SEDEM PROSIEB

---

3. článok
SEDEM PROSIEB

2803 Po tom, čo sme sa postavili do prítomnosti Boha, nášho Otca, aby sme sa mu klaňali, milovali ho a velebili, Duch synovstva dáva vystupovať z nášho srdca siedmim prosbám, siedmim dobrorečeniam. (2627) Prvé tri, ktoré sú viac zamerané na Boha, nás priťahujú k sláve Otca; posledné štyri sú akoby cesty k nemu a predkladajú našu biedu jeho milosti. „Hlbina volá hlbinu“ (Ž 42,8) .

2804 Prvá skupina prosieb nás privádza k nemu pre neho samého: tvoje meno, tvoje kráľovstvo, tvoja vôľa! Charakteristickou vlastnosťou lásky je myslieť predovšetkým na toho, koho milujeme. Ani v jednej z týchto troch prosieb nemenujeme „nás“, ale ovláda nás „vrúcna túžba“ milovaného Syna po sláve jeho Otca, ba i jeho „úzkosť“ o ňu. „Posväť sa…“, „Príď…“, „Buď…“. Tieto tri prosby sú už vypočuté v obete Krista Spasiteľa, ale teraz, kým Boh ešte nie je všetko vo všetkom, sú v nádeji zamerané na konečné zavŕšenie.

2805 Druhá skupina prosieb sa rozvíja v smere niektorých eucharistických epikléz: predkladá naše očakávania a priťahuje pohľad Otca milosrdenstiev. (1105) Vystupuje z nás a týka sa nás už teraz, na tomto svete: „daj nám…“, „odpusť nám…“, „neuveď nás…“, „zbav nás…“. Štvrtá a piata prosba sa týkajú nášho života ako takého, či už s cieľom udržiavať ho, alebo ho uzdravovať z hriechu. Posledné dve prosby sa týkajú nášho boja o víťazstvo Života, samého boja v modlitbe.

2806 Prvé tri prosby nás utvrdzujú vo viere, (2656-2658) napĺňajú nádejou a zapaľujú láskou. Keďže sme tvory a ešte stále hriešnici, musíme prosiť za nás, pričom toto „nás“ – chápané v rozmeroch sveta a dejín – predkladáme nesmiernej láske nášho Boha. Lebo náš Otec uskutočňuje svoj plán spásy pre nás a pre celý svet skrze meno svojho Krista (Pomazaného) a prostredníctvom kráľovstva svojho Svätého Ducha.

I. „Posväť sa meno tvoje“ (2142-2159)

2807 Výraz „posvätiť“ sa tu nemá chápať predovšetkým v jeho príčinnom význame (jedine Boh posväcuje, robí svätým), ale najmä vo význame hodnotiacom: uznávať za svätého, sväto zaobchádzať. (2097) Preto sa pri klaňaní táto prosba niekedy chápe ako chvála a vzdávanie vďaky. Ale Ježiš nás túto prosbu naučil vo forme optatívu: ako prosbu, túžbu a očakávanie, v ktorých sú zaangažovaní Boh i človek. Už od prvej prosby k nášmu Otcovi sa ponárame do vnútorného tajomstva jeho božstva a do drámy spásy nášho ľudského pokolenia. Prosiť ho, aby jeho meno bolo posvätené, nás zapája do „dobrotivého rozhodnutia, čo si… predsavzal“ (Ef 1,9) , „aby sme boli pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení v láske“ (Ef 1,4) .

2808 V rozhodujúcich chvíľach svojej ekonómie spásy (203, 432) Boh zjavuje svoje meno, ale zjavuje ho tak, že uskutočňuje svoje dielo. Toto dielo sa však uskutočňuje pre nás a v nás len vtedy, keď sa prostredníctvom nás a v nás posväcuje jeho meno.

2809 Svätosť Boha je neprístupný stred jeho večného tajomstva. Čo je z nej zjavené v stvorení a v dejinách, to Písmo nazýva slávou, (293) vyžarovaním jeho veleby. Keď Boh utvoril človeka „na svoj obraz a podľa svojej podoby“ (Gn 1,26) , „ovenčil ho slávou“ (Ž 8,6) , ale keď človek zhrešil, bol zbavený Božej slávy. (705) Odvtedy Boh prejavuje svoju svätosť tak, že zjavuje a oznamuje svoje meno, aby obnovil človeka „podľa obrazu toho, ktorý ho stvoril“ (Kol 3,10) .

2810 V prisľúbení danom Abrahámovi a v prísahe, ktorá toto prisľúbenie sprevádza, sa Boh zaväzuje, ale neodhaľuje svoje meno. Začína ho zjavovať Mojžišovi a robí ho zjavným pred očami celého ľudu, keď ho zachraňuje pred Egypťanmi: je „vznešený, slávne vznešený“ (Ex 15,1) . Po zmluve na Sinaji je tento ľud „jeho“ a má byť „svätým národom“ (alebo „zasväteným“, v hebrejčine je pre obidva výrazy to isté slovo), (63) pretože v ňom prebýva Božie meno.

