PÁD
7. odsek
PÁD
385 Boh je nekonečne dobrý a všetky jeho diela sú dobré. Nikto však neunikne skúsenosti utrpenia, zla v prírode – ktoré, zdá sa, súvisí s obmedzenosťou stvorení – a najmä problému morálneho zla. (309) Odkiaľ pochádza zlo? „Hľadal som, odkiaľ je zlo, a nebolo riešenia,“ hovorí svätý Augustín a jeho trýznivé hľadanie nájde východisko iba v jeho obrátení k živému Bohu. Lebo „tajomstvo neprávosti“ (2Sol 2,7) sa objasňuje len vo svetle „tajomstva nábožnosti“ (457) (1Tim 3,16) . Zjavenie Božej lásky v Kristovi ukázalo rozsah zla a zároveň rozmnoženie milosti. Otázku pôvodu zla musíme teda skúmať tak, že budeme upierať pohľad svojej viery (1848) na toho, ktorý jediný nad ním zvíťazil. (539)
I. Kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozmnožila milosť
SKUTOČNOSŤ HRIECHU
386 Hriech je prítomný v dejinách človeka. Bolo by márne pokúšať sa ignorovať ho alebo dávať tejto temnej skutočnosti iné mená. Kto sa chce pokúsiť pochopiť, čo je hriech, (1847) musí najprv uznať hlbokú spätosť človeka s Bohom, lebo mimo tohto vzťahu nemožno odhaliť zlo hriechu v jeho skutočnej povahe ako odmietnutie Boha a odporovanie Bohu, hoci ono neprestáva doliehať na život človeka a na dejiny.
387 Skutočnosť hriechu a najmä prvotného hriechu možno objasniť jedine vo svetle Božieho zjavenia. Bez poznania Boha, ktoré nám dáva Zjavenie, nemôžeme hriech jasne poznať (1848) a sme pokúšaní vysvetľovať ho len ako nedostatok rastu, ako psychickú slabosť, omyl, nevyhnutný následok neprimeraného spoločenského zriadenia atď. Iba keď poznáme Boží plán s človekom, môžeme pochopiť, že hriech je zneužitie slobody, (1739) ktorú Boh dáva stvoreným osobám, aby ho mohli milovať a aby sa mohli milovať aj navzájom.
PRVOTNÝ HRIECH – ZÁKLADNÁ PRAVDA VIERY
388 Postupne ako pokračuje Zjavenie, (431) objasňuje sa aj skutočnosť hriechu. Hoci Boží ľud Starého zákona pristupoval k bolestnej ľudskej situácii vo svetle udalosti pádu, (208) ako ju podáva kniha Genezis, nemohol pochopiť konečný význam tejto udalosti, ktorý sa objasňuje iba vo svetle smrti a zmŕtvychvstania Ježiša Krista. (359) Treba poznať Krista ako prameň milosti, aby sme spoznali Adama ako prameň hriechu. Duch Tešiteľ (po grécky Parakletos), ktorého poslal zmŕtvychvstalý Kristus, prišiel ukázať „svetu, čo je hriech“ (Jn 16,8) , keď zjavil toho, ktorý je Vykupiteľom z hriechu. (729)
389 Učenie o prvotnom hriechu je, možno povedať, „rubom“ dobrej zvesti, že Ježiš je Spasiteľ všetkých ľudí, (422) že všetci potrebujú spásu a že vďaka Kristovi sa spása ponúka všetkým. Cirkev, ktorá má Kristovo zmýšľanie, dobre vie, že keď sa napáda zjavenie prvotného hriechu, zasahuje sa tým aj Kristovo tajomstvo.
AKO ČÍTAŤ OPIS PÁDU
390 Opis pádu (Gn 3) používa síce obraznú reč, (289) ale potvrdzuje prvotnú udalosť, fakt, ktorý sa stal na začiatku dejín človeka. Zjavenie nám dáva istotu viery o tom, že celé ľudské dejiny sú poznačené prvotným hriechom, ktorý slobodne spáchali naši prarodičia.
