Výsledky hľadania: Trojica je tajomstvom viery
260 Posledný cieľ celého Božieho poriadku (1050, 1721) spásy je, aby stvorenia vstúpili do dokonalej jednoty Najsvätejšej Trojice. Ale už teraz sme povolaní na to, aby v nás prebývala Najsvätejšia Trojica. (1997) Pán totiž hovorí: „Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať; prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok“ (Jn 14,23) :
„O môj Bože, Trojica, ktorej sa klaniam, pomôž mi celkom zabudnúť na seba, aby som spočinula v tebe nehybná a pokojná, akoby moja duša bola už vo večnosti. Nech už nič nie je schopné narušiť môj pokoj ani ma vyviesť z teba, o môj Nemeniteľný, ale nech ma každý okamih unáša ďalej do hĺbky tvojho tajomstva! Upokoj moju dušu. Urob z nej svoje nebo, svoj obľúbený príbytok a miesto svojho odpočinku. Nech ťa tam nikdy nenechám samého, ale nech som tam úplne celá, úplne bdelá vo svojej viere, celá v adorácii, úplne odovzdaná tvojmu stvoriteľskému pôsobeniu.“ (2565)
237 Trojica je tajomstvom viery v úzkom zmysle slova, totiž jedným z tajomstiev skrytých v Bohu, „ktoré nemôžu byť poznané, ak ich Boh nezjaví“. Boh nepochybne zanechal určité stopy svojho trojičného Bytia (50) vo svojom stvoriteľskom diele a vo svojom Zjavení za čias Starej zmluvy. Ale hĺbka jeho Bytia ako Najsvätejšej Trojice je tajomstvo, ktoré je nedostupné samému rozumu, ba aj viere Izraela pred vtelením Božieho Syna a zoslaním Ducha Svätého.
772 V Cirkvi Kristus uskutočňuje a zjavuje svoje vlastné tajomstvo ako cieľ Božieho plánu: (518) „zjednotiť v Kristovi ako v hlave všetko“ (Ef 1,10) . Svätý Pavol nazýva „manželské“ spojenie Krista s Cirkvou „veľkým tajomstvom“ (Ef 5,32) . Pretože je Cirkev spojená s Kristom ako so svojím ženíchom, stáva sa aj sama tajomstvom. (796) Keď svätý Pavol kontempluje v nej tajomstvo, volá: „Kristus vo vás, nádej slávy“ (Kol 1,27) .
234 Tajomstvo Najsvätejšej Trojice (2157) je ústredným tajomstvom kresťanskej viery a kresťanského života. Je to tajomstvo Boha, aký je sám v sebe. Toto tajomstvo je teda prameňom všetkých ostatných tajomstiev viery a svetlom, ktoré ich osvetľuje. Je najzákladnejším a najpodstatnejším učením v „hierarchii právd“ viery. „Celé dejiny spásy sú dejinami cesty a spôsobu, (90) akým sa pravý a jediný Boh, Otec, Syn a Duch Svätý, zjavuje ľuďom, a keď sa odvrátia od hriechu, zmieruje (1449) a spája ich so sebou.“
165 Vtedy sa mame obracať na svedkov viery: na Abraháma, ktorý „proti nádeji v nádeji uveril“ (Rim 4,18) ; na Pannu Máriu, ktorá sa „na ceste viery“ dostala až do „noci viery“, keď mala účasť na umučení svojho Syna a na noci jeho hrobu, (2719) a na toľkých iných svedkov viery: „Preto aj my, obklopení takým oblakom svedkov, zhoďme všetku príťaž a hriech, ktorý nás opantáva, a vytrvalo bežme v pretekoch, ktoré máme pred sebou, s očami upretými na Ježiša, pôvodcu a zavŕšiteľa viery“ (Hebr 12,1-2) .
233 Kresťania sú krstení „v mene“ Otca i Syna i Ducha Svätého, a nie v ich „menách“, lebo je len jeden Boh, všemohúci Otec a jeho jednorodený Syn a Duch Svätý: Najsvätejšia Trojica.
