Výsledky hľadania: matka
2677 „Svätá Mária, Matka Božia, pros za nás…“ (495) S Alžbetou sa čudujeme: „Čím som si zaslúžila, že matka môjho Pána prichádza ku mne?“ (Lk 1,43) . Mária je Božia Matka i naša Matka, lebo nám dala Ježiša, svojho Syna. Môžeme jej zverovať všetky svoje starosti a prosby. Prosí za nás, ako prosila za seba: „Nech sa mi stane podľa tvojho slova“ (Lk 1,38) . Keď sa zverujeme jej modlitbe, odovzdávame sa s ňou do Božej vôle: „Buď vôľa tvoja.“
„Pros za nás hriešnych teraz i v hodinu smrti našej.“ Keď žiadame Pannu Máriu, aby za nás prosila, uznávame, že sme úbohí hriešnici a obraciame sa na „Matku milosrdenstva“, na tú, ktorá je celá svätá. Zverujeme sa jej „teraz“, v dnešku nášho života. A naša dôvera sa rozširuje natoľko, že jej už odteraz zverujeme „hodinu našej smrti“. Nech je pri nej prítomná, ako bola prítomná pri smrti (1020) svojho Syna na kríži, a nech nás v hodine nášho prechodu do večnosti prijme ako naša Matka, aby nás priviedla k svojmu Synovi Ježišovi do raja.
963 Už sme hovorili o úlohe Panny Márie (484-507) v Kristovom tajomstve a v tajomstve Ducha Svätého. (721-726) Teraz treba uvažovať o jej mieste v tajomstve Cirkvi. „Veď Panna Mária… je uznávaná a uctievaná ako pravá Božia a Vykupiteľova Matka…, ba je ,priamo matkou údov [Krista]…, lebo svojou láskou spolupracovala, aby sa v Cirkvi narodili veriaci, ktorí sú údmi tejto Hlavy‘.“ „Mária,… Matka Kristova, aj Matka… Cirkvi.“
171 Cirkev, ktorá je „stĺp a opora pravdy“ (1Tim 3,15) , verne opatruje „vieru, raz navždy odovzdanú svätým“ (78, 84, 857) (Júd 3) . Uchováva v pamäti Kristove slová a z pokolenia na pokolenie odovzdáva vyznanie viery apoštolov. Podobne ako matka učí svoje deti hovoriť a tým aj chápať iných a komunikovať s nimi, tak nás naša matka Cirkev učí reč viery, (185) aby nás uviedla do chápania a života viery.
495 Mária, nazývaná v evanjeliách „Ježišova matka“ (Jn 2,1;19,25) , je z vnuknutia Ducha ešte pred narodením svojho Syna radostne pozdravovaná ako „matka môjho Pána“ (Lk 1,43) . Veď ten, ktorého počala ako človeka z Ducha Svätého a ktorý sa skutočne stal jej Synom podľa tela, nie je nikto iný ako večný Syn Otca, druhá osoba Najsvätejšej Trojice. (466, 2677) Cirkev vyznáva, že Mária je skutočne Bohorodička (po grécky Theotokos).
2220 Kresťania majú byť osobitne vďační tým, od ktorých prijali dar viery, milosť krstu a život v Cirkvi. Môžu to byť rodičia, iní členovia rodiny, starí rodičia, duchovní pastieri, katechéti a iní učitelia alebo priatelia. „Spomínam si na tvoju úprimnú vieru, akú mala už tvoja stará matka Loida a tvoja matka Eunika, a som presvedčený, že aj ty“ (2Tim 1,5) .
2618 Evanjelium nám zjavuje, ako sa Mária modlí (2674) a s vierou prihovára: v Káne Ježišova matka prosí svojho Syna o potrebné pre svadobnú hostinu, ktorá je znamením inej hostiny, totiž svadobnej hostiny Baránka, ktorý na prosbu Cirkvi, svojej nevesty, dáva svoje telo a svoju krv. A v hodine Novej zmluvy pri kríži je Mária vypočutá ako Žena, (726) nová Eva, skutočná „matka žijúcich“.
