Výsledky hľadania: dedičny hriech
405 Hoci je dedičný hriech každému vlastný, ani u jedného Adamovho potomka nemá povahu osobnej viny. Je pozbavením prvotnej svätosti a spravodlivosti, ale ľudská prirodzenosť nie je úplne skazená: je zranená vo svojich prirodzených silách, podrobená nevedomosti, utrpeniu a moci smrti a náchylná na hriech (2515) (táto náchylnosť na zlé sa volá „žiadostivosť“). Krst tým, že dáva život v Kristovej milosti, zotiera dedičný hriech a obracia človeka k Bohu. Ale následky tohto hriechu pre oslabenú a na zlé náchylnú prirodzenosť ostávajú v človekovi a vyzývajú ho do duchovného boja. (1264)
404 Ako sa Adamov hriech stal hriechom všetkých jeho potomkov? Celé ľudské pokolenie je v Adamovi „akoby jedným telom jediného človeka“. Pre túto „jednotu ľudského pokolenia“ (360) sú všetci ľudia zatiahnutí do Adamovho hriechu, ako sú všetci zahrnutí do Kristovej spravodlivosti. No i tak je prenášanie prvotného hriechu tajomstvom, (50) ktoré nemôžeme úplne pochopiť. Zo Zjavenia však vieme, že Adam dostal prvotnú svätosť a spravodlivosť nielen pre seba, ale pre celú ľudskú prirodzenosť. Vo chvíli, keď Adam a Eva podliehajú Pokušiteľovi, páchajú osobný hriech, ale tento hriech zasahuje ľudskú prirodzenosť, ktorú budú prenášať v padlom stave. Je to hriech ktorý sa bude prenášať na celé ľudstvo rozmnožovaním, to jest prenášaním ľudskej prirodzenosti pozbavenej prvotnej svätosti a spravodlivosti. Preto sa dedičný hriech volá „hriechom“ v analogickom zmysle: je to hriech „zdedený“, nie spáchaný, je to stav, nie čin.
1263 Krstom sa odpúšťajú všetky hriechy: (977) dedičný hriech i všetky osobné hriechy, ako aj všetky tresty za hriechy. A naozaj, v tých, ktorí boli znovuzrodení, nezostáva nič, čo by im bránilo vojsť do Božieho kráľovstva: (1425) ani Adamov hriech, ani osobný hriech, ani následky hriechu, z ktorých najťažším je odlúčenie od Boha.
1472 Aby sme toto učenie a prax Cirkvi pochopili, treba mať na zreteli, že hriech má dvojaký následok. (1861) Ťažký hriech nás pozbavuje spoločenstva s Bohom, a preto nás robí neschopnými večného života, ktorého pozbavenie sa volá „večný trest“ za hriech. Na druhej strane každý hriech, aj všedný, má za následok nezdravé pripútanie k stvoreniam, ktoré potrebuje očistenie (1031) či už tu na zemi, alebo po smrti, v stave nazývanom očistec. Toto očistenie oslobodzuje od takzvaného „časného trestu“ za hriech. Obidva tieto tresty sa nemajú chápať ako určitý druh pomsty, ktorou Boh postihuje zvonku, ale skôr ako tresty vyplývajúce zo samej povahy hriechu. Obrátenie, ktoré pochádza z vrúcnej lásky, môže dôjsť až k úplnému očisteniu hriešnika, takže už nezostane nijaký trest.
1850 Hriech je urážka Boha. (1440) „Proti tebe samému som sa prehrešil a urobil som, čo je v tvojich očiach zlé“ (Ž 51,6) . Hriech sa stavia proti láske Boha k nám a odvracia od neho naše srdce. Podobne ako prvotný hriech, je neposlušnosťou, vzburou proti Bohu, (397) pretože človek chce byť „ako Boh“ (Gn 3,5) , a teda poznať a určiť, čo je dobro a zlo. Hriech je teda „láskou k sebe až po opovrhnutie Bohom“. (615) Pre toto pyšné vyvyšovanie seba je hriech pravým opakom Ježišovej poslušnosti, ktorá uskutočnila spásu.
