Výsledky hľadania: 512-560
512 Pokiaľ ide o Kristov život, Vyznanie viery hovorí len o tajomstve vtelenia (počatia a narodenia) a o tajomstve Veľkej noci (utrpenia, ukrižovania, smrti, pochovania, zostúpenia k zosnulým, zmŕtvychvstania a nanebovstúpenia). Výslovne nehovorí nič o tajomstvách Ježišovho skrytého a verejného života; ale články viery týkajúce sa Ježišovho vtelenia a jeho Veľkej noci osvetľujú celý Kristov pozemský život. (1163) Všetko, „čo Ježiš robil a učil od začiatku až do dňa, keď… bol vzatý do neba“ (Sk 1,1-2) , treba vidieť vo svetle tajomstva Vianoc a tajomstva Veľkej noci.
513 Katechéza (426, 561) má podľa okolností rozvinúť celé bohatstvo Ježišových tajomstiev. Na tomto mieste stačí poukázať na niektoré prvky, ktoré sú spoločné všetkým tajomstvám Kristovho života (I), a potom načrtnúť hlavné tajomstvá Ježišovho skrytého (II) a verejného života (III).
514 Mnohé veci týkajúce sa Ježiša, ktoré upútavajú ľudskú zvedavosť, nie sú uvedené v evanjeliách. Skoro nič sa nehovorí o jeho živote v Nazarete, ba neopisuje sa ani veľká časť jeho verejného života. To, čo je v evanjeliách, „je napísané, aby ste verili, že Ježiš je Mesiáš, Boží Syn, a aby ste vierou mali život v jeho mene“ (Jn 20,31) .
515 Evanjeliá (126) napísali ľudia, ktorí boli medzi prvými, čo uverili, a chceli sa o túto vieru podeliť s inými. Keďže vierou poznali, kto je Ježiš, mohli vidieť a ukázať aj iným stopy jeho tajomstva v celom jeho pozemskom živote. Od plienok jeho narodenia až po ocot jeho umučenia a šatku jeho vzkriesenia je všetko v Ježišovom živote znakom jeho tajomstva. Prostredníctvom jeho skutkov, jeho zázrakov a slov bolo zjavené, že „v ňom telesne prebýva celá plnosť božstva“ (Kol 2,9) . Jeho ľudská prirodzenosť sa tak javí ako „sviatosť“, (609, 774) čiže ako znak a nástroj jeho božstva a spásy, ktorú so sebou prináša: čo bolo v jeho pozemskom živote viditeľné, privádzalo k neviditeľnému tajomstvu jeho Božieho synovstva a jeho vykupiteľského poslania. (477)
516 Celý Kristov život je zjavením Otca: (65) jeho slová a skutky, jeho mlčanie a utrpenie, jeho spôsob bytia a hovorenia. Ježiš môže povedať: „Kto vidí mňa, vidí Otca“ (Jn 14,9) a Otec zasa: „Toto je môj vyvolený Syn, počúvajte ho“ (Lk 9,35) . Keďže sa náš Pán stal človekom, aby plnil Otcovu vôľu, aj najmenšie črty jeho tajomstiev nám zjavujú Božiu lásku k nám. (2708)
517 Celý Kristov život je tajomstvom vykúpenia. (606) Vykúpenie dostávame predovšetkým skrze krv vyliatu na kríži, (1115) ale toto tajomstvo pôsobí v celom Kristovom živote: už v jeho vtelení, ktorým sa stal chudobným, aby nás obohatil svojou chudobou; V jeho skrytom živote, ktorý jeho poslušnosťou napráva našu neposlušnosť; v jeho slove, ktoré očisťuje jeho poslucháčov; v jeho uzdraveniach a vyháňaniach diablov, ktorými „vzal na seba naše slabosti a niesol naše choroby“ (Mt 8,17) ; v jeho zmŕtvychvstaní, ktorým nás ospravodlivuje.