2811 Napriek svätému Zákonu, ktorý mu Svätý Boh znova a znova dáva, a hoci Pán trpezlivo koná „pre svoje meno“ (2143) (Ez 20,14) , ľud sa odvracia od Svätého Izraela a znesväcuje jeho meno v očiach národov Preto spravodliví Starej zmluvy, chudobní, ktorí sa vrátili z vyhnanstva, a proroci boli zanietení horlivosťou za toto meno.

2812 Napokon je nám meno Svätého Boha zjavené a dané v Ježišovi, (434) v tele, ako Spasiteľ: zjavené tým, čím On Je, jeho slovom a jeho obetou. To je jadro jeho veľkňazskej modlitby: „Svätý Otče… pre nich sa ja sám posväcujem, aby boli aj oni posvätení v pravde“ (Jn 17,19) . A pretože Ježiš sám „posväcuje“ svoje meno, „zjavuje“ nám meno Otca. Na konci jeho Veľkej noci mu Otec dáva „meno, ktoré je nad každé iné meno“: „,Ježiš… je Pán,‘ na slávu Boha Otca“ (Flp 2,9.11) .

2813 Vo vode krstu sme boli obmytí, posvätení, ospravodlivení „v mene Pána Ježiša Krista a v Duchu nášho Boha“ (1Kor 6,11) . Náš Otec nás počas celého nášho života povoláva na „posvätenie“ (2013) (1Sol 4,7) , a pretože sme „z neho v Kristovi Ježišovi, ktorý sa pre nás stal… posvätením“ (1Kor 1,30) , ide o jeho slávu a náš život, aby jeho meno bolo posvätené v nás a prostredníctvom nás. Preto je naša prvá prosba taká naliehavá:

„Napokon, kým by mohol byť posvätený Boh, keď on sám posväcuje? Ale pretože on sám povedal: ,Buďte svätí, lebo aj ja som svätý‘ (Lv 20,26) , prosíme a žiadame, aby sme vytrvali v tom, čím sme začali byť, keď sme boli v krste posvätení. A prosíme o to každý deň. Veď sa potrebujeme denne posväcovať. Keďže denne hrešíme, máme svoje priestupky ustavičným posväcovaním očisťovať… Preto sa modlíme, aby v nás táto svätosť zotrvávala.“

2814 Od nášho života a zároveň od našej modlitby závisí, (2045) či jeho meno bude posvätené medzi národmi:

„Prosíme, aby Boh posväcoval svoje meno, ktoré svojou svätosťou zachraňuje a posväcuje celé stvorenie… Je to meno, ktoré dáva spásu skazenému svetu. Ale prosíme, aby Božie meno bolo posvätené v nás našimi skutkami. Lebo ak konáme dobre, Božie meno je velebené; ale ak konáme zle, je hanobené. Počúvaj, čo hovorí Apoštol: ,Lebo pre vás sa pohania rúhajú Božiemu menu‘ (Rim 2,24) . Prosíme teda, prosíme, aby sme si natoľko zaslúžili [mať] v našich mravoch Božiu svätosť, nakoľko je sväté Božie meno.“

„Keď hovoríme ,posväť sa meno tvoje‘, prosíme, aby bolo posvätené v nás, ktorí sme v ňom, a zároveň aj v iných, ktorých ešte Božia milosť očakáva; aby sme tak poslúchli príkaz modliť sa za všetkých, aj za svojich nepriateľov. Preto keď nehovoríme výslovne: posväť sa [meno tvoje] v nás, hovoríme: vo všetkých.“

2815 Táto prvá prosba, ktorá obsahuje všetky ostatné, (2750) je vypočutá skrze Kristovu modlitbu, podobne ako ostatných šesť prosieb, ktoré nasledujú. Modlitba k nášmu Otcovi je našou modlitbou, ak sa ju modlíme v Ježišovom mene. Vo svojej veľkňazskej modlitbe Ježiš prosí: „Svätý Otče, zachovaj ich vo svojom mene, ktoré si ty dal mne“ (Jn 17,11) .

II. „Príď kráľovstvo tvoje“

2816 V Novom zákone sa slovo basileia (541) môže preložiť ako „kráľovská hodnosť“ (abstraktné pomenovanie) alebo „kráľovstvo“ (konkrétne pomenovanie), alebo aj „kraľovanie“ (pomenovanie činnosti). (2632) Božie kráľovstvo je skôr ako my. Priblížilo sa vo vtelenom Slove, (560) je ohlasované v celom evanjeliu a prišlo v Kristovej smrti a zmŕtvychvstaní. (1107) Božie kráľovstvo prichádza od Poslednej večere a v Eucharistii, je uprostred nás. Kráľovstvo príde v sláve keď ho Kristus odovzdá svojmu Otcovi:

„Aj sám Kristus môže byť Božím kráľovstvom, po ktorom denne túžime, aby prišlo, a želáme si, aby sa nám rýchlo ukázal jeho príchod. Keďže on sám je vzkriesením, lebo v ňom vstávame z mŕtvych, tak aj pod Božím kráľovstvom možno rozumieť jeho, lebo v ňom budeme kraľovať.“