407 Učenie o dedičnom hriechu – úzko súvisiace s učením o vykúpení, ktoré uskutočnil Kristus (2015) – umožňuje jasne posúdiť situáciu človeka a jeho činnosť vo svete. (2852) Hriechom prarodičov diabol získal určitú nadvládu nad človekom, hoci človek zostáva slobodný. Dedičný hriech má za následok „porobu v moci toho, ktorý odvtedy vládol smrťou, čiže diabla“. Neuznávať, že človek má zranenú prirodzenosť, náchylnú na zlé, je príčinou veľkých omylov v oblasti výchovy, politiky, sociálnej činnosti a mravov. (1888)
417 Adam a Eva preniesli na svoje potomstvo ľudskú prirodzenosť zranenú ich prvým hriechom, a teda pozbavenú prvotnej svätosti a spravodlivosti. Toto pozbavenie sa volá „dedičný hriech“.
419 „S Tridentským koncilom teda tvrdíme, že dedičný hriech sa prenáša spolu s ľudskou prirodzenosťou ,rozmnožovaním, nie napodobňovaním‘, a preto ,je každému vlastný‘.“
1459 Mnohé hriechy spôsobujú škodu blížnemu. Treba urobiť všetko, čo je možné, aby sa škoda napravila (2412) (napr. vrátiť ukradnuté veci, napraviť dobré meno toho, koho sme osočovali, odčiniť urážky). Vyžaduje to už sama spravodlivosť. (2487) Hriech však okrem toho zraňuje a oslabuje samého hriešnika, ako aj jeho vzťahy s Bohom a s blížnym. Rozhrešenie odstraňuje hriech, ale neodstraňuje všetky nezriadenosti, ktoré hriech spôsobil. Hriešnik zbavený hriechu musí ešte nadobudnúť plné duchovné zdravie. (1473) Musí teda urobiť niečo viac, aby odčinil svoje hriechy: musí primeraným spôsobom „zadosťučiniť“ za svoje hriechy alebo ich „odpykať“. Toto zadosťučinenie sa volá aj „pokánie“.
1848 Aj svätý Pavol tvrdí : „Kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozmnožila milosť“ (Rim 5,20) . Aby však milosť mohla vykonať svoje dielo, musí odhaliť hriech, (385) aby tak obrátila naše srdce a udelila nám „spravodlivosť pre večný život skrze Ježiša Krista, nášho Pána“ (Rim 5,21) . Podobne ako lekár, ktorý vyšetrí ranu skôr, ako by ju liečil, aj Boh svojím slovom a svojím Duchom vrhá živé svetlo na hriech:
„Obrátenie si vyžaduje, aby bol človek presvedčený, že zhrešil; zahŕňa v sebe vnútorný úsudok svedomia. A Keďže tento úsudok je potvrdením pôsobenia Ducha pravdy vnútri človeka, stáva sa zároveň novým začiatkom udelenia milosti a lásky: ,Prijmite Ducha Svätého‘. Tak objavujeme v tomto ,usvedčení o hriechu‘ dvojaký dar: dar pravdivosti svedomia a dar istoty o vykúpení. Duch pravdy je Tešiteľ.“ (1433)
1865 Hriech spôsobuje návyk na hriech; (401) opakovanie tých istých zlých činov plodí neresť. Z toho pochádzajú zvrátené náklonnosti, ktoré zatemňujú svedomie a skresľujú hodnotenie dobra a zla. (1768) Takto má hriech tendenciu rozmnožovať sa a silnieť, ale nemôže až do základov zničiť mravný cit.
