Obsah

STVORITEĽ

4. odsek
STVORITEĽ

279 „Na počiatku stvoril Boh nebo a zem“ (Gn 1,1) . Týmito slávnostnými slovami sa začína Sväté písmo. Vyznanie viery preberá tieto slová, keď vyznáva Boha Otca všemohúceho ako „Stvoriteľa neba i zeme“, „sveta viditeľného i neviditeľného.“ Najprv teda budeme hovoriť o Stvoriteľovi, potom o jeho stvorení a napokon o páde do hriechu, z ktorého nás prišiel vyslobodiť Ježiš Kristus, Boží Syn.

280 Stvorenie je základom „všetkých spasiteľných Božích plánov“, (288) „začiatkom dejín spásy“, ktoré majú svoj vrchol v Kristovi. A naopak, Kristovo tajomstvo je rozhodujúcim svetlom tajomstva stvorenia; zjavuje cieľ, pre ktorý „na počiatku stvoril Boh nebo a zem“ (Gn 1,1) : Boh mal od začiatku na mysli slávu nového stvorenia v Kristovi. (1043)

281 Preto sa čítania Veľkonočnej vigílie, ktorá je slávením nového stvorenia v Kristovi, začínajú opisom stvorenia. (1095) V byzantskej liturgii je tento opis vždy prvým čítaním na vigílie veľkých sviatkov Pána. Podľa svedectva starovekých autorov taký istý postup zachovávala aj príprava katechumenov na krst.

I. Katechéza o stvorení

282 Katechéza o stvorení je mimoriadne dôležitá. Týka sa samých základov ľudského a kresťanského života, lebo vysvetľuje odpoveď kresťanskej viery na základnú otázku, ktorú si kládli a kladú ľudia všetkých čias: „Odkiaľ pochádzame?“ „Kam ideme?“ „Aký je náš pôvod?“ „Aký je náš cieľ?“ „Odkiaľ pochádza a kam smeruje všetko, čo jestvuje?“ Tieto dve otázky, čiže otázku o pôvode a otázku o cieli, nemožno oddeliť. Majú rozhodujúci význam pre zmysel a orientáciu nášho života a nášho konania. (1730)

283 Otázka o pôvode sveta a človeka je predmetom mnohých vedeckých výskumov, ktoré veľmi obohatili naše poznatky o veku a rozmeroch vesmíru, (159) o vznikaní živých foriem, o prvom objavení sa človeka. Tieto objavy nás nabádajú väčšmi obdivovať veľkosť Stvoriteľa a vzdávať mu vďaky za všetky jeho diela (341) a za inteligenciu a vedomosti, ktoré dáva vedcom a bádateľom. Oni môžu povedať so Šalamúnom: „On mi dal neklamnú znalosť vecí, takže poznám stavbu vesmíru i silu živlov…, veď ma o tom poučila múdrosť, tvorkyňa všetkých vecí“ (Múd 7,17-21) .

284 Veľký záujem o tieto výskumy silno podnecuje otázka iného druhu, ktorá presahuje oblasť prírodných vied. Nejde len o to, aby sa vedelo, kedy a ako skutočne vznikol vesmír, ani kedy sa objavil človek, ale skôr o to, aby sa zistilo, aký je zmysel tohto vzniku: či ho riadi náhoda, slepý osud, anonymná nevyhnutnosť, alebo transcendentná, rozumová a dobrá Bytosť, ktorá sa volá Boh. A ak svet pochádza z Božej múdrosti a dobroty, prečo jestvuje zlo? Odkiaľ pochádza? Kto je zaň zodpovedný? Jestvuje oslobodenie od neho?