253 Trojica je jedna. Nevyznávame troch bohov, ale jedného Boha v troch osobách: „Trojicu jednej podstaty.“ (2789) Božské osoby si nedelia medzi sebou jediné božstvo, ale každá z nich je celý Boh, „lebo… Otec je to isté, čo Syn, Syn to isté, čo Otec, Otec a Syn (590) sú to isté, čo Duch Svätý, t. j. prirodzenosťou jeden Boh“. „Každá z troch osôb je tou skutočnosťou, čiže božskou podstatou, bytnosťou alebo prirodzenosťou.“
257 „Svetlo, blažená Trojica, a najpôvodnejšia Jednota! – O lux, beata Trinitas, et principalis Unitas!“ Boh je večná blaženosť, (221) nesmrteľný život, nezapadajúce svetlo: Boh je Láska: Otec, Syn a Duch Svätý. Boh chce slobodne darovať slávu svojho blaženého života. (758) Také je jeho „dobrotivé rozhodnutie“ (Ef 1,9) , ktoré si ešte pred stvorením sveta predsavzal vo svojom milovanom Synovi, a preto nás predurčil, „aby sme sa skrze Ježiša Krista stali jeho adoptovanými synmi“ (Ef 1,5) , čiže aby sme sa stali „podobnými obrazu jeho Syna“ (Rim 8,29) skrze „Ducha adoptívneho synovstva“ (Rim 8,15) . Toto rozhodnutie, čiže plán spásy, je milosť, „ktorú sme dostali pred večnými vekmi“ (2Tim 1,9) , a pochádza priamo z trojičnej lásky. Tento plán sa rozvíja v diele stvorenia (292) a po páde v celých dejinách spásy, v poslaní Syna a v poslaní Ducha Svätého, (850) v ktorých pokračuje poslanie Cirkvi.
258 Celý Boží poriadok spásy (oeconomia divina) je spoločným dielom troch božských osôb. Veď tak ako má Trojica len jednu a tú istú prirodzenosť, má len jedno a to isté konanie. (686) „Otec, Syn a Duch Svätý nie [sú] tri princípy stvorenia, ale jeden princíp.“ Každá božská osoba však koná spoločné dielo podľa svojej osobnej vlastnosti. A tak Cirkev, pridržiavajúc sa Nového zákona, vyznáva, že je „jeden… Boh a Otec, od ktorého je všetko; a jeden Pán Ježiš Kristus, skrze ktorého je všetko; a jeden Duch Svätý, v ktorom je všetko“. Najmä božské poslania: vtelenie Syna a darovanie Ducha Svätého zjavujú osobitné vlastnosti božských osôb.
555 Ježiš na chvíľu ukazuje svoju božskú slávu, a tak potvrdzuje Petrovo vyznanie. Dáva aj najavo, že aby mohol vojsť „do svojej slávy“ (Lk 24,26) , musí v Jeruzaleme prejsť cez kríž. (2576, 2583) Mojžiš a Eliáš videli Božiu slávu na vrchu; Zákon a Proroci predpovedali Mesiášovo umučenie. Ježišovo umučenie je skutočne Otcova vôľa: Syn koná ako Boží Služobník. (257) Oblak znamená prítomnosť Ducha Svätého. „Zjavila sa celá Trojica: Otec v hlase, Syn v človekovi, Duch Svätý v jasnom oblaku:“
„Premenil si sa na vrchu a tvoji učeníci kontemplovali tvoju slávu, Kriste, Bože, nakoľko toho boli schopní, aby potom, keď ťa uvidia ukrižovaného, pochopili, že tvoje umučenie bolo dobrovoľné, a aby ohlasovali svetu, že si naozaj odblesk Otca.“
732 V ten deň je plne zjavená Najsvätejšia Trojica. (244) Od toho dňa je Kráľovstvo, ktoré ohlasoval Kristus, otvorené pre tých, čo v neho veria: v krehkom tele a vo viere už majú účasť na spoločenstve Najsvätejšej Trojice. Duch Svätý svojím príchodom, (672) ktorý neprestáva, uvádza svet do „posledných čias“, do obdobia Cirkvi, do zdedeného, ale ešte nezavŕšeného Kráľovstva:
„Videli sme pravé svetlo, prijali sme nebeského Ducha, našli sme pravú vieru: klaniame sa nedeliteľnej Trojici, lebo ona nás spasila.“
1266 Najsvätejšia Trojica dáva pokrstenému posväcujúcu milosť, milosť ospravodlivenia: (1992)
— ktorá ho pomocou teologálnych (božských) čností (1812) robí schopným veriť v Boha, dúfať v neho a milovať ho;
— ktorá mu pomocou darov Ducha Svätého (1831) umožňuje žiť a konať pod vplyvom Ducha Svätého;
— ktorá mu pomocou morálnych čností (1810) umožňuje rásť v dobrom.