1863 Všedný hriech oslabuje čnosť lásky. (1394) Prezrádza nezriadenú náklonnosť k stvoreným dobrám. Prekáža duši v pokroku pri praktizovaní čností a pri konaní mravného dobra a zasluhuje časné tresty. (1472) Vedomý a dobrovoľný všedný hriech, ak ho neoľutujeme, nás pozvoľna disponuje na spáchanie smrteľného hriechu. Napriek tomu všedný hriech neruší zmluvu s Bohom. S pomocou Božej milosti ho možno napraviť. „Nepozbavuje posväcujúcej milosti, priateľstva s Bohom ani lásky, a teda ani večnej blaženosti.“
„Kým človek žije v tele, nemôže nemať aspoň ľahké hriechy. Ale neber naľahko hriechy, ktoré voláme ľahké. Ak ich berieš naľahko, keď ich vážiš, maj strach, keď ich počítaš. Mnoho ľahkých vecí vytvára jednu veľkú vec: Mnoho kvapiek naplní rieku. Mnoho zŕn vytvára hromadu. Aká nádej teda ostáva? Predovšetkým vyznanie…“
386 Hriech je prítomný v dejinách človeka. Bolo by márne pokúšať sa ignorovať ho alebo dávať tejto temnej skutočnosti iné mená. Kto sa chce pokúsiť pochopiť, čo je hriech, (1847) musí najprv uznať hlbokú spätosť človeka s Bohom, lebo mimo tohto vzťahu nemožno odhaliť zlo hriechu v jeho skutočnej povahe ako odmietnutie Boha a odporovanie Bohu, hoci ono neprestáva doliehať na život človeka a na dejiny.
387 Skutočnosť hriechu a najmä prvotného hriechu možno objasniť jedine vo svetle Božieho zjavenia. Bez poznania Boha, ktoré nám dáva Zjavenie, nemôžeme hriech jasne poznať (1848) a sme pokúšaní vysvetľovať ho len ako nedostatok rastu, ako psychickú slabosť, omyl, nevyhnutný následok neprimeraného spoločenského zriadenia atď. Iba keď poznáme Boží plán s človekom, môžeme pochopiť, že hriech je zneužitie slobody, (1739) ktorú Boh dáva stvoreným osobám, aby ho mohli milovať a aby sa mohli milovať aj navzájom.
397 Človek pokúšaný diablom (1707, 2541) nechal vo svojom srdci vyhasnúť dôveru k svojmu Stvoriteľovi, zneužil svoju slobodu a neposlúchol Boží príkaz. V tom spočíval prvý hriech človeka. (1850) Odvtedy je každý hriech neposlušnosťou voči Bohu a nedostatkom dôvery v jeho dobrotu. (215)
401 Po tomto prvom hriechu svet zaplavuje skutočná „invázia“ hriechu: bratovražda, ktorej sa dopustil Kain na Ábelovi; (1865, 2259) všeobecná skazenosť ako následok hriechu; aj v dejinách Izraela sa často objavuje hriech, najmä ako nevernosť Bohu zmluvy a ako prestúpenie Mojžišovho zákona; aj po Kristovom vykúpení sa hriech prejavuje medzi kresťanmi mnohorakým spôsobom. Písmo a Tradícia Cirkvi neprestajne pripomínajú prítomnosť a univerzálnosť hriechu v dejinách ľudí: (1739)
„Čo vieme z Božieho zjavenia, zhoduje sa so skúsenosťou. Lebo keď človek skúma svoje srdce, zisťuje, že je náchylný aj na zlé a pohrúžený do mnohorakého zla, ktoré nemôže pochádzať od jeho dobrého Stvoriteľa. Človek tým, že často odmietol uznať Boha za svojho pôvodcu, porušil aj správne zameranie na svoj posledný cieľ a zároveň celý poriadok vzťahov voči sebe samému, ako aj voči iným ľuďom a všetkým stvoreným veciam.“
402 Do Adamovho hriechu sú zatiahnutí všetci ľudia. Potvrdzuje to svätý Pavol: „Neposlušnosťou jedného človeka sa mnohí [t. j. všetci] stali hriešnikmi“ (Rim 5,19) . „Ako skrze jedného človeka vstúpil do tohto sveta hriech a skrze hriech smrť, tak aj smrť prešla na všetkých ľudí, lebo všetci zhrešili…“ (Rim 5,12) . Proti univerzálnosti hriechu (430, 605) a smrti Apoštol stavia univerzálnosť spásy v Kristovi: „Ako previnenie jedného prinieslo odsúdenie všetkým ľuďom, tak spravodlivosť jedného [Krista] priniesla všetkým ľuďom ospravodlivenie a život“ (Rim 5,18) .
