Výsledky hľadania: verejné zjavenie
66 „Kresťanský poriadok spásy (oeconomia christiana) ako nová a definitívna zmluva nikdy nepominie a pred slávnym zjavením nášho Pána Ježiša Krista už nemožno očakávať nijaké nové verejné Zjavenie.“ No hoci je Zjavenie zavŕšené, jeho obsah nie je plne rozvitý. Je úlohou kresťanskej viery v priebehu storočí postupne pochopiť jeho úplný význam. (94)
1447 Konkrétna forma, akou Cirkev vykonávala túto moc prijatú od Pána, prešla v priebehu storočí mnohými zmenami. V prvých storočiach zmierenie kresťanov, ktorí sa po svojom krste dopustili osobitne ťažkých hriechov (napr. modloslužobníctva, vraždy alebo cudzoložstva), bolo spojené s veľmi prísnou disciplínou, podľa ktorej kajúcnici museli za svoje hriechy konať verejné pokánie, trvajúce často dlhé roky, prv než mohli prijať zmierenie. Do tohto „stavu kajúcnikov“ (ktorý sa týkal iba určitých ťažkých hriechov) sa pripúšťalo len zriedka a v niektorých krajoch len raz za života. V 7. storočí írski misionári, ktorí sa inšpirovali východnou mníšskou tradíciou, priniesli do kontinentálnej Európy „súkromný“ spôsob pokánia, ktorý nevyžaduje verejné a dlhotrvajúce vykonávanie kajúcnych skutkov pred prijatím zmierenia s Cirkvou. Odvtedy sa táto sviatosť uskutočňuje tajnejším spôsobom, medzi kajúcnikom a kňazom. Táto nová prax predvídala možnosť opakovania, a tak otvorila cestu k pravidelnému pristupovaniu k tejto sviatosti. Umožňovala zahrnúť do jediného sviatostného slávenia odpustenie ťažkých i všedných hriechov. Túto formu pokánia Cirkev používa v hlavných črtách až dodnes.
67 V priebehu storočí sa vyskytli takzvané „súkromné“ zjavenia. Niektoré z nich uznala aj cirkevná autorita. Nepatria však do pokladu viery. Ich úlohou nie je „zlepšovať“ či „dopĺňať“ Kristovo definitívne Zjavenie, (84) ale pomáhať, aby sa ono plnšie žilo v istom dejinnom období. Zmysel veriacich (sensus fidelium) vie pod vedením Učiteľského úradu Cirkvi (93) rozlíšiť a prijať, čo je v týchto zjaveniach autentickou výzvou Krista alebo jeho svätých pre Cirkev.
Kresťanská viera nemôže prijať „zjavenia“, ktoré si nárokujú prevýšiť alebo opraviť Zjavenie, ktorého zavŕšením je Kristus. To je prípad niektorých nekresťanských náboženstiev a niektorých nových siekt, ktoré sa zakladajú na takých „zjaveniach“.
294 Božia sláva je v tom, že Boh prejavuje a udeľuje (2809) svoju dobrotu. Kvôli tomu bol svet stvorený. „On nás podľa dobrotivého rozhodnutia svojej vôle predurčil, aby sme sa skrze Ježiša Krista stali jeho adoptovanými synmi na chválu a slávu jeho milosti“ (1722) (Ef 1,5-6) . „Lebo slávou Boha je živý človek a životom človeka je videnie Boha. Veď ak už zjavenie Boha prostredníctvom stvorenia dáva život všetkému, čo žije na zemi, tým viac zjavenie Otca skrze Slovo dáva život tým, ktorí vidia Boha.“ Posledným cieľom stvorenia je, aby Boh, „ktorý je Stvoriteľ všetkého, bol napokon ,všetko vo všetkom‘ (1Kor 15,28) , a tak získal zároveň sebe slávu a nám blaženosť.“ (1992)
528 Zjavenie Pána (Epifánia) je zjavením Ježiša Krista ako Mesiáša Izraela, Božieho Syna a Spasiteľa sveta. Spolu s Ježišovým krstom v Jordáne a so svadbou v Káne Sa slávi poklona Ježišovi zo strany „mudrcov“, ktorí prišli z Východu. V týchto mudrcoch, ktorí sú predstaviteľmi okolitých pohanských náboženstiev, evanjelium vidí prvotiny národov, ktoré prijímajú dobrú zvesť o spáse skrze vtelenie. Príchod mudrcov do Jeruzalema s cieľom pokloniť sa židovskému kráľovi ukazuje, že v mesiášskom svetle Dávidovej hviezdy hľadajú v Izraeli toho, ktorý bude kráľom národov. Ich príchod znamená, že pohania môžu objaviť Ježiša a klaňať sa mu ako Božiemu Synovi a Spasiteľovi sveta, len ak sa obrátia k židom a prijmú od nich mesiášske prisľúbenie, ako sa nachádza v Starom zákone. (711-716) Zjavenie Pána (Epifánia) zvestuje, že všetky národy vstupujú do rodiny patriarchov (122) a nadobúdajú „výsady vyvoleného ľudu“.