Celý organizmus nadprirodzeného života kresťana má teda svoje korene vo svätom krste.
2713 Kontemplatívna modlitba je tak najjednoduchším vyjadrením tajomstva modlitby. Je darom, milosťou. (2559) Možno ju prijať len v pokore a v chudobe ducha. Kontemplatívna modlitba je zmluvný vzťah vytvorený Bohom v hĺbke našej bytosti. Kontemplatívna modlitba je spoločenstvo: v ňom Najsvätejšia Trojica stvárňuje človeka, Boží obraz, „na svoju podobu“.
2789 Keď sa modlíme Otče „náš“, obraciame sa osobne na Otca nášho Pána Ježiša Krista. Nerozdeľujeme božstvo, lebo Otec je jeho „prameňom a počiatkom“, ale vyznávame tým, že Syn je večne plodený Otcom (245) a že z Otca vychádza Duch Svätý. Ani nemiešame osoby, lebo vyznávame, že naše spoločenstvo je s Otcom a jeho Synom Ježišom Kristom v ich jedinom Duchu Svätom. Najsvätejšia Trojica je tej istej podstaty a je nedeliteľná. (253) Keď sa modlíme k Otcovi, klaniame sa mu a oslavujeme ho zároveň so Synom a Duchom Svätým.
13 Štruktúra tohto Katechizmu sa pridržiava veľkej tradície katechizmov, podľa ktorej je katechéza zostavená okolo štyroch „základných pilierov“: vyznanie krstnej viery (Symbol viery), sviatosti viery, život podľa viery (prikázania) a modlitba veriaceho („Otče náš“).
186 Apoštolská Cirkev už od začiatku vyjadrovala a odovzdávala svoju vieru v krátkych formulách, ktoré boli normatívne pre všetkých. Ale Cirkev už veľmi skoro chcela aj zhromaždiť podstatné prvky svojej viery do organických a členených súhrnov, ktoré boli určené predovšetkým kandidátom krstu:
„Súhrn viery nebol zostavený tak, aby sa páčil ľuďom, ale z celého Písma boli vybraté najhlavnejšie prvky, ktoré tvoria jediné a úplné učenie viery. A tak ako horčičné semeno skrýva v malom zrnku veľa konárov, aj tento súhrn viery obsahuje v niekoľkých slovách všetko náboženské poznanie, ktoré sa nachádza tak v Starom, ako aj v Novom zákone.“
189 Prvé „vyznanie viery“ sa robí pri krste. (1237) „Vyznanie viery“ je predovšetkým krstným vyznaním viery. (232) Pretože sa krst udeľuje „v mene Otca i Syna i Ducha Svätého“ (Mt 28,19) , pravdy viery vyznávané pri krste sa členia podľa ich vzťahu k trom osobám Najsvätejšej Trojice.
191 Symbol viery „je rozdelený na tri časti tak, že… obsahuje rôzne a veľmi vhodné výroky. Tieto výroky nazývame podľa prirovnania, ktoré často používali Otcovia, článkami. Lebo ako sú údy tela odlíšené článkami, ktoré ich odlišujú a oddeľujú, aj v tomto vyznaní viery správne a priliehavo nazývame článkom to, čo máme veriť odlišne a oddelene od iného.“ Podľa dávnej tradície, ktorú dosviedča už svätý Ambróz, je aj zvykom počítať dvanásť článkov „Vyznania viery“, aby sa súhrn apoštolskej viery symbolicky označoval počtom apoštolov.