2817 Touto druhou prosbou je „Marana tha“, (451, 2623) volanie Ducha a nevesty: „Príď, Pane Ježišu!“ (671)

„Aj keby už vopred nebolo stanovené v modlitbe, že máme prosiť o príchod Kráľovstva, sami od seba by sme mali vyjadriť túto prosbu a ponáhľať sa objať [túto] našu nádej. Duše mučeníkov pod oltárom s obžalobou volajú k Pánovi: ,Dokedy, Pane, svätý a pravdivý, nebudeš súdiť a pomstiť našu krv na tých, čo obývajú zem?‘ (Zjv 6,10) . Veď zaiste ich odplata bude určená na konci čias. Nech teda príde čím rýchlejšie tvoje kráľovstvo, Pane.“

2818 V Modlitbe Pána ide najmä o konečný príchod Božieho kráľovstva (769) pri Kristovom návrate. Táto túžba však neodvádza Cirkev od jej poslania na tomto svete, lež skôr ju k nemu zaväzuje. Lebo od Turíc je príchod Kráľovstva dielom Pánovho Ducha, „ktorý završuje jeho dielo vo svete a všetko posväcuje“.

2819 „Božie kráľovstvo… (2046) je spravodlivosť, pokoj a radosť v Duchu Svätom“ (Rim 14,17) . Posledné časy, v ktorých žijeme, sú časy vyliatia Ducha Svätého. Od tej chvíle sa začal rozhodný boj medzi „telom“ a Duchom: (2516)

„Iba čistá duša môže povedať s dôverou: (2519) ,Príď kráľovstvo tvoje.‘ Lebo kto počul Pavlove slová: ,Nech teda nevládne hriech vo vašom smrteľnom tele‘ (Rim 6,12) a ukázal sa čistý vo svojich činoch, myšlienkach a slovách, môže povedať Bohu: ,Príď kráľovstvo tvoje.‘“

2820 Rozoznávaním podľa Ducha kresťania majú rozlišovať medzi rastom Božieho kráľovstva a pokrokom kultúry a spoločnosti, (1049) do ktorých sú zapojení. Toto rozlišovanie však nie je oddeľovaním. Povolanie človeka k večnému životu neruší, ale umocňuje jeho povinnosť použiť sily a prostriedky, ktoré dostal od Stvoriteľa, aby na tomto svete slúžil spravodlivosti a pokoju.

2821 Táto prosba je obsiahnutá a vypočutá v Ježišovej modlitbe, (2746) ktorá je prítomná a účinná v Eucharistii. Prináša svoje ovocie v novom živote podľa blahoslavenstiev.

III. „Buď vôľa tvoja ako v nebi tak i na zemi“

2822 Vôľa nášho Otca je, „aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu“ (851) (1Tim 2,4) . „On je trpezlivý… a nechce, aby niekto zahynul“ (2Pt 3,9) . Kristovo prikázanie, ktoré zhŕňa všetky ostatné (2196) a vyjadruje nám celú Otcovu vôľu, znie: „Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás“ (Jn 13,34) .

2823 „Dal nám poznať tajomstvo svojej vôle (59) podľa svojho dobrotivého rozhodnutia, čo si… predsavzal…: zjednotiť v Kristovi ako v hlave všetko… V ňom sme sa stali dedičmi predurčenými podľa rozhodnutia toho, ktorý všetko koná podľa rady svojej vôle“ (Ef 1,9-11) . Naliehavo prosíme, aby sa plne uskutočnil tento dobrotivý plán na zemi, ako sa už uskutočnil v nebi.

2824 Otcova vôľa sa raz navždy dokonale splnila v Kristovi (475) a skrze jeho ľudskú vôľu. Ježiš pri svojom príchode na tento svet povedal: „Hľa, prichádzam…, aby som plnil tvoju vôľu, Bože“ (Hebr 10,7) . Iba Ježiš môže povedať: „Ja vždy robím, čo sa páči jemu“ (612) (Jn 8,29) . V modlitbe počas svojej smrteľnej úzkosti úplne súhlasí s vôľou Otca: „Nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane“ (Lk 22,42) . Preto Ježiš „seba samého vydal za naše hriechy… podľa vôle Boha“ (Gal 1,4) . „V tejto vôli sme posvätení obetou tela Krista Ježiša“ (Hebr 10,10) .

2825 Ježiš, „hoci bol Synom, z toho, čo vytrpel, naučil sa poslušnosti“ (Hebr 5,8) . O čo silnejší dôvod máme na to my, stvorenia a hriešnici, ktorí sme sa v ňom stali adoptovanými synmi. Prosíme nášho Otca, aby zjednotil našu vôľu s vôľou svojho Syna, (615) aby sme plnili jeho vôľu, jeho plán spásy pre život sveta. Sme toho úplne neschopní, ale v spojení s Ježišom a mocou jeho Svätého Ducha mu môžeme odovzdať svoju vôľu a rozhodnúť sa vyvoliť si to, čo si vždy volil jeho Syn: robiť, čo sa páči Otcovi:

„Keď sa mu [Kristovi] oddáme, môžeme sa s ním stať jedným Duchom, a tak prijať jeho vôľu, aby sa uskutočňovala na zemi tak, ako je uskutočnená v nebi.“