2085 Jediný a pravý Boh zjavuje (200) Izraelu najprv svoju slávu. Zjavenie povolania človeka a pravdy o ňom sa viaže na zjavenie Boha. Človek je povolaný, aby robil zjavným Boha prostredníctvom svojho konania (1701) v súlade so svojím stvorením „na obraz a podobu Boha“.
„Ani nikdy nebude iného boha, Tryfón, ani od vekov iný nejestvoval… okrem toho [Boha], ktorý stvoril a usporiadal tento vesmír. Ani si nemyslíme, že iný je náš Boh a iný váš, ale že je to ten istý, ktorý mocnou rukou a vystretým ramenom vyviedol vašich otcov z egyptskej krajiny. Ani nevkladáme svoju nádej do nejakého iného [Boha] (lebo iného niet), ale do toho istého ako aj vy, Boha Abrahámovho, Izákovho a Jakubovho.“
2419 „Kresťanské zjavenie… nás privádza k hlbšiemu chápaniu (1960) zákonov spoločenského života.“ Cirkev z evanjelia dostáva plné zjavenie pravdy o človekovi. (359) Keď plní svoje poslanie hlásať evanjelium, potvrdzuje človekovi v Kristovom mene jeho dôstojnosť a jeho povolanie do spoločenstva osôb; učí ho požiadavkám spravodlivosti a pokoja podľa Božej múdrosti.
583 Ježiš, ako pred ním proroci, preukazoval jeruzalemskému chrámu najhlbšiu úctu. (529) V ňom ho Jozef a Mária predstavili štyridsať dní po jeho narodení. Ako dvanásťročný sa rozhodne zostať v chráme, (534) aby svojim rodičom pripomenul, že sa musí starať o veci svojho Otca. Počas svojho skrytého života putoval doň každoročne aspoň na Veľkú noc. Aj jeho verejné účinkovanie sa riadilo akoby rytmom jeho putovaní do Jeruzalema na veľké židovské sviatky.
767 „Keď bolo dokončené dielo, ktorým Otec poveril Syna na zemi, bol v deň Turíc zoslaný Duch Svätý, aby ustavične posväcoval Cirkev.“ (731) Vtedy „bola Cirkev verejne zjavená pred zástupmi a kázaním sa začalo šírenie evanjelia medzi národmi“. Keďže Cirkev je „zvolávaním“ a „zhromažďo¬vaním“ všetkých ľudí k spáse, je samou svojou povahou misionárska. Kristus ju posiela ku všetkým národom, aby z nich urobila učeníkov. (849)
933 Či je toto svedectvo verejné, ako v rehoľnom stave, alebo viac súkromné, ba dokonca skryté, Kristov príchod (672) zostáva pre všetkých zasvätených počiatkom a zameraním ich života:
„Keďže tu Boží ľud nemá trvalý domov,… (769) [tento stav] poukazuje všetkým veriacim na nebeské dobrá prítomné už na tomto svete, svedčí o novom a večnom živote, získanom Kristovým vykúpením, a zvestuje budúce vzkriesenie a slávu nebeského kráľovstva.“
1069 Slovo „liturgia“ v pôvodnom význame znamená „verejné dielo“, „službu v mene ľudu alebo v prospech ľudu“. V kresťanskej tradícií znamená, že Boží ľud sa zúčastňuje na „Božom diele“. Prostredníctvom liturgie Kristus, náš Vykupiteľ a Veľkňaz, pokračuje vo svojej Cirkvi, s ňou a skrze ňu v diele nášho vykúpenia.
