KRESŤANSKÝ POHREB
2. článok
KRESŤANSKÝ POHREB
1680 Všetky sviatosti (1525) a predovšetkým sviatosti uvádzania do kresťanského života majú za cieľ poslednú Veľkú noc Božieho dieťaťa, ktorá ho cez smrť uvedie do života v Kráľovstve. Vtedy sa naplní, čo kresťan vyznával vo viere a nádeji: „Očakávam vzkriesenie mŕtvych a život budúceho veku.“
I. Posledná Veľká noc kresťana
1681 Kresťanský zmysel smrti (1010-1014) sa stáva zjavným vo svetle veľkonočného tajomstva Kristovej smrti a zmŕtvychvstania, v ktorom spočíva naša jediná nádej. Kresťan, ktorý umiera v Kristovi Ježišovi, sa vzdiali z tela a býva u Pána.
1682 Dňom smrti sa pre kresťana začína na konci jeho sviatostného života dovŕšenie jeho znovuzrodenia, ktoré sa začalo v krste, konečné „pripodobnenie“ „obrazu Syna“, udelené pomazaním Ducha Svätého, a účasť na hostine Kráľovstva, ktorá bola anticipovaná v Eucharistii, hoci ešte potrebuje posledné očistenia, aby si mohol obliecť svadobné rúcho.
1683 Cirkev, ktorá ako matka (1020) sviatostne nosila kresťana vo svojom lone počas jeho pozemského putovania, sprevádza ho aj na konci jeho cesty, aby ho odovzdala „do Otcových rúk“. (627) V Kristovi obetuje Otcovi dieťa jeho milosti a v nádeji ukladá do zeme semeno tela, ktoré vstane v sláve. Toto obetovanie sa plne slávi v eucharistickej obete; požehnania pred jej slávením a po ňom sú sväteniny.
II. Slávenie pohrebu
1684 Kresťanský pohreb je liturgickým slávením Cirkvi. Služba Cirkvi tu má za cieľ jednak vyjadriť účinné spoločenstvo so zosnulým a jednak umožniť na ňom účasť spoločenstvu zídenému na pohrebe a ohlasovať mu večný život.
1685 Rozličné pohrebné obrady vyjadrujú veľkonočný ráz kresťanskej smrti a zodpovedajú situáciám a tradíciám jednotlivých krajín, aj čo sa týka liturgickej farby.
1686 Pohrebné obrady (Ordo exsequiarum) rímskej liturgie predkladajú tri druhy slávenia pohrebu zodpovedajúce trom miestam, na ktorých sa pohreb koná (dom, kostol, cintorín), a dôležitosti, akú mu pripisuje rodina, miestne zvyky, kultúra a ľudová nábožnosť. Konečne, priebeh pohrebných obradov je spoločný všetkým liturgickým tradíciám. Obsahuje štyri základné časti:
1687 Privítanie spoločenstva. Slávenie sa začína pozdravom viery. Príbuzní zosnulého sa privítajú slovami „útechy“ (v zmysle Nového zákona: sily Ducha Svätého v nádeji ). Modliace sa spoločenstvo, ktoré sa zhromaždilo, očakáva tiež „slová večného života“. Smrť jedného člena spoločenstva (alebo výročie smrti, či siedmy alebo tridsiaty deň po smrti) je udalosť, ktorá má presahovať perspektívy „tohto sveta“ a pritiahnuť veriacich do opravdivých perspektív viery vo vzkrieseného Krista.
1688 Liturgia slova počas pohrebu vyžaduje pozornejšiu prípravu aj preto, lebo v zídenom zhromaždení môžu byť veriaci, ktorí sa zriedka zúčastňujú na liturgii, a priatelia zosnulého, ktorí nie sú kresťanmi. Najmä homília sa má vyhýbať forme a štýlu pohrebnej chváloreči a má objasniť tajomstvo kresťanskej smrti vo svetle vzkrieseného Krista.
1689 Eucharistická obeta. (1371) Ak sa slávenie pohrebu koná v kostole, Eucharistia je srdcom veľkonočnej skutočnosti kresťanskej smrti. Vtedy Cirkev vyjadruje svoje účinné spoločenstvo so zosnulým: prináša Otcovi v Duchu Svätom obetu Kristovej smrti a zmŕtvychvstania a prosí ho, aby jeho dieťa bolo očistené od svojich hriechov a ich následkov a bolo pripustené k veľkonočnej plnosti hostiny Kráľovstva. Takto slávenou Eucharistiou sa spoločenstvo veriacich a osobitne rodina zosnulého učí žiť v spoločenstve s tým, „ktorý usnul v Pánovi“, (958) a to tak, že prijíma Kristovo telo, ktorého je on živým údom, a potom sa za neho a s ním modlí.