420 Víťazstvo nad hriechom, ktoré vydobyl Kristus, nám darovalo lepšie dobrá, ako boli tie, ktoré nám odňal hriech: „Kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozhojnila milosť“ (Rim 5,20) .
536 Pre Ježiša je jeho krst prijatím a začiatkom jeho poslania ako trpiaceho Služobníka. Dáva sa započítať medzi hriešnikov. (606) Už je „Boží Baránok, ktorý sníma hriech sveta“ (1224) (Jn 1,29) . Už anticipuje „krst“ svojej krvavej smrti. Už prichádza splniť „všetko, čo je spravodlivé“ (Mt 3,15) , čiže úplne sa podriaďuje vôli svojho Otca: z lásky súhlasí s týmto krstom smrti na odpustenie našich hriechov. (444) Na tento súhlas odpovedá hlas Otca, ktorý vkladá do svojho Syna všetko svoje zaľúbenie. (727) Zostupuje Duch Svätý, ktorého má Ježiš v plnosti už od svojho počatia, a „spočinie“ na ňom. Ježiš bude prameňom Ducha pre celé ľudstvo. (739) Pri jeho krste „sa… otvorilo nebo“ (Mt 3,16) , ktoré zatvoril Adamov hriech. A zostúpenie Ježiša a Ducha Svätého posvätilo vody ako predzvesť nového stvorenia.
602 Preto svätý Peter môže takto formulovať apoštolskú vieru v Boží plán spásy: „Veď viete, že zo svojho márneho spôsobu života, zdedeného po otcoch, boli ste vykúpení… drahou krvou Krista, bezúhonného a nepoškvrneného Baránka. On bol vopred vyhliadnutý, ešte pred stvorením sveta, zjavil sa však až v posledných časoch kvôli vám“ (1Pt 1,18-20) . Trestom za hriechy ľudí, ktoré sú následkom dedičného hriechu, je smrť. (400) Tým, že Boh poslal svojho vlastného Syna v postavení sluhu, totiž v postavení padlého ľudstva a pre hriech vydaného na smrť, „toho, ktorý nepoznal hriech, za nás urobil hriechom, aby sme sa v ňom stali Božou spravodlivosťou“ (519) (2Kor 5,21) .
608 Keď Ján Krstiteľ súhlasil s tým, že udelí Ježišovi krst (523) podobne ako hriešnikom, spoznal v ňom a ukázal na neho ako na „Božieho Baránka, ktorý sníma hriech sveta“. Dáva tak najavo, že Ježiš je trpiaci Služobník ktorý sa mlčky nechá viesť na zabitie a nesie hriech mnohých, a súčasne veľkonočný baránok, symbol vykúpenia Izraela počas prvej Veľkej noci. Celý Kristov život vyjadruje jeho poslanie: (517) prišiel, „aby slúžil a položil svoj život ako výkupné za mnohých“ (Mk 10,45) .
761 Zhromažďovanie Božieho ľudu sa začína vo chvíli, keď hriech zničil spoločenstvo ľudí s Bohom a spoločenstvo ľudí medzi sebou. Zhromažďova¬nie Cirkvi je akoby reakciou Boha na chaos, ktorý vyvolal hriech. (55) Toto nové zjednocovanie sa deje skryto vnútri každého národa: Bohu je „v každom národe… milý ten, kto sa ho bojí a koná spravodlivo“ (Sk 10,35) .
1272 Pokrstený, včlenený krstom do Krista, je pripodobnený Kristovi. Krst vtláča kresťanovi nezmazateľný duchovný znak (charakter), ktorý znamená, že patrí Kristovi. Nijaký hriech nemôže tento znak zotrieť, hoci hriech zabraňuje krstu prinášať ovocie spásy. Krst, udelený raz navždy, nemožno opakovať.