1305 „Charakter“ zdokonaľuje spoločné kňazstvo veriacich (1268) prijaté v krste a „birmovaný dostáva silu verejne vyznávať slovami vieru v Krista akoby z úradného poslania [quasi ex officio]“.
1599 v Latinskej cirkvi sa sviatosť posvätného stavu v stupni kňazov (presbyterát) udeľuje spravidla len kandidátom, ktorí sú ochotní slobodne prijať celibát a verejne osvedčia svoju vôľu zachovávať ho z lásky k Božiemu kráľovstvu a k službe ľudom.
1663 Pretože manželstvo zaraďuje manželov do verejného životného stavu v Cirkvi, je potrebné, aby jeho slávenie bolo verejné, v rámci liturgického slávenia, pred kňazom (alebo pred kvalifikovaným svedkom Cirkvi), pred svedkami a zhromaždením veriacich.
1673 Keď Cirkev verejne a s autoritou žiada v mene Ježiša Krista, aby niektorá osoba alebo nejaký predmet boli chránené proti vplyvu zlého ducha (395) a vymanené z jeho moci, hovorí sa o exorcizme. (550) Ježiš ho vykonával a od neho má Cirkev moc a poslanie vyháňať diablov. V jednoduchej forme sa exorcizmus vykonáva pri slávení krstu. Slávnostný, tzv. „veľký exorcizmus“ (1237) môže vykonávať len kňaz, a to s dovolením biskupa. Treba pri tom postupovať rozvážne a prísne zachovávať predpisy stanovené Cirkvou. Cieľom exorcizmu je vyhnať zlých duchov alebo oslobodiť od diabolského vplyvu, a to duchovnou autoritou, ktorú Ježiš zveril svojej Cirkvi. Veľmi odlišný je prípad chorôb, najmä psychických, ktorých liečenie patrí do oblasti lekárskej vedy. Preto skôr než by sa vykonal exorcizmus, je dôležité presvedčiť sa, že ide o prítomnosť zlého ducha, a nie o dajakú chorobu.
2106 V náboženskej oblasti nikto nesmie byť nútený, (160) aby konal proti svojmu svedomiu, ani sa nikomu nesmie brániť, (1782) aby v náležitých hraniciach konal podľa svojho svedomia súkromne alebo verejne, či už sám, alebo v spojení s inými. (1738) Toto právo sa zakladá na samej prirodzenosti ľudskej osoby, ktorej dôstojnosť vedie k tomu, aby slobodne súhlasila s Božou pravdou, ktorá presahuje časný poriadok. Preto toto právo „pretrváva aj u tých, ktorí si neplnia povinnosť hľadať pravdu a prijať ju“.
2137 Človek má mať možnosť slobodne vyznávať náboženstvo súkromne i verejne.
2187 Svätiť nedele a sviatky vyžaduje spoločné úsilie. Každý kresťan sa má vyhýbať tomu, aby bez potreby ukladal iným to, čo by im prekážalo zachovať deň Pána. (2289) Ak zvyklosti (šport, pohostinské služby atď.) a spoločenské povinnosti (verejné služby atď.) vyžadujú od niektorých ľudí nedeľnú prácu, každý si má zodpovedne vyhradiť dostatočný čas na zotavenie. Veriaci majú s umiernenosťou a láskou dbať na to, aby sa vyhli výčinom a násilnostiam, ktoré niekedy vznikajú pri masových zábavných podujatiach. Aj napriek ekonomickým ťažkostiam má verejná moc dbať o to, aby zaistila občanom čas určený na odpočinok a Boží kult. Podobnú povinnosť majú aj zamestnávatelia voči svojim zamestnancom.