1690 Posledným rozlúčením (posledným zbohom – „s Bohom“) odporúča Cirkev zosnulého Bohu. Je to „posledné… rozlúčenie, pri ktorom kresťanské spoločenstvo pozdravuje svojho člena, prv než sa jeho telo vynesie alebo pochová“. (2300) Byzantská tradícia to vyjadruje bozkom na rozlúčku zosnulému:
Tento záverečný pozdrav „sa spieva preto, že odišli z tohto života a odlúčili sa od neho, ale aj preto, že jestvuje spoločenstvo a zjednotenie, lebo smrťou vôbec nebudeme odlúčení jedni od druhých. Veď všetci ideme tou istou cestou a zaujmeme to isté miesto a nikdy nebudeme od seba odlúčení, lebo budeme žiť pre Krista. Aj teraz sme spojení s Kristom, kráčajúc k nemu… Všetci veriaci budeme spolu s Kristom.“
TRETIA ČASŤ
ŽIVOT V KRISTOVI
1691 „Kresťan, poznaj svoju dôstojnosť, a keďže si dostal účasť na Božej prirodzenosti, nevracaj sa nízkymi skutkami k starému potupnému životu. Pamätaj, akej Hlavy a akého tela si údom. (790) Spomeň si, že si bol vytrhnutý z moci temnôt a prenesený do Božieho svetla a kráľovstva.“
1692 Vyznanie viery vyjadrilo veľkosť darov, ktoré Boh udelil človekovi v diele stvorenia a ešte viac vykúpením a posvätením. Čo viera vyznáva, to sviatosti udeľujú: kresťania sa sviatosťami, ktoré spôsobujú ich znovuzrodenie, stávajú „Božími deťmi“ (1Jn 3,1) , „účastnými na Božej prirodzenosti“ (2Pt 1,4) . Poznajúc vierou svoju novú dôstojnosť, sú povolaní žiť odteraz tak, „aby to zodpovedalo Kristovmu evanjeliu“ (Flp 1,27) . Sviatosťami a modlitbou dostávajú Kristovu milosť a dary jeho Ducha, ktoré ich na to uschopňujú.
1693 Ježiš Kristus robil vždy to, čo sa páčilo Otcovi. Stále žil v dokonalom spoločenstve s ním. Takisto aj jeho učeníci sú povolaní, aby žili pred tvárou Otca, „ktorý vidí aj v skrytosti“ (Mt 6,6) , a boli „dokonalí, ako je dokonalý… nebeský Otec“ (Mt 5,48) .
1694 Kresťania, včlenení krstom do Krista, (1267) sú „mŕtvi hriechu“ a žijú „Bohu v Kristovi Ježišovi“ (Rim 6,11) ; tak majú účasť na živote Zmŕtvychvstalého. Nasledujúc Krista a spojení s ním, môžu napodobňovať „Boha ako milované deti“ a žiť „v láske“ (Ef 5,1-2) tým, že prispôsobia svoje myšlienky, slová a skutky zmýšľaniu „Krista Ježiša“ (Flp 2,5) a budú nasledovať jeho príklad.
1695 „Ospravodlivení v mene Pána Ježiša Krista a v Duchu nášho Boha“ (1Kor 6,11) , „posvätení“ a „povolaní k svätosti“ (1Kor 1,2) sa kresťania stali „chrámom Ducha Svätého“ (1Kor 6,19) . Tento „Duch Syna“ ich učí modliť sa k Otcovi, a keďže sa stal ich životom, pobáda ich konať tak, aby činorodou láskou prinášali „ovocie Ducha“ (Gal 5,22) . Duch Svätý lieči rany hriechu a tým nás duchovne obnovuje „premenou zmýšľania“ (Ef 4,23) . Osvecuje nás a posilňuje, aby sme žili ako „synovia svetla“ (Ef 5,8) v „dobrote, spravodlivosti a pravde“ (Ef 5,9) vo všetkom.
