ČLOVEK
6. odsek
ČLOVEK
355 „Boh stvoril človeka na svoj obraz, (1700) na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril“ (Gn 1,27) . Človek má v stvorení jedinečné miesto: (343) je „na Boží obraz“ (I); vo svojej prirodzenosti spája duchovný a hmotný svet (II); je stvorený ako „muž a žena“ (III); Boh ho ustanovil vo svojom priateľstve (IV).
I. „Na Boží obraz“
356 Zo všetkých viditeľných stvorení jedine človek je schopný „poznať a milovať svojho Stvoriteľa“; (1703, 2258) je „jediný tvor na zemi, ktorého Boh chcel pre neho samého“; on jediný je povolaný, aby mal poznaním a láskou účasť na Božom živote. (225) Na tento cieľ bol stvorený a v tomto je hlavný dôvod jeho dôstojnosti:
„Čo bolo príčinou toho, že si dal človekovi takú dôstojnosť? Neoceniteľná láska, s ktorou si videl v sebe svoje stvorenie a ,zamiloval si sa‘ do neho. Veď z lásky si ho stvoril (295) a z lásky si mu dal prirodzenosť schopnú vychutnávať tvoje večné Dobro.“
357 Keďže je človek stvorený na Boží obraz, (1935) má dôstojnosť osoby: nie je len niečím, ale niekým. Je schopný poznať seba, byť pánom seba samého, slobodne sa dávať a vstupovať do spoločenstva (1877) s inými osobami. Milosťou je povolaný k zmluve so svojím Stvoriteľom, aby mu dal odpoveď viery a lásky, ktorú nik iný nemôže dať namiesto neho.
358 Boh všetko stvoril pre človeka; (299) ale človek bol stvorený, aby slúžil Bohu a miloval ho a aby mu obetoval celé stvorenie: (901)
„Ktože to má byť stvorený a zahrnutý takou úctou? Je to človek, veľká a obdivuhodná živá bytosť vzácnejšia v Božích očiach ako celé stvorenie. Pre neho boli stvorené nebo i zem a more a všetko ostatné stvorenie: človek, na ktorého spáse Bohu tak záležalo, že pre neho neušetril ani svojho jednorodeného Syna, a neprestal vynakladať všetko úsilie, kým ho nevyzdvihol do výšin a neposadil po svojej pravici.“
359 „V skutočnosti sa tajomstvo človeka (1701) stáva naozaj jasným iba v tajomstve vteleného Slova:“
„Blažený Apoštol [Pavol] dnes spomenul, že dvaja ľudia dali pôvod ľudskému pokoleniu, totiž Adam a Kristus… (388, 411) Prvý človek, Adam, sa stal živou bytosťou, posledný Adam oživujúcim Duchom. Toho prvého utvoril tento posledný a daroval mu aj dušu, aby žil… Toto je [druhý] Adam, ktorý vložil svoj obraz do tamtoho prvého, keď ho tvoril. Preto prijal jeho podobu a vzal si jeho meno, aby sa mu nestratilo to, čo utvoril na svoj obraz. Prvý Adam, posledný Adam: ten prvý má počiatok, tento posledný nemá koniec, lebo v skutočnosti tento posledný je prvý, ako sám hovorí: ,Ja som prvý a ja som posledný.“
360 Vďaka spoločnému pôvodu ľudské pokolenie tvorí jednotu. (225, 404) Boh totiž „z jedného urobil celé ľudské pokolenie, (775, 831, 842) aby obývalo celý povrch zeme“ (Sk 17,26) :
„Úchvatný pohľad, ktorý nám umožňuje kontemplovať ľudské pokolenie v jednote spoločného pôvodu od Stvoriteľa…; v jednote prirodzenosti, ktorá pozostáva z hmotného tela a z duchovnej a nesmrteľnej duše; v jednote bezprostredného cieľa a spoločného poslania v tomto živote; v jednote toho istého bývania, čiže zeme, ktorej bohatstvo môžu na základe prirodzeného práva využívať všetci ľudia, aby sa mohli živiť a povzniesť sa k väčšiemu vzrastu; a napokon v jednote nadprirodzeného cieľa, samého Boha, ku ktorému majú všetci smerovať, a [v jednote] prostriedkov, ktorými by raz mohli dosiahnuť tento cieľ… a aj v jednote toho istého vykúpenia, ktoré všetkým štedro poskytol Kristus.“
361 „Tento zákon ľudskej solidarity a lásky“ (1939) nás uisťuje, že všetci ľudia sú si aj pri bohatej rozmanitosti osôb, kultúr a národov naozaj bratmi a sestrami.
