom, ako aj Božia Matka a svätí spolu s Ježišom nás učia, (2612) že modlitba je boj. Proti komu? Proti nám samým a proti úkladom Pokušiteľa, (409) ktorý robí všetko, aby odvrátil človeka od modlitby, od spojenia s Bohom. Každý sa modlí tak, ako žije, pretože každý žije tak, ako sa modlí. Kto nechce stále konať podľa Kristovho Ducha, nemôže ani stále prosiť v jeho mene. „Duchovný boj“ v novom živote kresťana je neoddeliteľný od boja v modlitbe. (2015)
152 Nik nemôže veriť v Ježiša Krista, ak nemá účasť na jeho Duchu. (243, 683) Veď Duch Svätý zjavuje ľuďom, kto je Ježiš. Lebo „nik nemôže povedať: ,Ježiš je Pán,‘ iba ak v Duchu Svätom“ (1Kor 12,3) . „Duch skúma všetko, aj Božie hĺbky… Ani čo je v Bohu, nepozná nik, iba Boží Duch“ (1Kor 2,10-11) . Jedine Boh pozná Boha úplne. Veríme „v“ Ducha Svätého preto, že je Boh.
Cirkev neprestajne vyznáva svoju vieru v jedného Boha, (232) Otca, Syna a Ducha Svätého.
255 Božské osoby sú vo vzájomnom vzťahu. Pretože skutočná vzájomná odlišnosť osôb nerozdeľuje Božiu jednotu, spočíva iba v ich vzájomných vzťahoch: „V menách, ktoré vyjadrujú vzťah osôb, (240) Otec označuje vzťah k Synovi, Syn k Otcovi a Duch Svätý k obidvom: hoci sa vzhľadom na vzťahy hovorí o troch osobách, verí sa iba jedna prirodzenosť alebo podstata.“ Veď v nich „všetko… je jedno, kde sa nevyskytuje protiklad vzťahu“. „Pre túto jednotu je Otec celý v Synovi a celý v Duchu Svätom; Syn je celý v Otcovi a celý v Duchu Svätom; Duch Svätý je celý v Otcovi a celý v Synovi.“
694 Voda. Symbolika vody naznačuje pôsobenie Ducha Svätého pri krste, (1218) pretože sa voda po vzývaní Ducha Svätého stáva účinným sviatostným znakom nového narodenia: podobne ako sa náš prenatálny vývin, ktorý predchádzal naše prvé narodenie, uskutočnil vo vode, tak aj krstná voda v skutočnosti znamená, že naše narodenie pre Boží život dostávame v Duchu Svätom. Ale ako „sme v jednom Duchu pokrstení“, tak sme aj „napojení jedným Duchom“ (1Kor 12,13) . Duch je teda aj osobne živou vodou, ktorá vychádza z ukrižovaného Krista ako zo svojho prameňa a v nás prúdi do večného života. (2652)
1050 „Lebo hodnoty, (1709) ako je ľudská dôstojnosť, bratské spoločenstvo a sloboda, čiže všetky tie dobré plody prírody a našej príčinlivosti, ktoré sme v Pánovom Duchu a podľa jeho príkazu rozmnožili na zemi, potom opäť nájdeme, ale očistené od každej nečistoty, ožiarené a premenené, keď Kristus odovzdá Otcovi večné a univerzálne kráľovstvo.“ (260) Vtedy bude Boh „všetko vo všetkom“ (1Kor 15,28) vo večnom živote:
„Život vo svojej podstate a pravde je Otec, ktorý skrze Syna v Duchu Svätom vylieva na všetkých ako z prameňa nebeské dary. Z jeho láskavosti sú aj nám ľuďom naozaj prisľúbené dobrá večného života.“
1073 Liturgia je aj účasťou na Kristovej modlitbe, ktorou sa Kristus obracia na Otca v Duchu Svätom. Každá kresťanská modlitba nachádza v liturgii svoj prameň a svoj ciel: Prostredníctvom liturgie sa vnútorný človek zakoreňuje a upevňuje v nesmiernej láske, ktorou nás miluje Otec vo svojom milovanom Synovi. To sa samo „obdivuhodné Božie dielo“ prežíva a zvnútorňuje každou modlitbou „v každom čase v Duchu“ (2558) (Ef 6,18) .