518 Celý Kristov život (668, 2748) je tajomstvom rekapitulácie (obnovenia a zjednotenia). Všetko, čo Ježiš Kristus konal, hovoril a trpel, malo za cieľ znova uviesť padlého človeka do jeho pôvodného povolania:
„Keď sa vtelil a stal sa človekom, zhrnul v sebe dlhý vývoj ľudstva a v krátkom čase nám zaslúžil spásu, aby sme to, čo sme stratili v Adamovi, totiž že sme boli [stvorení] na Boží obraz a podobu, znova dostali v Kristovi Ježišovi.“ „Preto Kristus prešiel aj každým obdobím života, aby tak všetkým vrátil spoločenstvo s Bohom.“
519 Celé Kristovo bohatstvo (793) „je určené každému človekovi a pre každého je dobrom“. (602) Kristus nežil svoj život pre seba, ale pre nás, a to od svojho vtelenia „pre nás ľudí a pre našu spásu“ až po svoju smrť „za naše hriechy“ (1Kor 15,3) a po svoje zmŕtvychvstanie „pre naše ospravodlivenie“ (Rim 4,25) . Ešte aj teraz je naším zástancom u Otca, „lebo žije stále, aby sa… prihováral“ (Hebr 7,25) za nás. So všetkým, čo raz navždy pre nás prežil a pretrpel, (1085) zostáva naveky „za nás“ prítomný „pred Božou tvárou“ (Hebr 9,24) .
520 Ježiš sa v celom svojom živote prejavuje ako náš vzor. (459) Je „dokonalý človek“, ktorý nás pozýva, aby sme sa stali jeho učeníkmi a nasledovali ho: (359) svojou poníženosťou nám dal príklad, ktorý máme nasledovať, (2607) svojou modlitbou priťahuje k modlitbe, svojou chudobou vyzýva, aby sme dobrovoľne prijímali núdzu a prenasledovanie.
521 Kristus spôsobuje, aby sme všetko, čo žil on, mohli žiť v ňom (2715) a on to mohol žiť v nás. (1391) „Boží Syn sa svojím vtelením určitým spôsobom zjednotil s každým človekom.“ Sme povolaní, aby sme boli jedno s ním; ako údom svojho tela nám dáva účasť na tom, čo prežil vo svojom tele pre nás a ako náš vzor:
„Musíme predlžovať a uskutočňovať v sebe Ježišove stavy a tajomstvá a často ho prosiť, aby ich završoval a uskutočňoval v nás a v celej svojej Cirkvi… Veď Boží Syn má v úmysle dať nám účasť na svojich tajomstvách a určitým spôsobom ich rozvíjať a v nich pokračovať v nás a v celej svojej Cirkvi,… a to tak milosťami, ktoré nám chce udeliť, ako aj účinkami, ktoré v nás chce týmito tajomstvami spôsobiť. Takto ich v nás chce uskutočňovať“
522 Príchod Božieho Syna na svet je taká nesmierna udalosť, že ju Boh pripravoval počas stáročí. (711, 762) Obrady a obety, obrazy a symboly „Prvej zmluvy“ (Hebr 9,15) , to všetko Boh zameriava na Krista; ohlasuje ho ústami prorokov, ktorí postupne vystupujú v Izraeli. Ešte aj v srdciach pohanov vzbudzuje nejasné očakávanie jeho príchodu.
523 Svätý Ján Krstiteľ je bezprostredným Pánovým predchodcom, (712-720) ktorý bol poslaný, aby mu pripravil cestu Ako „prorok Najvyššieho“ prevyšuje všetkých prorokov, je z nich posledný, ním sa začína evanjelium; už v lone svojej matky pozdravuje Kristov príchod a svoju radosť nachádza v tom, že je „ženíchov priateľ“ (Jn 3,29) ; označuje ho za Božieho Baránka „ktorý sníma hriech sveta“ (Jn 1,29) . Ide pred Ježišom „s Eliášovým duchom a mocou“ (Lkl ,17) a vydáva o ňom svedectvo svojím kázaním, svojím krstom na obrátenie a nakoniec svojou mučeníckou smrťou.
524 Každoročným slávením liturgie Adventu (1171) Cirkev aktualizuje toto očakávanie Mesiáša: keď sa veriaci zapájajú do dlhej prípravy na prvý príchod Spasiteľa, obnovujú v sebe vrúcnu túžbu po jeho druhom príchode. Slávením Predchodcovho narodenia a jeho mučeníckej smrti sa Cirkev pripája k jeho túžbe: „On musí rásť a mňa musí ubúdať“ (Jn 3,30) .
525 Ježiš sa narodil v biednej maštali v chudobnej rodine. Prvými svedkami tejto udalosti sú jednoduchí pastieri. (437) V tejto chudobe sa prejavuje nebeská sláva. (2443) Cirkev neprestáva ospevovať slávu tejto noci:
„Dnes Panna privádza na svet Večného
a zem poskytuje jaskyňu Nedostupnému.