II. „Jeden z tela a z duše“
362 Ľudská osoba, stvorená na Boží obraz, je bytosť zároveň telesná i duchovná. (1146, 2332) Biblický opis vyjadruje túto skutočnosť symbolickou rečou, keď tvrdí: „Pán, Boh, utvoril z hliny zeme človeka a vdýchol do jeho nozdier dych života. Tak sa stal človek živou bytosťou“ (Gn 2,7) . Teda Boh chcel celého človeka.
363 Vo Svätom písme výraz duša často označuje ľudský život (1703) alebo celú ľudskú osobu. Ale označuje aj to, čo je v človeku najvnútornejšie a najcennejšie, čím je osobitnejšie Božím obrazom: „duša“ znamená duchovný princíp v človeku.
364 Telo človeka má účasť na dôstojnosti „Božieho obrazu“; (1004) je ľudským telom práve preto, že ho oživuje duchovná duša, a celá ľudská osoba je určená na to, aby sa v Kristovom (tajomnom) tele stala chrámom Ducha.
„Človek, jeden z tela a z duše, svojou telesnou stránkou zahŕňa v sebe prvky hmotného sveta, takže prostredníctvom neho dosahujú svoj vrchol a pozdvihujú hlas na slobodnú oslavu Stvoriteľa. (2289) Človek teda nesmie pohŕdať telesným životom, ale naopak, musí považovať svoje telo za dobré a hodné úcty, lebo ho stvoril Boh a má byť vzkriesené v posledný deň.“
365 Jednota duše a tela je taká hlboká, že dušu treba považovať za „formu“ tela; to znamená, že vďaka duchovnej duši je telo, zložené z hmoty, ľudským a živým telom. Duch a hmota nie sú v človeku dve spojené prirodzenosti, ale ich spojenie vytvára jednu jedinú prirodzenosť.
366 Cirkev učí, že každú duchovnú dušu stvoril bezprostredne Boh – „nevytvorili“ ju rodičia – a že je nesmrteľná; (1005) nezaniká, keď sa pri smrti odlúči od tela, a znova sa spojí s telom pri konečnom vzkriesení. (997)
367 Niekedy sa duša rozlišuje od ducha. Napríklad svätý Pavol sa modlí, aby sa zachoval náš „duch neporušený a duša i telo bez úhony“ (2083) (1Sol 5,23) , keď príde Pán. Cirkev učí, že toto rozlišovanie nezavádza do duše podvojnosť (dualitu). „Duch“ znamená, že človek je od svojho stvorenia zameraný na svoj nadprirodzený cieľ a že jeho duša je schopná byť bez vlastnej zásluhy pozdvihnutá do spoločenstva s Bohom.
368 Duchovná tradícia Cirkvi zdôrazňuje aj srdce, (478, 582, 1431, 1764, 2517, 2562, 2843) a to v biblickom zmysle, vyjadrujúcom hĺbku bytosti, kde sa osoba rozhodne alebo nerozhodne pre Boha.
III. „Muža a ženu ich stvoril“ (2331-2336)
BOH CHCEL ROVNOSŤ I ROZDIELNOSŤ
369 Muž a žena sú stvorení, to znamená, že ich Boh chcel: na jednej strane v dokonalej rovnosti ako ľudské osoby, na druhej strane v ich špecifickom bytí muža a ženy. „Byť mužom“, „byť ženou“ je dobrá a Bohom chcená skutočnosť: muž a žena majú neodňateľnú dôstojnosť, ktorú dostávajú priamo od Boha, svojho Stvoriteľa. Muž a žena sú s rovnakou dôstojnosťou „na Boží obraz“. Vo svojom „byť mužom“ a „byť ženou“ odzrkadľujú múdrosť a dobrotu Stvoriteľa.
370 Boh nie je „na obraz“ človeka. (42, 239) Nie je ani muž, ani žena. Boh je čistý duch, v ktorom niet miesta pre rozdielnosť pohlaví. Ale „dokonalosti“ muža a ženy odzrkadľujú niečo z nekonečnej dokonalosti Boha: sú to „dokonalosti“ matky a „dokonalosti“ otca a manžela.
„JEDEN PRE DRUHÉHO“ – „JEDNOTA V DVOJICI“
371 Muž a žena sú stvorení spolu (1605) a Boh chce, aby boli jeden pre druhého. Božie slovo nám to dáva pochopiť na rôznych miestach posvätného textu. „Nie je dobre byť človeku samému. Urobím mu pomoc, ktorá mu bude podobná“ (Gn 2,18) . Ani jedno zviera nemôže byť takýmto „spoločníkom“ človeka. Žena, ktorú Boh „utvára“ z rebra vyňatého z muža a ktorú k nemu privádza, vyvoláva v mužovi výkrik údivu, zvolanie lásky a spoločenstva: „Toto je teraz kosť z mojich kostí a mäso z môjho mäsa!“ (Gn 2,23) . Muž objavuje ženu ako druhé „ja“ s rovnakou ľudskou prirodzenosťou.