II. Pád anjelov
391 Za rozhodnutím našich prarodičov neposlúchnuť je hlas zvodcu, ktorý odporuje Bohu (2538) a zo závisti spôsobuje ich pád do smrti. Písmo a Tradícia Cirkvi vidia v tejto bytosti padlého anjela, ktorý sa volá satan alebo diabol. Cirkev učí, že spočiatku to bol dobrý anjel, stvorený Bohom. „Boh síce stvoril diabla a ostatných zlých duchov podľa prirodzenosti dobrých, ale oni sami sa stali zlými.“
392 Písmo hovorí o hriechu (1850) týchto padlých anjelov. Ich „pád“ spočíva v slobodnej voľbe týchto stvorených duchov, ktorí zásadne a neodvolateľne odmietli Boha a jeho kráľovstvo. Ozvenu ich vzbury nachádzame v slovách, ktorými sa Pokušiteľ obracia na našich prarodičov: „Budete ako Boh“ (2482) (Gn 3,5) . „Diabol hreší od počiatku“ (1Jn 3,8) , „je luhár a otec lži“ (Jn 8,44) .
393 Anjelom nemôže byť ich hriech odpustený (1033-1037) pre neodvolateľnú povahu ich voľby, a nie pre nedostatok nekonečného Božieho milosrdenstva. „Po páde nejestvuje pre nich možnosť pokánia, (1022) podobne ako ani pre ľudí po smrti.“
394 Písmo dosviedča neblahý vplyv toho, ktorého Ježiš volá „vrah od počiatku“ (Jn 8,44) a ktorý sa dokonca pokúšal odvrátiť Ježiša od poslania, (538-540) ktoré mu zveril Otec. „Boží Syn sa zjavil preto, aby zmaril diablove skutky“ (550) (1Jn 3,8) . Najzávažnejším z týchto skutkov vzhľadom na následky bolo klamné zvádzanie, ktorým diabol naviedol človeka, aby neposlúchol Boha. (2846-2849)
395 Satanova moc však nie je nekonečná. (309) On je iba tvor, ktorý je síce mocný, pretože je čistý duch, ale vždy je iba tvor: nemôže prekaziť budovanie Božieho kráľovstva. Hoci satan pôsobí vo svete z nenávisti voči Bohu a jeho kráľovstvu v Ježišovi Kristovi (1673) a hoci jeho pôsobenie zapríčiňuje každému človekovi i spoločnosti veľké škody duchovnej a nepriamo aj fyzickej povahy, toto pôsobenie dopúšťa Božia prozreteľnosť, (413) ktorá mocne a láskavo riadi dejiny človeka a sveta. To, že Boh dopúšťa diablovo pôsobenie, je veľké tajomstvo, (2850-2854) ale my „vieme, že tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré“ (Rim 8,28) .
III. Prvotný hriech
SKÚŠKA SLOBODY
396 Boh stvoril človeka na svoj obraz a urobil ho svojím priateľom. (1730) Človek ako duchovný tvor (311) môže žiť v tomto priateľstve iba tak, že sa slobodne podriadi Bohu. Túto skutočnosť vyjadruje zákaz daný človekovi, že nesmie jesť zo stromu poznania dobra a zla: „lebo v deň, keď by si z neho jedol, istotne zomrieš“ (Gn 2,17) . Strom „poznania dobra a zla“ (Gn 2,17) symbolicky pripomína neprekročiteľnú hranicu, ktorú človek ako tvor má slobodne uznať a s dôverou rešpektovať. (301) Človek závisí od Stvoriteľa; podlieha zákonom stvorenia a morálnym normám, ktoré riadia používanie slobody.
PRVÝ HRIECH ČLOVEKA
397 Človek pokúšaný diablom (1707, 2541) nechal vo svojom srdci vyhasnúť dôveru k svojmu Stvoriteľovi, zneužil svoju slobodu a neposlúchol Boží príkaz. V tom spočíval prvý hriech človeka. (1850) Odvtedy je každý hriech neposlušnosťou voči Bohu a nedostatkom dôvery v jeho dobrotu. (215)
398 Týmto hriechom človek dáva prednosť sebe samému pred Bohom a tým pohŕda Bohom: (2084) zvolil si seba proti Bohu, proti požiadavkám svojho stavu ako stvorenia, a teda aj proti svojmu vlastnému dobru. Človek ustanovený v stave svätosti bol určený na to, aby ho Boh úplne „zbožstvil“ v sláve. Zvedený diablom chcel byť „ako Boh“, (2113) ale „bez Boha a [uprednostnený] pred Bohom, a nie podľa Boha“.
