Výsledky hľadania: 2196-2557
2196 Na otázku, ktoré prikázanie je prvé, Ježiš odpovedal: „Prvé je toto: ,Počuj, Izrael, Pán, náš Boh, je jediný Pán. Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, z celej svojej mysle a z celej svojej sily!‘ Druhé je toto: ,Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!‘ Iného, väčšieho prikázania, ako sú tieto, niet“ (Mk 12,29-31) .
Svätý Pavol apoštol to pripomína: (2822) „Kto miluje blížneho, vyplnil zákon. Lebo: Nescudzoložíš! Nezabiješ! Nepokradneš! Nepožiadaš! a ktorékoľvek iné prikázanie je zahrnuté v tomto slove: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého! Láska nerobí zle blížnemu; teda naplnením zákona je láska“ (Rim 13,8-10) .
2197 Štvrtým prikázaním sa začína druhá tabuľa zákona. Toto prikázanie ukazuje poriadok lásky. Boh chcel, aby sme si po ňom ctili svojich rodičov, ktorým vďačíme za život a ktorí nám odovzdali poznanie Boha. Sme povinní ctiť a vážiť si všetkých, ktorých Boh pre naše dobro obdaril svojou autoritou. (1897)
2198 Toto prikázanie vyjadruje v kladnej forme povinnosti, ktoré treba plniť. Uvádza prikázania, ktoré po ňom nasledujú a ktoré sa týkajú osobitnej úcty k životu, k manželstvu, k pozemským dobrám a k slovu. Je jedným zo základov sociálneho učenia Cirkvi. (2419)
2199 Štvrté prikázanie sa výslovne obracia na deti v ich vzťahu k otcovi a k matke, lebo tento vzťah je najuniverzálnejší. Takisto sa týka príbuzenských vzťahov s ďalšími členmi rodiny. Žiada, aby sme preukazovali úctu, láskavosť a vďačnosť starým rodičom a predkom. Vzťahuje sa napokon na povinnosti žiakov voči učiteľom, zamestnancov voči zamestnávateľom, podriadených voči svojim predstaveným, občanov voči svojej vlasti a voči tým, ktorí ju spravujú a v nej vládnu.
Toto prikázanie zahŕňa a predpokladá aj povinnosti rodičov, poručníkov, vyučujúcich, vedúcich, vysokých štátnych úradníkov, vládnych činiteľov a všetkých, ktorí vykonávajú moc nad inými alebo nad spoločenstvom osôb.
2200 Zachovávanie štvrtého prikázania má svoju odmenu: „Cti svojho otca a svoju matku, aby si dlho žil na zemi, ktorú ti dá Pán, tvoj Boh!“ (Ex 20,12) . Zachovávanie tohto prikázania prináša spolu s duchovným ovocím aj časné ovocie pokoja a blahobytu. (2304) A naopak, nezachovávanie tohto prikázania spôsobuje veľké škody spoločenstvám i jednotlivým osobám.
2201 Manželské spoločenstvo je založené na súhlase manželov. (1625) Manželstvo a rodina sú zamerané na dobro manželov a na plodenie a výchovu detí. Láska manželov a rodenie detí vytvárajú medzi členmi tej istej rodiny osobné vzťahy a základné zodpovednosti.
2202 Muž a žena spojení v manželstve (1882) tvoria spolu so svojimi deťmi rodinu. Táto ustanovizeň predcháza akékoľvek uznanie verejnou mocou; tá je povinná ju prijať. Rodina sa má pokladať za normálny základný vzťah, podľa ktorého sa majú hodnotiť rozličné formy príbuzenstva.
2203 Stvorením muža a ženy Boh ustanovil ľudskú rodinu (369) a dal jej základné zriadenie. Jej členovia sú osoby, ktoré majú rovnakú dôstojnosť. Pre spoločné dobro jej členov a spoločnosti sú v rodine rozmanité zodpovednosti, práva a povinnosti.