1204 Slávenie liturgie (2684) má teda zodpovedať duchu a kultúre rozličných národov. Aby Kristovo tajomstvo bolo „vyjavené všetkým národom, aby poslušne prijali vieru“ (Rim 16,26) , (854, 1232) treba ho vo všetkých kultúrach ohlasovať, sláviť a prežívať tak, aby ich neodstránilo, ale vykúpilo a zdokonalilo. Množstvo Božích detí má so svojou vlastnou ľudskou kultúrou, (2527) prevzatou a pretvorenou Kristom, a prostredníctvom nej prístup k Otcovi, aby ho velebili v jednom Duchu.
2546 „Blahoslavení chudobní v duchu“ (Mt 5,3) . Blahoslavenstvá zjavujú poriadok šťastia a milosti, krásy a pokoja. (1716) Ježiš velebí radosť chudobných, ktorých už je Božie kráľovstvo.
„Domnievam sa, že Slovo nazýva chudobou v duchu dobrovoľnú pokoru ducha a ako príklad tejto [pokory] nám Apoštol predkladá chudobu Boha, keď hovorí: ,Ktorý, hoci bol bohatý, stal sa pre nás chudobným‘ (2Kor 8,9) .“
2671 Tradičnou formou prosby o Ducha Svätého je vzývanie Otca skrze Krista, nášho Pána, aby nám dal Ducha Tešiteľa. Ježiš zdôrazňuje túto prosbu vo svojom mene práve vo chvíli, keď sľubuje dar Ducha Pravdy. Ale tradičná je aj najjednoduchšia a najpriamejšia modlitba: „Príď, Duchu Svätý.“ Každá liturgická tradícia ju rozvinula v antifónach a hymnoch:
„Príď, Duchu Svätý, naplň srdcia svojich veriacich a zapáľ v nich oheň svojej lásky.“
„Nebeský kráľ, [Duch] Tešiteľ, Duch pravdy, ty si všade prítomný a všetko napĺňaš, ty si poklad všetkého dobra a prameň života, príď a prebývaj v nás, očisťuj nás a spas nás ty, ktorý si dobrý.“
1708 Kristus nás svojím umučením oslobodil (617) od satana a od hriechu. Zaslúžil nám nový život v Duchu Svätom. Jeho milosť obnovuje, čo v nás hriech pokazil.
2819 „Božie kráľovstvo… (2046) je spravodlivosť, pokoj a radosť v Duchu Svätom“ (Rim 14,17) . Posledné časy, v ktorých žijeme, sú časy vyliatia Ducha Svätého. Od tej chvíle sa začal rozhodný boj medzi „telom“ a Duchom: (2516)
„Iba čistá duša môže povedať s dôverou: (2519) ,Príď kráľovstvo tvoje.‘ Lebo kto počul Pavlove slová: ,Nech teda nevládne hriech vo vašom smrteľnom tele‘ (Rim 6,12) a ukázal sa čistý vo svojich činoch, myšlienkach a slovách, môže povedať Bohu: ,Príď kráľovstvo tvoje.‘“
386 Hriech je prítomný v dejinách človeka. Bolo by márne pokúšať sa ignorovať ho alebo dávať tejto temnej skutočnosti iné mená. Kto sa chce pokúsiť pochopiť, čo je hriech, (1847) musí najprv uznať hlbokú spätosť človeka s Bohom, lebo mimo tohto vzťahu nemožno odhaliť zlo hriechu v jeho skutočnej povahe ako odmietnutie Boha a odporovanie Bohu, hoci ono neprestáva doliehať na život človeka a na dejiny.
387 Skutočnosť hriechu a najmä prvotného hriechu možno objasniť jedine vo svetle Božieho zjavenia. Bez poznania Boha, ktoré nám dáva Zjavenie, nemôžeme hriech jasne poznať (1848) a sme pokúšaní vysvetľovať ho len ako nedostatok rastu, ako psychickú slabosť, omyl, nevyhnutný následok neprimeraného spoločenského zriadenia atď. Iba keď poznáme Boží plán s človekom, môžeme pochopiť, že hriech je zneužitie slobody, (1739) ktorú Boh dáva stvoreným osobám, aby ho mohli milovať a aby sa mohli milovať aj navzájom.