Anjeli s pastiermi ho velebia
a mudrci vedení hviezdou putujú,
lebo sa narodilo pre nás
malé Dieťa, večný Boh!
526 „Stať sa dieťaťom“ vo vzťahu k Bohu je podmienkou na vstup do Kráľovstva. Preto sa treba ponížiť, stať sa maličkým, ba viac: treba sa „znova narodiť“ (Jn 3,7) , narodiť sa z Boha, aby sme sa stali „Božími deťmi“ (Jn 1,12) . Tajomstvo Vianoc sa v nás uskutočňuje, keď sa v nás utvára Kristus. Vianoce sú tajomstvom tejto „obdivuhodnej výmeny“:
Aká obdivuhodná výmena! Stvoriteľ ľudského pokolenia si vzal ľudskú dušu i telo a narodil sa z Panny; bez pričinenia človeka sa stal človekom a dal nám účasť na svojom božstve.“ (460)
527 Ježišova obriezka na ôsmy deň po jeho narodení je znakom jeho začlenenia do Abrahámovho potomstva, do ľudu zmluvy, jeho podriadenosti zákonu (580) a jeho oprávnenia na kult Izraela, na ktorom sa bude zúčastňovať po celý život. Tento znak je predobrazom „Kristovej obriezky“, ktorou je krst. (1214)
528 Zjavenie Pána (Epifánia) je zjavením Ježiša Krista ako Mesiáša Izraela, Božieho Syna a Spasiteľa sveta. Spolu s Ježišovým krstom v Jordáne a so svadbou v Káne Sa slávi poklona Ježišovi zo strany „mudrcov“, ktorí prišli z Východu. V týchto mudrcoch, ktorí sú predstaviteľmi okolitých pohanských náboženstiev, evanjelium vidí prvotiny národov, ktoré prijímajú dobrú zvesť o spáse skrze vtelenie. Príchod mudrcov do Jeruzalema s cieľom pokloniť sa židovskému kráľovi ukazuje, že v mesiášskom svetle Dávidovej hviezdy hľadajú v Izraeli toho, ktorý bude kráľom národov. Ich príchod znamená, že pohania môžu objaviť Ježiša a klaňať sa mu ako Božiemu Synovi a Spasiteľovi sveta, len ak sa obrátia k židom a prijmú od nich mesiášske prisľúbenie, ako sa nachádza v Starom zákone. (711-716) Zjavenie Pána (Epifánia) zvestuje, že všetky národy vstupujú do rodiny patriarchov (122) a nadobúdajú „výsady vyvoleného ľudu“.
529 Obetovanie Ježiša v chráme (583) ho predstavuje ako prvorodeného, ktorý patrí Pánovi. So Simeonom a Annou celé očakávanie Izraela prichádza na stretnutie so svojím Spasiteľom (tak túto udalosť volá byzantská tradícia). Ježiš je uznaný za toľko očakávaného Mesiáša, (439) za „svetlo pohanov“ a „slávu Izraela“, ale aj za „znamenie, ktorému budú odporovať“. Meč bolesti predpovedaný Márii ohlasuje tú inú, dokonalú a jedinú obetu, (614) obetu kríža, ktorá prinesie spásu, ktorú Boh „pripravil pred tvárou všetkých národov“.
530 Útek do Egypta a povraždenie neviniatok sú prejavom toho, ako temnoty odporujú svetlu: „Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali“ (Jn 1,11) . Celý Kristov život bude poznačený prenasledovaním. (574) A jeho vlastní majú na ňom podiel s ním. Jeho návrat z Egypta pripomína exodus a predstavuje Ježiša ako definitívneho osloboditeľa.
531 Počas veľkej časti svojho života Ježiš mal účasť na údele obrovskej väčšiny ľudí: každodenný život bez väčšej nápadnosti, život manuálnej práce, židovský náboženský život podriadený Božiemu zákonu, (2427) život v spoločenstve. O celom tomto období je nám zjavené, že Ježiš bol „poslušný“ svojim rodičom a „vzmáhal sa v múdrosti, veku a v obľube u Boha i u ľudí“ (Lk 2,51-52) .