2204 „Kresťanská rodina je osobitným prejavom a uskutočnením cirkevného spoločenstva; (533) aj z tohto dôvodu… sa má volať ,domáca cirkev‘“. Je spoločenstvom viery, nádeje a lásky. V Cirkvi nadobúda osobitnú dôležitosť, ako to vidno z Nového zákona.
2205 Kresťanská rodina je spoločenstvom osôb, znakom a obrazom spoločenstva Otca a Syna v Duchu Svätom. (1702) Jej plodivá a výchovná činnosť je odrazom Otcovho stvoriteľského diela. Rodina je povolaná mať účasť na Kristovej modlitbe a obete. Každodenná modlitba a čítanie Božieho slova posilňujú v nej lásku. Kresťanská rodina vykonáva evanjelizačnú a misionársku činnosť.
2206 Vzťahy vnútri rodiny vytvárajú príbuznosť citov, náklonností a záujmov, ktoré pochádzajú predovšetkým zo vzájomnej úcty osôb. Rodina je privilegované spoločenstvo povolané uskutočňovať spoločné uznesenia manželov, ako aj starostlivú spoluprácu rodičov pri výchove detí.
2207 Rodina je prvotná bunka spoločenského života. (1880) Je prirodzeným spoločenstvom, v ktorom sú muž a žena povolaní (372) k darovaniu seba v láske a v darovaní života. Autorita, stálosť a životné vzťahy vnútri rodiny tvoria základy slobody, bezpečnosti a bratstva v rámci spoločnosti. (1603) Rodina je spoločenstvo, v ktorom si už od detstva možno osvojovať morálne hodnoty, začať uctievať Boha a správne užívať slobodu. Rodinný život je uvádzaním do života spoločnosti.
2208 Rodina má žiť tak, aby sa jej členovia naučili starať sa o mladých i starých, o choré alebo telesne či mentálne postihnuté osoby a o chudobných a ujímať sa ich. Je veľa rodín, ktoré v určitých chvíľach nemôžu poskytnúť takúto pomoc. Vtedy sa majú iné osoby, iné rodiny a výpomocne aj spoločnosť postarať o potreby týchto ľudí: „Čistá a nepoškvrnená nábožnosť pred Bohom a Otcom je: navštevovať siroty a vdovy v ich tiesni a zachovať sa nepoškvrneným od tohto sveta“ (Jak 1,27) .
2209 Rodinu treba podporovať a chrániť primeranými sociálnymi opatreniami. Tam, kde rodiny nie sú schopné plniť svoje úlohy, majú iné spoločenské celky povinnosť im pomáhať a podporovať rodinnú ustanovizeň. Podľa princípu subsidiarity (výpomoci) sa majú väčšie spoločenstvá vyvarovať toho, aby si neoprávnene privlastňovali práva rodiny alebo sa miešali do jej života. (1883)
2210 Dôležitosť rodiny pre život a blahobyt spoločnosti vyžaduje od samej spoločnosti osobitnú zodpovednosť za udržiavanie a upevňovanie manželstva a rodiny. Občianska moc si má pokladať za vážnu povinnosť „uznať, chrániť a podporovať ich pravú povahu, bedliť nad verejnou mravnosťou a napomáhať rodinné blaho“.
2211 Politické spoločenstvo má povinnosť vážiť si rodinu, pomáhať jej a zabezpečovať najmä:
— slobodu založiť si rodinu, mať deti a vychovávať ich v zhode s vlastným morálnym a náboženským presvedčením;
— ochranu stálosti manželského zväzku a rodinnej ustanovizne;
— slobodu vyznávať svoju vieru, odovzdávať ju a vychovávať v nej deti pomocou prostriedkov a ustanovizní na to potrebných;
— právo na súkromné vlastníctvo, na slobodu podnikania, na prácu, na bývanie a na vysťahovanie;
— podľa ustanovení jednotlivých štátov právo na lekársku starostlivosť na opateru pre staré osoby a na rodinné prídavky;
— ochranu bezpečnosti a zdravia, najmä proti nebezpečenstvám, ako sú drogy, pornografia, alkoholizmus a pod.;
— slobodu vytvárať s inými rodinami združenia a mať tak zastúpenie pred občianskymi autoritami.