2431 Zodpovednosť štátu. „Ekonomická činnosť, najmä tá, ktoré sa týka trhu, sa nemôže rozvíjať bez inštitucionálnych zákonov, bez právnych a politických noriem. Naopak, predpokladá istotu slobody jednotlivcov a vlastníctva, (1908) ako aj stabilnú menu a dobre fungujúce verejné služby. Hlavnou úlohou štátu je teda zaručiť takú istotu, aby robotník, takisto ako výrobca mohli používať ovocie svojej práce a boli tak podnecovaní vykonávať svoju prácu efektívne a statočne… Štát má ďalej dozerať na uplatňovanie ľudských práv v ekonomickej oblasti a riadiť ho. Predsa však prvoradá zodpovednosť v tejto oblasti nepatrí štátu, (1883) ale jednotlivcom a rôznym skupinám a združeniam, z ktorých sa spoločnosť skladá.“
2476 Falošné svedectvo a krivá prísaha. (2152) Ak sa nejaké tvrdenie, ktoré je v rozpore s pravdou, vyjadrí verejne, nadobúda osobitnú závažnosť. Pred súdom sa stáva falošným svedectvom. Ak sa koná pod prísahou, ide o krivú prísahu. Takéto správania prispievajú buď k odsúdeniu nevinného, alebo k ospravedlneniu vinníka, alebo k zvýšeniu trestu, do ktorého obžalovaný upadol. Vážne ohrozujú vykonávanie spravodlivosti a správnosť rozsudku vyneseného sudcami.
2487 Každé previnenie proti spravodlivosti a pravde ukladá pôvodcovi previnenia povinnosť nápravy, (1459) a to aj vtedy, keď sa mu odpustilo. Keď nie je možné napraviť krivdu verejne, treba to urobiť tajne. Ak toho, kto utrpel škodu, nemožno odškodniť priamo, treba mu dať v mene lásky morálne zadosťučinenie. (2412) Táto povinnosť sa vzťahuje aj na priestupky proti dobrému menu blížneho. Toto morálne a niekedy aj materiálne odškodnenie sa má ohodnotiť podľa veľkosti spôsobenej škody. Zaväzuje vo svedomí.
14 Tí, čo skrze vieru a krst patria Kristovi, sú povinní vyznávať pred ľuďmi krstnú vieru. Preto Katechizmus najprv vysvetľuje, v čom spočíva Zjavenie, ktorým sa Boh obracia na človeka a dáva sa mu, a viera, ktorou človek odpovedá Bohu (prvý oddiel). Vyznanie viery zhŕňa dary, ktoré Boh ako Pôvodca každého dobra, ako Vykupiteľ a Posvätiteľ dáva človeku, a usporadúva ich okolo „troch kapitol“ nášho krstu: je to viera v jedného Boha: Otca všemohúceho, Stvoriteľa; v Ježiša Krista, jeho Syna, nášho Pána a Spasiteľa; a v Ducha Svätého vo svätej Cirkvi (druhý oddiel).
35 Človek má schopnosti, (50) ktoré mu umožňujú poznať jestvovanie osobného Boha. Aby sa však mohol dostať do dôverného vzťahu s Bohom, chcel sa mu Boh zjaviť a darovať mu milosť, aby mohol toto Zjavenie vierou prijať. Predsa však dôkazy jestvovania Boha môžu na vieru pripraviť a pomáhať pochopiť, že viera nie je v rozpore s ľudským rozumom. (159)
36 „Svätá matka Cirkev vyznáva a učí, že Boha, ktorý je počiatkom a cieľom všetkého, možno s istotou poznať zo stvorených vecí prirodzeným svetlom ľudského rozumu.“ Bez tejto schopnosti by človek nemohol prijať Božie zjavenie. (355) Človek má túto schopnosť preto, že je stvorený „na Boží obraz“ (Gn 1,27) .
38 Preto človek potrebuje, aby ho Božie zjavenie osvietilo nielen v tom, čo presahuje jeho chápavosť, ale aj v „náboženských a morálnych pravdách, ktoré samy osebe nie sú nedostupné rozumu, (2036) aby ich mohli všetci aj v terajších podmienkach ľudského pokolenia poznať ľahko, s pevnou istotou a bez primiešania omylu“.