1696 Kristova cesta „vedie do života“ (1970) (Mt 7,14) , opačná cesta „vedie do zatratenia“ (Mt 7,13) . Evanjeliové podobenstvo o dvoch cestách má stále miesto v katechéze Cirkvi. Poukazuje na dôležitosť morálnych rozhodnutí pre našu spásu. „Sú dve cesty: jedna je cestou života, druhá cestou smrti; medzi nimi je však veľký rozdiel.“
1697 Pri katechéze je dôležité veľmi jasne vysvetliť, aká radostná je Kristova cesta a aké požiadavky kladie. Katechéza o „novom živote“ (Rim 6,4) v Kristovi má byť:
— katechézou o Duchu Svätom, (737) vnútornom Učiteľovi života podľa Krista, milom hosťovi a priateľovi, ktorý tento život podnecuje, riadi, napráva a posilňuje;
— katechézou o milosti, (1938) lebo milosťou sme spasení a len s pomocou milosti môžu naše skutky prinášať ovocie pre večný život;
— katechézou o blahoslavenstvách, (1716) lebo Kristova cesta je zhrnutá v blahoslavenstvách; ony sú jedinou cestou k večnému šťastiu, po ktorom túži srdce človeka;
— katechézou o hriechu a odpustení, (1846) lebo keď človek neuzná, že je hriešnikom, nemôže poznať pravdu o sebe, ktorá je podmienkou správneho konania, a keby sa mu neponúklo odpustenie, nemohol by túto pravdu zniesť;
— katechézou o ľudských čnostiach, (1803) ktorá umožňuje pochopiť krásu a príťažlivosť správnych dispozícií konať dobro;
— katechézou o kresťanských čnostiach viery, (1812) nádeje a lásky, ktorá sa veľkodušne inšpiruje príkladom svätých;
— katechézou o dvojitom prikázaní lásky (2067) rozvinutom v Desatore;
— katechézou ekleziálnou, (946) lebo kresťanský život môže rásť, rozvíjať sa a dávať sa len v mnohonásobnej výmene „duchovných dobier“ v „spoločenstve svätých“.
1698 Východiskom a cieľom tejto katechézy (426) má byť vždy Ježiš Kristus, ktorý je „cesta, pravda a život“ (Jn 14,6) . S pohľadom upretým vo viere na neho môžu veriaci v Krista dúfať, že on v nich uskutoční svoje prisľúbenia a že keď ho budú milovať láskou, akou ich miloval on, budú konať skutky, ktoré zodpovedajú ich dôstojnosti:
„Prosím ťa, uvažuj o tom, že náš Pán Ježiš Kristus je tvojou ozajstnou Hlavou a ty si jedným z jeho údov. On je pre teba to, čím je hlava pre údy. Všetko, čo je jeho, je tvoje: jeho duch, srdce, telo, duša a všetky schopnosti, ktoré máš používať, akoby boli tvoje vlastné, aby si slúžil Bohu, chválil ho, miloval a oslavoval. Ty si pre neho to, čím je úd pre hlavu. Preto on veľmi túži používať všetky tvoje schopnosti, akoby boli jeho, na službu a slávu svojmu Otcovi.“
„Pre mňa žiť je Kristus“ (Flp 1,21) .
PRVÝ ODDIEL
POVOLANIE ČLOVEKA: ŽIVOT V DUCHU
1699 Život v Duchu Svätom uskutočňuje povolanie človeka (prvá kapitola). Spočíva v láske k Bohu a v ľudskej solidarite (druhá kapitola). Je nám udelený nezaslúžene (z milosti) ako spása (tretia kapitola).
PRVÁ KAPITOLA
DÔSTOJNOSŤ ĽUDSKEJ OSOBY
1700 Dôstojnosť ľudskej osoby má pôvod v stvorení človeka (356) na Boží obraz a podobu (1. článok); uskutočňuje sa v jej povolaní k Božej blaženosti (2. článok). Je vlastnosťou človeka slobodne smerovať k tomuto zavŕšeniu (3. článok). Svojimi vedomými a dobrovoľnými činmi (4. článok) sa človek buď zameriava, alebo nezameriava na dobro prisľúbené Bohom a dosvedčované morálnym svedomím (5. článok). Ľudia budujú samých seba a vnútorne rastú: z celého svojho zmyslového a duchovného života utvárajú materiál svojho rastu (6. článok). S pomocou milosti rastú v čnosti (7. článok); vyhýbajú sa hriechu, (1439) a ak sa ho dopustili, odovzdávajú sa ako márnotratný syn do milosrdenstva nášho nebeského Otca (8. článok). Tak dosahujú dokonalosť v láske.