36 „Svätá matka Cirkev vyznáva a učí, že Boha, ktorý je počiatkom a cieľom všetkého, možno s istotou poznať zo stvorených vecí prirodzeným svetlom ľudského rozumu.“ Bez tejto schopnosti by človek nemohol prijať Božie zjavenie. (355) Človek má túto schopnosť preto, že je stvorený „na Boží obraz“ (Gn 1,27) .
105 Autorom Svätého písma je Boh. „Čo Boh zjavil a písomne sa nachádza a predkladá vo Svätom písme, bolo zaznačené z vnuknutia Ducha Svätého.“
„Svätá matka Cirkev na základe apoštolskej viery pokladá všetky knihy Starého a Nového zákona i všetky ich časti za posvätné a kánonické, pretože, napísané z vnuknutia Ducha Svätého, majú za pôvodcu Boha a ako také boli odovzdané Cirkvi.“
167 „Verím“: to je viera Cirkvi, (1124) ktorú každý veriaci osobne vyznáva, najmä pri krste. „Veríme“: to je viera Cirkvi, ktorú vyznávajú biskupi zhromaždení na koncile, alebo všeobecnejšie, liturgické zhromaždenie veriacich. „Verím“: tak hovorí aj naša matka Cirkev, (2040) ktorá svojou vierou odpovedá Bohu a učí nás hovoriť: „Verím“, „Veríme“.
181 „Veriť“ je ekleziálny úkon. Viera Cirkvi predchádza, rodí, udržiava a živí našu vieru. Cirkev je matka všetkých veriacich. „Nemôže mať Boha za Otca, kto nemá Cirkev za matku – Habere iam non potest Deum Patrem qui Ecclesiam non habet Matrem.“
297 Vieru o stvorení „z ničoho“ dosviedča Písmo (338) ako pravdu plnú prisľúbenia a nádeje. Tak matka povzbudzuje svojich siedmich synov na mučeníctvo:
„Neviem, ako ste povstali v mojom lone; ja som vám nedarovala ani dych, ani život, ba ani údy som neusporadovala na vytvorenie každého z vás. Preto Stvoriteľ sveta, ktorý spôsobuje vznik človeka a vytvára bytie všetkých vecí, opäť vám dá dych a život zo svojho milosrdenstva, ako si vy teraz neceníte seba samých pre jeho zákony… Prosím ťa, dieťa moje, pozri na nebo a na zem, všimni si všetko, čo je na nich, a poznáš, že Boh ich stvoril z ničoho a že ľudské pokolenie povstalo takisto“ (2Mach 7,22-23.28) .
509 Mária je skutočne „Božia Matka“, pretože je Matkou večného Božieho Syna, ktorý sa stal človekom a sám je Boh.
721 Mária, presvätá Božia Matka, vždy Panna, je veľdielom poslania Syna a Ducha v plnosti času. Prvý raz v pláne spásy Otec nachádza Príbytok – pretože ho pripravil jeho Duch (484) –, v ktorom môže jeho Syn a jeho Duch prebývať medzi ľuďmi. V tomto zmysle Tradícia Cirkvi často vzťahuje na Máriu tie najkrajšie texty o Múdrosti: liturgia ospevuje Máriu a predstavuje ju ako „Stolicu Múdrosti“.
V nej sa začínajú zjavovať „obdivuhodné Božie diela“, ktoré Duch vykoná v Kristovi a v Cirkvi:
722 Duch Svätý pripravil Máriu svojou milosťou. (489) Bolo treba, aby bola „plná milosti“ Matka toho, v ktorom „telesne prebýva celá plnosť božstva“ (Kol 2,9) . Z čírej milosti bola počatá bez hriechu ako najponíženejšia zo všetkých stvorení a najschopnejšia z nich prijať nevýslovný Dar Všemohúceho. Anjel Gabriel ju právom pozdravuje ako „dcéru Siona“: (2676) „Zdravas’!“ („Raduj sa!“). Keď Mária nosí v sebe večného Syna, vo svojom chválospeve vzdáva Otcovi v Duchu Svätom vďaky celého Božieho ľudu, a teda Cirkvi.