194 Apoštolské vyznanie viery (Symbol apoštolov) nazvané tak preto, že sa právom považuje za verné zhrnutie viery apoštolov. Je starobylým krstným vyznaním viery rímskej cirkvi. Jeho veľká autorita vyplýva zo skutočnosti, že „toto je symbol, ktorého sa drží rímska cirkev, kde sídlil Peter, prvý z apoštolov, a kam priniesol spoločné učenie viery“.
247 Výraz Filioque nie je vo Vyznaní viery vyhlásenom roku 381 v Carihrade. Ale svätý pápež Lev Veľký ho podľa starobylej latinskej a alexandrijskej tradície dogmaticky vyznal už v roku 447, teda skôr ako Rím v roku 451 na Chalcedónskom koncile poznal a prijal Vyznanie viery z roku 381. Používanie tejto formuly vo Vyznaní viery sa pozvoľna (medzi 8. až 11. storočím) pripúšťalo v latinskej liturgii. Zavedenie výrazu Filioque do Nicejsko-carihradského vyznania viery do latinskej liturgie je však ešte aj dnes príčinou nezhody s pravoslávnymi cirkvami.
1064 Záverečné „Amen“ Vyznania viery opakuje teda a potvrdzuje jeho prvé slovo: „Verím.“ Veriť znamená povedať „Amen“ Božím slovám, prisľúbeniam a prikázaniam, znamená úplne sa spoľahnúť na toho, ktorý je „Amen“ nekonečnej lásky a dokonalej vernosti. Každodenný kresťanský život bude teda „Amen“ onomu „Verím“ Vyznania viery nášho krstu: (197, 2101)
„Nech ti je tvoje Vyznanie viery akoby zrkadlom. Pozoruj sa v ňom, aby si videl, či veríš všetko, čo vyznávaš, že veríš, a raduj sa každý deň zo svojej viery.“
206 Keď Boh zjavuje svoje tajomné meno YHWH, čiže „Ja som ten, ktorý je“ alebo „Ja som ten, ktorý som“, alebo aj „Ja som, ktorý som“, hovorí, kto je a akým menom ho treba volať. Toto Božie meno je tajomné, ako je tajomstvom sám Boh. Je to zjavené meno a zároveň je to akoby odmietnutie mena, a práve preto najlepšie vyjadruje Boha ako toho, ktorý je a nekonečne prevyšuje všetko, (43) čo môžeme pochopiť alebo vysloviť: On je „skrytý Boh“ (Iz 45,15) , jeho meno je nevýslovné a pritom je to Boh, ktorý je blízky ľuďom.
230 Hoci sa Boh zjavuje, ostáva nevýslovným tajomstvom: „Keby si [ho] pochopil, nebol by Bohom.“
404 Ako sa Adamov hriech stal hriechom všetkých jeho potomkov? Celé ľudské pokolenie je v Adamovi „akoby jedným telom jediného človeka“. Pre túto „jednotu ľudského pokolenia“ (360) sú všetci ľudia zatiahnutí do Adamovho hriechu, ako sú všetci zahrnutí do Kristovej spravodlivosti. No i tak je prenášanie prvotného hriechu tajomstvom, (50) ktoré nemôžeme úplne pochopiť. Zo Zjavenia však vieme, že Adam dostal prvotnú svätosť a spravodlivosť nielen pre seba, ale pre celú ľudskú prirodzenosť. Vo chvíli, keď Adam a Eva podliehajú Pokušiteľovi, páchajú osobný hriech, ale tento hriech zasahuje ľudskú prirodzenosť, ktorú budú prenášať v padlom stave. Je to hriech ktorý sa bude prenášať na celé ľudstvo rozmnožovaním, to jest prenášaním ľudskej prirodzenosti pozbavenej prvotnej svätosti a spravodlivosti. Preto sa dedičný hriech volá „hriechom“ v analogickom zmysle: je to hriech „zdedený“, nie spáchaný, je to stav, nie čin.
