MODLITBA PÁNA: „OTČE NÁŠ“
DRUHÝ ODDIEL
MODLITBA PÁNA: „OTČE NÁŠ“
2759 „Raz sa [Ježiš] na ktoromsi mieste modlil. Keď skončil, povedal mu jeden z jeho učeníkov: ,Pane, nauč nás modliť sa, ako Ján naučil svojich učeníkov‘“ (Lk 11,1) . Ako odpoveď na túto prosbu Pán zveruje svojim učeníkom a svojej Cirkvi základnú kresťanskú modlitbu. Svätý Lukáš podáva jej krátky text (päť prosieb), svätý Matúš rozvitejšiu verziu (sedem prosieb). Liturgická tradícia Cirkvi si zachovala text svätého Matúša (Mt 6,9-13) :
Otče náš, ktorý si na nebesiach,
posväť sa meno tvoje,
príď kráľovstvo tvoje,
buď vôľa tvoja, ako v nebi tak i na zemi.
Chlieb náš každodenný daj nám dnes
a odpusť nám naše viny,
ako i my odpúšťame svojim vinníkom,
a neuveď nás do pokušenia,
ale zbav nás Zlého.
2760 V liturgickej praxi sa k Modlitbe Pána veľmi skoro začala pridávať doxológia. (2855) V Didaché je to: „Lebo tvoja je moc i sláva naveky.“ Apoštolské konštitúcie pridávajú pred slovo „moc“ výraz „kráľovstvo“ a táto formula je za našich čias zachovaná v ekumenickej modlitbe. Byzantská tradícia po slove „sláva“ pripája „Otca i Syna i Svätého Ducha“. Rímsky misál rozvíja poslednú prosbu Otčenáša vo výslovnej perspektíve očakávania blaženej nádeje (2854) a príchodu nášho Pána Ježiša Krista. Potom nasleduje zvolanie zhromaždenia – doxológia z Apoštolských konštitúcií.
1. článok
„SÚHRN CELÉHO EVANJELIA“
2761 „V Modlitbe [Pána] je skutočne obsiahnutý súhrn celého evanjelia.“ „Keď nás [Pán] naučil, ako sa máme modliť, povedal: ,Proste a dostanete‘ (Jn 16,24) . Sú veci, ktoré si každý vyprosuje podľa okolností; po predložení náležitej a riadnej modlitby, ktorá je akoby základom pridaných želaní, je oprávnené zvonku pripojiť [iné] prosby.“
I. V strede Písem
2762 Keď svätý Augustín poukázal na to, že žalmy sú hlavnou potravou kresťanskej modlitby a že sa vlievajú do prosieb Otčenáša, uzatvára:
„Ak prejdeš všetky slová svätých prosieb [žalmov], myslím, že [v nich] nenájdeš nič, čo by neobsahovala a v sebe nezahŕňala táto Pánova modlitba.“
2763 Všetky Písma (Zákon, Proroci a Žalmy) (102) sa splnili v Ježišovi Kristovi. Evanjelium je touto „dobrou zvesťou“. Jeho prvé ohlasovanie zhrnul svätý Matúš do reči na vrchu. A modlitba k nášmu Otcovi je v strede tohto ohlasovania. V tomto kontexte sa vyjasňuje každá prosba modlitby, ktorú nám zanechal Pán:
„Modlitba Pána je najdokonalejšia [modlitba]… V Modlitbe Pána sa nielen prosí o všetky veci, po ktorých môžeme oprávnene tužiť, (2541) ale aj v tom poradí, v akom po nich treba túžiť, takže táto modlitba nás učí nielen prosiť, ale aj formuje všetky naše city.“
2764 Reč na vrchu je učenie pre život, (1965) „Modlitba Pána“ je modlitba, ale v jednej i druhej Pánov Duch dáva novú formu našim túžbam, týmto vnútorným hnutiam, ktoré oživujú náš život. Ježiš nás svojimi slovami učí tomuto novému životu a poučuje nás, (1969) aby sme si ho vyprosovali modlitbou. Od správnosti našej modlitby bude závisieť aj správnosť nášho života v ňom.
II. „Modlitba Pána“
2765 Tradičný názov „Modlitba Pána“ (Oratio dominica) znamená, že modlitbu k nášmu Otcovi nás naučil a dal nám ju Pán Ježiš. Táto modlitba, ktorá pochádza od Ježiša, je skutočne jedinečná – je „Pánova“. (2701) Na jednej strane nám slovami tejto modlitby jednorodený Syn skutočne odovzdáva slová, ktoré Otec dal jemu: je učiteľom našej modlitby. Na druhej strane ako vtelené Slovo vo svojom ľudskom srdci pozná potreby svojich ľudských bratov a sestier a zjavuje nám ich: je vzorom našej modlitby.