2212 Štvrté prikázanie objasňuje aj iné vzťahy v spoločnosti. Vo svojich bratoch a sestrách vidíme deti svojich rodičov; vo svojich bratancoch a sesterniciach potomkov našich predkov; vo svojich spoluobčanoch synov našej vlasti; v pokrstených deti našej matky Cirkvi; (225) v každej ľudskej osobe syna alebo dcéru toho, ktorý chce, aby sme ho nazývali „Otče náš“. Tým sa priznáva našim vzťahom k nášmu blížnemu osobný charakter. Blížny nie je nejaký „jedinec“ v ľudskom kolektíve; (1931) je to „niekto“, kto si pre svoj známy pôvod zasluhuje osobitnú pozornosť a úctu.
2213 Ľudské spoločenstvá sa skladajú z osôb. Dobré riadenie týchto spoločenstiev sa neobmedzuje iba na zaručovanie práv a plnenie povinností ani na dodržiavanie zmlúv. Spravodlivé vzťahy medzi zamestnávateľmi a zamestnancami, medzi vládnymi činiteľmi a občanmi predpokladajú prirodzenú dobroprajnosť v zhode s dôstojnosťou ľudských osôb, ktorým záleží na spravodlivosti a bratstve. (1939)
2214 Božie otcovstvo je prameňom ľudského otcovstva; na ňom sa zakladá úcta k rodičom. Úcta detí, neplnoletých či dospelých, k ich otcovi a matke sa živí prirodzeným citom, (1858) ktorý má svoj pôvod vo zväzku, ktorý ich spája. Túto úctu vyžaduje Božie prikázanie.
2215 Úcta k rodičom spočíva vo vďačnosti voči tým, ktorí darovaním života, svojou láskou a prácou priviedli svoje deti na svet a umožnili im rásť vo veku, múdrosti a milosti: „Z celého srdca si cti otca a nezabúdaj na bolesti svojej matky. Pamätaj, že ti dali život. Ako im odplatíš, čo urobili pre teba?“ (Sir 7,29-30) .
2216 Úcta k rodičom sa prejavuje pravou ochotou a poslušnosťou: „Zachovávaj, syn môj, prikázania svojho otca (532) a nepohŕdaj naučením svojej matky… Keď niekam pôjdeš, povedú ťa, keď budeš odpočívať, budú strážiť nad tebou, a keď sa zobudíš, budú sa s tebou rozprávať“ (Pr ís 6,20.22) . „Múdry syn rád počúva napomenutia, posmievač však nedbá na výčitky“ (Pr ís 13,1) .
2217 Kým dieťa žije v dome svojich rodičov, má poslúchnuť každú ich žiadosť ,odôvodnenú svojím vlastným dobrom alebo dobrom celej rodiny. „Deti, poslúchajte rodičov vo všetkom, lebo je to milé Pánovi“ (Kol 3,20) . Deti majú poslúchať aj rozumné príkazy svojich vychovávateľov a všetkých, ktorým ich rodičia zverili. Ale ak je dieťa vo svedomí presvedčené, že je morálne zlé poslúchnuť daný rozkaz, nemá sa ním riadiť.
Keď deti vyrastú, majú si naďalej ctiť svojich rodičov. Majú predchádzať ich želania, ochotne ich prosiť o radu a prijímať ich oprávnené napomenutia. Poslušnosť voči rodičom prestáva osamostatnením sa (emancipáciou) detí, ale neprestáva úcta, ktorú musia mať k nim vždy. Tá má v skutočnosti svoj koreň v bázni voči Bohu, ktorá je jedným z darov Ducha Svätého. (1831)
2218 Štvrté prikázanie pripomína deťom, ktoré dospeli, ich zodpovednosť voči rodičom. Podľa svojich možností im majú poskytovať hmotnú a morálnu pomoc v rokoch staroby alebo v čase choroby, opustenosti a núdze. Ježiš pripomína túto povinnosť vďačnosti.