„Či vidíš, ako [Ježiš Kristus] učí konať pokorne, keď nám ukazuje, že naša čnosť nezávisí len od nášho úsilia, ale aj od Božej milosti? A podobne nám, ktorí sa jednotlivo modlíme, prikazuje, aby sme mali starosť o celý svet. Lebo nepovedal ,Buď vôľa tvoja‘ vo mne alebo vo vás, ale na celej zemi, aby bol vytrhnutý blud a bola zasiata pravda, aby bola odstránená každá zloba, navrátila sa čnosť a aby sa v jej pestovaní už v ničom nelíšili nebo a zem.“

2826 Prostredníctvom modlitby môžeme „rozoznať, čo je Božia vôľa“ (Rim 12,2) , a dosiahnuť vytrvalosť pri jej plnení. Ježiš nás učí, že do nebeského kráľovstva sa nevchádza slovami, ale plnením vôle jeho Otca, „ktorý je na nebesiach“ (Mt 7,21) .

2827 „Boh… vypočuje toho, kto… plní jeho vôľu“ (2611) (Jn 9,31) . Takú moc má modlitba Cirkvi v mene jej Pána najmä v Eucharistii; tá je orodujúcim spoločenstvom spolu s presvätou Božou Matkou a so všetkými svätými, ktorí boli „milí“ Pánovi, lebo nechceli iné, iba jeho vôľu:

„Neprotiví sa pravde, keď slová ,Buď vôľa tvoja, ako v nebi tak i na zemi‘ chápeme [takto]: ako v našom Pánovi Ježišovi Kristovi, tak i v Cirkvi; [totiž] ako v mužovi, ktorý splnil Otcovu vôľu, tak i v žene, ktorá mu bola zasnúbená.“ (796)

IV. „Chlieb náš každodenný daj nám dnes“

2828 „Daj nám“: je to krásna dôvera detí, (2778) ktoré očakávajú všetko od svojho Otca. „Veď on dáva svojmu slnku vychádzať nad zlých i dobrých a posiela dážď na spravodlivých i nespravodlivých“ (Mt 5,45) a všetkému živému dáva „pokrm v pravý čas“ (Ž 104,27) . Ježiš nás učí tejto prosbe, ktorá v skutočnosti oslavuje nášho Otca, pretože uznáva, že je dobrý nad všetku dobrotu.

2829 „Daj nám“ je aj vyjadrením zmluvy: my sme jeho a on je náš, je pre nás. Ale slovo „nám“ ho uznáva aj za Otca všetkých ľudí (1939) a my ho prosíme za nich všetkých, solidárni s ich potrebami a trápeniami.

2830 „Chlieb náš.“ Otec, ktorý nám dáva život, nám nemôže nedať pokrm potrebný pre život, všetky „vhodné“ dobrá, hmotné i duchovné. (2633) V reči na vrchu Ježiš zdôrazňuje túto synovskú dôveru, ktorá spolupracuje s prozreteľnosťou nášho Otca. Nenabáda nás, aby sme boli pasívni, ale chce nás oslobodiť od každého nepokoja a od každej starosti. Taká je synovská odovzdanosť Božích detí:

„Tým, ktorí hľadajú Božie kráľovstvo a Božiu spravodlivosť, [Boh] sľubuje, že [im] pridá všetko [ostatné]. Keďže všetko patrí Bohu, (227) tomu, kto má Boha, nič nebude chýbať ak on sám neopustí Boha.“

2831 Ale skutočnosť, že jestvujú ľudia, ktorí sú hladní, lebo nemajú chlieb, odhaľuje inú hĺbku tejto prosby. Dráma hladu vo svete vyzýva kresťanov, ktorí sa pravdivo modlia, aby účinne vzali na seba zodpovednosť za svojich bratov a sestry, a to tak vo svojom osobnom správaní, ako aj vo svojej solidarite s ľudskou rodinou. Túto prosbu Modlitby Pána nemožno oddeliť od podobenstva o chudobnom Lazárovi a o poslednom súde. (1038)

2832 Ako kvas v ceste má novosť Kráľovstva „prekvasiť“ svet pôsobením Kristovho Ducha. (1928) Má sa to prejaviť nastolením spravodlivosti v osobných, spoločenských, ekonomických a medzinárodných vzťahoch, pričom sa nikdy nemá zabúdať, že spravodlivé štruktúry nejestvujú bez ľudí, ktorí chcú byť spravodliví.

2833 Ide o „náš“ chlieb, ,,jeden“ pre „mnohých“. (2790, 2546) Chudoba blahoslavenstiev je čnosťou podelenia sa: vyzýva podeliť sa s hmotnými i duchovnými dobrami a rozdávať ich nie z donútenia, ale z lásky, aby prebytok jedných pomohol v nedostatku druhým.

2834 „Modli sa a pracuj.“ „Modlite sa tak, akoby všetko záviselo od Boha, a pracujte tak, akoby všetko záviselo od vás.“ (2428) Aj keď sme si vykonali svoju prácu, pokrm zostáva darom nášho Otca. Je správne prosiť ho oň tak, že mu vzdávame vďaky. To je zmysel požehnania jedla a poďakovania zaň v kresťanskej rodine.