1425 „Obmyli ste sa, boli ste posvätení, (1263) boli ste ospravodlivení v mene Pána Ježiša Krista a v Duchu nášho Boha“ (1Kor 6,11) . Musíme si uvedomiť veľkosť Božieho daru, ktorý sme dostali vo sviatostiach uvádzania do kresťanského života, aby sme pochopili, do akej miery je hriech neprípustný pre toho, kto si obliekol Krista. Ale apoštol svätý Ján tiež píše: „Ak hovoríme, že nemáme hriech, klameme sami seba a nie je v nás pravda“ (1Jn 1,8) . A sám Pán nás naučil modliť sa: „Odpusť nám naše hriechy“ (2838) (Lk 11,4) , pričom spojil vzájomné odpustenie našich previnení s odpustením, ktorým Boh odpustí naše hriechy.
1469 Táto sviatosť nás zmieruje s Cirkvou. (953) Hriech oslabuje alebo pretŕha bratské spoločenstvo. Sviatosť pokánia ho napráva alebo obnovuje. V tomto zmysle nielen uzdravuje toho, kto je znovu plne zapojený do ekleziálneho spoločenstva, ale má aj oživujúci účinok na život Cirkvi, ktorá trpela pre hriech jedného zo svojich členov. Hriešnika, ktorý bol znovu plne zapojený do spoločenstva svätých alebo v ňom bol upevnený, (949) posilňuje výmena duchovných dobier, ktorá jestvuje medzi všetkými živými údmi Kristovho tela, či sú ešte na pozemskej púti, alebo sú už v nebeskej vlasti:
„Treba pripomenúť, že takéto zmierenie s Bohom spôsobuje takpovediac iné zmierenia, ktoré odstraňujú iné rozpory zapríčinené hriechom: kajúcnik, ktorý dostáva odpustenie, zmieruje sa sám so sebou v hĺbke svojho bytia, kde znovu nadobúda svoju vnútornú pravdu; zmieruje sa s bratmi, ktorých nejakým spôsobom urazil a ranil; zmieruje sa s Cirkvou; zmieruje sa s celým stvorením.“
1473 Odpustenie hriechu a obnovenie spoločenstva s Bohom má za následok odpustenie večných trestov za hriech. Ale časné tresty za hriech zostávajú. Kresťan sa ich má snažiť prijímať ako milosť tým, že trpezlivo znáša utrpenia a skúšky každého druhu, a keď nadíde chvíľa, tým, že bude pokojne čeliť smrti; má sa aj usilovať, aby sa skutkami milosrdenstva a lásky, (2447) ako aj modlitbou a rozličnými kajúcnymi skutkami úplne zbavil „starého človeka“ a obliekol si „nového človeka“.
1475 V spoločenstve svätých „je nepochybne trvalé puto lásky a hojná výmena všetkých dobier medzi veriacimi, ktorí už dosiahli nebeskú vlasť alebo odpykávajú [svoje] viny v očistci, alebo ešte putujú na zemi“. Pri tejto obdivuhodnej výmene svätosť jedného prospieva druhým oveľa viac, než hriech jedného mohol škodiť druhým. Takto utiekanie sa k spoločenstvu svätých umožňuje kajúcemu hriešnikovi, aby sa skôr a účinnejšie očistil od trestov za hriech.
1849 Hriech je previnenie proti rozumu, (311) proti pravde a proti správnemu svedomiu. Je to priestupok proti opravdivej láske k Bohu a k blížnemu, zapríčinený zvráteným lipnutím na určitých dobrách. Zraňuje prirodzenosť človeka a narúša ľudskú solidaritu. Hriech bol definovaný ako „skutok alebo slovo, alebo túžba proti večnému zákonu“. (1952)
1855 Smrteľný hriech – vážnym prestúpením Božieho zákona – ničí v srdci človeka lásku. (1395) Odvracia človeka od Boha, ktorý je jeho posledným cieľom a jeho blaženosťou, a to tým, že človek dáva prednosť nejakému nižšiemu dobru pred Bohom.