„Boh priznal úctu otcovi od synov a vymedzil právo matky nad nimi. Kto miluje svojho otca, vykupuje svoje hriechy, a kto si ctí matku, zhromažďuje poklady. Kto si ctí otca, nájde radosť vo svojich deťoch a bude vyslyšaný, keď sa bude modliť. Kto si ctí otca, dlho bude živý, a kto sa bojí Pána, poskytne odpočinok svojej matke“ (Sir 3,3-7) .
„Synu, pomáhaj v starobe svojmu otcovi a nezarmucuj ho, kým žije. Ak slabne na duchu, maj s ním strpenie a neopovrhuj ním, kým si v plnej sile… Povesť rúhača má, kto opustí svojho otca, a prekliaty je od Boha, kto trápi svoju matku“ (Sir 3,14-15.18) .
2219 Úcta k rodičom prispieva k súladu celého rodinného života; týka sa aj vzťahov medzi bratmi a sestrami. Odzrkadľuje sa v celom rodinnom prostredí: „Korunou starcov [sú ich synovia a] vnukovia a ozdobou synov [sú] ich otcovia“ (Pr ís 17,6) . „So všetkou pokorou, miernosťou a zhovievavosťou znášajte sa navzájom v láske“ (Ef 4,2) .
2220 Kresťania majú byť osobitne vďační tým, od ktorých prijali dar viery, milosť krstu a život v Cirkvi. Môžu to byť rodičia, iní členovia rodiny, starí rodičia, duchovní pastieri, katechéti a iní učitelia alebo priatelia. „Spomínam si na tvoju úprimnú vieru, akú mala už tvoja stará matka Loida a tvoja matka Eunika, a som presvedčený, že aj ty“ (2Tim 1,5) .
2221 Plodnosť manželskej lásky sa neobmedzuje iba na plodenie detí, ale má sa rozšíriť aj na ich mravnú výchovu a duchovnú formáciu: Výchovná úloha rodičov (1653) „je taká dôležitá, že ak chýba, ťažko ju možno nahradiť“. Právo a povinnosť vychovávať sú pre rodičov prvoradé a neodcudziteľné.
2222 Rodičia sa majú dívať na svoje deti ako na deti Božie a rešpektovať ich ako ľudské osoby. Vychovávajú ich k zachovávaniu Božieho zákona tým, že sami prejavujú poslušnosť vôli nebeského Otca. (494)
2223 Rodičia sú prví zodpovední za výchovu svojich detí. Túto zodpovednosť dosviedčajú predovšetkým tým, že vytvárajú rodinu, kde vládne ako pravidlo nežnosť, odpustenie, úcta, vernosť a nezištná služba. Rodina je vhodným miestom na výchovu k čnostiam. (1804) Táto výchova si vyžaduje učiť sa odriekaniu, zdravému úsudku a sebaovládaniu ako podmienkam každej pravej slobody. Rodičia majú svoje deti učiť, aby podriaďovali „materiálne a prirodzené [dimenzie]… [dimenziám] vnútorným a duchovným“. Rodičia majú veľkú zodpovednosť aj za to, aby dávali svojim deťom dobrý príklad. Keď budú vedieť pred nimi uznať svoje chyby, budú ich môcť aj lepšie viesť a naprávať:
„Kto miluje svojho syna, často ho tresce a syn mu bude neskôr potechou. Kto si dobre vychováva syna, bude mať z toho osoh“ (Sir 30,1-2) . „A vy, otcovia, nedráždite svoje deti k hnevu, ale vychovávajte ich prísne a napomínajte ich v Pánovi“ (Ef 6,4) .
2224 Rodina je prirodzené prostredie na uvedenie ľudskej osoby do solidarity a do spoločenských zodpovedností. (1939) Rodičia majú deti naučiť, aby sa vyvarovali nebezpečenstiev a nemravností, ktoré ohrozujú ľudskú spoločnosť.
2225 Milosťou sviatosti manželstva rodičia dostali zodpovednosť a výsadu evanjelizovať svoje deti. (1656) Už od prvých rokov života ich majú uvádzať do tajomstiev viery, lebo sú svojim deťom „prvými hlásateľmi“. Majú ich od najútlejšieho detstva zapájať do života Cirkvi. Spôsoby života v rodine môžu pestovať citové postoje, ktoré po celý život zostávajú pravými predpokladmi a oporami živej viery.