399 Písmo ukazuje tragické následky tejto prvej neposlušnosti. Adam a Eva okamžite strácajú milosť prvotnej svätosti. Majú strach z Boha, o ktorom si urobili falošnú predstavu ako o Bohu, ktorý je žiarlivý na svoje výsady.
400 Súlad, v ktorom žili vďaka prvotnej spravodlivosti, je zničený; vláda duchovných schopností duše nad telom je podlomená; spoločenstvo muža a ženy podlieha napätiam; (1607) ich vzťahy budú poznačené žiadostivosťou a panovačnosťou. Súlad so stvorením je porušený: (2514) viditeľné stvorenie sa človekovi odcudzilo a stalo sa mu nepriateľským. Vinou človeka je stvorenie podrobené „márnosti“ a „otroctvu skazy“ (Rim 8,20-21) . A napokon príde aj následok, ktorý bol výslovne predpovedaný pre prípad neposlušnosti: človek sa vráti do prachu, z ktorého bol utvorený. (602, 1008) Do dejín ľudstva vstupuje smrť.
401 Po tomto prvom hriechu svet zaplavuje skutočná „invázia“ hriechu: bratovražda, ktorej sa dopustil Kain na Ábelovi; (1865, 2259) všeobecná skazenosť ako následok hriechu; aj v dejinách Izraela sa často objavuje hriech, najmä ako nevernosť Bohu zmluvy a ako prestúpenie Mojžišovho zákona; aj po Kristovom vykúpení sa hriech prejavuje medzi kresťanmi mnohorakým spôsobom. Písmo a Tradícia Cirkvi neprestajne pripomínajú prítomnosť a univerzálnosť hriechu v dejinách ľudí: (1739)
„Čo vieme z Božieho zjavenia, zhoduje sa so skúsenosťou. Lebo keď človek skúma svoje srdce, zisťuje, že je náchylný aj na zlé a pohrúžený do mnohorakého zla, ktoré nemôže pochádzať od jeho dobrého Stvoriteľa. Človek tým, že často odmietol uznať Boha za svojho pôvodcu, porušil aj správne zameranie na svoj posledný cieľ a zároveň celý poriadok vzťahov voči sebe samému, ako aj voči iným ľuďom a všetkým stvoreným veciam.“
NÁSLEDKY ADAMOVHO HRIECHU PRE ĽUDSTVO
402 Do Adamovho hriechu sú zatiahnutí všetci ľudia. Potvrdzuje to svätý Pavol: „Neposlušnosťou jedného človeka sa mnohí [t. j. všetci] stali hriešnikmi“ (Rim 5,19) . „Ako skrze jedného človeka vstúpil do tohto sveta hriech a skrze hriech smrť, tak aj smrť prešla na všetkých ľudí, lebo všetci zhrešili…“ (Rim 5,12) . Proti univerzálnosti hriechu (430, 605) a smrti Apoštol stavia univerzálnosť spásy v Kristovi: „Ako previnenie jedného prinieslo odsúdenie všetkým ľuďom, tak spravodlivosť jedného [Krista] priniesla všetkým ľuďom ospravodlivenie a život“ (Rim 5,18) .
403 Cirkev, nasledujúc svätého Pavla, vždy učila, že nesmiernu biedu, ktorá dolieha na ľudí, ich náklonnosť na zlé a ich podrobnosť smrti (2606) nemožno pochopiť bez ich spojitosti s Adamovým hriechom a so skutočnosťou, že Adam na nás preniesol hriech, ktorým postihnutí sa všetci rodíme a ktorý je „smrťou duše“. (1250) Na základe tejto istoty viery Cirkev udeľuje krst na odpustenie hriechov aj malým deťom, ktoré sa nedopustili osobného hriechu.