2835 Táto prosba, ako aj zodpovednosť, ktorá z nej vyplýva, platí aj o inom hlade, ktorým ľudia trpia: „Nielen z chleba žije človek, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst“ (Mt 4,4) , to jest z jeho Slova a z jeho Ducha. Kresťania majú zmobilizovať všetko svoje úsilie, aby „hlásali evanjelium chudobným“. (2443) Na svete majú mnohí hlad, ale „nie hlad po chlebe a nie smäd po vode, ale po počúvaní Pánovho slova“ (Am 8,11) . Preto sa špecificky kresťanský význam tejto štvrtej prosby vzťahuje na Chlieb života: na Božie slovo, ktoré treba prijímať s vierou, (1384) a na Kristovo telo, ktoré prijímame v Eucharistii.

2836 „Dnes“ je aj vyjadrením dôvery. Učí nás ju Pán; (1165) naša domýšľavosť ju nemohla vymyslieť Keďže ide predovšetkým o jeho Slovo a o telo jeho Syna, toto „dnes“ nie je len „dnes“ nášho pominuteľného času: je to Božie „dnes“:

„Ak prijímaš [chlieb] každý deň, každý deň je pre teba ,dnes‘. Ak je dnes Kristus tvoj, každý deň vstáva z mŕtvych pre teba. Ako? ,Ty si môj Syn, ja som ťa dnes splodil‘ (Ž 2,7) . Dnes teda znamená: keď Kristus vstáva z mŕtvych.“

2837 „Každodenný.“ Grécke slovo epiousios (2659) sa nepoužíva v nijakom inom texte Nového zákona. Ak sa chápe v časovom význame, je to pedagogické zdôraznenie slova „dnes“, ktoré nás má utvrdzovať v „bezvýhradnej“ dôvere. (2633) Ak sa chápe v kvalitatívnom význame, znamená to, čo je potrebné pre život, a v širšom zmysle každé dobro postačujúce na živobytie. Ak sa chápe doslovne (epiousios – „nadpodstatný“), označuje priamo Chlieb života, Kristovo telo, „liek nesmrteľnosti“, (1405) bez ktorého nemáme v sebe život. A nakoniec v spojení s predchádzajúcim významom je zrejmý jeho nebeský význam: (1166) „deň“, o ktorý tu ide, je deň Pánov, deň hostiny Kráľovstva, anticipovanej v Eucharistii, ktorá už vopred dáva okúsiť budúce Kráľovstvo. Preto treba sláviť eucharistickú liturgiu „každodenne“: (1389)

„Eucharistia je teda náš každodenný chlieb… Sila totiž, ktorú v nej poznávame, je jednota, aby sme – spojení v jeho telo a utvorení jeho údmi – boli tým, čo prijímame… Aj to, že každodenne počúvate v Cirkvi čítania, je každodenný chlieb; aj to, že počúvate a spievate chválospevy je každodenný chlieb. Lebo toto všetko je potrebné pre naše putovanie.“ Nebeský Otec nás povzbudzuje, aby sme ako deti neba prosili o Chlieb z neba. Kristus „sám je chlieb, ktorý – zasiaty do Panny, vykvasený v tele, zhotovený v utrpení, upečený v peci hrobu, uložený v chrámoch a obetovaný na oltároch – každý deň poskytuje veriacim nebeský pokrm“.

V. „Odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom“

2838 Táto prosba je prekvapujúca. (1425) Keby obsahovala len prvú časť vety – „Odpusť nám naše viny“ –, mohla by byť implicitne zahrnutá v prvých troch prosbách Modlitby Pána, (1933) lebo Kristova obeta je „na odpustenie hriechov“. Ale podľa druhej časti vety bude naša prosba vypočutá len vtedy, ak najprv odpovieme na jednu požiadavku. (2631) Naša prosba sa zameriava na budúcnosť, ale naša odpoveď ju má predchádzať; spája ich slovo „ako“.

„ODPUSŤ NÁM NAŠE VINY“

2839 Začali sme sa modliť k nášmu Otcovi s odvážnou dôverou. V prosbe o posvätenie jeho mena sme ho prosili, aby sme boli vždy viac posväcovaní. Ale hoci sme zaodiati do krstného rúcha, (1425) neprestávame páchať hriechy a odvracať sa od Boha. Teraz sa touto ďalšou prosbou vraciame k nemu ako márnotratný syn a uznávame sa pred ním za hriešnikov ako mýtnik. (1439) Naša prosba sa začína „vyznaním“, ktorým vyznávame súčasne svoju úbohosť a jeho milosrdenstvo. Naša nádej je pevná, lebo v jeho Synovi „máme vykúpenie, odpustenie hriechov“ (1422) (Kol 1,14) . Účinný a nepochybný znak jeho odpustenia nachádzame vo sviatostiach jeho Cirkvi.