2226 Rodičia majú začať s výchovou detí k viere už v ich najútlejšom veku. Táto výchova sa uskutočňuje už vtedy, keď si členovia rodiny pomáhajú rásť vo viere svedectvom kresťanského života podľa evanjelia. Rodinná katechéza predchádza, sprevádza a obohacuje iné spôsoby poučovania vo viere. Je poslaním rodičov naučiť svoje deti modliť sa a pomáhať im odhaliť svoje povolanie Božích detí. Farnosť je eucharistické spoločenstvo (2179) a srdce liturgického života kresťanských rodín; je osobitne vhodným miestom na katechézu detí i rodičov.
2227 Deti zo svojej strany prispievajú k rastu svojich rodičov vo svätosti. Všetci spolu a každý osobitne (2013) si majú veľkodušne a neprestajne vzájomne odpúšťať, ak sa medzi nimi vyskytnú urážky, hádky, krivdy a nedbanlivosti. Povzbudzuje k tomu vzájomná láska. Vyžaduje to Kristova láska.
2228 V čase detstva sa úcta a láska rodičov prejavuje predovšetkým v starostlivosti a pozornosti, ktorú venujú tomu, aby vychovali svoje deti a postarali sa o ich hmotné a duchovné potreby. Počas dospievania detí vedie rodičov tá istá úcta a oddanosť k tomu, aby ich vychovávali k správnemu používaniu vlastného rozumu a vlastnej slobody.
2229 Rodičia ako prví zodpovední za výchovu svojich detí majú právo vybrať pre ne takú školu, ktorá zodpovedá ich vlastnému presvedčeniu. Toto právo je základné. Rodičia majú povinnosť v rámci možností voliť také školy, ktoré im budú čo najlepšie pomáhať v ich úlohe kresťanských vychovávateľov. Verejná moc je povinná zaručiť rodičom toto právo a zaistiť konkrétne podmienky na jeho uplatňovanie.
2230 Keď sa deti stanú dospelými, majú povinnosť a právo zvoliť si svoje povolanie a svoj životný stav. Túto novú zodpovednosť majú brať na seba v dôvernom vzťahu k svojim rodičom, od ktorých si majú vyžiadať a ochotne prijať mienku a radu. Rodičia majú dbať na to, aby nenútili svoje deti ani pri voľbe povolania, ani pri voľbe manžela či manželky. (1625) Táto povinnosť zdržanlivosti im však nezabraňuje – skôr naopak –, aby pomáhali deťom múdrymi radami, najmä vtedy, keď si zamýšľajú založiť rodinu.
2231 Niektorí nevstupujú do manželstva preto, aby sa mohli starať o svojich rodičov alebo o svojich bratov a sestry, aby sa výlučnejšie venovali určitému povolaniu, alebo z iných počestných dôvodov. Aj oni môžu vo veľkej miere prispieť k blahu ľudskej rodiny.
2232 Rodinné zväzky sú síce dôležité, ale nie absolútne. Čím viac dieťa dorastá do svojej ľudskej a duchovnej zrelosti a nezávislosti, tým viac sa objasňuje a upevňuje jeho osobitné povolanie, ktoré pochádza od Boha. Rodičia majú rešpektovať toto povolanie a pomáhať svojim deťom, aby naň odpovedali a nasledovali ho. Treba si osvojiť presvedčenie, že prvotným povolaním kresťana je nasledovať Ježiša Krista: (1618) „Kto miluje otca alebo matku viac ako mňa, nie je ma hoden“ (Mt 10,37) .
2233 Stať sa Ježišovým učeníkom znamená prijať pozvanie (542) patriť do Božej rodiny a žiť v súlade s jeho spôsobom života: „Každý, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach, je môj brat i sestra, i matka“ (Mt 12,50) .