285 V otázke o pôvode sa kresťanská viera od začiatku stretala s inými odpoveďami, ako dáva ona. Už v dávnych náboženstvách a kultúrach sa vyskytujú početné mýty o pôvode všetkého. Niektorí filozofi tvrdili, že všetko je Boh, že Bohom je svet alebo že vznikanie sveta je vznikaním Boha (panteizmus). Iní hovorili, že svet je nevyhnutnou emanáciou Boha, že vychádza z tohto prameňa (295) a vracia sa k nemu. Iní zasa tvrdili, že jestvujú dva večné princípy, Dobro a Zlo, Svetlo a Tma, ktoré sú medzi sebou v ustavičnom boji (dualizmus, manicheizmus). Podľa niektorých týchto predstáv je svet (aspoň svet hmotný) zlý, produkt akéhosi úpadku, a preto ho treba zavrhnúť alebo prekonať (gnóza). Iní pripúšťajú, že svet urobil Boh, ale tak ako hodinár hodiny: keď ho urobil, nechal ho sám na seba (deizmus). Iní napokon nepripúšťajú nijaký transcendentný pôvod sveta, ale vidia v ňom iba hru večne jestvujúcej hmoty (materializmus). Všetky tieto pokusy o vysvetlenie svedčia, že otázka o pôvode je trvalá a všeobecne platná. (28) Toto hľadanie je človeku vlastné.

286 Ľudský rozum je nepochybne schopný nájsť odpoveď na otázku o pôvode. Veď jestvovanie Boha Stvoriteľa (32) možno s istotou poznať z jeho diel svetlom ľudského rozumu, (37) hoci toto poznanie často zatemňuje a skresľuje omyl. Preto viera posilňuje a osvecuje rozum, aby túto pravdu správne pochopil. „Vierou chápeme, že Božie slovo stvárnilo svety tak, že z neviditeľného povstalo viditeľné“ (Hebr 11,3) .

287 Pravda o stvorení je taká dôležitá pre celý ľudský život, že Boh vo svojej láskavosti chcel zjaviť svojmu ľudu všetko, (107) čo je o tom prospešné vedieť pre spásu. Okrem prirodzeného poznania, ktoré môže mať o Stvoriteľovi každý človek, Boh postupne zjavil Izraelu tajomstvo stvorenia. On, ktorý si vyvolil patriarchov, ktorý vyviedol Izrael z Egypta a ktorý tým, že si ho vyvolil, ho utvoril a sformoval, zjavuje sa ako ten, ktorému patria všetky národy zeme a celá zem, ako ten, ktorý sám „stvoril nebo i zem“ (Ž 115,15;124,8;134,3) .

288 A tak zjavenie (280) o stvorení nemožno oddeliť od zjavenia a uzavretia zmluvy jediného Boha s jeho ľudom. Stvorenie je zjavené ako prvý krok k tejto zmluve, ako prvé a univerzálne svedectvo o všemohúcej Božej láske. Pravda o stvorení sa čoraz silnejšie vyjadruje aj v posolstve prorokov, v modlitbe žalmov a liturgie (2569) a v múdroslovných úvahách vyvoleného ľudu.

289 Medzi všetkými výrokmi Svätého písma o stvorení majú celkom osobitné miesto prvé tri hlavy Knihy Genezis. (390) Tieto texty môžu mať z literárneho hľadiska rozličné pramene. Inšpirovaní autori ich umiestnili na začiatok Písma tak, aby svojou slávnostnou rečou vyjadrili pravdu o stvorení, o jeho pôvode a cieli v Bohu, o jeho poriadku a dobrote, o povolaní človeka a napokon o dráme hriechu a o nádeji na spásu. (111) Keď sa tieto výroky čítajú vo svetle Krista, v rámci jednoty Svätého písma a v živej Tradícii Cirkvi, sú hlavným prameňom pre katechézu o tajomstvách „počiatku“: stvorenia, pádu a prisľúbenia spásy.

II. Stvorenie – dielo Najsvätejšej Trojice

290 „Na počiatku stvoril Boh nebo a zem“ (Gn 1,1) . V týchto prvých slovách Písma sa tvrdia tri veci: Večný Boh dal pôvod všetkému, čo jestvuje mimo neho. On jediný je Stvoriteľ (sloveso „stvoriť“ – po hebrejsky bara – má vždy za podmet Boha). Všetko, čo jestvuje (326) (vyjadrené formulou „nebo a zem“), závisí od toho, ktorý mu dáva bytie.