404 Ako sa Adamov hriech stal hriechom všetkých jeho potomkov? Celé ľudské pokolenie je v Adamovi „akoby jedným telom jediného človeka“. Pre túto „jednotu ľudského pokolenia“ (360) sú všetci ľudia zatiahnutí do Adamovho hriechu, ako sú všetci zahrnutí do Kristovej spravodlivosti. No i tak je prenášanie prvotného hriechu tajomstvom, (50) ktoré nemôžeme úplne pochopiť. Zo Zjavenia však vieme, že Adam dostal prvotnú svätosť a spravodlivosť nielen pre seba, ale pre celú ľudskú prirodzenosť. Vo chvíli, keď Adam a Eva podliehajú Pokušiteľovi, páchajú osobný hriech, ale tento hriech zasahuje ľudskú prirodzenosť, ktorú budú prenášať v padlom stave. Je to hriech ktorý sa bude prenášať na celé ľudstvo rozmnožovaním, to jest prenášaním ľudskej prirodzenosti pozbavenej prvotnej svätosti a spravodlivosti. Preto sa dedičný hriech volá „hriechom“ v analogickom zmysle: je to hriech „zdedený“, nie spáchaný, je to stav, nie čin.
405 Hoci je dedičný hriech každému vlastný, ani u jedného Adamovho potomka nemá povahu osobnej viny. Je pozbavením prvotnej svätosti a spravodlivosti, ale ľudská prirodzenosť nie je úplne skazená: je zranená vo svojich prirodzených silách, podrobená nevedomosti, utrpeniu a moci smrti a náchylná na hriech (2515) (táto náchylnosť na zlé sa volá „žiadostivosť“). Krst tým, že dáva život v Kristovej milosti, zotiera dedičný hriech a obracia človeka k Bohu. Ale následky tohto hriechu pre oslabenú a na zlé náchylnú prirodzenosť ostávajú v človekovi a vyzývajú ho do duchovného boja. (1264)
406 Učenie Cirkvi o prenášaní dedičného hriechu sa spresnilo najmä v 5. storočí najmä pod vplyvom úvah svätého Augustína proti pelagianizmu, a v 16. storočí v opozícii proti protestantskej reformácii. Pelagius zastával názor, že človek môže viesť morálne dobrý život prirodzenou silou svojej slobodnej vôle bez nevyhnutnej pomoci Božej milosti. Tak zredukoval vplyv Adamovho hriechu iba na vplyv zlého príkladu. Prví protestantskí reformátori, naopak, učili, že človek bol prvotným hriechom úplne skazený a že jeho slobodná vôľa bola zničená. Stotožňovali hriech, ktorý dedí každý človek, s náklonnosťou na zlé (concupiscentia), ktorá je vraj neprekonateľná. O tom, ako treba chápať zjavené údaje o dedičnom hriechu, sa Cirkev vyslovila najmä na Druhom oranžskom koncile v roku 529 a na Tridentskom koncile v roku 1546.
TVRDÝ BOJ
407 Učenie o dedičnom hriechu – úzko súvisiace s učením o vykúpení, ktoré uskutočnil Kristus (2015) – umožňuje jasne posúdiť situáciu človeka a jeho činnosť vo svete. (2852) Hriechom prarodičov diabol získal určitú nadvládu nad človekom, hoci človek zostáva slobodný. Dedičný hriech má za následok „porobu v moci toho, ktorý odvtedy vládol smrťou, čiže diabla“. Neuznávať, že človek má zranenú prirodzenosť, náchylnú na zlé, je príčinou veľkých omylov v oblasti výchovy, politiky, sociálnej činnosti a mravov. (1888)
408 Následky dedičného hriechu a všetkých osobných hriechov ľudí spôsobujú hriešny stav sveta ako celku, ktorý možno slovami svätého Jána označiť ako „hriech sveta“ (Jn 1,29) . Týmto výrazom sa označuje aj negatívny vplyv na ľudí zo strany spoločenských a sociálnych štruktúr, (1865) ktoré sú výsledkom osobných hriechov.