757 „Cirkev sa volá aj ,Jeruzalem, ktorý je hore‘ a ,naša matka‘ (Gal 4,26) . (507) Opisuje sa ako nepoškvrnená nevesta nepoškvrneného Baránka, (796) ktorú Kristus ,miloval a seba samého vydal za ňu, aby ju posvätil‘ (1616) (Ef 5,25-26) , ktorú spojil so sebou nerozlučnou zmluvou a neprestajne ju ,živí a opatruje‘ (Ef 5,29) .“
813 Cirkev je jedna vzhľadom na svoj pôvod: (172) „Najvyšším vzorom a základom [princípom] tohto tajomstva je jednota jedného Boha Otca a Syna v Duchu Svätom v Trojici osôb.“ (766) Cirkev je jedna vzhľadom na svojho Zakladateľa: „Lebo sám vtelený Syn… skrze svoj kríž zmieril všetkých ľudí s Bohom a… obnovil jednotu všetkých v jednom ľude a v jednom tele.“ Cirkev je jedna vzhľadom na svoju „dušu“: (797) „Duch Svätý, ktorý prebýva vo veriacich a napĺňa i vedie celú Cirkev, vytvára ono obdivuhodné spoločenstvo veriacich a všetkých tak hlboko spája v Kristovi, že je základom [princípom] jednoty Cirkvi.“ Patrí teda k samej podstate Cirkvi, že je jedna:
„Aký tajomný zázrak! Jeden je totiž Otec všetkého. Jeden je aj Logos [Slovo] všetkého a jeden Duch Svätý a on je všade. A je len jedna matka panna; mne sa však páči volať ju Cirkvou.“
972 To, čo sme povedali o Cirkvi, o jej pôvode, poslaní a cieli, nemôžeme zakončiť lepšie ako tak, že obrátime pohľad na Máriu, (773) aby sme na nej kontemplovali, čo je Cirkev vo svojom tajomstve, na svojej „ceste viery“, a čím bude vo vlasti po skončení svojho putovania, kde ju „na slávu Najsvätejšej a nedeliteľnej Trojice“ „v spoločenstve všetkých svätých“ očakáva tá, ktorú si Cirkev uctieva ako Matku svojho Pána a ako svoju vlastnú Matku: (829)
„Medzitým však Ježišova matka, podobne ako v nebi – už oslávená s telom i dušou – je obrazom a počiatkom Cirkvi, ktorá sa má zavŕšiť v budúcom veku, tak tu na zemi, kým nepríde Pánov deň, svieti putujúcemu Božiemu ľudu ako znamenie bezpečnej nádeje a útechy.“ (2853)
975 „Veríme, že presvätá Bohorodička, nová Eva, Matka Cirkvi, neprestáva teraz v nebi vykonávať svoje materské poslanie voči Kristovým údom.“
1138 Na službe chvály Boha a na zavŕšení jeho plánu sa zúčastňujú tí, čo boli „zjednotení ako v hlave“ v Kristovi: (335) nebeské mocnosti, celé stvorenie (štyri živé bytosti), služobníci Starej a Novej zmluvy (dvadsaťštyri starcov), nový Boží ľud (stoštyridsaťštyritisíc označených), najmä mučeníci „zabití pre Božie slovo“ (Zjv 6,9) , presvätá Božia Matka (žena ), (1370) Baránkova nevesta a napokon „veľký zástup, ktorý nik nemohol spočítať, zo všetkých národov, kmeňov, plemien a jazykov“ (Zjv 7,9) .
1141 Zhromaždenie, ktoré slávi, je spoločenstvo pokrstených, ktorí „sú znovuzrodením [v krste] a pomazaním Ducha Svätého posvätení na duchovný dom a sväté kňazstvo, aby ako kresťania celou svojou činnosťou prinášali duchovné obety“. Toto „spoločné kňazstvo“ (sacerdotium commune) je kňazstvo Krista, jediného Kňaza, (1120) na ktorom majú účasť všetky jeho údy.