2840 Pravda – a toho sa treba obávať – tento prúd milosrdenstva nemôže preniknúť do nášho srdca, kým neodpustíme tým, čo nás urazili. Láska, podobne ako Kristovo telo, je nedeliteľná: nemôžeme milovať Boha, ktorého nevidíme, ak nemilujeme brata či sestru, ktorých vidíme. Ak odmietame odpustiť našim bratom a sestrám, naše srdce sa uzatvára a jeho tvrdosť ho robí nepriepustným pre Otcovu milosrdnú lásku. (1864) Vyznaním hriechu sa však naše srdce otvára jeho milosti.

2841 Táto prosba je taká dôležitá, že je jediná, ku ktorej sa Pán vracia v reči na vrchu a ju rozvíja. Človekovi je nemožné splniť túto základnú požiadavku tajomstva zmluvy. „Ale Bohu je všetko možné“ (Mt 19,26) .

„…AKO I MY ODPÚŠŤAME SVOJIM VINNÍKOM“

2842 Toto „ako“ nie je v Ježišovom učení jediné: „Buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec“ (Mt 5,48) . „Buďte milosrdní, ako je milosrdný váš Otec“ (Lk 6,36) . „Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom… ako som ja miloval vás“ (Jn 13,34) . Nie je možné zachovávať Pánovo prikázanie, ak by šlo o vonkajšie napodobňovanie božského vzoru. Ide však o živú a z „hĺbky srdca“ prameniacu účasť (521) na svätosti, milosrdenstve a láske nášho Boha. Jedine Duch, ktorý je „náš život“, môže urobiť „naším“ to isté zmýšľanie, aké bolo v Kristovi Ježišovi. Vtedy sa jednota odpustenia stáva možnou, lebo si „navzájom“ odpúšťame, „ako“ nám „odpustil Boh v Kristovi“ (Ef 4,32) .

2843 Tak sa stávajú životom slová o odpúšťaní, ktoré povedal Pán, Láska, ktorá miluje až do krajnosti. Podobenstvo o nemilosrdnom sluhovi, ktoré završuje Pánovo učenie o ekleziálnom spoločenstve, sa končí týmito slovami: „Tak aj môj nebeský Otec urobí vám, ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi“ (Mt 18,35) . Veď práve tam, „v hĺbke srdca“, (368) sa všetko zväzuje a rozväzuje. Nie je v našej moci už necítiť urážku a zabudnúť na ňu. Ale srdce, ktoré sa odovzdáva Duchu Svätému, pretvára ranu na súcit a očisťuje pamäť tým, že premieňa urážku na orodovanie.

2844 Kresťanská modlitba ide až po odpustenie nepriateľom. (2262) Premieňa učeníka tým, že ho pripodobňuje jeho Učiteľovi. Odpustenie je vrcholom kresťanskej modlitby. Dar modlitby môže prijať iba srdce, ktoré je v súlade s Božím súcitom. Odpustenie svedčí aj o tom, že v našom svete je láska silnejšia ako hriech. Mučeníci včerajška i dneška vydávajú toto svedectvo o Ježišovi. Odpustenie je základnou podmienkou zmierenia Božích detí s ich Otcom a ľudí medzi sebou.

2845 Toto v podstate božské odpustenie nemá ani hranicu, ani mieru. (1441) Ak ide o urážky, o „hriechy“ podľa (Lk 11,4) alebo o „dlhy“, či „viny“ podľa (Mt 6,12) , všetci sme v skutočnosti vždy dlžníkmi: „Nebuďte nikomu nič dlžní, okrem toho, aby ste sa navzájom milovali“ (Rim 13,8) . Spoločenstvo Najsvätejšej Trojice je zdrojom a kritériom pravdivosti každého vzťahu. Prežívame ho v modlitbe, predovšetkým v Eucharistii:

„Boh neprijíma obetu toho, kto žije v nesvornosti, a prikazuje mu vrátiť sa od oltára a zmieriť sa najprv s bratom, aby mierumilovnými prosbami mohol byť uzmierený aj Boh. Vzácnejšou obetou Bohu je náš pokoj, bratská svornosť a ľud zhromaždený v jednote Otca i Syna i Ducha Svätého.“

VI. „Neuveď nás do pokušenia“

2846 Táto prosba siaha ku koreňom predchádzajúcej, lebo naše hriechy sú ovocím súhlasu s pokušením. Prosíme nášho Otca, aby nás do neho „neuviedol“. (164) Je ťažké preložiť jedným slovom grécky výraz, ktorý doslovne znamená „nedovoľ, aby sme prišli do pokušenia“, „nedopusť, aby sme podľahli pokušeniu“. „Veď Boha nemožno pokúšať na zlé a ani on sám nikoho nepokúša“ (Jak 1,13) ; naopak, chce nás od pokušenia oslobodiť. Prosíme ho, aby nám nedovolil nastúpiť cestu, ktorá vedie k hriechu. Sme zatiahnutí do boja „medzi telom a Duchom“. (2516) Táto prosba naliehavo prosí o Ducha rozoznávania a sily.

