KKC 2109

2109 Právo na náboženskú slobodu (2244) nemôže byť samo osebe ani neobmedzené, ani obmedzené iba pozitivisticky alebo naturalisticky chápaným verejným poriadkom. „Správne hranice“ vlastné tomuto právu majú byť určené s politickou rozvážnosťou pre každú spoločenskú situáciu podľa požiadaviek spoločného dobra a potvrdené občianskou autoritou (1906) podľa „právnych noriem, ktoré sa zhodujú s objektívnym morálnym poriadkom“.