2766 Ale Pán Ježiš nám nezanechal formulu, ktorú by sme mali mechanicky opakovať. Ako je to pri každej ústnej modlitbe, Duch Svätý učí Božie deti modliť sa k ich Otcovi prostredníctvom Božieho slova. Ježiš nám nielen odovzdáva slová našej synovskej modlitby, ale nám zároveň dáva aj Ducha, skrze ktorého sa tieto slová stávajú v nás „duchom a životom“ (Jn 6,63) . Ba viac, dôkaz a možnosť našej synovskej modlitby je v tom, že Otec „poslal do našich sŕdc Ducha svojho Syna a on volá: ,Abba, Otče!‘“ (Gal 4,6) . Keďže naša modlitba tlmočí naše túžby Bohu, je to opäť „ten, ktorý skúma srdcia“ Otec, ktorý „vie, po čom Duch túži: že sa prihovára za svätých, ako sa páči Bohu“ (Rim 8,27) . Modlitba k nášmu Otcovi sa začleňuje do tajomného poslania Syna a Ducha Svätého. (690)
III. Modlitba Cirkvi
2767 Tento nerozlučiteľný dar Pánových slov a Ducha Svätého, ktorý týmto slovám dáva život v srdciach veriacich, Cirkev prijímala a žila z neho už od svojich začiatkov. Prvé kresťanské spoločenstvá sa modlia Modlitbu Pána trikrát denne“ namiesto „Osemnástich dobrorečení“ zaužívaných v prejavoch židovskej zbožnosti.
2768 Podľa apoštolskej Tradície je Modlitba Pána podstatne zakorenená v liturgickej modlitbe.
Pán nás „učí modliť sa spoločnú modlitbu za bratov. Veď nehovorí Otče môj, ktorý si na nebesiach, ale Otče náš, prosiac za spoločné telo [Cirkvi].“
Vo všetkých liturgických tradíciách je Modlitba Pána integrálnou (neoddeliteľnou) súčasťou hlavných hodín posvätného ofícia. Ale jej ekleziálna povaha sa jasne prejavuje najmä v troch sviatostiach uvádzania do kresťanského života:
2769 Pri krste a birmovaní odovzdanie (traditio) (1243) Modlitby Pána znamená nové narodenie pre Boží život. Keďže kresťanská modlitba znamená hovoriť k Bohu samým Božím slovom, tí, čo „sa znovuzrodili… Božím slovom, živým a večným“ (1Pt 1,23) , učia sa vzývať svojho Otca skrze jediné Slovo, ktoré on vždy vypočuje. A odteraz to môžu robiť, lebo pečať pomazania Ducha Svätého je nezmazateľne vtlačená do ich srdca, na ich uši, na ich pery a do celej ich synovskej bytosti. Preto je väčšina patristických komentárov k modlitbe Otče náš určená katechumenom a novopokrsteným. Keď sa Cirkev modlí Modlitbu Pána, je to vždy ľud „novo narodených“, ktorý sa modlí a dosahuje milosrdenstvo.
2770 V eucharistickej liturgii (1350) sa Modlitba Pána javí ako modlitba celej Cirkvi. Tam sa ukazuje jej plnší zmysel a jej účinnosť. Keďže je umiestnená medzi anaforou (eucharistickou modlitbou) a obradom prijímania, na jednej strane zhŕňa všetky prosby a príhovory vyjadrené v priebehu epiklézy, a na strane druhej klope na bránu hostiny Kráľovstva, ktorú sviatostné prijímanie anticipuje.
2771 V Eucharistii Modlitba Pána ukazuje aj eschatologický ráz svojich prosieb. Je to charakteristická modlitba „posledných čias“, (1403) čias spásy, ktoré sa začali zoslaním Ducha Svätého a skončia sa Pánovým návratom. Prosby k nášmu Otcovi sa na rozdiel od modlitieb Starej zmluvy opierajú o tajomstvo spásy, ktoré sa už raz navždy uskutočnilo v ukrižovanom a zmŕtvychvstalom Kristovi.
2772 Z tejto neochvejnej viery sa rodí nádej, (1820) ktorá podnecuje každú zo siedmich prosieb. Tieto prosby vyjadrujú bolestné stony terajšieho času, času trpezlivosti a očakávania, v ktorom „sa ešte neukázalo, čím budeme“ (1Jn 3,2) . Eucharistia a Otčenáš sú zamerané na príchod Pána, „kým nepríde“ (1Kor 11,26) .
Zhrnutie
2773 Ako odpoveď na prosbu svojich učeníkov (Lk 11,1) Ježiš im zveruje základnú kresťanskú modlitbu „Otče náš“.
2774 „V Modlitbe [Pána] je skutočne obsiahnutý súhrn celého evanjelia.“ Modlitba Pána „je najdokonalejšia“ modlitba. Je v strede Písem.
2775 Volá sa „Modlitba Pána“, lebo pochádza od Pána Ježiša, ktorý je učiteľom a vzorom našej modlitby.
2776 Modlitba Pána je v plnom zmysle slova modlitbou Cirkvi. Je integrálnou (neoddeliteľnou) súčasťou hlavných hodín posvätného oficia a sviatostí uvádzania do kresťanského života: krstu, birmovania a Eucharistie. Začlenená do Eucharistie ukazuje „eschatologický“ ráz svojich prosieb v očakávaní Pána, „kým nepríde“ (1Kor 11,26) .
