Výsledky hľadania: 1033-1037
1033 Nemôžeme byť zjednotení s Bohom, ak sa slobodne nerozhodneme milovať ho. Nemôžeme však milovať Boha, ak ťažko hrešíme proti nemu, proti svojmu blížnemu alebo proti sebe samým: „Kto nemiluje, ostáva v smrti. Každý, kto nenávidí svojho brata, je vrah. A viete, že ani jeden vrah nemá v sebe večný život“ (1Jn 3,14-15) . Náš Pán nás upozorňuje na to, že budeme od neho odlúčení, ak nebudeme pomáhať vo vážnych potrebách chudobným a maličkým, ktorí sú jeho bratmi. (1861) Zomrieť v smrteľnom hriechu, ak sme ho neoľutovali a ak sme nedosiahli Božiu milosrdnú lásku, znamená zostať navždy odlúčenými od Boha vinou našej slobodnej voľby. A tento stav definitívneho vylúčenia seba (393) zo spoločenstva s Bohom a s blaženými sa označuje slovom „peklo“. (633)
1034 Ježiš často hovorí o „pekle“ („gehenne“), o „neuhasiteľnom ohni“ , ktorý je určený tým, čo až do konca svojho života odmietajú veriť a obrátiť sa, a kde môžu zahynúť naraz duša i telo. Ježiš závažnými slovami oznamuje, že „pošle svojich anjelov a vyzbierajú z jeho kráľovstva… tých, čo páchajú neprávosť, a hodia ich do ohnivej pece“ (Mt 13,41-42) a že vyhlási odsúdenie: „Odíďte odo mňa, zlorečení, do večného ohňa“ (Mt 25,41) .
1035 Učenie Cirkvi potvrdzuje, že jestvuje peklo (393) a že je večné. Duše tých, čo zomierajú v stave smrteľného hriechu, zostupujú hneď po smrti do pekla, kde trpia pekelné muky, „večný oheň“. Hlavný trest pekla spočíva vo večnej odlúčenosti od Boha, lebo jedine v ňom môže mať človek život a blaženosť, pre ktoré bol stvorený a po ktorých túži.
1036 Výroky Svätého písma a učenie Cirkvi o pekle sú pre človeka výzvou na zodpovednosť, (1734) s ktorou má používať svoju slobodu so zreteľom na svoj večný osud. Súčasne sú aj naliehavou výzvou na obrátenie: (1428) „Vchádzajte tesnou bránou, lebo široká brána a priestranná cesta vedie do zatratenia a mnoho je tých, čo cez ňu vchádzajú. Aká tesná je brána a úzka cesta, čo vedie do života, a málo je tých, čo ju nachádzajú!“ (Mt 7,13-14) .
„Keďže však nevieme ani dňa, ani hodiny, máme, ako upozorňuje Pán, stále bdieť, aby sme si po skončení nášho jediného pozemského života zaslúžili vojsť s ním na svadbu a byť započítaní medzi požehnaných, a nerozkázalo sa nám ako zlým a lenivým sluhom odísť do večného ohňa, von do tmy, kde bude plač a škrípanie zubami.“
1037 Boh nikoho nepredurčuje na to, aby šiel do pekla; to predpokladá dobrovoľné odvrátenie sa od Boha (smrteľný hriech) a zotrvanie v tom odvrátení až do konca. Cirkev v eucharistickej liturgii (162) a v každodenných modlitbách svojich veriacich úpenlivo prosí o milosrdenstvo Boha, (1014, 1821) ktorý „nechce, aby niekto zahynul, ale aby sa všetci dali na pokánie“ (2Pt 3,9) .
„Bože, milostivo prijmi túto obetu, ktorú ti predkladáme my, tvoji služobníci, i celá tvoja rodina. Spravuj naše dni vo svojom pokoji, zachráň nás od večného zatratenia a pripočítaj k zástupu svojich vyvolených.“