Všedný hriech ponecháva v človekovi lásku, hoci ju uráža a zraňuje.
1856 Keďže smrteľný hriech napáda v nás životný princíp, ktorým je láska, je potrebná nová iniciatíva Božieho milosrdenstva (1446) a obrátenie srdca, ktoré sa normálne uskutočňuje v rámci sviatosti pokánia.
„Keď … vôľa ide za niečím, čo samo osebe odporuje láske, ktorou je človek zameraný na posledný cieľ, je hriech vzhľadom na svoj predmet smrteľný … či už je proti Božej láske, ako je rúhanie, krivá prísaha a podobne, alebo proti láske k blížnemu, ako je vražda, cudzoložstvo a podobne… Niekedy však vôľa hriešnika ide za niečím, čo v sebe obsahuje určitú nezriadenosť, ale nie je v rozpore s láskou k Bohu a k blížnemu, ako napríklad prázdne reči, zbytočný smiech a podobne. To sú hriechy všedné.“
1857 Smrteľný hriech predpokladá súčasne tri podmienky: „Smrteľný je každý hriech, ktorého predmetom je vážna vec a okrem toho je spáchaný s plným vedomím a uváženým súhlasom.“
1869 Tak hriech robí z ľudí spoluvinníkov a spôsobuje, že medzi nimi vládne žiadostivosť, násilie a nespravodlivosť. Hriechy dávajú vznik takým sociálnym situáciám a zriadeniam, ktoré sa protivia Božej dobrote. „Štruktúry hriechu“ sú prejavom a následkom osobných hriechov. (408) Navádzajú svoje obete, aby aj ony páchali zlo. (1887) V analogickom zmysle vytvárajú „sociálny hriech“.
1874 Spáchať smrteľný hriech znamená uvážene, to jest vedome a dobrovoľne zvoliť vec, ktorá sa vážne protiví Božiemu zákonu a poslednému cieľu človeka. Smrteľný hriech v nás ničí lásku; bez ktorej nie je možná večná blaženosť. Ak ho hriešnik neoľutuje, má za následok večnú smrť.
1875 Všedný hriech je morálna nezriadenosť možno ju napraviť láskou, ktorú v nás všedný hriech ponecháva.
2539 Závisť je jedným z hlavných hriechov. (1866) Označuje smútok, ktorý človek pociťuje nad dobrom blížneho, a nemiernu túžbu prisvojiť si toto dobro, hoci aj neoprávnene. Keď želá blížnemu veľké zlo, je to smrteľný hriech.
Svätý Augustín v závisti videl „diabolský hriech“.
„Zo závisti sa rodí nenávisť, ohováranie, osočovanie, radosť z nešťastia blížneho, ale smútok z jeho šťastia.“
165 Vtedy sa mame obracať na svedkov viery: na Abraháma, ktorý „proti nádeji v nádeji uveril“ (Rim 4,18) ; na Pannu Máriu, ktorá sa „na ceste viery“ dostala až do „noci viery“, keď mala účasť na umučení svojho Syna a na noci jeho hrobu, (2719) a na toľkých iných svedkov viery: „Preto aj my, obklopení takým oblakom svedkov, zhoďme všetku príťaž a hriech, ktorý nás opantáva, a vytrvalo bežme v pretekoch, ktoré máme pred sebou, s očami upretými na Ježiša, pôvodcu a zavŕšiteľa viery“ (Hebr 12,1-2) .
211 Božie meno „Ja som“ alebo „On je“ vyjadruje vernosť Boha, ktorý napriek nevernosti spočívajúcej v hriechu ľudí a trestu, ktorý si hriech zasluhuje, „preukazuje milosrdenstvo tisícom“ (Ex 34,7) . Boh zjavuje, že je „bohatý na milosrdenstvo“ (Ef 2,4) , (604) a ide až tak ďaleko, že vydá svojho vlastného Syna. Ježiš dá svoj život, aby nás oslobodil od hriechu, a tým zjaví, že aj on nosí Božie meno: „Keď vyzdvihnete Syna človeka, poznáte, že ,Ja som‘“ (Jn 8,28) .