409 Táto tragická situácia sveta, ktorý „je celý v moci Zlého“ (1Jn 5,19) , robí zo života človeka boj: (2516)
„Celými ľudskými dejinami sa tiahne tvrdý boj proti mocnostiam temnosti, ktorý sa začal hneď na počiatku sveta a potrvá, ako hovorí Pán, až do posledného dňa. Človek, zatiahnutý do tohto boja, musí ustavične zápasiť, aby sa primkol k dobru, a iba za cenu veľkého úsilia je schopný s pomocou Božej milosti dosiahnuť svoju vnútornú jednotu.“
IV. „Neponechal si ho v moci smrti“
410 Boh človeka po jeho páde neopustil. (55, 705) Naopak, volá ho a tajomným spôsobom mu predpovedá víťazstvo nad zlom a pozdvihnutie z pádu. (1609, 2568) Príslušný úryvok Knihy Genezis bol nazvaný „protoevanjelium“, lebo je prvou zvesťou o Mesiášovi Vykupiteľovi, zvesťou o zápase medzi hadom a ženou a o konečnom víťazstve jedného z jej potomkov. (675)
411 Kresťanská tradícia vidí v tomto úryvku zvesť o „novom Adamovi“, (359, 615) ktorý svojou poslušnosťou „až na smrť na kríži“ (Flp 2,8) prehojne napráva Adamovu neposlušnosť. Ostatne, mnohí Otcovia a Učitelia Cirkvi vidia v žene zvestovanej v „protoevanjeliu“ Kristovu matku Máriu ako „novú Evu“. Ona prvá mala jedinečným spôsobom podiel na dobrodení víťazstva nad hriechom, ktoré vydobyl Kristus: (491) bola uchránená od akejkoľvek škvrny dedičného hriechu a počas celého svojho pozemského života sa vďaka osobitnej Božej milosti nedopustila nijakého hriechu.
412 Ale prečo Boh nezabránil prvému človekovi zhrešiť? (310, 395) Svätý Lev Veľký odpovedá: „Nevýslovnou Kristovou milosťou sme dostali väčšie dobrá, ako sme stratili diablovou závisťou.“ A svätý Tomáš Akvinský tvrdí: „Nič nebráni tomu, aby po hriechu bola ľudská prirodzenosť povznesená k niečomu vyššiemu. (272) Boh totiž dopúšťa, aby sa stalo zlo, aby z neho vyvodil niečo lepšie. Preto sa v Rim 5, 20 hovorí: ,Kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozhojnila milosť.‘ A preto aj pri požehnaní veľkonočnej sviece sa hovorí: ,Ó šťastná vina, (1994) ktorá sa stala hodná mať takého vznešeného Vykupiteľa!‘“
Zhrnutie
413 „Boh nestvoril smrť ani sa neteší zo záhuby žijúcich… Závisťou diabla však prišla na svet smrť“ (Múd 1,13;2,24) .
414 Satan alebo diabol a ostatní zlí duchovia sú padlí anjeli, lebo slobodne odmietli slúžiť Bohu a jeho plánu. Ich voľba proti Bohu je definitívna. Pokúšajú sa pridružiť človeka k svojej vzbure proti Bohu.
415 „Boh ustanovil človeka v spravodlivosti, ale človek na nahováranie Zlého už na začiatku dejín zneužil svoju slobodu tým, že sa postavil proti Bohu a túžil dosiahnuť svoj cieľ bez Boha.“
416 Adam ako prvý človek stratil svojím hriechom prvotnú svätosť a spravodlivosť, ktoré dostal od Boha nielen pre seba, ale pre všetkých ľudí.
417 Adam a Eva preniesli na svoje potomstvo ľudskú prirodzenosť zranenú ich prvým hriechom, a teda pozbavenú prvotnej svätosti a spravodlivosti. Toto pozbavenie sa volá „dedičný hriech“.
418 Následkom dedičného hriechu je ľudská prirodzenosť oslabená vo svojich silách, podrobená nevedomosti, utrpeniu a moci smrti a náchylná na hriech (táto náchylnosť sa volá „žiadostivosť“).
419 „S Tridentským koncilom teda tvrdíme, že dedičný hriech sa prenáša spolu s ľudskou prirodzenosťou ,rozmnožovaním, nie napodobňovaním‘, a preto ,je každému vlastný‘.“
420 Víťazstvo nad hriechom, ktoré vydobyl Kristus, nám darovalo lepšie dobrá, ako boli tie, ktoré nám odňal hriech: „Kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozhojnila milosť“ (Rim 5,20) .
421 „Svet, o ktorom veriaci v Krista veria, že ho stvorila a udržiava Stvoriteľova láska, bol síce podrobený otroctvu hriechu, ale ukrižovaný a zmŕtvychvstalý Kristus ho vyslobodil, keď zlomil moc Zlého.“