532 Ježiš svojou poslušnosťou matke a zákonitému otcovi dokonale zachováva štvrté prikázanie. (2214-2220) Táto poslušnosť je pozemským obrazom jeho synovskej poslušnosti nebeskému Otcovi. Ježišova každodenná poslušnosť Jozefovi a Márii ohlasovala a anticipovala poslušnosť vyjadrenú v modlitbe (612) v Getsemanskej záhrade: „Nie moja, ale tvoja vôľa…“ (Lk 22,42) . Kristova poslušnosť v každodenných okolnostiach skrytého života bola už začiatkom diela obnovenia toho, čo zničila Adamova neposlušnosť.
533 Skrytý život v Nazarete umožňuje každému človekovi, aby sa spojil s Ježišom na najvšednejších cestách života:
„Nazaretský dom je škola, v ktorej začíname poznávať Kristov život: je to škola evanjelia… Učí nás predovšetkým mlčaniu. (2717) Kiež by v nás ožila hlboká úcta k mlčaniu, k tomuto obdivuhodnému a nevyhnutne potrebnému postoju ducha… Okrem toho tu vidíme pravý spôsob rodinného života. Nech nám Nazaret pripomína, čo je rodina, jej spoločenstvo lásky, (2204) jej vážna a žiarivá krása, jej posvätná a nedotknuteľná osobitosť… A napokon tu poznávame školu práce. Ó nazaretský domov, dom ,tesárovho Syna‘! Tu predovšetkým by sme chceli pochopiť a osláviť tvrdý, ale vykupujúci zákon ľudskej práce… Tu napokon chceme pozdraviť robotníkov celého sveta a ukázať im ich veľký vzor, ich božského brata.“ (2427)
534 Nájdenie Ježiša v chráme (583) je jediná udalosť, ktorá prerušuje mlčanie evanjelií o rokoch Ježišovho skrytého života. (2599) Ježiš tu dáva tušiť tajomstvo svojho úplného zasvätenia poslaniu, ktoré vyplývalo z jeho Božieho synovstva: „Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?“ (Lk 2,49) . Mária a Jozef „nepochopili“ tieto slová, ale prijali ich s vierou (964) a Mária „zachovávala všetky [tieto] slová vo svojom srdci“ (Lk 2,51) po všetky roky, v ktorých Ježiš zostával skrytý v tichu bežného života.
535 Začiatkom Ježišovho verejného života je jeho krst, ktorý prijal od Jána v Jordáne. Ján „hlásal krst pokánia na odpustenie hriechov“ (719-720) (Lk 3,3) . Prichádzali zástupy hriešnikov, mýtnikov a vojakov, farizejov a saducejov i prostitútok, aby sa mu dali pokrstiť. „Vtedy prišiel Ježiš.“ Krstiteľ váha, Ježiš nalieha – a prijíma krst. (701) Vtedy zostupuje na Ježiša Duch Svätý v podobe holubice a z neba zaznieva hlas: „Toto je môj milovaný Syn“ (Mt 3,13-17) . To je zjavenie („epifánia“) Ježiša ako Mesiáša (438) Izraela a Božieho Syna.
536 Pre Ježiša je jeho krst prijatím a začiatkom jeho poslania ako trpiaceho Služobníka. Dáva sa započítať medzi hriešnikov. (606) Už je „Boží Baránok, ktorý sníma hriech sveta“ (1224) (Jn 1,29) . Už anticipuje „krst“ svojej krvavej smrti. Už prichádza splniť „všetko, čo je spravodlivé“ (Mt 3,15) , čiže úplne sa podriaďuje vôli svojho Otca: z lásky súhlasí s týmto krstom smrti na odpustenie našich hriechov. (444) Na tento súhlas odpovedá hlas Otca, ktorý vkladá do svojho Syna všetko svoje zaľúbenie. (727) Zostupuje Duch Svätý, ktorého má Ježiš v plnosti už od svojho počatia, a „spočinie“ na ňom. Ježiš bude prameňom Ducha pre celé ľudstvo. (739) Pri jeho krste „sa… otvorilo nebo“ (Mt 3,16) , ktoré zatvoril Adamov hriech. A zostúpenie Ježiša a Ducha Svätého posvätilo vody ako predzvesť nového stvorenia.