397 Človek pokúšaný diablom (1707, 2541) nechal vo svojom srdci vyhasnúť dôveru k svojmu Stvoriteľovi, zneužil svoju slobodu a neposlúchol Boží príkaz. V tom spočíval prvý hriech človeka. (1850) Odvtedy je každý hriech neposlušnosťou voči Bohu a nedostatkom dôvery v jeho dobrotu. (215)
401 Po tomto prvom hriechu svet zaplavuje skutočná „invázia“ hriechu: bratovražda, ktorej sa dopustil Kain na Ábelovi; (1865, 2259) všeobecná skazenosť ako následok hriechu; aj v dejinách Izraela sa často objavuje hriech, najmä ako nevernosť Bohu zmluvy a ako prestúpenie Mojžišovho zákona; aj po Kristovom vykúpení sa hriech prejavuje medzi kresťanmi mnohorakým spôsobom. Písmo a Tradícia Cirkvi neprestajne pripomínajú prítomnosť a univerzálnosť hriechu v dejinách ľudí: (1739)
„Čo vieme z Božieho zjavenia, zhoduje sa so skúsenosťou. Lebo keď človek skúma svoje srdce, zisťuje, že je náchylný aj na zlé a pohrúžený do mnohorakého zla, ktoré nemôže pochádzať od jeho dobrého Stvoriteľa. Človek tým, že často odmietol uznať Boha za svojho pôvodcu, porušil aj správne zameranie na svoj posledný cieľ a zároveň celý poriadok vzťahov voči sebe samému, ako aj voči iným ľuďom a všetkým stvoreným veciam.“
420 Víťazstvo nad hriechom, ktoré vydobyl Kristus, nám darovalo lepšie dobrá, ako boli tie, ktoré nám odňal hriech: „Kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozhojnila milosť“ (Rim 5,20) .
536 Pre Ježiša je jeho krst prijatím a začiatkom jeho poslania ako trpiaceho Služobníka. Dáva sa započítať medzi hriešnikov. (606) Už je „Boží Baránok, ktorý sníma hriech sveta“ (1224) (Jn 1,29) . Už anticipuje „krst“ svojej krvavej smrti. Už prichádza splniť „všetko, čo je spravodlivé“ (Mt 3,15) , čiže úplne sa podriaďuje vôli svojho Otca: z lásky súhlasí s týmto krstom smrti na odpustenie našich hriechov. (444) Na tento súhlas odpovedá hlas Otca, ktorý vkladá do svojho Syna všetko svoje zaľúbenie. (727) Zostupuje Duch Svätý, ktorého má Ježiš v plnosti už od svojho počatia, a „spočinie“ na ňom. Ježiš bude prameňom Ducha pre celé ľudstvo. (739) Pri jeho krste „sa… otvorilo nebo“ (Mt 3,16) , ktoré zatvoril Adamov hriech. A zostúpenie Ježiša a Ducha Svätého posvätilo vody ako predzvesť nového stvorenia.
602 Preto svätý Peter môže takto formulovať apoštolskú vieru v Boží plán spásy: „Veď viete, že zo svojho márneho spôsobu života, zdedeného po otcoch, boli ste vykúpení… drahou krvou Krista, bezúhonného a nepoškvrneného Baránka. On bol vopred vyhliadnutý, ešte pred stvorením sveta, zjavil sa však až v posledných časoch kvôli vám“ (1Pt 1,18-20) . Trestom za hriechy ľudí, ktoré sú následkom dedičného hriechu, je smrť. (400) Tým, že Boh poslal svojho vlastného Syna v postavení sluhu, totiž v postavení padlého ľudstva a pre hriech vydaného na smrť, „toho, ktorý nepoznal hriech, za nás urobil hriechom, aby sme sa v ňom stali Božou spravodlivosťou“ (519) (2Kor 5,21) .