Rodičia majú s radosťou a vďakou prijať a rešpektovať volanie Pána, ktorým sa obracia na niektoré z ich detí, aby ho nasledovalo v panenstve pre Kráľovstvo, v zasvätenom živote alebo v kňazskej službe.
2234 Štvrté Božie prikázanie nám nariaďuje ctiť si aj všetkých tých, ktorí pre naše dobro dostali od Boha moc v spoločnosti. (1897) Toto prikázanie objasňuje povinnosti tých, ktorí vykonávajú moc, ako aj tých, ktorí majú z nej osoh.
2235 Tí, čo vykonávajú moc, majú ju vykonávať ako službu: „Kto sa medzi vami bude chcieť stať veľkým, bude vaším služobníkom“ (Mt 20,26) . Vykonávanie moci je morálne vymedzené jej božským pôvodom, (1899) jej racionálnou povahou a jej špecifickým predmetom. Nikto nemôže nariadiť alebo ustanoviť niečo, čo je proti dôstojnosti osôb a proti prirodzenému zákonu.
2236 Vykonávanie moci má za cieľ ukázať správnu stupnicu hodnôt, aby sa tak všetkým uľahčilo používanie slobody a zodpovednosti. Predstavení majú múdro vykonávať distributívnu spravodlivosť, (2411) pričom majú brať do úvahy potreby a prínos každého a mať na zreteli svornosť a pokoj. Majú dbať na to, aby predpisy a nariadenia, ktoré vydávajú, neuvádzali do pokušenia tým, že by kládli osobný záujem proti záujmu spoločnosti.
2237 Predstavitelia politickej moci sú povinní rešpektovať základné práva ľudskej osoby. Majú vykonávať spravodlivosť ľudsky (357) a rešpektovať pritom právo každého, najmä právo rodín a núdznych.
Politické práva spojené s občianstvom môžu a majú byť priznané v zhode s požiadavkami spoločného dobra. Verejná moc ich nemôže zbaviť platnosti bez oprávneného a primeraného dôvodu. Cieľom uplatňovania politických práv je spoločné dobro národa a ľudskej spoločnosti.
2238 Tí, čo sú podriadení predstaviteľom občianskej moci, (1900) majú považovať svojich nadriadených za predstaviteľov Boha, ktorý ich ustanovil za správcov svojich darov: „Kvôli Pánovi sa podriaďujte každej ľudskej ustanovizni… ako slobodní, ale nie takí, čo slobodu majú za prikrývku zloby, ale ako Boží služobníci“ (1Pt 2,13.16) . Lojálna spolupráca občanov zahŕňa právo a niekedy aj povinnosť vzniesť oprávnené námietky proti tomu, čo sa im zdá škodlivé pre dôstojnosť človeka a dobro spoločnosti.
2239 Povinnosťou občanov je prispievať (1915) spolu s občianskou mocou k dobru spoločnosti v duchu pravdy, spravodlivosti, solidarity a slobody. Láska k vlasti a služba vlasti vyplývajú z povinnosti vďačnosti a z poriadku lásky. (2310) Podriadenosť právoplatným autoritám a služba spoločnému dobru vyžadujú, aby občania plnili svoju úlohu v živote politického spoločenstva.
2240 Podriadenosť autorite a spoluzodpovednosť za spoločné dobro vyžadujú z morálneho hľadiska platiť dane, uplatňovať volebné právo a brániť krajinu: (2265)
„Dávajte každému, čo ste dlžní: komu daň, tomu daň, komu clo, tomu clo, komu bázeň, tomu bázeň, komu česť, tomu česť“ (Rim 13,7) .
Kresťania… „bývajú vo svojej vlasti, ale ako nájomníci. Všetko majú spoločné s ostatnými ako občania a všetko znášajú ako cudzinci… Ustanovené zákony poslúchajú, ale svojím spôsobom života zákony prevyšujú… Boh ich postavil na také miesto, ktoré nesmú opustiť.“
Apoštol nás povzbudzuje, aby sme sa modlili a vzdávali vďaky za kráľov i za všetkých, čo vykonávajú moc, (1900) „aby sme mohli žiť tichým a pokojným životom vo všetkej nábožnosti a mravnej čistote“ (1Tim 2,2) .
