VERÍM V JEŽIŠA KRISTA, JEDNORODENÉHO BOŽIEHO SYNA
DRUHÁ KAPITOLA
VERÍM V JEŽIŠA KRISTA, JEDNORODENÉHO BOŽIEHO SYNA
DOBRÁ ZVESŤ: BOH POSLAL SVOJHO SYNA
422 „Ale keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna, (389) narodeného zo ženy, narodeného pod zákonom, aby vykúpil tých, čo boli pod zákonom, a aby sme dostali adoptívne synovstvo“ (Gal 4,4-5) . Hľa, evanjelium, dobrá zvesť o Ježišovi Kristovi, Božom Synovi: Boh navštívil svoj ľud. Splnil prisľúbenia, ktoré dal Abrahámovi a jeho potomstvu. (2763) Urobil to nad všetko očakávanie: poslal svojho milovaného Syna.
423 Veríme a vyznávame, že Ježiš z Nazareta, Žid narodený z dcéry Izraela v Betleheme za čias kráľa Herodesa Veľkého a cisára Augusta I., povolaním tesár, ktorý zomrel ukrižovaný v Jeruzaleme pod miestodržiteľom Ponciom Pilátom, za vlády cisára Tibéria, je večný Boží Syn, ktorý sa stal človekom; že „vyšiel od Boha“ (Jn 13,3) , „zostúpil z neba“ (Jn 3,13;6,33) a „prišiel v tele“ (1Jn 4,2) , lebo „Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami. A my sme uvideli jeho slávu, slávu, akú má od Otca jednorodený Syn, plný milosti a pravdy… Z jeho plnosti sme my všetci dostali milosť za milosťou“ (Jn 1,14.16) .
424 Pobádaní milosťou Ducha Svätého (683) a priťahovaní Otcom veríme a vyznávame o Ježišovi: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha“ (Mt 16,16) . Na skale tejto viery, ktorú vyznal svätý Peter, postavil Kristus svoju Cirkev. (552)
„ZVESTOVAŤ… KRISTOVO NEVYSPYTATEĽNÉ BOHATSTVO“ (Ef 3,8)
425 Odovzdávať kresťanskú vieru znamená predovšetkým ohlasovať Ježiša Krista s cieľom privádzať k viere v neho. Prví učeníci od začiatku horeli túžbou ohlasovať Krista: „My nemôžeme nehovoriť o tom, čo sme videli a počuli“ (Sk 4,20) . A pozývajú ľudí všetkých čias, aby vstúpili do radosti (850, 858) ich spoločenstva s Kristom:
„Čo sme počuli, čo sme na vlastné oči videli, na čo sme hľadeli a čoho sa naše ruky dotýkali, to zvestujeme: Slovo života. – Lebo zjavil sa život a my sme videli, dosvedčujeme a zvestujeme vám večný život, ktorý bol u Otca a zjavil sa nám. – Čo sme videli a počuli, zvestujeme aj vám, aby ste aj vy mali spoločenstvo s nami. Veď my máme spoločenstvo s Otcom a s jeho Synom Ježišom Kristom. A toto píšeme, aby naša radosť bola úplná“ (1Jn 1,1-4) .
V SRDCI KATECHÉZY: KRISTUS
426 „V srdci katechézy nachádzame predovšetkým osobu, (1698) totiž osobu Ježiša Krista Nazaretského, Otcovho jednorodeného [Syna]…, ktorý za nás trpel a umrel a teraz ako zmŕtvychvstalý žije navždy s nami… Katechizovať… znamená odhaľovať v Kristovej osobe celý večný Boží plán… znamená snažiť sa pochopiť význam Kristových činov a slov, (513) ako aj znamení, ktoré urobil.“ Cieľom katechézy je: „Uviesť… do spoločenstva… s Ježišom Kristom; jedine on môže priviesť človeka k láske Otca v Duchu a dať mu účasť na živote Najsvätejšej Trojice.“ (260)
427 „V katechéze sa vyučovaním ohlasuje Kristus, (2145) vtelené Slovo a Boží Syn, a všetko ostatné len vo vzťahu k nemu; jedine Kristus učí, kým každý iný to robí len natoľko, nakoľko je poslom alebo tlmočníkom jeho slova a nakoľko umožňuje Kristovi hovoriť jeho ústami… (876) Treba teda, aby sa na každého katechétu mohli aplikovať tieto Ježišove tajomné slová: ,Moje učenie nie je moje, ale toho, ktorý ma poslal‘ (Jn 7,16) .“
428 Ten, kto je povolaný „ohlasovať Krista“, má teda najprv hľadať „vznešenosť poznania Krista Ježiša“. Má byť ochotný stratiť všetko, „aby… získal Krista a našiel sa v ňom“, aby „poznal jeho, moc jeho zmŕtvychvstania a účasť na jeho utrpení“ tým, že sa mu pripodobní „v smrti, aby… tak nejako dosiahol aj vzkriesenie z mŕtvych“ (Flp 3,8-11) .