55 Toto Zjavenie nebolo prerušené hriechom našich prarodičov. (397, 410) Boh totiž „po ich páde vzbudil v nich nádej na spásu prisľúbením vykúpenia a ustavične sa staral o ľudské pokolenie, aby všetkým, ktorí vytrvalým konaním dobra hľadajú spásu, daroval večný život“.
„A keď pre svoju neposlušnosť stratil tvoje priateľstvo, neponechal si ho v moci smrti… Viac ráz si ľuďom ponúkol zmluvu.“ (761)
65 „Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov. V týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi“ (Hebr 1,1-2) .
Kristus, Boží Syn, ktorý sa stal človekom, (102) je jediné, dokonalé a definitívne Otcovo Slovo. V ňom Otec povedal všetko a nebude už iné slovo okrem tohto. Svätý Ján z Kríža to po toľkých iných vyslovuje jasne, keď komentuje Hebr 1, 1-2) :
„Keď nám dal svojho Syna, ktorý je jeho jediné a definitívne Slovo, spolu a naraz nám týmto svojím jediným Slovom povedal všetko a nemá už čo povedať. Lebo čo predtým hovoril prorokom po častiach, nám už v ňom povedal všetko, keď nám ho dal celého, totiž svojho Syna. (516) Preto keby sa teraz niekto chcel Boha na niečo vypytovať alebo žiadať od neho nejaké videnie alebo zjavenie, nielenže by robil nerozumnú vec, ale urážal by Boha, neupierajúc svoje oči jedine na Krista (2717) alebo hľadajúc inú vec alebo novotu mimo neho.“
73 Boh sa naplno zjavil, keď poslal svojho Syna, v ktorom uzavrel svoju zmluvu naveky. Syn je Otcovo definitívne Slovo, takže po ňom už nebude iné Zjavenie.
74 Boh „chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu“ (1Tim 2,4) , čiže Ježiša Krista. (851) Je teda potrebné, aby bol Ježiš Kristus ohlasovaný všetkým národom a všetkým ľuďom, aby sa tak Zjavenie dostalo až na kraj sveta.
„Boh vo svojej veľkej dobrote ustanovil, aby to, čo zjavil na spásu všetkých národov, zostalo navždy neporušené a odovzdávalo sa všetkým pokoleniam.“
75 „Kristus Pán, v ktorom sa završuje celé Zjavenie najvyššieho Boha, prikázal apoštolom, aby evanjelium, ktoré bolo prisľúbené skrze prorokov a ktoré on splnil a vlastnými ústami hlásal, všetkým ohlasovali ako zdroj každej spasiteľnej pravdy a morálnej normy, (171) a tak im sprostredkovali Božie dary.“
79 Takto Otcovo zjavenie seba samého, ktoré uskutočnil skrze svoje Slovo v Duchu Svätom, ostáva prítomné a pôsobí v Cirkvi: „Boh, ktorý kedysi prehovoril, neprestajne sa zhovára s Nevestou svojho milovaného Syna a Duch Svätý, skrze ktorého živý hlas evanjelia zaznieva v Cirkvi a jej prostredníctvom vo svete, uvádza veriacich do plnej pravdy a dáva Kristovmu slovu bohato v nich prebývať.“
120 Apoštolská Tradícia umožnila Cirkvi rozoznať, (1117) ktoré spisy majú byť započítané do zoznamu posvätných kníh. Tento úplný zoznam sa volá „kánon“ Svätého písma. Obsahuje 46 spisov Starého zákona (45, ak sa Jeremiáš a Náreky počítajú spolu) a 27 spisov Nového zákona. Sú to:
Knihy Starého zákona: Genezis, Exodus, Levitikus, Numeri, Deuteronómium, Jozue, Sudcovia, Rút, Prvá a Druhá kniha Samuelova, Prvá a Druhá kniha kráľov, Prvá a Druhá kniha kroník, Ezdráš, Nehemiáš, Tobiáš, Judita, Ester, Jób, Žalmy, Príslovia, Kazateľ, Pieseň piesní, Múdrosť, Sirachovec, Izaiáš, Jeremiáš, Náreky, Baruch, Ezechiel, Daniel, Ozeáš, Joel, Amos, Abdiáš, Jonáš, Micheáš, Nahum, Habakuk, Sofoniáš, Aggeus, Zachariáš, Malachiáš, Prvá a Druhá kniha Machabejcov.