291 „Na počiatku bolo Slovo… (241) a to Slovo bolo Boh… Všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič“ (Jn 1,1-3) . Nový zákon zjavuje, že Boh stvoril všetko skrze večné Slovo, (331) svojho milovaného Syna. „V ňom bolo stvorené všetko na nebi a na zemi… Všetko je stvorené skrze neho a pre neho. On je pred všetkým a všetko v ňom spočíva“ (Kol 1,16-17) . Viera Cirkvi takisto vyznáva stvoriteľskú činnosť Ducha Svätého: On je „Oživovateľ“, „Duch Stvoriteľ“ („Veni, Creator Spiritus“), „Prameň všetkého dobra“. (703)

292 Stvoriteľská činnosť Syna a Ducha Svätého, neoddeliteľne jedna so stvoriteľskou činnosťou Otca, naznačená v Starom zákone a zjavená v Novej zmluve, je jasne vyjadrená v pravidle viery Cirkvi (regula fidei Ecclesiae): „Jestvuje iba jeden Boh… on je Otec, on je Boh, Pôvodca, Stvoriteľa Tvorca, ktorý urobil všetko sám od seba, to znamená skrze svoje Slovo a svoju Múdrosť.“ „Syn a Duch“ sú akoby jeho „ruky“. (699) Stvorenie je spoločným dielom Najsvätejšej Trojice. (257)

III. „Svet bol stvorený na Božiu slávu“

293 Písmo a Tradícia neprestajne učia a zvelebujú túto základnú pravdu: „Svet bol stvorený na Božiu slávu.“ (337, 344) Boh stvoril všetko, vysvetľuje svätý Bonaventúra, „nie… preto, aby svoju slávu zväčšil, ale aby ju prejavil a udelil“. Veď Boh nemá nijaký iný dôvod, aby niečo stvoril, (1361) iba svoju lásku a dobrotu: „Stvorenia vyšli z [Božej] ruky, otvorenej kľúčom lásky.“ A Prvý vatikánsky koncil vysvetľuje:

„Boh vo svojej dobrote a svojou všemohúcou silou (759) z úplne slobodného rozhodnutia na počiatku času stvoril z ničoho zároveň obidve stvorenia, duchovné i telesné, nie aby zväčšil svoju blaženosť, ani aby ju nadobudol, ale aby prejavil svoju dokonalosť prostredníctvom dobier, ktoré udeľuje stvoreniam.“

294 Božia sláva je v tom, že Boh prejavuje a udeľuje (2809) svoju dobrotu. Kvôli tomu bol svet stvorený. „On nás podľa dobrotivého rozhodnutia svojej vôle predurčil, aby sme sa skrze Ježiša Krista stali jeho adoptovanými synmi na chválu a slávu jeho milosti“ (1722) (Ef 1,5-6) . „Lebo slávou Boha je živý človek a životom človeka je videnie Boha. Veď ak už zjavenie Boha prostredníctvom stvorenia dáva život všetkému, čo žije na zemi, tým viac zjavenie Otca skrze Slovo dáva život tým, ktorí vidia Boha.“ Posledným cieľom stvorenia je, aby Boh, „ktorý je Stvoriteľ všetkého, bol napokon ,všetko vo všetkom‘ (1Kor 15,28) , a tak získal zároveň sebe slávu a nám blaženosť.“ (1992)

IV. Tajomstvo stvorenia

BOH TVORÍ S MÚDROSŤOU A LÁSKOU

295 Veríme, že Boh stvoril svet podľa svojej múdrosti. Svet nie je výtvorom nevyhnutnosti ani slepého osudu či náhody. Veríme, že pochádza zo slobodnej vôle Boha, ktorý chcel dať stvoreniam účasť na svojom bytí, na svojej múdrosti a na svojej dobrote. (216, 1951) „Ty si stvoril všetky veci: z tvojej vôle boli a sú stvorené“ (Zjv 4,11) . „Aké mnohoraké sú tvoje diela, Pane! Všetko si múdro urobil“ (Ž 104,24) . „Dobrý je Pán ku každému a milostivý ku všetkým svojim stvoreniam“ (Ž 145,9) .