517 Celý Kristov život je tajomstvom vykúpenia. (606) Vykúpenie dostávame predovšetkým skrze krv vyliatu na kríži, (1115) ale toto tajomstvo pôsobí v celom Kristovom živote: už v jeho vtelení, ktorým sa stal chudobným, aby nás obohatil svojou chudobou; V jeho skrytom živote, ktorý jeho poslušnosťou napráva našu neposlušnosť; v jeho slove, ktoré očisťuje jeho poslucháčov; v jeho uzdraveniach a vyháňaniach diablov, ktorými „vzal na seba naše slabosti a niesol naše choroby“ (Mt 8,17) ; v jeho zmŕtvychvstaní, ktorým nás ospravodlivuje.
518 Celý Kristov život (668, 2748) je tajomstvom rekapitulácie (obnovenia a zjednotenia). Všetko, čo Ježiš Kristus konal, hovoril a trpel, malo za cieľ znova uviesť padlého človeka do jeho pôvodného povolania:
„Keď sa vtelil a stal sa človekom, zhrnul v sebe dlhý vývoj ľudstva a v krátkom čase nám zaslúžil spásu, aby sme to, čo sme stratili v Adamovi, totiž že sme boli [stvorení] na Boží obraz a podobu, znova dostali v Kristovi Ježišovi.“ „Preto Kristus prešiel aj každým obdobím života, aby tak všetkým vrátil spoločenstvo s Bohom.“
526 „Stať sa dieťaťom“ vo vzťahu k Bohu je podmienkou na vstup do Kráľovstva. Preto sa treba ponížiť, stať sa maličkým, ba viac: treba sa „znova narodiť“ (Jn 3,7) , narodiť sa z Boha, aby sme sa stali „Božími deťmi“ (Jn 1,12) . Tajomstvo Vianoc sa v nás uskutočňuje, keď sa v nás utvára Kristus. Vianoce sú tajomstvom tejto „obdivuhodnej výmeny“:
Aká obdivuhodná výmena! Stvoriteľ ľudského pokolenia si vzal ľudskú dušu i telo a narodil sa z Panny; bez pričinenia človeka sa stal človekom a dal nám účasť na svojom božstve.“ (460)
540 Pokúšanie Ježiša (2119) ukazuje, akým spôsobom má Boží Syn plniť poslanie Mesiáša v protiklade k spôsobu, aký mu navrhuje satan a aký mu chcú prisúdiť ľudia. preto Kristus zvíťazil (519, 2849) nad Pokušiteľom pre nás: „Veď nemáme veľkňaza, ktorý by nemohol cítiť s našimi slabosťami; veď bol podobne skúšaný vo všetkom okrem hriechu“ (Hebr 4,15) . Cirkev sa každý rok počas štyridsiatich dní Pôstneho obdobia (1438) spája s Ježišovým tajomstvom na púšti.
542 Ježiš Kristus je v strede tohto zhromaždenia ľudí v „Božej rodine“. (2233) Zvoláva ich okolo seba svojím slovom, svojimi znameniami, ktoré robia zjavným Božie kráľovstvo, a rozoslaním svojich učeníkov. Príchod svojho kráľovstva uskutoční najmä veľkým tajomstvom svojej Veľkej noci: svojou smrťou na kríži a svojím zmŕtvychvstaním. „A ja, až budem vyzdvihnutý od zeme, všetkých pritiahnem k sebe“ (789) (Jn 12,32) . K tomuto zjednoteniu s Kristom sú povolaní všetci ľudia.
618 Kríž je jediná obeta Krista, ktorý je jediný „prostredník medzi Bohom a ľuďmi“ (1Tim 2,5) . Keďže sa však vo svojej vtelenej osobe „určitým spôsobom zjednotil s každým človekom“, „dáva všetkým možnosť, aby sa spôsobom známym Bohu stali účastnými na tomto veľkonočnom tajomstve“. On sám vyzýva svojich učeníkov, (1368, 1460) aby vzali svoj kríž a nasledovali ho, lebo on trpel za nás a zanechal nám príklad, aby sme kráčali v jeho šľapajach. Chce totiž do svojej vykupiteľskej obety (307, 2100) zapojiť aj tých, ktorí okusujú jej dobrodenie ako prví. To sa vo vrcholnej miere uskutočňuje v osobe jeho Matky, (964) ktorá je s tajomstvom jeho vykupiteľského utrpenia spojená vnútornejšie než ktokoľvek iný:
„Kríž je jediný a pravý rebrík do raja a okrem neho niet iného, po ktorom by sa dalo vystúpiť do neba.“
624 Ježiš „z Božej milosti okúsil smrť za všetkých“ (Hebr 2,9) . Boh vo svojom pláne spásy stanovil, aby jeho Syn nielen „zomrel za naše hriechy“ (1Kor 15,3) , ale aby aj „okúsil smrť“, čiže aby poznal stav smrti, stav oddelenia svojej duše od tela, a to od chvíle, keď vydýchol na kríži, (362, 1005) až do chvíle, keď vstal z mŕtvych. Tento stav mŕtveho Krista je tajomstvom hrobu a zostúpenia k zosnulým. Je to tajomstvo Bielej soboty, keď Kristus uložený do hrobu naznačuje veľký sobotný odpočinok Boha (343) po zavŕšení spásy ľudí, ktorá prináša pokoj celému vesmíru.