537 Krst sviatostne pripodobňuje kresťana Ježišovi, (1262) ktorý vo svojom krste anticipuje svoju smrť a svoje zmŕtvychvstanie. Kresťan má vstúpiť do tohto tajomstva pokorného zníženia sa a kajúcnosti, zostúpiť s Ježišom do vody, aby spolu s ním vystúpil, a znovu sa narodiť z vody a z Ducha, aby sa v Synovi stal Otcovým milovaným synom a žil „novým životom“ (Rim 6,4) :
„Krstom sa pochovajme s Kristom, aby sme s ním vstali z mŕtvych; (628) zostúpme s ním, aby sme spolu s ním boli aj povýšení; vystúpme s ním, aby sme spolu s ním boli aj oslávení.“
Tak sa stalo, „že z toho, čo sa odohralo v Kristovi, sme poznali, že po kúpeli vodou zlieta na nás z nebeských brán Duch Svätý a preniká nás pomazaním nebeskej slávy a že po adoptovaní hlasom Otca sa stávame [Božími] synmi.“
538 Evanjeliá hovoria o čase Ježišovej samoty na púšti hneď po tom, ako prijal krst od Jána. Ježiš „pobádaný Duchom“ na púšť zostáva tam štyridsať dní bez jedla; žije medzi divou zverou a anjeli mu posluhujú. (394) Keď sa tento čas končí, satan ho trikrát pokúša tým, že podrobuje skúške jeho synovský vzťah k Bohu. (518) Ježiš odráža tieto útoky, ktoré sú opakovaním Adamovho pokušenia v raji a Izraela na púšti, a diabol „na čas od neho odišiel“ (Lk 4,13) .
539 Evanjelisti poukazujú na spasiteľný význam tejto tajomnej udalosti. Ježiš je nový Adam, ktorý zostáva verný tam, (397) kde prvý Adam podľahol pokušeniu. Ježiš dokonale plní povolanie Izraela. Na rozdiel od tých, ktorí kedysi štyridsať rokov pokúšali Boha na púšti, Ježiš Kristus sa zjavuje ako Boží Služobník, úplne poslušný Božej vôli. Tak víťazí nad diablom: „Poviazal silného“, aby mu vzal jeho korisť. (385) Ježišovo víťazstvo nad Pokušiteľom na púšti anticipuje víťazstvo umučenia, vrcholnej poslušnosti jeho synovskej lásky k Otcovi. (609)
540 Pokúšanie Ježiša (2119) ukazuje, akým spôsobom má Boží Syn plniť poslanie Mesiáša v protiklade k spôsobu, aký mu navrhuje satan a aký mu chcú prisúdiť ľudia. preto Kristus zvíťazil (519, 2849) nad Pokušiteľom pre nás: „Veď nemáme veľkňaza, ktorý by nemohol cítiť s našimi slabosťami; veď bol podobne skúšaný vo všetkom okrem hriechu“ (Hebr 4,15) . Cirkev sa každý rok počas štyridsiatich dní Pôstneho obdobia (1438) spája s Ježišovým tajomstvom na púšti.
541 „Keď Jána uväznili, Ježiš prišiel do Galiley a hlásal Božie evanjelium. Hovoril: ,Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. (2816) Kajajte sa a verte evanjeliu‘“ (Mk 1,15) . „Preto Kristus, aby splnil Otcovu vôľu, (763) založil na zemi nebeské kráľovstvo.“ A Otcova vôľa je „povzniesť ľudí k účasti na Božom živote“. Robí to tak, že zhromažďuje ľudí okolo svojho Syna Ježiša Krista. (669, 768) Týmto zhromaždením je Cirkev, ktorá je na zemi „zárodkom a počiatkom“ Božieho kráľovstva. (865)
542 Ježiš Kristus je v strede tohto zhromaždenia ľudí v „Božej rodine“. (2233) Zvoláva ich okolo seba svojím slovom, svojimi znameniami, ktoré robia zjavným Božie kráľovstvo, a rozoslaním svojich učeníkov. Príchod svojho kráľovstva uskutoční najmä veľkým tajomstvom svojej Veľkej noci: svojou smrťou na kríži a svojím zmŕtvychvstaním. „A ja, až budem vyzdvihnutý od zeme, všetkých pritiahnem k sebe“ (789) (Jn 12,32) . K tomuto zjednoteniu s Kristom sú povolaní všetci ľudia.