BOH TVORÍ „Z NIČOHO“

296 Veríme, že Boh nepotrebuje nijakú vopred jestvujúcu vec ani nijakú pomoc, aby niečo stvoril. (285) Stvorenie nie je ani nevyhnutnou emanáciou Božej podstaty. Boh slobodne tvorí „z ničoho“:

„Veď čo by bolo na tom veľké, keby bol Boh vytvoril svet z jestvujúceho materiálu? Lebo keď u nás remeselník dostane od niekoho materiál, urobí z neho, čo sa mu páči. Božia moc sa však prejavuje v tom, že Boh robí z ničoho, čokoľvek chce.“

297 Vieru o stvorení „z ničoho“ dosviedča Písmo (338) ako pravdu plnú prisľúbenia a nádeje. Tak matka povzbudzuje svojich siedmich synov na mučeníctvo:

„Neviem, ako ste povstali v mojom lone; ja som vám nedarovala ani dych, ani život, ba ani údy som neusporadovala na vytvorenie každého z vás. Preto Stvoriteľ sveta, ktorý spôsobuje vznik človeka a vytvára bytie všetkých vecí, opäť vám dá dych a život zo svojho milosrdenstva, ako si vy teraz neceníte seba samých pre jeho zákony… Prosím ťa, dieťa moje, pozri na nebo a na zem, všimni si všetko, čo je na nich, a poznáš, že Boh ich stvoril z ničoho a že ľudské pokolenie povstalo takisto“ (2Mach 7,22-23.28) .

298 Keďže Boh môže stvoriť z ničoho, (1375) môže tiež pôsobením Ducha Svätého dať hriešnikom život duše tak, že v nich stvorí čisté srdce, a zosnulým dať život tela vzkriesením. (992) Veď on „oživuje mŕtvych a volá k bytiu to, čoho niet“ (Rim 4,17) . A keďže svojím Slovom mohol dať zažiariť svetlu v temnotách, môže dať aj svetlo viery tým, čo ho nepoznajú.

BOH TVORÍ USPORIADANÝ A DOBRÝ SVET

299 Keďže Boh tvorí s múdrosťou, stvorenie je usporiadané: „Ty si mierou, počtom, váhou usporiadal všetko“ (339) (Múd 11,20) . Keďže stvorenie je stvorené vo večnom Slove a skrze večné Slovo, „obraz neviditeľného Boha“ (Kol 1,15) , je určené, adresované človekovi, Božiemu obrazu, povolanému k osobnému vzťahu s Bohom. (41, 1147) Keďže náš rozum má účasť na svetle Božieho rozumu, môže poznať, čo nám Boh hovorí prostredníctvom stvorenia, pravda, nie bez veľkého úsilia a v duchu pokory a úcty pred Stvoriteľom a jeho dielom. Keďže stvorenie vzniklo z Božej dobroty, má na tejto dobrote účasť (Gn 1,4.10.12.18.21.31) . Lebo Boh chcel stvorenie ako dar pre človeka, (358) ako dedičstvo určené a zverené človeku. Cirkev musela veľa ráz brániť pravdu, že stvorenie, vrátane hmotného sveta, je dobré. (2415)

BOH PRESAHUJE STVORENIE A JE V ŇOM PRÍTOMNÝ

300 Boh je nekonečne väčší ako všetky jeho diela: (42) jeho „veleba sa vznáša nad nebesia“ (Ž 8,2) , (223) jeho „veľkosť nemožno preskúmať“ (Ž 145,3) . Ale keďže je zvrchovaným a slobodným Stvoriteľom a prvou príčinou všetkého, čo jestvuje, je prítomný v najhlbšom vnútri svojich stvorení: „Lebo v ňom žijeme, hýbeme sa a sme“ (Sk 17,28) . Podľa slov svätého Augustína Boh je „vnútornejší ako to, čo je vo mne najvnútornejšie, a vyšší ako to, čo je vo mne najvyššie“.