653 Ježišovo zmŕtvychvstanie potvrdzuje pravdu o jeho božstve. (445) On sám povedal: „Keď vyzdvihnete Syna človeka, poznáte, že Ja som“ (Jn 8,28) . Zmŕtvychvstanie Ukrižovaného dokazuje, že on je skutočne „Ja som“, Boží Syn a sám Boh. Svätý Pavol mohol pred Židmi vyhlásiť: „A my vám zvestujeme, že prisľúbenie, ktoré dostali naši otcovia, Boh splnil ich deťom, keď nám vzkriesil Ježiša, ako je aj v druhom žalme napísané: ,Ty si môj syn. Ja som ťa dnes splodil‘“ (Sk 13,32-33) . Kristovo zmŕtvychvstanie je úzko späté s tajomstvom vtelenia Božieho Syna. (422, 461) Je jeho zavŕšením podľa večného Božieho plánu.
773 Toto spoločenstvo ľudí s Bohom prostredníctvom lásky, ktorá „nikdy nezanikne“ (1Kor 13,8) , je v Cirkvi cieľom, ktorý určuje všetko, čo je v nej sviatostným prostriedkom viazaným na tento pominuteľný svet. (671) „Jej štruktúra je úplne zameraná na svätosť Kristových údov. A svätosť sa hodnotí podľa ,veľkého tajomstva‘, (972) v ktorom Nevesta odpovedá svojím darom lásky na dar Ženícha.“ Mária nás všetkých predchádza vo svätosti, ktorá je tajomstvom Cirkvi, ako Nevesta, „na ktorej niet škvrny ani vrásky“ (Ef 5,27) . Preto „mariánska dimenzia Cirkvi predchádza jej petrovskú dimenziu“.
774 Grécke slovo mysterion bolo preložené do latinčiny dvoma výrazmi: mysterium a sacramentum. (1075) V ďalšom vysvetľovaní výraz sacramentum (sviatosť) vyjadruje skôr viditeľný znak skrytej skutočnosti spásy, ktorá sa označuje výrazom mysterium (tajomstvo). V tomto zmysle je sám Kristus tajomstvom spásy: „Niet iného Božieho tajomstva, iba Kristus.“ (515) Spasiteľné dielo jeho svätej a posväcujúcej ľudskej prirodzenosti je sviatosťou spásy, (2014) ktorá sa prejavuje a pôsobí vo sviatostiach Cirkvi (Východné cirkvi ich volajú aj „svätými tajomstvami“). Sedem sviatostí sú znaky a nástroje (signa et instrumenta), ktorými Duch Svätý šíri milosť Krista, (1116) ktorý je Hlavou v Cirkvi, ktorá je jeho telom. Cirkev teda obsahuje a udeľuje neviditeľnú milosť, ktorej je znakom. V tomto analogickom zmysle sa volá „sviatosťou“.
973 Keď Mária pri zvestovaní vyslovuje svoje „Fiat“ („staň sa“) a tak súhlasí s tajomstvom vtelenia, už spolupracuje na celom diele, ktoré má uskutočniť jej Syn. Ona je Matkou všade tam, kde on je Spasiteľom a Hlavou tajomného tela.