429 Z tohto láskyplného poznania Krista sa rodí túžba ohlasovať ho, (851) „evanjelizovať“ a privádzať iných k súhlasu viery v neho. Ale zároveň sa pociťuje potreba túto vieru čoraz lepšie poznať. Preto podľa poradia Vyznania viery sa uvedú najprv Ježišove hlavné tituly: Kristus, Boží Syn, Pán (2. článok). Vo Vyznaní viery sa potom vyznávajú hlavné tajomstvá Kristovho života: tajomstvo jeho vtelenia (3. článok), jeho Veľkej noci (4. a 5. článok) a napokon jeho oslávenia (6. a 7. článok).
2. článok
„I V JEŽIŠA KRISTA, JEHO JEDINÉHO SYNA, NÁŠHO PÁNA“
I. Ježiš
430 Ježiš v hebrejčine znamená: „Boh spasí“. (210) Anjel Gabriel pri zvestovaní hovorí, že jeho vlastné meno bude Ježiš. Toto meno vyjadruje aj jeho totožnosť, aj jeho poslanie. Keďže „okrem Boha“ nemôže nik „odpúšťať hriechy“ (Mk 2,7) , iba on v Ježišovi, svojom večnom Synovi, ktorý sa stal človekom, „vyslobodí svoj ľud z hriechov“ (402) (Mt 1,21) . Takto Boh v Ježišovi zjednocuje ako v hlave celé dejiny spásy v prospech ľudí.
431 V dejinách spásy sa Boh neuspokojil s tým, že vyslobodil Izrael „z domu otroctva“ (Dt 5,6) , keď ho vyviedol z Egypta. Oslobodí ho aj od jeho hriechu. (1441, 1850) Keďže hriech je vždy urážkou Boha, môže ho odpustiť len on. Preto Izrael, uvedomujúc si čoraz viac univerzálnosť hriechu, (388) bude môcť hľadať spásu len vo vzývaní mena Boha Vykupiteľa.
432 Meno Ježiš (589, 2666) znamená, že samo Božie meno je prítomné v osobe Božieho Syna, ktorý sa stal človekom, aby všetkých definitívne vykúpil z hriechov. Ježiš je Božie meno a iba ono prináša spásu. (389) Odteraz ho môžu vzývať všetci, lebo vtelením sa Ježiš tak zjednotil so všetkými ľuďmi, že „niet pod nebom iného mena, daného ľuďom, (161) v ktorom by sme mali byť spasení“ (Sk 4,12) .
433 Meno Boha Spasiteľa vzýval iba raz do roka veľkňaz na zmierenie za hriechy Izraela, keď predtým pokropil krvou obety zľutovnicu vo Svätyni svätých. Zľutovnica bola miestom Božej prítomnosti. (615) Keď svätý Pavol hovorí o Ježišovi, že ho „Boh ustanovil ako prostriedok zmierenia skrze jeho krv“ (Rim 3,25) , chce povedať, že v jeho ľudskej prirodzenosti „Boh zmieril svet so sebou“ (2Kor 5,19) .
434 Ježišovo zmŕtvychvstanie oslavuje meno Boha Spasiteľa, lebo odvtedy Ježišovo meno naplno ukazuje najvyššiu moc mena, (2812) „ktoré je nad každé iné meno“ (FIp 2, 9-10). Zlí duchovia sa jeho mena boja a Ježišovi učeníci robia v jeho mene zázraky, (2614) lebo Otec im dáva všetko, o čo ho prosia v Ježišovom mene.