BOH ZACHOVÁVA A UDRŽIAVA STVORENIE

301 Po stvorení Boh nenecháva svoje stvorenie samo na seba. Nielenže mu dáva bytie a jestvovanie, ale v každom okamihu ho udržiava v „bytí“, dáva mu schopnosť konať a vedie ho k jeho cieľu. (1951) Uznať túto úplnú závislosť od Stvoriteľa je prameňom múdrosti a slobody, (396) radosti a dôvery:

„Lebo všetko, čo je, miluješ a nič nemáš v nenávisti z toho, čo si urobil; lebo keby si bol niečo nenávidel, nebol by si to utvoril. Akože by mohlo niečo obstáť, keby si to nechcel ty? Alebo ako by sa bolo niečo zachovalo, keby si to nebol ty povolal k jestvote? Lež ty šetríš všetko, lebo je to tvoje, Pane, priateľ života“ (Múd 11,24-26) .

V. Boh uskutočňuje svoj plán: Božia prozreteľnosť

302 Stvorenie má svoju vlastnú dobrotu a dokonalosť, ale z rúk Stvoriteľa nevyšlo úplne dokončené. Je stvorené v stave napredovania („in statu viae“) ku konečnej dokonalosti, ktorú mu určil Boh a ktorú má ešte len dosiahnuť. Opatrenia, prostredníctvom ktorých Boh vedie svoje stvorenie k tejto dokonalosti, voláme Božia prozreteľnosť.

„Boh chráni a riadi svojou prozreteľnosťou všetko, čo stvoril, ,siaha mocne od jedného konca k druhému a všetko riadi najlepšie‘ (Múd 8,1) . ,Všetko je obnažené a odkryté pred‘ jeho ,očami‘ (Hebr 4,13) , aj to, čo sa stane slobodným konaním tvorov.“

303 Svedectvo Písma je jednoznačné: starostlivosť Božej prozreteľnosti je konkrétna a bezprostredná, stará sa o všetko, od najmenších vecí až po veľké svetové a dejinné udalosti. Sväté knihy zdôrazňujú absolútnu Božiu moc nad behom udalostí: „Náš Boh je v nebi a stvoril všetko, (269) čo chcel“ (Ž 115,3) . A o Kristovi sa hovorí: „Keď on otvára, nik nezavrie, a keď zatvára, nik neotvorí“ (Zjv 3,7) . „V ľudskom srdci je veľa myšlienok, uskutoční sa však iba rozhodnutie Pánovo“ (Pr ís 19,21) .

304 Vidíme, že Duch Svätý, hlavný autor Svätého písma, často pripisuje Bohu určité činy bez toho, žeby spomenul druhotné príčiny. To nie je primitívny „spôsob reči“, ale dôkladný spôsob, ako pripomenúť prvenstvo Boha a jeho absolútnu moc nad dejinami a svetom, a tak vychovávať k dôvere v neho. (2568) Modlitba žalmov je veľkou školou tejto dôvery.

305 Ježiš žiada detskú odovzdanosť do prozreteľnosti (2115) nebeského Otca ktorý sa stará aj o najmenšie potreby svojich detí: „Nebuďte teda ustarostení a nehovorte: ,Čo budeme jesť?‘ alebo: ,Čo budeme piť?‘!… Váš nebeský Otec predsa vie, že toto všetko potrebujete. Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše“ (Mt 6,31-33) .

PROZRETEĽNOSŤ A DRUHOTNÉ PRÍČINY

306 Boh je zvrchovaným Pánom svojho plánu. Ale na jeho uskutočňovanie používa aj spolupôsobenie stvorení. (1884) To nie je znak slabosti, ale veľkosti a dobroty všemohúceho Boha. (1951) Boh totiž nedáva svojim stvoreniam iba jestvovanie, ale aj dôstojnosť, aby konali samy, aby jedny boli príčinou a počiatkom druhých, a tak spolupracovali na uskutočňovaní jeho plánu.

307 Boh ľuďom dáva aj schopnosť slobodne mať účasť (106) na jeho prozreteľnosti, keď im zveruje zodpovednú úlohu (373) „podmaniť si“ zem a ovládať ju. Boh takto uschopňuje ľudí, (1954) aby boli rozumnými a slobodnými príčinami, aby dopĺňali dielo stvorenia (2427) a zdokonaľovali jeho súlad pre svoje dobro a pre dobro blížnych. Ľudia často nevedome spolupracujú s Božou vôľou, no môžu sa aj vedome zapojiť do Božieho plánu svojimi skutkami, svojimi modlitbami, ale aj svojím utrpením. (2738) Tak sa naplno stávajú spolupracovníkmi Boha a jeho kráľovstva. (618, 1505)