1067 „Toto dielo vykúpenia ľudstva a dokonalej oslavy Boha, ktorého predohrou boli veľké Božie skutky uprostred ľudu Starého zákona, uskutočnil Kristus Pán predovšetkým veľkonočným tajomstvom svojho požehnaného umučenia, zmŕtvychvstania a slávneho nanebovstúpenia. V tomto tajomstve ,svojou smrťou našu smrť premohol a svojím zmŕtvychvstaním obnovil nám život‘. Lebo z boku Krista zosnulého na kríži sa zrodilo obdivuhodné tajomstvo celej Cirkvi.“ (571) Preto Cirkev v liturgii slávi predovšetkým veľkonočné tajomstvo, ktorým Kristus zavŕšil dielo našej spásy.
1617 Celý kresťanský život nesie znak lásky Krista a Cirkvi (796) ako lásky ženícha a nevesty. Už krst, ktorý začleňuje do Božieho ľudu, je svadobným tajomstvom; je takpovediac svadobným kúpeľom, ktorý predchádza svadobnú hostinu – Eucharistiu. Kresťanské manželstvo je zasa účinným znakom, sviatosťou zmluvy medzi Kristom a Cirkvou. Keďže manželstvo medzi pokrstenými naznačuje a udeľuje milosť, je pravou sviatosťou Novej zmluvy.
1621 V latinskom obrade sa sviatosť manželstva medzi dvoma veriacimi katolíkmi normálne slávi počas svätej omše vzhľadom na to, že všetky sviatosti sú späté s Kristovým veľkonočným tajomstvom. (1323) V Eucharistii sa uskutočňuje pamiatka Novej zmluvy, ktorou sa Kristus navždy spojil s Cirkvou, svojou milovanou nevestou, za ktorú vydal seba samého. Je teda vhodné, aby manželia spečatili svoj súhlas dať sa jeden druhému obetou svojich životov tým, že ju spoja s obetou Krista za svoju Cirkev, (1368) sprítomnenou v eucharistickej obete, a prijmú Eucharistiu, aby účasťou na tom istom Kristovom tele a na tej istej Kristovej krvi boli „jedno telo“ v Kristovi.
2469 „Ľudia by nemohli spolunažívať, keby si vzájomne nedôverovali, t. j., keby si navzájom nehovorili pravdu.“ Čnosť pravdivosti dáva spravodlivo druhému, čo mu patrí. (1807) Pravdovravnosť zachováva správny stred medzi tým, čo treba povedať, a tajomstvom, ktoré treba zachovať: zahŕňa v sebe čestnosť a diskrétnosť. Na základe spravodlivosti „je človek povinný druhému čestne vyjaviť pravdu“.
2603 Evanjelisti zachovali dve výslovnejšie Ježišove modlitby z čias jeho verejného účinkovania. Každá z nich sa začína vzdávaním vďaky. (2637) V prvej Ježiš vyznáva Otca, uznáva ho a zvelebuje, pretože skryl tajomstvá Božieho kráľovstva pred tými, čo sa považujú za múdrych, a zjavil ich „maličkým“ (chudobným z blahoslavenstiev). (2546) Jeho dojatie: „Áno, Otče“ vyjadruje hĺbku jeho srdca, jeho súhlas s tým, „čo sa páči“ Otcovi, (494) a to ako ozvenu slov „Nech sa stane“ jeho Matky vo chvíli jeho počatia a ako predohru toho, čo povie Otcovi vo svojej smrteľnej úzkosti. Celá Ježišova modlitba je v tomto láskyplnom súhlase jeho ľudského srdca s „tajomstvom… vôle“ Otca (Efl ,9) .
2751 A napokon v tejto veľkňazskej modlitbe nám Ježiš zjavuje a dáva nerozlučiteľné „poznanie“ Otca a Syna, (240) ktoré je samotným tajomstvom života modlitby.
114 3. Napokon treba brať do úvahy analógiu viery. (90) Pod „analógiou viery“ rozumieme spojitosť právd viery navzájom a v celom pláne Zjavenia.