Knihy Nového zákona: Evanjeliá podľa Matúša, Marka, Lukáša a Jána, Skutky apoštolov; listy svätého Pavla: Rimanom, Prvý a Druhý list Korinťanom, List Galaťanom, Efezanom, Filipanom, Kolosanom, Prvý a Druhý list Solúnčanom, Prvý a Druhý list Timotejovi, List Títovi, Filemonovi; List Hebrejom, Jakubov list, Prvý a Druhý Petrov list, Prvý, Druhý a Tretí Jánov list, Júdov list; Zjavenie apoštola Jána (Apokalypsa).
153 Keď svätý Peter vyznáva, že Ježiš je Kristus, Syn živého Boha, Ježiš mu hovorí, že toto zjavenie mu neprišlo z tela a krvi, (552) ale od jeho Otca, „ktorý je na nebesiach“ (Mt 16,17) . (1814) Viera je Boží dar, nadprirodzená čnosť, ktorú vlieva Boh. „Aby sa takáto viera mohla vzbudiť, je potrebná predchádzajúca a pomáhajúca Božia milosť a vnútorná pomoc Ducha Svätého, (1996) ktorý by pohol srdce a obrátil ho k Bohu, (2606) otvoril oči mysle a dal ,všetkým pocit šťastia zo súhlasu s pravdou a z viery v pravdu‘.“
204 Boh sa zjavoval svojmu ľudu postupne a pod rozličnými menami, (63) ale až zjavenie Božieho mena Mojžišovi v teofánii horiaceho kríka na začiatku exodu (východu z Egypta) a zmluvy na Sinaji sa ukázalo základným zjavením pre Starú i Novú zmluvu.
213 Zjavenie nevýslovného mena „Ja som, ktorý som“ obsahuje teda pravdu, že jedine Boh JE. V tomto zmysle Božie meno chápal už preklad Septua-ginta a po ňom Tradícia Cirkvi: (41) Boh je plnosť bytia a každej dokonalosti, bez začiatku a bez konca. Kým všetky stvorenia dostali od neho všetko, čím sú a čo majú, on jediný je samo svoje Bytie a sám od seba je všetkým, čím je.
288 A tak zjavenie (280) o stvorení nemožno oddeliť od zjavenia a uzavretia zmluvy jediného Boha s jeho ľudom. Stvorenie je zjavené ako prvý krok k tejto zmluve, ako prvé a univerzálne svedectvo o všemohúcej Božej láske. Pravda o stvorení sa čoraz silnejšie vyjadruje aj v posolstve prorokov, v modlitbe žalmov a liturgie (2569) a v múdroslovných úvahách vyvoleného ľudu.
384 Zjavenie nám dáva poznať stav prvotnej svätosti a spravodlivosti muža a ženy pred hriechom: z ich priateľstva s Bohom pramenilo šťastie ich života v raji.
385 Boh je nekonečne dobrý a všetky jeho diela sú dobré. Nikto však neunikne skúsenosti utrpenia, zla v prírode – ktoré, zdá sa, súvisí s obmedzenosťou stvorení – a najmä problému morálneho zla. (309) Odkiaľ pochádza zlo? „Hľadal som, odkiaľ je zlo, a nebolo riešenia,“ hovorí svätý Augustín a jeho trýznivé hľadanie nájde východisko iba v jeho obrátení k živému Bohu. Lebo „tajomstvo neprávosti“ (2Sol 2,7) sa objasňuje len vo svetle „tajomstva nábožnosti“ (457) (1Tim 3,16) . Zjavenie Božej lásky v Kristovi ukázalo rozsah zla a zároveň rozmnoženie milosti. Otázku pôvodu zla musíme teda skúmať tak, že budeme upierať pohľad svojej viery (1848) na toho, ktorý jediný nad ním zvíťazil. (539)
387 Skutočnosť hriechu a najmä prvotného hriechu možno objasniť jedine vo svetle Božieho zjavenia. Bez poznania Boha, ktoré nám dáva Zjavenie, nemôžeme hriech jasne poznať (1848) a sme pokúšaní vysvetľovať ho len ako nedostatok rastu, ako psychickú slabosť, omyl, nevyhnutný následok neprimeraného spoločenského zriadenia atď. Iba keď poznáme Boží plán s človekom, môžeme pochopiť, že hriech je zneužitie slobody, (1739) ktorú Boh dáva stvoreným osobám, aby ho mohli milovať a aby sa mohli milovať aj navzájom.