„Matka Cirkev si veľmi želá, aby všetci veriaci boli vedení k tej plnej, uvedomenej a činnej účasti na liturgických sláveniach, ktorú si vyžaduje sama povaha liturgie a ktorá je pre kresťanský ľud, ,vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ, ľud určený na vlastníctvo‘ (1268) (1Pt 2,9) , na základe krstu právom a povinnosťou.“
1163 „Svätá matka Cirkev si pokladá za povinnosť v stanovené dni v priebehu roka sláviť posvätnou pamiatkou spasiteľné dielo svojho božského Ženícha. Každý týždeň, v deň, ktorý nazvala Pánovým [(dies) Dominica], slávi pamiatku Pánovho zmŕtvychvstania, ktoré okrem toho raz do roka slávi spolu s jeho požehnaným umučením najväčšou slávnosťou Veľkej noci. V ročnom cykle však postupne rozvíja celé Kristovo tajomstvo… (512) Keď takto pripomína tajomstvá vykúpenia, otvára veriacim bohatstvo spasiteľných činov a zásluh svojho Pána, takže sa v každom čase stávajú istým spôsobom prítomnými, aby sa veriaci dostávali s nimi do styku a napĺňala ich milosť spásy.“
1203 Liturgické tradície alebo obrady, ktoré sa v súčasnosti používajú v Cirkvi, sú: latinský obrad (predovšetkým rímsky, ale aj obrady niektorých miestnych cirkví, ako napríklad ambroziánsky obrad alebo obrady niektorých rehoľných rádov), ďalej obrad byzantský, alexandrijský alebo koptský, sýrsky, arménsky, maronitský a chaldejský. „Posvätný koncil, verne poslušný Tradícii, vyhlasuje, že svätá matka Cirkev priznáva všetkým právoplatne uznaným obradom rovnaké právo a rovnakú dôstojnosť a že ich chce aj v budúcnosti zachovať a všemožne podporovať.“
1249 Katechumeni (1259) „sú už spojení s Cirkvou, už patria do Kristovej rodiny a nezriedka už žijú životom viery, nádeje a lásky“. „Matka Cirkev ich už ako svojich zahŕňa láskou a starostlivosťou.“
1667 „Svätá matka Cirkev ustanovila aj sväteniny. Sú to posvätné znaky, ktorými sa, určitým napodobnením sviatostí, naznačujú a na orodovanie Cirkvi dosahujú najmä duchovné účinky. Sväteniny pripravujú ľudí na prijatie hlavného účinku sviatostí a posväcujú rozličné okolnosti života.“
1683 Cirkev, ktorá ako matka (1020) sviatostne nosila kresťana vo svojom lone počas jeho pozemského putovania, sprevádza ho aj na konci jeho cesty, aby ho odovzdala „do Otcových rúk“. (627) V Kristovi obetuje Otcovi dieťa jeho milosti a v nádeji ukladá do zeme semeno tela, ktoré vstane v sláve. Toto obetovanie sa plne slávi v eucharistickej obete; požehnania pred jej slávením a po ňom sú sväteniny.
1737 Účinok možno tolerovať, ak ho ten, kto koná, nechce; (2263) napríklad ak sa matka vysilí pri lôžku svojho chorého dieťaťa. Zlý účinok nie je pričítateľný, ak nebol chcený ani ako cieľ, ani ako prostriedok konania: napríklad smrť, ktorá niekoho zastihla pri poskytovaní pomoci človekovi v nebezpečenstve. Aby bol zlý účinok pričítateľný, je potrebné, aby sa dal predvídať a aby ten, kto koná, mal možnosť sa mu vyhnúť: napríklad zabitie človeka, ktorého sa dopustí vodič v stave opitosti.
2040 Tak sa môže medzi kresťanmi rozvíjať pravý synovský duch vo vzťahu k Cirkvi. Tento duch je normálnym rozvinutím krstnej milosti, ktorá nás zrodila v lone Cirkvi a urobila nás údmi Kristovho tela. Cirkev nám vo svojej materinskej starostlivosti poskytuje Božie milosrdenstvo, ktoré víťazí nad všetkými našimi hriechmi a pôsobí najmä vo sviatosti zmierenia. Ako starostlivá matka (167) nám aj v liturgii deň čo deň hojne rozdáva pokrm Pánovho slova a jeho Eucharistie.
2103 Sľubom zachovávať evanjeliové rady (1973) Cirkev priznáva príkladnú hodnotu:
„Matka Cirkev sa raduje, (914) že má vo svojom lone mnoho mužov a žien, ktorí zbližša nasledujú Spasiteľovo zrieknutie sa seba samého a výraznejšie to prejavujú tým že v slobode Božích detí prijímajú chudobu a zriekajú sa vlastnej vôle. Podriaďujú sa totiž človekovi kvôli Bohu, čo sa týka dokonalosti, vo väčšej miere, ako to ukladá prikázanie, aby sa plnšie pripodobnili poslušnému Kristovi.“
V určitých prípadoch Cirkev môže z primeraných dôvodov dišpenzovať od daných sľubov a prisľúbení.