372 Muž a žena sú stvorení „jeden pre druhého“: nie že by ich bol Boh urobil iba „napoly“ a „neúplných“; stvoril ich pre spoločenstvo osôb, v ktorom každý môže byť „pomocou“ pre druhého, lebo sú rovnakí ako osoby („kosť z mojich kostí…“) a zároveň sa dopĺňajú ako muž a žena. V manželstve ich Boh spája tak, že tvoria „jedno telo“ (Gn 2,24) a môžu odovzdávať ľudský život: (1652, 2366) „Ploďte a množte sa a naplňte zem!“ (Gn 1,28) . Keď muž a žena ako manželia a rodičia odovzdávajú svojim potomkom ľudský život, jedinečným spôsobom spolupracujú na diele Stvoriteľa.
373 Muž a žena majú v Božom pláne povolanie (307) „podmaniť si“ zem ako Boží „správcovia“. Táto zvrchovanosť nesmie byť svojvoľnou a deštruktívnou nadvládou. Muž a žena, stvorení na obraz Stvoriteľa, (2415) ktorý miluje všetko, čo je, sú povolaní mať účasť na Božej prozreteľnosti voči ostatným stvoreniam. Z toho vyplýva ich zodpovednosť za svet, ktorý im Boh zveril.
IV. Človek v raji
374 Prvý človek nielenže bol stvorený dobrý, ale bol aj ustanovený v priateľstve so svojím Stvoriteľom (54) a v súlade so sebou samým a so stvorením, ktoré ho obklopuje. Tento stav prevýšila iba sláva nového stvorenia v Kristovi.
375 Keď Cirkev autenticky vysvetľuje symboliku biblickej reči vo svetle Nového zákona a Tradície, učí, že naši prarodičia Adam a Eva boli ustanovení v stave prvotnej svätosti a spravodlivosti. (1997) Táto milosť prvotnej svätosti bola účasťou na Božom živote.
376 Vyžarovanie tejto milosti posilňovalo všetky rozmery ľudského života. Pokiaľ by bol človek zotrvával v dôvernom spoločenstve s Bohom, (1008) nemal ani umrieť, ani trpieť. (1502) Vnútorný súlad ľudskej osoby, súlad medzi mužom a ženou a napokon súlad medzi prvou ľudskou dvojicou a celým stvorením vytváral stav, ktorý sa volá „prvotná spravodlivosť“.
377 „Vláda“ nad svetom, ktorú dal Boh na počiatku človekovi, uskutočňovala sa predovšetkým u samého človeka ako ovládanie seba. Celá bytosť človeka bola neporušená a usporiadaná, (2514) pretože bol bez trojitej žiadostivosti, ktorá ho podrobuje zmyselným rozkošiam, dychtivosti po pozemských dobrách a túžbe presadzovať sa proti príkazom rozumu.
378 Znakom dôverného priateľstva človeka s Bohom (2415) je to, že ho Boh umiestňuje do záhrady. (2427) Človek tam žije, aby ju „obrábal a strážil“ (Gn 2,15) : práca nie je trestom, ale spoluprácou muža a ženy s Bohom na zdokonaľovaní viditeľného stvorenia.
379 Celý tento súlad prvotnej spravodlivosti, ktorý Boh vo svojom pláne predvídal pre človeka, stratí sa hriechom našich prarodičov.
Zhrnutie
380 Bože, „človeka si stvoril na svoj obraz a dal si mu na starosť celý svet, aby vládol nad všetkým tvorstvom a slúžil iba tebe, svojmu Stvoriteľovi“.
381 Človek je predurčený stať sa podobným obrazu Božieho Syna, ktorý sa stal človekom – a „je obraz neviditeľného Boha“ (Kol 1,15) –, aby Kristus bol prvorodený medzi mnohými bratmi a sestrami.
382 Človek je „jeden z tela a z duše – corpore et anima unus“. Učenie viery tvrdí, že duchovná a nesmrteľná duša je stvorená bezprostredne Bohom.
383 „Boh nestvoril človeka samého: od začiatku ako ,muža a ženu ich stvoril‘ (Gn 1,27) ; ich zväzok je prvotnou formou spoločenstva osôb.“
384 Zjavenie nám dáva poznať stav prvotnej svätosti a spravodlivosti muža a ženy pred hriechom: z ich priateľstva s Bohom pramenilo šťastie ich života v raji.
