„OTČE NÁŠ, KTORÝ SI NA NEBESIACH“
2. článok
„OTČE NÁŠ, KTORÝ SI NA NEBESIACH“
I. Osmeľujeme sa priblížiť s plnou dôverou
2777 V rímskej liturgii sa eucharistické zhromaždenie vyzýva, aby sa modlilo „Otče náš“ so synovskou odvahou. Východné liturgie používajú a rozvíjajú podobné výrazy: „Osmeľovať sa s plnou dôverou“, „Urob nás hodnými…“. Pred horiacim kríkom bolo Mojžišovi povedané: „Nepribližuj sa sem! Zobuj si z nôh obuv“ (Ex 3,5) . Tento prah Božej svätosti mohol prekročiť jedine Ježiš, ktorý keď „vykonal očistenie hriechov“ (Hebrl ,3) , uvádza nás pred tvár Otca: „Hľa, ja i deti, ktoré mi dal Boh“ (Hebr 2,13) .
„Vedomie, že sme otrokmi, by nás ovládlo, naša pozemská bytosť by sa rozpadla, keby nás nepovzbudzovali k tomuto volaniu autorita samého Otca a Duch jeho Syna. Poslal, hovorí, Boh Ducha svojho Syna do našich sŕdc, ktorý volá: ,Abba, Otče!‘ (Rim 8,15) … Kedy sa smrteľný tvor odváži volať Boha Otcom, ak nie iba vtedy, keď vnútro človeka oživuje moc zhora?“ (270)
2778 Táto moc Ducha, ktorá nás uvádza do Modlitby Pána, je vo východných i západných liturgiách vyjadrená krásnym, typicky kresťanským (gréckym) výrazom parrhesia, (2828) čo znamená priezračná jednoduchosť, synovská dôvera, radostná sebaistota, pokorná odvaha, istota, že sme milovaní.
II. „Otče!“
2779 Prv než si osvojíme tento začiatočný vzlet Modlitby Pána, bude užitočné, keď si pokorne očistíme srdce od niektorých falošných obrazov „tohto sveta“. Pokora nám pomáha uznať, že „nik nepozná Syna, iba Otec, ani Otca nepozná nik, iba Syn a ten, komu to Syn bude chcieť zjaviť“ (Mt 11,27) , t. j. „maličkým“ (Mt 11,25) . Očistenie srdca sa týka predstáv otca a matky, ktoré pochádzajú z našej osobnej a kultúrnej histórie a ovplyvňujú náš vzťah k Bohu. Boh, náš Otec, presahuje kategórie stvoreného sveta. (239) Prenášať na neho alebo stavať proti nemu naše predstavy v tejto oblasti by znamenalo vytvárať si modly, ktorým sa potom človek klania alebo ich rúca. Modliť sa k Otcovi znamená vstúpiť do jeho tajomstva, akým on je a akého nám ho zjavil Syn:
„Meno Boh Otec nebolo nikomu zjavené. Aj Mojžiš, ktorý sa naň pýtal, počul iné meno. Nám bolo zjavené v Synovi. Meno Otec nejestvuje totiž prv ako Syn.“
2780 Môžeme vzývať Boha ako „Otca“, (240) pretože nám ho zjavil jeho Syn, ktorý sa stal človekom, a pretože nám ho dáva poznať jeho Duch. Práve na tom, čo človek nemôže pochopiť, ani anjelské mocnosti vytušiť – totiž na osobnom vzťahu Syna k Otcovi –, Duch Syna dáva účasť nám, ktorí veríme, že Ježiš je Kristus a že sme sa narodili z Boha.
2781 Keď sa modlíme k Otcovi, (2665) sme v spoločenstve s ním i s jeho Synom Ježišom Kristom. Práve vtedy ho poznávame a uznávame so vždy novým obdivom. Prvé slovo Modlitby Pána je najprv velebením a adoráciou, až potom vzývaním. Lebo sláva Boha je v tom, že ho uznávame za „Otca“, za pravého Boha. Vzdávame mu vďaky za to, že nám zjavil svoje meno, že nám dal veriť v svoje meno a že v nás prebýva svojou prítomnosťou.