2233 Stať sa Ježišovým učeníkom znamená prijať pozvanie (542) patriť do Božej rodiny a žiť v súlade s jeho spôsobom života: „Každý, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach, je môj brat i sestra, i matka“ (Mt 12,50) .
Rodičia majú s radosťou a vďakou prijať a rešpektovať volanie Pána, ktorým sa obracia na niektoré z ich detí, aby ho nasledovalo v panenstve pre Kráľovstvo, v zasvätenom živote alebo v kňazskej službe.
2449 Už v Starom zákone rozmanité právne opatrenia (rok odpustenia, zákaz požičiavať na úroky a zadržiavať mzdy, povinnosť odovzdávať desiatky, každodenná výplata nádenníkom, právo paberkovať hrozno a zbierať klasy) zodpovedajú povzbudeniu Deuteronómia: „Chudobní nebudú chýbať v krajine, kde budeš bývať, preto ti nariaďujem, aby si otváral svoju ruku núdznemu a svojmu chudobnému bratovi, ktorý bude s tebou bývať v krajine“ (Dt 15,11) . Ježiš robí tieto slová svojimi: „Veď chudobných máte vždy medzi sebou, ale mňa nemáte vždy“ (Jn 12,8) . Tým však neruší silu dávnych výrokov proti ľuďom, ktorí hovoria: „Chceme kúpiť za peniaz maličkých a chudobných za jeden pár sandálov…“ (Am 8,6) , ale nás vyzýva, aby sme spoznali jeho prítomnosť v chudobných, ktorí sú jeho bratmi: (1397)
Svätá Ružena Limská, keď jej raz matka vyčítala, že prijíma do domu chudobných a chorých, odpovedala: „Keď slúžime chorým, sme Kristovou dobrou vôňou.“ (786)
2605 Keď prišla hodina, v ktorej Ježiš zavŕši plán Otcovej lásky, necháva vytušiť nesmiernu hĺbku svojej synovskej modlitby, a to nielen pred tým, ako sa dobrovoľne vydá: (Lk 22,42) , ale aj vo svojich posledných slovách na kríži, kde modlitba a darovanie seba sú jedno: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia“ (614) (Lk 23,34) ; „Veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji“ (Lk 23,43) ; „Žena, hľa, tvoj syn… Hľa, tvoja matka“ (Jn 19,26-27) ; „Žíznim“ (Jn 19,28) ; „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Mk 15,34) ; „Je dokonané“ (Jn 19,30) ; „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha“ (Lk 23,46) , až po ten „mocný výkrik“, pri ktorom vydýchol a odovzdal ducha.
2674 Od súhlasu, ktorý Panna Mária dala s vierou (494) pri zvestovaní a bez váhania zachovala pod krížom, „sa jej materstvo rozširuje aj na bratov a sestry jej Syna, ktorí ešte putujú a nachádzajú sa v nebezpečenstvách a ťažkostiach“. Ježiš, jediný Prostredník, je cesta našej modlitby; Mária, jeho a naša Matka, ho necháva úplne presvitať: ona „ukazuje cestu“ (po grécky Hodegetria) a podľa tradičnej východnej i západnej ikonografie je jej „znakom“.
2725 Modlitba je dar milosti a rozhodná odpoveď z našej strany. Vždy predpokladá úsilie. Veľké postavy modlitby Starej zmluvy pred Kristom, ako aj Božia Matka a svätí spolu s Ježišom nás učia, (2612) že modlitba je boj. Proti komu? Proti nám samým a proti úkladom Pokušiteľa, (409) ktorý robí všetko, aby odvrátil človeka od modlitby, od spojenia s Bohom. Každý sa modlí tak, ako žije, pretože každý žije tak, ako sa modlí. Kto nechce stále konať podľa Kristovho Ducha, nemôže ani stále prosiť v jeho mene. „Duchovný boj“ v novom živote kresťana je neoddeliteľný od boja v modlitbe. (2015)