2241 Bohatšie národy sú povinné, nakoľko je to možné, prijať cudzincov hľadajúcich bezpečnosť a prostriedky na živobytie, ktoré nemôžu nájsť vo svojej pôvodnej vlasti. Verejná moc má dbať na zachovávanie prirodzeného práva, ktoré stavia hosťa pod ochranu tých, čo ho prijímajú.
Politické autority môžu vzhľadom na spoločné dobro, za ktoré sú zodpovedné, podriadiť uplatňovanie prisťahovaleckého práva rôznym právnym podmienkam, najmä čo sa týka povinností prisťahovalcov voči krajine, ktorá ich prijala. Prisťahovalec je povinný s vďakou rešpektovať hmotné a duchovné dedičstvo krajiny, ktorá ho prijala, poslúchať jej zákony a prispievať na jej náklady.
2242 Občan je vo svedomí viazaný neriadiť sa predpismi občianskych autorít, ak sú tieto predpisy v rozpore (1903) s požiadavkami morálneho poriadku, so základnými ľudskými právami alebo s učením evanjelia. Odopretie poslušnosti občianskym autoritám, (2313) keď ich požiadavky odporujú požiadavkám správneho svedomia, má svoje odôvodnenie v rozlišovaní medzi službou Bohu a službou politickému spoločenstvu: (450) „Dávajte teda, čo je cisárovo; cisárovi, a čo je Božie, Bohu“ (Mt 22,21) . „Boha treba viac poslúchať ako ľudí“ (Sk 5,29) .
„Keď však verejná moc (1901) prekročí svoju kompetenciu a utláča občanov, tí nemajú odmietať to, čo si objektívne vyžaduje spoločné dobro; je im však dovolené brániť svoje práva a práva svojich spoluobčanov proti zneužívaniu tejto moci pri rešpektovaní medzí, ktoré určuje prirodzený a evanjeliový zákon.“
2243 Odboj proti útlaku politickej moci (2309) môže oprávnene siahnuť po zbraniach iba vtedy, keď sa súčasne vyskytnú tieto podmienky: 1. keď sa isto, závažne a dlhý čas porušujú základné ľudské práva; 2. keď sa vyčerpali všetky ostatné prostriedky; 3. keď sa tým nevyvolajú ešte horšie neporiadky; 4. keď je oprávnená nádej na úspech; 5. keď nie je možné rozumne predvídať lepšie riešenia.
2244 Každá ustanovizeň je inšpirovaná, (1910) aspoň implicitne, určitým názorom na človeka a na jeho cieľ, od čoho odvodzuje svoje hodnotiace kritériá, svoju stupnicu hodnôt a svoju líniu správania. Väčšina spoločností založila svoje ustanovizne na predpoklade určitej nadradenosti človeka nad vecami. (1881) Iba Bohom zjavené náboženstvo jasne uznalo pôvod a cieľ človeka v Bohu Stvoriteľovi a Vykupiteľovi. Cirkev vyzýva politickú moc, aby sa vo svojich úsudkoch a rozhodnutiach opierala o túto inšpirovanú pravdu (2109) o Bohu a o človekovi:
„Spoločenstvá, ktoré nepoznajú túto inšpiráciu alebo ju odmietajú v mene svojej nezávislosti od Boha, sú nútené hľadať svoje oporné body a svoj cieľ samy v sebe alebo ich prevziať z nejakej ideológie. A keďže nepripúšťajú, aby sa bránilo objektívne kritérium dobra a zla, osobujú si nad človekom a nad jeho osudom totalitnú moc, či už otvorene, alebo skryte, ako o tom svedčia dejiny.“
2245 „Cirkev, ktorá na základe svojho poslania a svojej kompetencie nijako nesplýva s politickým spoločenstvom, (912) je zároveň znamením a ochranou transcendentného charakteru ľudskej osoby.“ Cirkev „rešpektuje a podporuje politickú slobodu a zodpovednosť občanov“.