543 Všetci ľudia sú povolaní vojsť do Kráľovstva. Toto mesiášske kráľovstvo, ohlasované najprv synom Izraela, má prijať ľudí zo všetkých národov. (764) Kto chce doň vojsť, musí prijať Ježišovo slovo:
„Pánovo slovo sa totiž prirovnáva semenu, ktoré sa seje na pole: tí, čo ho počúvajú s vierou a sú pričlenení ku Kristovmu maličkému stádu, prijali samo Kráľovstvo. Semeno potom vlastnou silou klíči a rastie až do času žatvy.“
544 Kráľovstvo patrí chudobným a maličkým, (709) čiže tým, ktorí ho prijali s pokorným srdcom. (2443) Ježiš je poslaný hlásať „evanjelium chudobným“ (Lk 4,18) . (2546) Vyhlasuje ich za blahoslavených, „lebo ich je nebeské kráľovstvo“ (Mt 5,3) . Týmto „maličkým“ Otec láskavo zjavil, čo ostáva skryté pred múdrymi a rozumnými. Ježiš má účasť na živote chudobných od jasieľ až po kríž; zo skúsenosti vie, čo je hlad, smäd a nedostatok. Ba viac, stotožňuje sa s chudobnými každého druhu a činorodú lásku k nim kladie ako podmienku na vstup do svojho kráľovstva.
545 Ježiš pozýva hriešnikov k stolu Kráľovstva: (1443) „Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov“ (Mk 2,17) . (588) Vyzýva ich, aby sa obrátili, lebo bez toho nie je možné vojsť do Kráľovstva; (1846) slovom i skutkom im však ukazuje bezhraničné milosrdenstvo svojho Otca voči nim (1439) a nesmiernu radosť v nebi… nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie“ (Lk 15,7) . Vrcholným dôkazom tejto lásky bude obeta jeho vlastného života „na odpustenie hriechov“ (Mt 26,28) .
546 Ježiš volá do Kráľovstva podobenstvami, (2613) ktoré sú typickou črtou jeho učenia. Nimi pozýva na hostinu Kráľovstva, ale žiada aj radikálnu voľbu: kto chce získať Kráľovstvo, musí obetovať všetko; slová nestačia, vyžadujú sa skutky. Podobenstvá sú pre človeka akoby zrkadlá: Prijíma slovo ako skalnatá pôda alebo ako dobrá zem? Čo robí s talentami, ktoré dostal? Ježiš a prítomnosť Kráľovstva na tomto svete sú tajomným spôsobom v strede podobenstiev. Treba vojsť do Kráľovstva, čiže stať sa Kristovým učeníkom, aby človek poznal „tajomstvá nebeského kráľovstva“ (542) (Mt 13,11) . Pre tých, čo ostávajú „vonku“, všetko zostáva záhadou.
547 Ježiš sprevádza svoje slová (670) mnohými „mocnými činmi, divmi a znameniami“ (Sk 2,22) , ktoré ukazujú, že Kráľovstvo je prítomné v ňom. Dosvedčujú, že Ježiš je predpovedaný Mesiáš. (439)
548 Znamenia, ktoré robí Ježiš, svedčia o tom, že ho poslal Otec. Vyzývajú veriť v neho. Tým, čo sa na neho obracajú s vierou, (156) udeľuje, o čo prosia. A tak zázraky posilňujú vieru (2616) v toho, ktorý koná skutky svojho Otca: dosvedčujú, že je Boží Syn. (574) Ale môžu byť aj príležitosťou na pohoršenie. Nemajú za cieľ ukájať zvedavosť a túžby po čaroch. Napriek takým zrejmým zázrakom niektorí Ježiša odmietajú; (447) dokonca ho obviňujú, že koná mocou zlých duchov.
549 Keď Ježiš oslobodil niektorých ľudí od pozemského zla, akým je hlad, nespravodlivosť, choroba a smrť, vykonal mesiášske znamenia. (1503) Neprišiel však preto, aby odstránil všetko zlo na svete, ale aby vyslobodil ľudí z najťažšieho otroctva, z otroctva hriechu, (440) ktoré im prekáža v ich povolaní Božích detí a spôsobuje všetky ich ľudské zotročenia.