308 Od viery v Boha Stvoriteľa nemožno oddeliť pravdu, že Boh pôsobí v každom konaní svojich stvorení. On je prvá príčina, ktorá pôsobí v druhotných príčinách a prostredníctvom nich: „Veď to Boh pôsobí vo vás, že aj chcete, aj konáte, čo sa jemu páči“ (Flp 2,13) . Táto pravda nielenže neznižuje dôstojnosť stvorenej bytosti, ale ju zvyšuje. Veď stvorená bytosť, ktorú z ničoho vytvorila Božia moc, (970) múdrosť a dobrota, nezmôže nič, ak je odlúčená od svojho pôvodu; „lebo stvorená bytosť bez Stvoriteľa zaniká“; tým menej môže dosiahnuť svoj posledný cieľ bez pomoci milosti.

PROZRETEĽNOSŤ A PROBLÉM ZLA

309 Ak sa všemohúci Boh Otec, Stvoriteľ usporiadaného a dobrého sveta stará o všetky svoje stvorenia, prečo jestvuje zlo? (164, 385) Na túto otázku, takú naliehavú a nevyhnutnú, takú bolestnú a tajomnú, nepostačí nijaká rýchla odpoveď. Odpoveďou na ňu je kresťanská viera ako celok: dobrota stvorenia, tragédia hriechu, trpezlivá láska Boha, ktorý vychádza človeku v ústrety svojimi zmluvami, vykupiteľským vtelením svojho Syna, darom Ducha, zhromaždením Cirkvi, silou sviatostí a povolaním do blaženého života. Slobodné tvory sú pozvané, aby s týmto životom vopred súhlasili, ale môžu ho aj vopred odmietnuť, čo je hrozné tajomstvo. V kresťanskom posolstve niet takého prvku, ktorý by z určitého hľadiska nebol odpoveďou na problém zla. (2805)

310 Prečo Boh nestvoril taký dokonalý svet, (412) aby v ňom nemohlo jestvovať nijaké zlo? Boh by vo svojej nekonečnej moci mohol vždy stvoriť niečo lepšie. Ale vo svojej nekonečnej múdrosti a dobrote chcel slobodne stvoriť svet v stave napredovania k jeho konečnej dokonalosti. (1042-1050) V Božom pláne tento vývin prináša so vznikom určitých bytostí zánik iných, (342) s dokonalejším aj menej dokonalé, so zveľaďovaním prírody aj jej ničenie. A tak popri fyzickom dobre jestvuje aj fyzické zlo, až kým stvorenie nedosiahne svoju dokonalosť.

311 Anjeli a ľudia, rozumové a slobodné tvory, majú smerovať k svojmu poslednému cieľu slobodnou (396) voľbou a uprednostňujúcou láskou. Preto môžu zísť zo správnej cesty. A v skutočnosti zhrešili. (1849) Tak vstúpilo do sveta morálne zlo, neporovnateľne horšie ako zlo fyzické. Boh nie je nijako, ani priamo, ani nepriamo, príčinou morálneho zla. Dopúšťa ho však, lebo rešpektuje slobodu svojho stvorenia a vie zo zla tajomným spôsobom vyvodiť dobro:

„Lebo všemohúci Boh… keďže je nanajvýš dobrý, by nikdy nedopustil, aby v jeho dielach bolo niečo zlé, keby nebol až taký mocný a dobrý, že by neurobil dobré aj zo zla.“

312 S odstupom času možno zistiť, že Boh vo svojej všemohúcej prozreteľnosti môže vyvodiť dobro z následkov zla, a to aj morálneho, ktoré zavinili jeho tvory: „Nie vy ste ma sem poslali,“ hovorí Jozef svojim bratom, „lež Boh… Vy ste síce snovali proti mne zlo, ale Boh to obrátil na dobro, aby… zachránil život mnohým ľuďom“ (Gn 45,8;50,20) . Z najväčšieho morálneho zla, aké sa kedy spáchalo, (598-600) z odvrhnutia a zabitia Božieho Syna, zapríčineného hriechmi všetkých ľudí, vyvodil Boh nesmiernou hojnosťou svojej milosti najväčšie dobro: oslávenie Krista a naše vykúpenie. (1994) Tým sa, pravda, zlo nestáva dobrom.