1. článok
ČLOVEK, BOŽÍ OBRAZ
1701 „Kristus… v samom zjavení tajomstva Otca (359) a jeho lásky naplno odhaľuje človeka človeku a ukazuje mu jeho vznešené povolanie.“ V Kristovi, ktorý je „obraz neviditeľného Boha“ (Kol 1,15) , bol človek stvorený na „obraz a podobu“ Stvoriteľa. V Kristovi, Vykupiteľovi a Spasiteľovi, Boží obraz, deformovaný v človekovi prvým hriechom, bol obnovený vo svojej pôvodnej kráse a zošľachtený Božou milosťou.
1702 Boží obraz je prítomný v každom človekovi. (1878) Žiari v spoločenstve osôb, ktoré je podobné jednote božských osôb medzi sebou (porov. druhú kapitolu).
1703 Ľudská osoba obdarená „duchovnou a nesmrteľnou dušou“ (363) je „jediný tvor na zemi, ktorého Boh chcel pre neho samého“. Už od svojho počatia je určená pre večnú blaženosť. (2258)
1704 Ľudská osoba má účasť na svetle a sile Božieho Ducha. Svojím rozumom je schopná pochopiť poriadok vecí (339) stanovený Stvoriteľom. Svojou vôľou je sama od seba schopná smerovať k svojmu pravému dobru. Nachádza svoju dokonalosť v tom, že hľadá a miluje pravdu a dobro. (30)
1705 Vďaka svojej duši a svojim duchovným schopnostiam rozumu a vôle je človek obdarený slobodou, (1730) ktorá je „vynikajúcim znakom Božieho obrazu“.
1706 Svojím rozumom človek spoznáva Boží hlas, ktorý ho pobáda „konať dobré a chrániť sa zlého“. Každý človek je povinný riadiť sa týmto zákonom, ktorý sa ozýva vo svedomí a spĺňa sa v láske k Bohu (1776) a blížnemu. Mravný život svedčí o dôstojnosti ľudskej osoby.
1707 „Ale človek, na nahováranie Zlého, (397) už na začiatku dejín zneužil svoju slobodu“ Podľahol pokušeniu a spáchal zlo. Uchováva si síce túžbu po dobre, ale jeho prirodzenosť je ranená dedičným hriechom. Stal sa náchylným na zlé a podlieha omylu:
„A tak je človek rozpoltený sám v sebe. Celý život človeka, tak individuálny, ako aj kolektívny, sa preto javí ako dramatický zápas medzi dobrom a zlom, medzi svetlom a tmou.“
1708 Kristus nás svojím umučením oslobodil (617) od satana a od hriechu. Zaslúžil nám nový život v Duchu Svätom. Jeho milosť obnovuje, čo v nás hriech pokazil.
1709 Kto verí v Krista, stáva sa Božím synom. (1265) Toto adoptovanie za syna ho premieňa a umožňuje mu nasledovať Kristov príklad. Robí ho schopným správne konať a robiť dobro. Učeník zjednotený so svojím Spasiteľom dosahuje dokonalosť lásky čiže svätosť. Mravný život dozretý v milosti sa rozvíja do večného života v nebeskej sláve. (1050)
Zhrnutie
1710 „Kristus… naplno odhaľuje človeka človeku a ukazuje mu jeho vznešené povolanie.“
1711 Ľudská osoba, obdarená duchovnou dušou, rozumom a vôľou, je už od svojho počatia zameraná na Boha a určená na večnú blaženosť. Snaží sa o svoju dokonalosť tým, že hľadá a miluje pravdu a dobro.
1712 Pravá sloboda je v človekovi „vynikajúcim znakom Božieho obrazu.“
1713 Človek je povinný riadiť sa mravným zákonom, ktorý ho pobáda „konať dobré a chrániť sa zlého“. Tento zákon sa ozýva v jeho svedomí.
1714 Človek ranený vo svojej prirodzenosti dedičným hriechom podlieha omylu pri používaní svojej slobody a je náchylný na zlé.
1715 Kto verí v Krista, má nový život v Duchu Svätom. Mravný život, ktorý rastie a dozrieva v milosti, sa má dovŕšiť v nebeskej sláve.