435 Meno Ježiš je v centre kresťanskej modlitby. (2667-2668) Všetky liturgické modlitby sa končia formulou „skrze nášho Pána Ježiša Krista“. Modlitba „Zdravas’, Mária“ vrcholí v slovách „požehnaný je plod života tvojho, Ježiš“. (2676) Modlitba srdca, takzvaná „Ježišova modlitba“, ktorá je zaužívaná u východných kresťanov, hovorí: „Pane, Ježišu Kriste, Boží Syn, zmiluj sa nado mnou hriešnikom.“ Mnohí kresťania zomierajú ako svätá Jana z Arcu iba s menom „Ježiš“ na perách.
II. Kristus
436 Kristus pochádza z gréckeho prekladu hebrejského slova „Mesiáš“, ktoré znamená „pomazaný“. (690, 695) Stáva sa Ježišovým vlastným menom preto, že Ježiš dokonale spĺňa Božie poslanie, ktoré toto slovo znamená. V Izraeli boli totiž v Božom mene pomazaní tí, čo boli Bohu zasvätení na poslanie, ktoré pochádzalo od neho. Boli to králi, kňazi a niekedy aj proroci. To mal byť predovšetkým prípad Mesiáša, ktorého mal Boh poslať, aby definitívne nastolil svoje kráľovstvo. Mesiáša mal pomazať Pánov Duch za kráľa a zároveň za kňaza, ale aj za proroka. (711-716) Ježiš splnil mesiášsku nádej Izraela vo svojej trojnásobnej funkcii Kňaza, Proroka a Kráľa. (783)
437 Anjel zvestoval pastierom Ježišovo narodenie (486, 525) ako narodenie Mesiáša prisľúbeného Izraelu: „Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ, Kristus Pán“ (Lk 2,11) . On je od začiatku ten, „ktorého Otec posvätil a poslal na svet“ (Jn 10,36) , ktorý sa počal ako „svätý“ (Lk 1,35) v Máriinom panenskom lone. Boh vyzval Jozefa, aby prijal „Máriu, svoju manželku“, ktorá bola v požehnanom stave, „lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého“ (Mt 1,20) , aby sa tak Ježiš, „nazývaný Kristus“ (Mt 1,16) , narodil z Jozefovej manželky ako potomok z mesiášskeho Dávidovho rodu.
438 Ježišovo mesiášske posvätenie (727) ukazuje jeho božské poslanie. „To… znamená i samo jeho meno, lebo menom Kristus sa mieni ten, ktorý pomazal, aj ten, ktorý bol pomazaný, aj samotné pomazanie, ktorým bol pomazaný: pomazal Otec, pomazaný bol Syn, [a to] v Duchu, ktorý je pomazanie.“ Jeho večné mesiášske posvätenie bolo zjavené v čase jeho pozemského života pri krste, (535) ktorý prijal od Jána, keď ho „Boh pomazal… Duchom Svätým a mocou“ (Sk 10,38) , „aby sa… stal známym Izraelu“ (Jn 1,31) ako jeho Mesiáš. Jeho činy a slová ho umožnia poznať ako „Božieho Svätého“.
439 Mnohí Židia, ba aj niektorí pohania, (528-529) ktorí mali účasť na ich nádeji, spoznali v Ježišovi základné črty mesiášskeho „syna Dávidovho“, ktorého Boh prisľúbil Izraelu. Ježiš prijal titul Mesiáša, (547) na ktorý mal právo, ale nie bez výhrad, lebo niektorí jeho súčasníci chápali tento titul príliš ľudsky, v podstate politicky.
440 Ježiš prijal vyznanie viery (552) Petra, ktorý ho vyznal ako Mesiáša, a zároveň oznámil blízke utrpenie Syna človeka. Tak odhalil pravú náplň svojej mesiášskej kráľovskej hodnosti. Táto náplň spočíva v transcendentnom (božskom) pôvode Syna človeka, ktorý „zostúpil z neba“ (Jn 3,13) , a zároveň v jeho vykupiteľskom poslaní trpiaceho Služobníka: „Syn človeka neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť a položiť svoj život ako výkupné za mnohých“ (Mt 20,28) . (550) Preto sa pravý zmysel jeho kráľovskej hodnosti ukázal až z výšky kríža. (445) Iba po jeho zmŕtvychvstaní môže Peter pred Božím ľudom vyhlásiť jeho mesiášsku kráľovskú hodnosť: „Nech teda s istotou vie celý dom Izraela, že toho Ježiša, ktorého ste vy ukrižovali, Boh urobil aj Pánom, aj Mesiášom“ (Sk 2,36) .