156 Dôvodom viery nie je to, že sa zjavené pravdy javia ako pravdivé a pochopiteľné svetlu nášho prirodzeného rozumu. Veríme „pre autoritu samého Boha, (1063) ktorý zjavuje a ktorý sa nemôže mýliť ani nemôže klamať“. „Aby však poslušnosť našej viery bola primeraná rozumu, (2465) Boh chcel, aby sa k vnútornej pomoci Ducha Svätého pripojili vonkajšie dôkazy jeho Zjavenia.“ A tak zázraky Krista a svätých, (548) proroctvá, šírenie Cirkvi a jej svätosť, jej plodnosť a stabilnosť sú „úplne spoľahlivé znaky Božieho zjavenia, (812) primerané chápavosti všetkých“, sú dôvody vierohodnosti, z ktorých vidno, že „súhlas viery vôbec nie je slepým hnutím ducha“.
171 Cirkev, ktorá je „stĺp a opora pravdy“ (1Tim 3,15) , verne opatruje „vieru, raz navždy odovzdanú svätým“ (78, 84, 857) (Júd 3) . Uchováva v pamäti Kristove slová a z pokolenia na pokolenie odovzdáva vyznanie viery apoštolov. Podobne ako matka učí svoje deti hovoriť a tým aj chápať iných a komunikovať s nimi, tak nás naša matka Cirkev učí reč viery, (185) aby nás uviedla do chápania a života viery.
187 Tieto súhrny viery sa volajú „vyznania viery“, lebo zhŕňajú vieru, ktorú vyznávajú kresťania. Volajú sa aj „Krédo“, lebo v latinčine sa zvyčajne začínajú slovom Credo („Verím“). A volajú sa aj „symboly viery“.
188 Grécke slovo symbolon znamenalo polovicu rozlomenej veci (napríklad pečate), ktorá slúžila ako poznávací znak. Rozlomené časti sa prikladali k sebe, aby sa overila totožnosť nositeľa. „Symbol viery“ je teda poznávacím znakom i znakom spoločenstva medzi veriacimi. Slovo symbolon neskôr označovalo kompendium, zbierku alebo súhrn. „Symbol viery“ je súhrn hlavných právd viery. Preto je prvým a základným orientačným bodom katechézy.
192 V priebehu storočí ako odpoveď na potreby rozličných období vznikali mnohé vyznania alebo symboly viery: symboly rôznych apoštolských a starobylých cirkví, Symbol „Quicumque“, nazývaný aj Atanázov, vyznania viery niektorých koncilov (Toledského, Lateránskeho, Lyonského, Tridentského ) alebo niektorých pápežov, napríklad „Fides Damasi“ alebo „Vyznanie viery Božieho ľudu“ napísané Pavlom VI. (1968).
196 Náš výklad viery sa bude pridržiavať Apoštolského vyznania viery, ktoré v istom zmysle predstavuje „najstarší rímsky katechizmus“. Výklad však budeme stále dopĺňať odkazmi na Nicejsko-carihradské vyznanie viery, ktoré je v mnohých bodoch vyjadrené rozvinutejšie a podrobnejšie.
197 Vyznanie našej viery, (1064) ktorá dáva život, prijímame tak ako v deň nášho krstu, keď celý náš život bol zverený „tomu učeniu“ (Rim 6,17) . Vyslovovať s vierou Vyznanie viery znamená vstúpiť do spoločenstva s Bohom Otcom, Synom a Duchom Svätým, ako aj do spoločenstva s celou Cirkvou, ktorá nám odovzdáva vieru a v ktorej lone veríme:
„Symbol [viery] je duchovnou pečaťou… (1274) je rozjímaním nášho srdca a akoby stále prítomnou strážou; je bezpochyby pokladom našej duše.“
429 Z tohto láskyplného poznania Krista sa rodí túžba ohlasovať ho, (851) „evanjelizovať“ a privádzať iných k súhlasu viery v neho. Ale zároveň sa pociťuje potreba túto vieru čoraz lepšie poznať. Preto podľa poradia Vyznania viery sa uvedú najprv Ježišove hlavné tituly: Kristus, Boží Syn, Pán (2. článok). Vo Vyznaní viery sa potom vyznávajú hlavné tajomstvá Kristovho života: tajomstvo jeho vtelenia (3. článok), jeho Veľkej noci (4. a 5. článok) a napokon jeho oslávenia (6. a 7. článok).