2782 Môžeme sa klaňať Otcovi, pretože nám dal znova sa narodiť k jeho životu tým, že nás adoptoval za svoje deti (1267) vo svojom jedinom Synovi: krstom nás včleňuje do tela svojho Krista (Pomazaného) a pomazaním svojho Ducha, ktorý sa rozlieva z Hlavy do údov, robí aj z nás „pomazaných“:
„Boh, ktorý nás predurčil na adoptovanie, urobil nás podobnými Kristovmu oslávenému telu. Keďže ste sa stali účastnými na Kristovi, právom sa voláte ,pomazaní‘.“
„Nový človek, znovuzrodený a vrátený svojmu Bohu prostredníctvom jeho milosti, povie na prvom mieste: Otče, lebo už začal byť synom.“
2783 Takto nás Modlitba Pána zjavuje nám samým, (1701) keď nám zjavuje Otca:
„Človeče, neodvažoval si sa zdvihnúť tvár k nebu, klopil si oči k zemi, a zrazu si dostal Kristovu milosť, boli ti odpustené všetky hriechy. Zo zlého služobníka si sa stal dobrým synom… Pozdvihni teda oči k Otcovi, ktorý ta zrodil [krstným] kúpeľom, k Otcovi, ktorý ťa vykúpil skrze Syna, a povedz ,Otče náš‘… Ale nenárokuj si pre seba niečo osobitné. Je vlastným Otcom iba Kristovi, nám všetkým je spoločným Otcom, lebo len jeho splodil, kým nás stvoril. Povedz teda aj ty z milosti: ,Otče náš‘, aby si si zaslúžil byť synom.“
2784 Tento nezaslúžený dar adopcie (1428) od nás vyžaduje neprestajné obrátenie a nový život. Modliť sa k nášmu Otcovi má v nás rozvíjať dve základné dispozície:
Túžbu a vôľu podobať sa mu. Boli sme stvorení na jeho obraz, milosťou nám bola vrátená podobnosť s ním a my máme na túto milosť odpovedať. (1997)
„Keď Boha voláme Otcom, máme konať ako Božie deti.“
„Nemôže láskavého Boha volať Otcom, kto má neústupčivé a nevľúdne srdce: nemá totiž tie známky láskavosti, ktoré má nebeský Otec.“
„Treba vždy hľadieť na Otcovu krásu a podľa nej má každý vyzdobiť svoju dušu.“
2785 Pokorné a dôverujúce srdce, (2562) ktoré nám umožňuje, aby sme sa obrátili a stali sa „ako deti“ (Mt 18,3) , lebo Otec sa zjavuje „maličkým“ (Mt 11,25) .
Je to stav, „ktorý sa vytvára kontempláciou samého Boha a ohňom lásky, vďaka ktorému sa duša, ponorená a vrhnutá do jeho lásky, veľmi dôverne a s osobitnou zbožnosťou zhovára s Bohom ako s vlastným Otcom“.
„Otče náš. Toto meno vzbudzuje aj lásku – veď čo má byť deťom drahšie ako otec? –, aj pokomú žiadosť… a priam očakávanie, že dosiahneme, o čo budeme prosiť… Veď čo nedá deťom, ktoré ho prosia, keď im už predtým udelil, aby boli deťmi?“
III. Otče „náš“
2786 Otče „náš“ sa týka Boha. (443) Tento prívlastok nevyjadruje z našej strany vlastníctvo, ale celkom nový vzťah k Bohu.
2787 Keď hovoríme Otče „náš“, uznávame predovšetkým, že všetky jeho prisľúbenia lásky, (782) ktoré ohlasovali proroci, sa splnili v novej a večnej zmluve v jeho Kristovi (Pomazanom); my sme sa stali „jeho“ ľudom a on je odvtedy „naším“ Bohom. Tento nový vzťah je vzájomná príslušnosť, ktorú sme dostali zadarmo: láskou a vernosťou máme odpovedať na „milosť a pravdu“, ktoré sme dostali v Ježišovi Kristovi.
2788 Keďže Modlitba Pána je modlitbou jeho ľudu ,,v posledných časoch“, slovo „náš“ vyjadruje aj istotu našej nádeje na posledné Božie prisľúbenie: v novom Jeruzaleme povie Boh tomu, kto zvíťazí: „Ja budem jeho Bohom a on bude mojím synom“ (Zjv 21,7) .
2789 Keď sa modlíme Otče „náš“, obraciame sa osobne na Otca nášho Pána Ježiša Krista. Nerozdeľujeme božstvo, lebo Otec je jeho „prameňom a počiatkom“, ale vyznávame tým, že Syn je večne plodený Otcom (245) a že z Otca vychádza Duch Svätý. Ani nemiešame osoby, lebo vyznávame, že naše spoločenstvo je s Otcom a jeho Synom Ježišom Kristom v ich jedinom Duchu Svätom. Najsvätejšia Trojica je tej istej podstaty a je nedeliteľná. (253) Keď sa modlíme k Otcovi, klaniame sa mu a oslavujeme ho zároveň so Synom a Duchom Svätým.
2790 Gramaticky slovo „náš“ označuje skutočnosť, ktorá je spoločná viacerým osobám. Je len jeden Boh a uznávajú ho za Otca tí, ktorí sa z neho vierou v jeho jednorodeného Syna znovu zrodili skrze vodu a Ducha Svätého. Cirkev je týmto novým spoločenstvom Boha a ľudí: (787) spojená s jednorodeným Synom, ktorý sa stal „prvorodeným medzi mnohými bratmi“ (Rim 8,29) , je v spoločenstve s jedným a tým istým Otcom v jednom a tom istom Duchu Svätom. Každý pokrstený, keď sa modlí Otče „náš“, modlí sa v tomto spoločenstve: „Množstvo veriacich malo jedno srdce a jednu dušu“ (Sk 4,32) .