550 Príchod Božieho kráľovstva je porážkou satanovho kráľovstva: (394) „Ale ak ja Božím Duchom vyháňam zlých duchov, potom k vám prišlo Božie kráľovstvo“ (Mt 12,28) . Ježišove exorcizmy vyslobodzujú ľudí (1673) z moci zlých duchov. Anticipujú Ježišovo veľké víťazstvo nad „kniežaťom tohto sveta“ (Jn 12,31) . Božie kráľovstvo bude definitívne nastolené Kristovým krížom: (440, 2816) „Z dreva [kríža] vládol Boh – Regnavit a ligno Deus.“
551 Ježiš si hneď na začiatku svojho verejného života (858) zvolil dvanásť mužov, aby boli s ním a mali účasť na jeho poslaní. Dal im účasť na svojej moci a poslal ich „hlásať Božie kráľovstvo a uzdravovať chorých“ (Lk 9,2) . Zostávajú navždy pridružení ku Kristovmu kráľovstvu, (765) lebo prostredníctvom nich on sám riadi Cirkev:
„Ja vám dávam kráľovstvo, ako ho môj Otec dal mne, aby ste jedli a pili pri mojom stole v mojom kráľovstve, sedeli na trónoch a súdili dvanásť kmeňov Izraela“ (Lk 22,29-30) .
552 V zbore Dvanástich má Šimon Peter prvé miesto. (880) Ježiš mu zveril výnimočné poslanie. (153) Vďaka zjaveniu, ktoré dostal od Otca, Peter vyznal: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha“ (442) (Mt 16,16) . Náš Pán mu vtedy povedal: „Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu“ (Mt 16,18) . Ježiš Kristus, živý kameň, zaručuje svojej Cirkvi, postavenej na Petrovi, víťazstvo nad mocnosťami smrti. Peter pre vieru, ktorú vyznal, zostane neotrasiteľnou skalou Cirkvi. (424) Jeho poslaním bude strážiť túto vieru, aby nikdy neochabla, a posilňovať v nej svojich bratov.
553 Ježiš udelil Petrovi osobitnú moc: (381) „Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva: čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi“ (Mt 16,19) . „Moc kľúčov“ znamená moc spravovať Boží dom, ktorým je Cirkev. Ježiš, „dobrý pastier“ (Jn 10,11) , potvrdil toto poverenie po svojom zmŕtvychvstaní: „Pas moje ovce“ (Jn 21,15-17) . Moc zväzovať a rozväzovať“ znamená plnú moc rozhrešovať od hriechov, (1445) vyhlasovať úsudky vo veciach učenia viery a vynášať disciplinárne rozhodnutia v Cirkvi. Ježiš udelil túto plnú moc Cirkvi prostredníctvom služby apoštolov a osobitne Petra: jedine jemu výslovne zveril kľúče od Kráľovstva. (641, 881)
554 Odo dňa, keď Peter vyznal, že Ježiš je Kristus, Syn živého Boha, Učiteľ „začal… svojim učeníkom vyjavovať, že musí ísť do Jeruzalema a mnoho trpieť… že ho zabijú, ale tretieho dňa vstane z mŕtvych“ (Mt 16,21) . Peter túto predpoveď odmieta a ostatní ju ani nechápu. Do tohto kontextu je vložená tajomná udalosť Ježišovho premenenia na vysokom vrchu pred tromi svedkami, (697, 2600) ktorých si sám vyvolil: Petrom, Jakubom a Jánom. Ježišova tvár a odev zažiaria oslňujúcim svetlom, zjavujú sa Mojžiš a Eliáš a hovoria „o jeho odchode, ktorý sa mal uskutočniť v Jeruzaleme“ (Lk 9,31) . Zahalí ich oblak a hlas z neba hovorí: „Toto je môj vyvolený Syn, (444) počúvajte ho!“ (Lk 9,35) .