388 Postupne ako pokračuje Zjavenie, (431) objasňuje sa aj skutočnosť hriechu. Hoci Boží ľud Starého zákona pristupoval k bolestnej ľudskej situácii vo svetle udalosti pádu, (208) ako ju podáva kniha Genezis, nemohol pochopiť konečný význam tejto udalosti, ktorý sa objasňuje iba vo svetle smrti a zmŕtvychvstania Ježiša Krista. (359) Treba poznať Krista ako prameň milosti, aby sme spoznali Adama ako prameň hriechu. Duch Tešiteľ (po grécky Parakletos), ktorého poslal zmŕtvychvstalý Kristus, prišiel ukázať „svetu, čo je hriech“ (Jn 16,8) , keď zjavil toho, ktorý je Vykupiteľom z hriechu. (729)
393 Anjelom nemôže byť ich hriech odpustený (1033-1037) pre neodvolateľnú povahu ich voľby, a nie pre nedostatok nekonečného Božieho milosrdenstva. „Po páde nejestvuje pre nich možnosť pokánia, (1022) podobne ako ani pre ľudí po smrti.“
403 Cirkev, nasledujúc svätého Pavla, vždy učila, že nesmiernu biedu, ktorá dolieha na ľudí, ich náklonnosť na zlé a ich podrobnosť smrti (2606) nemožno pochopiť bez ich spojitosti s Adamovým hriechom a so skutočnosťou, že Adam na nás preniesol hriech, ktorým postihnutí sa všetci rodíme a ktorý je „smrťou duše“. (1250) Na základe tejto istoty viery Cirkev udeľuje krst na odpustenie hriechov aj malým deťom, ktoré sa nedopustili osobného hriechu.
406 Učenie Cirkvi o prenášaní dedičného hriechu sa spresnilo najmä v 5. storočí najmä pod vplyvom úvah svätého Augustína proti pelagianizmu, a v 16. storočí v opozícii proti protestantskej reformácii. Pelagius zastával názor, že človek môže viesť morálne dobrý život prirodzenou silou svojej slobodnej vôle bez nevyhnutnej pomoci Božej milosti. Tak zredukoval vplyv Adamovho hriechu iba na vplyv zlého príkladu. Prví protestantskí reformátori, naopak, učili, že človek bol prvotným hriechom úplne skazený a že jeho slobodná vôľa bola zničená. Stotožňovali hriech, ktorý dedí každý človek, s náklonnosťou na zlé (concupiscentia), ktorá je vraj neprekonateľná. O tom, ako treba chápať zjavené údaje o dedičnom hriechu, sa Cirkev vyslovila najmä na Druhom oranžskom koncile v roku 529 a na Tridentskom koncile v roku 1546.
408 Následky dedičného hriechu a všetkých osobných hriechov ľudí spôsobujú hriešny stav sveta ako celku, ktorý možno slovami svätého Jána označiť ako „hriech sveta“ (Jn 1,29) . Týmto výrazom sa označuje aj negatívny vplyv na ľudí zo strany spoločenských a sociálnych štruktúr, (1865) ktoré sú výsledkom osobných hriechov.
412 Ale prečo Boh nezabránil prvému človekovi zhrešiť? (310, 395) Svätý Lev Veľký odpovedá: „Nevýslovnou Kristovou milosťou sme dostali väčšie dobrá, ako sme stratili diablovou závisťou.“ A svätý Tomáš Akvinský tvrdí: „Nič nebráni tomu, aby po hriechu bola ľudská prirodzenosť povznesená k niečomu vyššiemu. (272) Boh totiž dopúšťa, aby sa stalo zlo, aby z neho vyvodil niečo lepšie. Preto sa v Rim 5, 20 hovorí: ,Kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozhojnila milosť.‘ A preto aj pri požehnaní veľkonočnej sviece sa hovorí: ,Ó šťastná vina, (1994) ktorá sa stala hodná mať takého vznešeného Vykupiteľa!‘“
418 Následkom dedičného hriechu je ľudská prirodzenosť oslabená vo svojich silách, podrobená nevedomosti, utrpeniu a moci smrti a náchylná na hriech (táto náchylnosť sa volá „žiadostivosť“).