2847 Duch Svätý nám umožňuje rozlišovať medzi skúškou, ktorá je nevyhnutná na rast vnútorného človeka a má za cieľ „osvedčenú čnosť“ (Rim 5,3-5) , a medzi pokušením, ktoré vedie k hriechu a smrti. Máme rozlišovať aj medzi „pokušením“ a „súhlasom“ s pokušením. (2284) Rozlišovanie napokon odhaľuje klamstvo pokušenia: zdanlivo je jeho predmet dobrý, „na pohľad krásny a na poznanie vábivý“ (Gn 3,6) , kým jeho ovocím je v skutočnosti smrť.

„Boh nechce, aby niekto robil dobro akoby z nevyhnutnosti, ale dobrovoľne… No užitočnosť pokušenia je takáto: Nikto okrem Boha nevie, čo naša duša dostala [od neho], ani my sami; pokušenia to odhaľujú, aby nám viac nebolo skryté, akí sme, ale – keď spoznáme, čo sme – aby sme si uvedomili, či si želáme svoje nečnosti, a aby sme aj vzdávali vďaky za dobrá, ktoré nám pokušenia odhalili.“

2848 „Nebyť uvedený do pokušenia“ zahŕňa v sebe rozhodnutie srdca: „Kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce… Nik nemôže slúžiť dvom pánom“ (Mt 6,21.24) . „Ak žijeme v Duchu, podľa Ducha aj konajme“ (Gal 5,25) . V tomto „súhlase“ s Duchom Svätým nám Otec dáva silu. (1808) „Skúška, ktorá na vás dolieha, je iba ľudská. A Boh je verný. On vás nedovolí skúšať nad vaše sily, ale so skúškou dá aj schopnosť, aby ste mohli vydržať“ (1Kor 10,13) .

2849 Takýto boj a takéto víťazstvo sú však možné iba v modlitbe. Ježiš svojou modlitbou víťazí nad Pokušiteľom už na začiatku a v poslednom zápase svojej smrteľnej úzkosti. Kristus nás v tejto prosbe k nášmu Otcovi spája so svojím bojom a so svojím smrteľným zápasom. (540, 612) Nástojčivo pripomína bedlivosť srdca v spojení s jeho bedlivosťou. (2612) Bedlivosť je „ostražitosť srdca“ a Ježiš za nás prosí Otca, aby nás zachoval vo svojom mene. Duch Svätý sa usiluje vzbudzovať v nás neprestajne túto bedlivosť. Táto prosba nadobúda celý svoj dramatický význam vo vzťahu k poslednému pokušeniu nášho pozemského boja; prosí o vytrvalosť až do konca. (162) „Hľa, prichádzam ako zlodej. Blahoslavený, kto bedlí“ (Zjv 16,15) .

VII. „Ale zbav nás Zlého“

2850 Posledná prosba k nášmu nebeskému Otcovi je obsiahnutá aj v Ježišovej modlitbe: „Neprosím, aby si ich vzal zo sveta, ale aby si ich ochránil pred Zlým“ (Jn 17,15) . Týka sa každého z nás osobne, ale sme to vždy „my“, čo sa modlíme v spoločenstve s celou Cirkvou a za oslobodenie celej ľudskej rodiny. Modlitba Pána nás neprestajne otvára rozmerom ekonómie spásy. Naša vzájomná závislosť v dráme hriechu a smrti (309) sa mení na solidaritu v Kristovom tele, na „spoločenstvo svätých“.

2851 Zlo v tejto prosbe nie je niečo abstraktné, ale označuje osobu, satana, Zlého, anjela, ktorý sa stavia proti Bohu. „Diabol“ (z gréckeho dia-bolos) je ten, ktorý „sa vrhá krížom“ cez Boží plán a jeho „dielo spásy“, (391) ktoré sa uskutočnilo v Kristovi.

2852 „Vrah… od začiatku…, luhár a otec lži“ (Jn 8,44) , „satan, zvodca celého sveta“ (Zjv 12,9) je ten, skrze ktorého vstúpili do sveta hriech a smrť a jeho definitívnou porážkou bude celé stvorenie oslobodené „od skazy hriechu a smrti“. „Vieme, že nik, kto sa narodil z Boha, nehreší, ale chráni ho ten, ktorý sa narodil z Boha, a Zlý sa ho nedotkne. Vieme, že sme z Boha a celý svet je v moci Zlého“ (1Jn 5,18-19) .

„Pán, ktorý sňal vaše hriechy a odpustil vaše previnenia, má moc vás ochrániť a ustrážiť pred úkladmi vášho protivníka diabla, aby vás neprekvapil nepriateľ, ktorý zvyčajne plodí vinu. Kto sa však zverí Bohu, nebojí sa diabla: ,Ak je Boh za nás, kto je proti nám?‘ (Rim 8,31) .“

2853 Víťazstvo nad „kniežaťom tohto sveta“ (677) (Jn 14,30) Ježiš raz navždy dosiahol v hodine, v ktorej sa dobrovoľne vydal na smrť, aby nám daroval svoj život. To je súd nad týmto svetom a knieža tohto sveta je „vyhodené von“ (Jn 12,31) . Prenasleduje ženu, ale nemôže sa jej zmocniť: nová Eva, „plná milosti“ Ducha Svätého, (490) je oslobodená od hriechu a porušenia smrti (nepoškvrnené počatie a nanebovzatie presvätej Božej Matky, Márie, vždy Panny). (972) „Drak sa na ženu nahneval a odišiel bojovať s ostatnými z jej potomstva“ (Zjv 12,17) . Preto Duch a Cirkev prosia: „Príď, Pane Ježišu!“ (Zjv 22,17.20) , lebo jeho príchod nás oslobodí od Zlého.