313 „Tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré“ (Rim 8,28) . Svedectvo svätých neprestáva potvrdzovať túto pravdu:

Svätá Katarína Sienská pripomína tým, „ktorí sa rozhorčujú a búria proti tomu, čo sa im prihodí“: „Všetko pochádza z lásky, všetko je zamerané na spásu človeka; všetko, čo Boh robí, robí iba s týmto cieľom.“

Svätý Tomáš Morus krátko pred svojou mučeníckou smrťou potešuje svoju dcéru: „Nemôže sa stať nič, čo by Boh nechcel. A čo chce on, je v skutočnosti to najlepšie, aj keby sa nám to zdalo zlé.“

A lady Juliána z Norwichu tvrdí: „Z Božej milosti som sa naučila, že sa mám pevne pridŕžať viery… a nie menej pevne veriť, že sa všetko skončí dobre… A sama uvidíš, že sa všetko dobre skončí.“ („Thou shalt see thyself that all manner of thing shall be well.“)

314 Pevne veríme, že Boh je Pán sveta a dejín. Ale cesty jeho prozreteľnosti sú nám často neznáme. Iba na konci, keď sa skončí naše čiastočné poznanie, keď budeme vidieť Boha „z tváre do tváre“ (1Kor 13,12) , (1040) budeme úplne poznať cesty, po ktorých Boh priviedol svoje stvorenie aj cez drámy zla a hriechu až k odpočinku tej definitívnej Soboty, (2550) pre ktorú stvoril nebo i zem.

Zhrnutie

315 Stvorením sveta a človeka Boh vydal prvé a univerzálne svedectvo o svojej všemohúcej láske a o svojej múdrosti, podal prvú zvesť o svojom „dobrotivom pláne“, ktorého cieľom je nové stvorenie v Kristovi.

316 Hoci sa dielo stvorenia osobitne pripisuje Otcovi, je takisto pravdou viery, že Otec, Syn a Duch Svätý sú jedným a nedeliteľným počiatkom stvorenia.

317 Boh sám stvoril vesmír slobodne, priamo a bez akejkoľvek pomoci.

318 Nejaké stvorenie nemá nekonečnú moc, ktorá je nevyhnutne potrebná, aby niekto mohol „stvoriť“ v pravom zmysle slova, čiže vytvoriť a darovať bytie niečomu, čo ho vôbec nemalo (povolať „z ničoho“ k jestvovaniu).

319 Boh stvoril svet, aby prejavil a udelil svoju slávu. Sláva, pre ktorú Boh stvoril svoje stvorenia, je v tom, že majú účasť na jeho pravde, dobrote a kráse.

320 Boh, ktorý stvoril vesmír, udržiava ho v jestvovaní skrze svoje Slovo, svojho Syna, ktorý „udržuje všetko svojím mocným slovom“ (Hebr 1,3) , a skrze svojho Ducha Stvoriteľa, ktorý dáva život.

321 Božia prozreteľnosť, to sú opatrenia, ktorými Boh s múdrosťou a láskou vedie všetky stvorenia až k ich poslednému cieľu.

322 Ježiš Kristus nás povzbudzuje k synovskej odovzdanosti do prozreteľnosti nášho nebeského Otca. Po ňom apoštol svätý Peter odporúča: „Na neho zložte všetky svoje starosti, lebo on sa o vás stará“ (1Pt 5,7) .

323 Božia prozreteľnosť pôsobí aj prostredníctvom činnosti stvorení. Boh dáva ľuďom schopnosť slobodne spolupracovať na jeho plánoch.

324 To, že Boh dopúšťa fyzické a morálne zlo, je tajomstvo. Boh ho objasňuje skrze svojho Syna Ježiša Krista, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych, aby zvíťazil nad zlom. Viera nám dáva istotu, že Boh by nedopustil zlo, keby aj z neho napokon nevyvodil dobro cestami, ktoré budeme úplne poznať až vo večnom živote.