III. Jednorodený Boží Syn
441 Boží syn je titul, ktorý sa v Starom zákone dával anjelom, vyvolenému ľudu, synom Izraela a ich kráľom. V týchto prípadoch znamená adoptívne synovstvo, ktoré vytvára medzi Bohom a jeho tvorom vzťah osobitnej dôvernosti. Keď je prisľúbený Kráľ Mesiáš nazvaný „Božím synom“, neznamená to nutne, podľa slovného zmyslu tých textov, že by bol niečím viac ako človekom. Tí, čo tak označovali Ježiša za Mesiáša Izraela, možno ani nechceli povedaťviac.
442 To však neplatí o Petrovi, keď vyznáva, že Ježiš je „Mesiáš, Syn živého Boha“ (Mt 16,16) , lebo Ježiš mu slávnostne odpovedá: „Nezjavilo ti to telo a krv, ale môj Otec, ktorý je na nebesiach“ (552) (Mt 16,17) . Podobne povie Pavol o svojom obrátení na ceste do Damasku: „Keď sa Bohu, ktorý si ma už v lone matky vybral a svojou milosťou povolal, zapáčilo zjaviť vo mne svojho Syna, aby som ho zvestoval medzi pohanmi…“ (Gal 1,15-16) . A „hneď v synagógach ohlasoval Ježiša, že je Božím Synom“ (Sk 9,20) . To bude od začiatku stredobodom apoštolskej viery, ktorú prvý vyznal Peter ako základ Cirkvi. (424)
443 Peter mohol poznať transcendentnú povahu Božieho synovstva Ježiša Mesiáša preto, že ju Ježiš nechal jasne pochopiť. Pred veľradou na otázku svojich žalobcov: „Si teda Boží Syn?“ Ježiš odpovedal: „Vy sami hovoríte, že som“ (Lk 22,70) . Už dávno predtým sa označil za „Syna“, ktorý pozná Otca, líši sa od „sluhov“, ktorých Boh predtým poslal k svojmu národu, a je vyšší aj od anjelov. Rozlišoval svoje synovstvo od synovstva svojich učeníkov, (2786) lebo nikdy nepovedal „náš Otec“, iba keď im prikázal: „Vy sa budete modliť takto: Otče náš“ (Mt 6,9) . A tento rozdiel aj zdôraznil: „k môjmu Otcovi a vášmu Otcovi“ (Jn 20,17) .
444 Evanjeliá hovoria, že v dvoch slávnostných chvíľach, (536, 554) pri Kristovom krste a premenení, Otcov hlas označuje Ježiša za „svojho milovaného Syna“. Sám Ježiš sa označuje za „jednorodeného Syna“ Božieho (Jn 3,16) a týmto titulom potvrdzuje svoju večnú predexistenciu. Vyžaduje vieru „v meno jednorodeného Božieho Syna“ (Jn 3,18) . Toto kresťanské vyznanie sa objavuje už v stotníkovom zvolaní pred Ježišom na kríži: „Tento človek bol naozaj Boží Syn“ (Mk 15,39) . Iba vo veľkonočnom tajomstve môže veriaci dať titulu „Boží Syn“ jeho najplnší význam.
445 Po Ježišovom zmŕtvychvstaní (653) sa jeho Božie synovstvo prejavuje v moci jeho oslávenej ľudskej prirodzenosti: „Podľa Ducha svätosti od vzkriesenia z mŕtvych je ustanovený v moci ako Boží Syn“ (Rim 1,4) . Apoštoli budú môcť vyznať: „My sme uvideli jeho slávu, slávu, akú má od Otca jednorodený Syn, plný milosti a pravdy“ (Jn 1,14) .