2854 Keď prosíme, aby sme boli zbavení Zlého, prosíme zároveň o to, aby sme boli oslobodení od všetkého terajšieho, minulého i budúceho zla, ktorého je on pôvodcom alebo podnecovateľom. V tejto poslednej prosbe Cirkev predkladá pred Otca všetky úzkosti sveta. Zároveň s oslobodením od zla, ktoré sužuje ľudstvo, vyprosuje aj vzácny dar pokoja a milosť neprestajného očakávania Kristovho návratu. (2632) Keď sa Cirkev takto modlí, v pokore viery anticipuje zjednotenie všetkých a všetkého v tom, ktorý má „kľúče od smrti a podsvetia“ (Zjv 1,18) , „ktorý je, ktorý bol a ktorý príde, Všemohúci“ (Zjv 1,8) .

„Prosíme ťa, Otče, zbav nás všetkého zla, udeľ svoj pokoj našim dňom a príď nám milosrdne na pomoc, aby sme boli vždy uchránení pred hriechom a pred každým nepokojom, kým očakávame splnenie blaženej nádeje a príchod nášho Spasiteľa Ježiša Krista.“ (1041)

ZÁVEREČNÁ DOXOLÓGIA

2855 Záverečná doxológia „Lebo tvoje je kráľovstvo a moc i sláva“ (2760) súhrnne opakuje prvé tri prosby k nášmu Otcovi: oslavu jeho mena, príchod jeho kráľovstva a moc jeho spásonosnej vôle. Lenže toto opakovanie má tu podobu adorácie a vzdávania vďaky ako v nebeskej liturgii. Knieža tohto sveta si lživo privlastnil tieto tri tituly kráľovstva, moci a slávy. Kristus Pán ich navracia svojmu a nášmu Otcovi, až kým mu neodovzdá Kráľovstvo, keď bude definitívne zavŕšené tajomstvo spásy a Boh bude všetko vo všetkom.

2856 „Vtedy na konci modlitby hovoríš Amen. (1061-1065) Týmto Amen, ktoré znamená ,nech sa stane‘, potvrdzuješ všetko, čo obsahuje modlitba, ktorú [nás] naučil Boh.“

Zhrnutie

2857 Predmetom prvých troch prosieb modlitby „Otče náš“ je Otcova sláva: posvätenie jeho mena, príchod Kráľovstva a plnenie Božej vôle. Ďalšie štyri mu predkladajú naše túžby: tieto prosby sa týkajú nášho života s cieľom udržiavať ho pokrmom alebo ho uzdravovať z hriechu a vzťahujú sa na náš boj o víťazstvo dobra nad zlom.

2858 Keď prosíme „Posväť sa meno tvoje“, vstupujeme do Božieho plánu, podľa ktorého posvätenie jeho mena – ktoré bolo zjavené najprv Mojžišovi a potom v Ježišovi – sa má uskutočňovať prostredníctvom nás a v nás, ako aj v každom národe a v každom človekovi.

2859 V druhej prosbe má Cirkev na zreteli predovšetkým Kristov návrat a konečný príchod Božieho kráľovstva. Prosí aj o rast Božieho kráľovstva v „dnešku“ nášho života.

2860 V tretej prosbe prosíme nášho Otca, aby zjednotil našu vôľu s vôľou svojho Syna, žeby sme plnili jeho plán spásy pre život sveta.

2861 Vo štvrtej prosbe, keď hovoríme „daj nám“, vyjadrujeme v spoločenstve s našimi bratmi svoju synovskú dôveru k nášmu nebeskému Otcovi. „Chlieb náš“ označuje pozemský pokrm, potrebný na výživu nás všetkých, a znamená aj Chlieb života – Božie slovo a Kristovo telo. Prijímame ho v Božom „dnes“ ako potrebný (nad)podstatný pokrm hostiny Kráľovstva, ktorú anticipuje Eucharistia.

2862 Piata prosba prosí o Božie milosrdenstvo za naše urážky. Toto milosrdenstvo môže preniknúť do nášho srdca iba vtedy, ak sme vedeli podľa Kristovho príkladu a s jeho pomocou odpustiť svojim nepriateľom.

2863 Keď hovoríme „neuveď nás do pokušenia“, prosíme Boha, aby nám nedovolil nastúpiť cestu, ktorá vedie k hriechu. Táto prosba vrúcne prosí o Ducha rozoznávania a sily a naliehavo žiada o milosť bedlivosti a vytrvalosti až do konca.

2864 V poslednej prosbe „ale zbav nás Zlého“ kresťan spolu s Cirkvou prosí Boha, aby ukázal víťazstvo, ktoré už Kristus dosiahol nad „kniežaťom tohto sveta“, satanom, anjelom, ktorý sa osobne stavia proti Bohu a jeho plánu spásy.