388 Postupne ako pokračuje Zjavenie, (431) objasňuje sa aj skutočnosť hriechu. Hoci Boží ľud Starého zákona pristupoval k bolestnej ľudskej situácii vo svetle udalosti pádu, (208) ako ju podáva kniha Genezis, nemohol pochopiť konečný význam tejto udalosti, ktorý sa objasňuje iba vo svetle smrti a zmŕtvychvstania Ježiša Krista. (359) Treba poznať Krista ako prameň milosti, aby sme spoznali Adama ako prameň hriechu. Duch Tešiteľ (po grécky Parakletos), ktorého poslal zmŕtvychvstalý Kristus, prišiel ukázať „svetu, čo je hriech“ (Jn 16,8) , keď zjavil toho, ktorý je Vykupiteľom z hriechu. (729)
389 Učenie o prvotnom hriechu je, možno povedať, „rubom“ dobrej zvesti, že Ježiš je Spasiteľ všetkých ľudí, (422) že všetci potrebujú spásu a že vďaka Kristovi sa spása ponúka všetkým. Cirkev, ktorá má Kristovo zmýšľanie, dobre vie, že keď sa napáda zjavenie prvotného hriechu, zasahuje sa tým aj Kristovo tajomstvo.
390 Opis pádu (Gn 3) používa síce obraznú reč, (289) ale potvrdzuje prvotnú udalosť, fakt, ktorý sa stal na začiatku dejín človeka. Zjavenie nám dáva istotu viery o tom, že celé ľudské dejiny sú poznačené prvotným hriechom, ktorý slobodne spáchali naši prarodičia.
535 Začiatkom Ježišovho verejného života je jeho krst, ktorý prijal od Jána v Jordáne. Ján „hlásal krst pokánia na odpustenie hriechov“ (719-720) (Lk 3,3) . Prichádzali zástupy hriešnikov, mýtnikov a vojakov, farizejov a saducejov i prostitútok, aby sa mu dali pokrstiť. „Vtedy prišiel Ježiš.“ Krstiteľ váha, Ježiš nalieha – a prijíma krst. (701) Vtedy zostupuje na Ježiša Duch Svätý v podobe holubice a z neba zaznieva hlas: „Toto je môj milovaný Syn“ (Mt 3,13-17) . To je zjavenie („epifánia“) Ježiša ako Mesiáša (438) Izraela a Božieho Syna.
659 „Keď im to Pán Ježiš povedal, vzatý bol do neba a zasadol po pravici Boha“ (Mk 16,19) . Kristovo telo bolo oslávené už od chvíle jeho zmŕtvychvstania, (645) ako to dokazujú nové, nadprirodzené vlastnosti, ktoré má odvtedy jeho telo natrvalo. Ale počas štyridsiatich dní, keď dôverne je a pije so svojimi učeníkmi a poučuje ich o Kráľovstve, zostáva jeho sláva ešte zahalená výzorom obyčajnej ľudskej prirodzenosti. (66) Posledné Ježišovo zjavenie sa končí nezvratným vstupom jeho ľudskej prirodzenosti do Božej slávy, naznačenej oblakom (697) a nebom, kde odvtedy sedí po pravici Boha. Celkom výnimočným a jedinečným spôsobom sa ukáže Pavlovi „ako nedochôdčaťu“ (1Kor 15,8) v poslednom zjavení, ktorým ho ustanoví za apoštola. (642)
671 Kristovo kráľovstvo je už prítomné v jeho Cirkvi, ale ešte nie je zavŕšené príchodom Kráľa na túto zem „s mocou a veľkou slávou“ (Lk 21,27) . Toto Kráľovstvo ešte napádajú zlé mocnosti, hoci už Kristova Veľká noc v základe nad nimi zvíťazila. (1043) Až kým mu nebude všetko podrobené, „kým nebudú nové nebesia a nová zem, (769, 773) na ktorých prebýva spravodlivosť, nesie putujúca Cirkev vo svojich sviatostiach a ustanovizniach, ktoré patria k tomuto veku, tvárnosť tohto sveta, ktorá sa pomíňa, a sama žije uprostred stvorení, ktoré vzdychajú a zvíjajú sa v pôrodných bolestiach až doteraz a očakávajú zjavenie Božích detí“. (1043, 2046) Preto sa kresťania modlia, najmä pri slávení Eucharistie, aby urýchlili Kristov druhý príchod, (2817) keď ho vzývajú: „Príď, Pane“ (Zjv 22,20) .