2791 Preto napriek rozdeleniam kresťanov (821) zostáva modlitba k „nášmu“ Otcovi spoločným vlastníctvom a naliehavou výzvou pre všetkých pokrstených. Spojení vierou v Krista a krstom majú mať podiel na Ježišovej modlitbe za jednotu jeho učeníkov.
2792 Napokon, ak sa „Otče náš“ modlíme pravdivo, vymaňujeme sa z individualizmu, lebo láska, ktorú prijímame, nás od neho oslobodzuje. Slovo „náš“ na začiatku Modlitby Pána, rovnako ako slovo „my“ v posledných štyroch prosbách, nevylučuje nikoho. Aby sme ho vyslovovali pravdivo, treba prekonať naše rozdelenia a rozpory.
2793 Pokrstení nemôžu v modlitbe povedať: Otče „náš“ bez toho, že by k nemu nepriniesli všetkých tých, za ktorých vydal svojho milovaného Syna. (604) Božia láska je bezhraničná a takou musí byť aj naša modlitba. Keď v modlitbe hovoríme Otče „náš“, otvára nás to rozmerom jeho lásky, ktorá sa zjavila v Kristovi: modliť sa so všetkými ľuďmi a za všetkých ľudí, ktorí ho ešte nepoznajú, aby boli zhromaždení v jedno. Táto Božia starostlivosť o všetkých ľudí a o celé stvorenie oduševňovala všetky veľké postavy modlitby. Má rozšíriť aj našu modlitbu do nesmiernych rozmerov lásky, keď sa osmeľujeme povedať Otče „náš“.
IV. „Ktorý si na nebesiach“
2794 Tento biblický výraz neznamená miesto („priestor“), ale spôsob bytia; (326) nie vzdialenosť Boha, ale jeho vznešenosť. Náš Otec nie je „inde“, je „nad všetko“, čo môžeme pochopiť z jeho svätosti. Preto, že je trojsvätý, je celkom blízky pokornému a skrúšenému srdcu:
„Správne sa teda chápe, že keď sa hovorí: Otče náš, ktorý si v nebesiach, hovorí sa: v srdciach spravodlivých ako v jeho svätom chráme. Zároveň aj, aby si ten, kto sa modlí, želal, žeby v ňom prebýval ten, ktorého vzýva.“
„Nebesia by však mohli byť aj tí, ktorí nosia v sebe obraz Boha, v ktorých Boh prebýva a sa prechádza.“
2795 Symbol nebies nás odkazuje na tajomstvo zmluvy, ktoré prežívame, keď v modlitbe hovoríme Otče náš. Otec je v nebi, to je jeho príbytok, jeho dom je teda naša „vlasť“. (1024) Hriech nás vyhnal z krajiny zmluvy, no obrátenie srdca nám dáva vrátiť sa k Otcovi do neba. V Kristovi teda boli zmierené nebo a zem, lebo Syn „zostúpil z neba“ sám a dáva nám vrátiť sa do neba spolu s ním skrze svoj kríž, svoje zmŕtvychvstanie a svoje nanebovstúpenie.
2796 Keď sa Cirkev modlí „Otče náš, ktorý si na nebesiach“, vyznáva, že sme Boží ľud, ktorý už má „miesto v nebi v Kristovi Ježišovi“ (1003) (Ef 2,6) , je s Kristom ukrytý v Bohu“ (Kol 3,3) , a súčasne v tomto pozemskom stánku „vzdycháme a túžime si naň obliecť svoj nebeský príbytok“ (2Kor 5,2) :
Kresťania „žijú v tele, ale nežijú podľa tela. Bývajú na zemi, ale svoj domov majú v nebi.“
Zhrnutie
2797 Prostá a oddaná dôvera, pokorná a radostná istota sú dispozície, ktoré má mať ten, kto sa modlí „Otče náš“.
2798 Môžeme vzývať Boha ako „Otca“, lebo nám ho zjavil Boží Syn, ktorý sa stal človekom; do neho sme krstom včlenení a v ňom sme adoptovaní za Božích synov.
2799 Modlitba Pána nás uvádza do spoločenstva s Otcom a s jeho Synom Ježišom Kristom. Zároveň nás zjavuje nám samým.
2800 Modliť sa k nášmu Otcovi má v nás utvárať vôľu podobať sa mu, ako aj pokorné a dôverujúce srdce.
2801 Keď hovoríme Otče „náš“, dovolávame sa novej zmluvy v Ježišovi Kristovi, spoločenstva s Najsvätejšou Trojicou a Božej lásky, ktorá sa prostredníctvom Cirkvi rozprestiera na celý svet.
2802 Výraz „ktorý si na nebesiach“ neoznačuje miesto, ale vznešenosť Boha a jeho prítomnosť v srdci spravodlivých. Nebo, kde prebýva Otec, je pravou vlasťou, do ktorej smerujeme a do ktorej už patríme.