431 V dejinách spásy sa Boh neuspokojil s tým, že vyslobodil Izrael „z domu otroctva“ (Dt 5,6) , keď ho vyviedol z Egypta. Oslobodí ho aj od jeho hriechu. (1441, 1850) Keďže hriech je vždy urážkou Boha, môže ho odpustiť len on. Preto Izrael, uvedomujúc si čoraz viac univerzálnosť hriechu, (388) bude môcť hľadať spásu len vo vzývaní mena Boha Vykupiteľa.
462 List Hebrejom hovorí o tom istom tajomstve:
„Preto keď [Kristus] prichádza na svet, hovorí: ,Nechcel si obetu ani dar, ale dal si mi telo. Nepáčili sa ti zápalné obety ani obety za hriech. Vtedy som povedal: Hľa, prichádzam… aby som plnil tvoju vôľu, Bože‘“ (Ž 40,7-9) .
523 Svätý Ján Krstiteľ je bezprostredným Pánovým predchodcom, (712-720) ktorý bol poslaný, aby mu pripravil cestu Ako „prorok Najvyššieho“ prevyšuje všetkých prorokov, je z nich posledný, ním sa začína evanjelium; už v lone svojej matky pozdravuje Kristov príchod a svoju radosť nachádza v tom, že je „ženíchov priateľ“ (Jn 3,29) ; označuje ho za Božieho Baránka „ktorý sníma hriech sveta“ (Jn 1,29) . Ide pred Ježišom „s Eliášovým duchom a mocou“ (Lkl ,17) a vydáva o ňom svedectvo svojím kázaním, svojím krstom na obrátenie a nakoniec svojou mučeníckou smrťou.
588 Ježiš pohoršoval farizejov, keď jedol s mýtnikmi a hriešnikmi takisto priateľsky ako s nimi. Proti tým spomedzi nich, „čo si namýšľali, že sú spravodliví, a ostatnými pohŕdali“ (545) (Lk 18,9) , Ježiš povedal: „Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov, aby sa kajali“ (Lk 5,32) . Ba išiel ešte ďalej a pred farizejmi vyhlásil, že hriech je univerzálny, a preto tí, čo tvrdia, že nepotrebujú spásu, zaslepujú seba samých.
613 Kristova smrť je veľkonočná obeta, (1366) ktorou sa uskutočňuje definitívne vykúpenie ľudí Baránkom, „ktorý sníma hriech sveta“ (Jn 1,29) , a zároveň obeta Novej zmluvy, (2009) ktorá znova uvádza človeka do spoločenstva s Bohom, keď ho s ním zmieruje krvou vyliatou „za všetkých na odpustenie hriechov“ (Mt 26,28) .
654 Vo veľkonočnom tajomstve sú dva aspekty: Kristus nás svojou smrťou oslobodzuje od hriechu a svojím zmŕtvychvstaním nám otvára prístup k novému životu. Tento nový život (1987) je predovšetkým ospravodlivením, ktoré nás znovu uvádza do Božej milosti, „aby sme tak, ako bol Kristus vzkriesený z mŕtvych…, aj my žili novým životom“ (Rim 6,4) . Je víťazstvom nad smrťou pre hriech a novou účasťou na milosti. (1996) Uskutočňuje adopciu za synov, lebo ľudia sa stávajú Kristovými bratmi, ako sám Ježiš volá svojich učeníkov po svojom zmŕtvychvstaní: „Choďte, oznámte mojim bratom“ (Mt 28,10) . Sú jeho bratmi nie podľa prirodzenosti, ale darom milosti, lebo toto adoptívne synovstvo zaručuje skutočnú účasť na živote jednorodeného Syna. Tento život sa naplno zjavil v jeho zmŕtvychvstaní.