753 Vo Svätom písme nachádzame mnoho navzájom súvisiacich obrazov a predobrazov, pomocou ktorých Zjavenie hovorí o nevyčerpateľnom tajomstve Cirkvi. (781) Obrazy vzaté zo Starého zákona sú obmenami základnej myšlienky, totiž myšlienky „Božieho ľudu“. V Novom zákone dostávajú všetky tieto obrazy nový stredobod tým, že sa Kristus stáva „Hlavou“ tohto ľudu, (789) ktorý je preto jeho telom. Okolo tohto stredobodu sa zoskupujú obrazy vzaté buď z pastierskeho, alebo z roľníckeho života, prípadne zo stavby, „alebo z rodiny a zo svadby“.
839 „Napokon aj tí, čo ešte neprijali evanjelium, (856) sú rozličným spôsobom zameraní na Boží ľud“:
Vzťah Cirkvi k židovskému národu. Keď Cirkev, Boží ľud v Novej zmluve, skúma svoje vlastné tajomstvo, objavuje puto, ktoré ho spája so židovským národom; (63) jeho synovia „boli prví, ku ktorým Pán [náš Boh] prehovoril“. Na rozdiel od iných nekresťanských náboženstiev je židovská viera už odpoveďou na Božie zjavenie v Starej zmluve. (147) Veď židovský národ čiže potomkovia Izraela, majú „adoptívne synovstvo, slávu, zmluvy, zákonodarstvo, kult, prisľúbenia. Ich sú praotcovia a z nich podľa tela pochádza Kristus“ (Rim 9,4-5) , „lebo Božie dary a povolanie sú neodvolateľné“ (Rim 11,29) .
1046 Pokiaľ ide o vesmír, Zjavenie hovorí o hlbokej jednote osudu hmotného sveta a človeka:
„Veď stvorenie túžobne očakáva, že sa zjavia Boží synovia“ (349) v nádeji, „že aj samo stvorenie bude vyslobodené z otroctva skazy… Veď vieme, že celé stvorenie spoločne vzdychá a zvíja sa v pôrodných bolestiach až doteraz. A nielen ono, ale aj my sami, čo máme prvotiny Ducha, aj my vo svojom vnútri vzdycháme a očakávame… vykúpenie svojho tela“ (Rim 8,19-23) .
1137 Zjavenie svätého Jána, ktoré sa číta v liturgii Cirkvi, nám najprv zjavuje, že „na nebi stál trón a na tróne On, Sediaci“ (Zjv 4,2) : „Pán“, Boh (Iz 6,1) . Potom zjavuje „Baránka, (662) ktorý bol ako zabitý“ (Zjv 5,6) : ukrižovaného a vzkrieseného Krista, jediného Veľkňaza pravého svätostánku , „ktorý dary prináša a je prinášaný, ich prijíma a je rozdávaný“. Nakoniec zjavuje „rieku vody života… vytekajúcu od Božieho a Baránkovho trónu“ (Zjv 22,1) , jeden z najkrajších symbolov Ducha Svätého.
1171 Liturgický rok je rozvinutím rozličných aspektov jediného veľkonočného tajomstva. To platí celkom osobitne o cykle sviatkov týkajúcich sa tajomstva vtelenia (524) (Zvestovanie, Narodenie, Zjavenie Pána), ktoré pripomínajú začiatok našej spásy a dávajú nám účasť na prvotinách veľkonočného tajomstva.