555 Ježiš na chvíľu ukazuje svoju božskú slávu, a tak potvrdzuje Petrovo vyznanie. Dáva aj najavo, že aby mohol vojsť „do svojej slávy“ (Lk 24,26) , musí v Jeruzaleme prejsť cez kríž. (2576, 2583) Mojžiš a Eliáš videli Božiu slávu na vrchu; Zákon a Proroci predpovedali Mesiášovo umučenie. Ježišovo umučenie je skutočne Otcova vôľa: Syn koná ako Boží Služobník. (257) Oblak znamená prítomnosť Ducha Svätého. „Zjavila sa celá Trojica: Otec v hlase, Syn v človekovi, Duch Svätý v jasnom oblaku:“
„Premenil si sa na vrchu a tvoji učeníci kontemplovali tvoju slávu, Kriste, Bože, nakoľko toho boli schopní, aby potom, keď ťa uvidia ukrižovaného, pochopili, že tvoje umučenie bolo dobrovoľné, a aby ohlasovali svetu, že si naozaj odblesk Otca.“
556 Na začiatku verejného života je krst; na prahu Veľkej noci premenenie. Ježišovým krstom „bolo ohlásené tajomstvo prvého znovuzrodenia“: náš krst. Premenenie „je sviatosť druhého znovuzrodenia“: nášho vzkriesenia. Už teraz máme účasť na Pánovom zmŕtvychvstaní skrze Ducha Svätého, (1003) ktorý pôsobí vo sviatostiach Kristovho tela. Premenenie nám dáva vopred okúsiť slávny príchod Ježiša Krista, ktorý „pretvorí naše úbohé telo, aby sa stalo podobným jeho oslávenému telu“ (Flp 3,21) . Pripomína nám však aj to, „že do Božieho kráľovstva máme vojsť cez mnohé súženia“ (Sk 14,22) .
„Peter to ešte nechápal, keď zatúžil žiť s Kristom na vrchu. Zaistil ti to, Peter, po smrti. Teraz však on sám hovorí: Zostúp, aby si sa namáhal na zemi, aby si slúžil na zemi, aby si bol opovrhovaný, ukrižovaný na zemi.
Život zostupuje, aby sa nechal zabiť. Chlieb zostupuje, aby bol hladný; Cesta zostupuje, aby sa unavila na ceste; Prameň zostupuje, aby bol smädný. A ty sa zdráhaš trpieť?“
557 „Keď sa napĺňali dni, v ktoré mal byť vzatý zo sveta, pevne sa rozhodol ísť do Jeruzalema“ (Lk 9,51) . Týmto rozhodnutím naznačil, že vystupuje do Jeruzalema pripravený tam zomrieť. Trikrát predpovedal svoje umučenie a svoje zmŕtvychvstanie. Cestou do Jeruzalema povedal: „Nie je možné, aby prorok zahynul mimo Jeruzalema“ (Lk 13,33) .
558 Ježiš pripomína smrť prorokov, ktorých zabili v Jeruzaleme. A predsa neprestáva vyzývať Jeruzalem, aby sa zhromaždil okolo neho: „Koľko ráz som chcel zhromaždiť tvoje deti, ako sliepka zhromaždiť je svoje kuriatka pod krídla, a nechceli ste!“ (Mt 23,37b) . Keď je už mesto Jeruzalem na dohľad, plače nad ním a znovu vysloví túžbu svojho srdca: „Kiež by si aj ty v tento deň spoznalo, čo ti prináša pokoj! Ale teraz je to skryté tvojim očiam“ (Lk 19,42) .
559 Ako prijme Jeruzalem svojho Mesiáša? Ježiš, ktorý sa vždy vyhol pokusom ľudu urobiť ho kráľom, teraz si volí čas a do podrobností pripravuje svoj mesiášsky vstup do mesta svojho „otca Dávida“ (Lk 1,32) . Pozdravujú ho ako Dávidovho syna, ako toho, ktorý prináša spásu (Hosanna znamená „Spas!“, „Daj spásu!“). A „Kráľ slávy“ (Ž 24,7-10) vstupuje do svojho mesta, „nesie sa… na osliatku“ (Zach 9,9) . Nedobýja dcéru sionskú, obraz svojej Cirkvi, úskokom alebo násilím, ale pokorou, ktorá vydáva svedectvo pravde. Preto v ten deň budú príslušníkmi jeho kráľovstva deti a „Boží chudobní“, (333) ktorí ho s jasotom pozdravujú, ako keď ho anjeli ohlasovali pastierom. Ich nadšené volanie: „Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom“ (1352) (Ž 118,26) , opakuje Cirkev v „Sanctus“ pri slávení Eucharistie ako úvod do pamiatky Pánovej Veľkej noci.
560 Ježišov vstup do Jeruzalema zvestuje príchod Kráľovstva, (550, 2816) ktoré Kráľ Mesiáš uskutoční Veľkou nocou svojej smrti a svojho zmŕtvychvstania. Slávením tohto vstupu na Kvetnú nedeľu liturgia Cirkvi otvára Veľký týždeň. (1169)