IV. Pán
446 V gréckom preklade kníh Starého zákona sa nevýslovné meno YHWH, pod ktorým sa Boh zjavil Mojžišovi, prekladá výrazom Kyrios („Pán“). Meno Pán sa odvtedy stalo najbežnejším menom na označenie samého božstva Boha Izraela. Nový zákon tento silný význam titulu (209) „Pán“ používa pre Otca, ale aj, a to je novota, pre Ježiša, ktorý je tým uznávaný za Boha.
447 Aj sám Ježiš si pripisuje tento titul zastreto, keď diskutuje s farizejmi o význame 110. žalmu, ale aj otvorene, keď sa obracia na svojich apoštolov. Prejavy jeho moci (548) nad prírodou, nad chorobami, nad zlými duchmi, nad smrťou a hriechom dokazovali počas celého jeho verejného života jeho božskú zvrchovanosť.
448 V evanjeliách sa ľudia veľmi často obracajú na Ježiša oslovením „Pane“. Tento titul svedčí o úcte a dôvere tých, ktorí prichádzajú k Ježišovi a očakávajú od neho pomoc a uzdravenie. Pod vplyvom Ducha Svätého titul „Pán“ vyjadruje uznanie Ježišovho božského tajomstva. (208, 683) Pri stretnutí so zmŕtvychvstalým Ježišom sa stáva klaňaním: „Pán môj a Boh môj!“ (Jn 20,28) . Vtedy titul „Pán“ nadobúda príznak lásky a nežnosti, ktorý zostane charakteristický pre kresťanskú tradíciu: „To je Pán“ (641) (Jn 21,7) .
449 Prvé vyznania viery Cirkvi pripisujú Ježišovi božský titul Pána a tým už od samého začiatku potvrdzujú, že moc, česť a sláva, ktoré patria Bohu Otcovi, patria aj Ježišovi, lebo on má „božskú prirodzenosť“ (Flp 2,6) , (461) a že Otec zjavil túto Ježišovu zvrchovanosť, keď ho vzkriesil z mŕtvych (653) a povýšil do svojej slávy.
450 Tvrdiť, že Ježiš je Pán nad svetom a dejinami, (668-672) znamená aj – a to už od začiatku kresťanských dejín – uznávať, že človek nemá bezpodmienečne podriadiť svoju osobnú slobodu (2242) nijakej pozemskej moci, ale jedine Bohu Otcovi a Pánovi, Ježišovi Kristovi: Cisár nie je „Pán“. „Cirkev… verí, že kľúčom, stredobodom a cieľom celých ľudských dejín je jej Pán a Učiteľ.“
451 Kresťanská modlitba (2664-2665) sa vyznačuje používaním titulu „Pán“ či už vo výzve na modlitbu: „Pán s vami“, alebo na záver modlitby: „Skrze nášho Pána Ježiša Krista“, alebo aj vo zvolaní plnom dôvery a nádeje: „Maran atha“ („Pán prichádza!“) či „Marana tha“ („Príď, Pane!“) (2817) (1Kor 16,22) ; „Amen. Príď, Pane Ježišu“ (Zjv 22,20) .
Zhrnutie
452 Meno Ježiš znamená „Boh spasí“. Dieťa narodené z Panny Márie dostáva meno „Ježiš“, „lebo on vyslobodí svoj ľud z hriechov“ (Mt 1,21) : „Lebo niet pod nebom iného mena, daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení“ (Sk 4,12) .
453 Meno Kristus znamená „Pomazaný“, „Mesiáš“. Ježiš je Kristus, lebo ho „Boh pomazal… Duchom Svätým a mocou“ (Sk 10,38) . On bol „ten, ktorý má prísť“ (Lk 7,19) , on bol „nádej Izraela“ (Sk 28,20) .
454 Meno Boží Syn označuje jedinečný a večný vzťah Ježiša Krista k Bohu, jeho Otcovi: on je jednorodený Syn Otca a sám Boh. Veriť, že Ježiš Kristus je Boží Syn, je nevyhnutne potrebné, aby bol človek kresťanom.
455 Titul Pán označuje božskú zvrchovanosť. Vyznávať alebo vzývať Ježiša ako Pána znamená veriť v jeho božstvo: „Nik nemôže povedať ,Ježiš je Pán,‘ iba ak v Duchu Svätom“ (1Kor 12,3) .
