Výsledky hľadania: 1322-1419
1322 Svätá Eucharistia završuje uvádzanie do kresťanského života. (1212) Tí, čo boli krstom povýšení na hodnosť kráľovského kňazstva a birmovaním hlbšie pripodobnení Kristovi, prostredníctvom Eucharistie majú s celým spoločenstvom účasť na samej Pánovej obete.
1323 „Náš Spasiteľ pri Poslednej večeri v tú noc, keď bol zradený, ustanovil eucharistickú obetu svojho tela a svojej krvi, aby ňou v priebehu vekov trvale zachoval obetu kríža, kým nepríde, a aby tak zveril Cirkvi, milovanej Neveste, pamiatku svojej smrti a svojho zmŕtvychvstania: sviatosť milosrdenstva, znak jednoty, puto lásky, veľkonočnú hostinu, pri ktorej prijímame Krista, duša sa napĺňa milosťou a dostávame závdavok budúcej slávy.“ (1402)
1324 Eucharistia je prameň a vrchol celého kresťanského života. (864) „Ostatné sviatosti, ako aj všetky ekleziálne služby a apoštolské diela úzko súvisia so svätou Eucharistiou a sú na ňu zamerané. Veď najsvätejšia Eucharistia obsahuje celé duchovné dobro Cirkvi, totiž samého Krista, nášho veľkonočného Baránka.“
1325 „Eucharistia vhodne naznačuje a obdivuhodne uskutočňuje (775) účasť na Božom živote a jednotu Božieho ľudu, na ktorých sa zakladá Cirkev. V nej je vrchol aj činnosti, ktorou Boh v Kristovi posväcuje svet, aj kultu, ktorý ľudia preukazujú Kristovi a skrze neho Otcovi v Duchu Svätom.“
1326 Napokon slávením Eucharistie sa už spájame s nebeskou liturgiou (1090) a anticipujeme večný život, v ktorom bude Boh všetko vo všetkých.
1327 Skrátka, Eucharistia je zhrnutím a súhrnom našej viery: „Naše presvedčenie [viery] je v súlade s Eucharistiou a Eucharistia zasa potvrdzuje naše presvedčenie.“ (1124)
1328 Nevyčerpateľné bohatstvo tejto sviatosti sa odráža aj v rozmanitých pomenovaniach, ktorými sa označuje. Každé z nich poukazuje na určité jej stránky. Volá sa:
Eucharistia, lebo je vzdávaním vďaky Bohu. (2637) Grécke slová eucharistein (Lk 22,19; 1Kor 11,24) a eulogein (1082) (Mt 26,26; Mk 14,22) pripomínajú židovské dobrorečenia, ktoré – najmä pri stolovaní – ohlasujú Božie diela: stvorenie, vykúpenie a posvätenie. (1359)
1329 Pánova večera, (1382) lebo ide o Večeru, ktorú Pán slávil v predvečer svojho umučenia so svojimi učeníkmi, a o anticipovanie Baránkovej svadobnej hostiny v nebeskom Jeruzaleme.
Lámanie chleba, lebo tento obrad, príznačný pre židovské stolovanie, Ježiš použil, keď dobrorečil a rozdával chlieb v úlohe hostiteľa, najmä pri Poslednej večeri. Podľa tohto úkonu ho učeníci spoznali po jeho zmŕtvychvstaní a týmto výrazom prví kresťania označovali svoje eucharistické zhromaždenia. (790) Dávali tým najavo, že všetci, čo jedia jediný rozlomený chlieb, Krista, vstupujú do spoločenstva s ním a tvoria v ňom jedno telo.
Eucharistické zhromaždenie (po grécky synaxis), lebo Eucharistia sa slávi v zhromaždení veriacich, (1348) ktoré je viditeľným prejavom Cirkvi.
1330 Pamiatka (po latinsky memoriale) (1341) Pánovho umučenia a zmŕtvychvstania.
Svätá obeta, lebo sprítomňuje jedinú obetu Krista Spasiteľa a zahŕňa obetu Cirkvi, (2643) alebo aj obeta svätej omše, „obeta chvály“ (Hebr 13,15) , duchovná obeta, čistá a svätá obeta, (614) lebo završuje a prevyšuje všetky obety Starej zmluvy.
Svätá a božská liturgia, lebo celá liturgia Cirkvi má svoj stredobod a najplnšie sa prejavuje v slávení tejto sviatosti. V takom istom zmysle sa volá aj slávením svätých tajomstiev. (1169) Hovoríme aj o Najsvätejšej sviatosti, lebo je „sviatosťou sviatostí“. Týmto pomenovaním sa označujú aj eucharistické spôsoby uchovávané vo svätostánku.
1331 Prijímanie, (950) po latinsky communio (spoločenstvo, spojenie), lebo touto sviatosťou sa spájame s Kristom, ktorý nám dáva účasť na svojom tele a krvi, aby sme tvorili jedno telo. Volá sa aj sväté veci (po grécky ta hagia; po latinsky sancta) – čo je pôvodný význam výrazu „spoločenstvo svätých“, (948) o ktorom hovorí Apoštolské vyznanie viery (1405) –, anjelský chlieb, chlieb z neba, „liek nesmrtelňosti“, viatikum (pokrm na cestu)…
1332 Svätá omša (po latinsky Sancta Missa), pretože liturgia, v ktorej sa uskutočňuje tajomstvo spásy, (849) sa končí poslaním veriacich (missio – „iďte…“), aby plnili Božiu vôľu vo svojom každodennom živote.
1333 V srdci slávenia Eucharistie je chlieb a víno, (1350) ktoré sa Kristovými slovami a vzývaním Ducha Svätého stávajú Kristovým telom a jeho krvou. Cirkev verná Pánovmu príkazu naďalej robí na jeho pamiatku až do jeho slávneho návratu to, čo urobil v predvečer svojho umučenia: „vzal chlieb…“, „vzal kalich s vínom...“ Keď sa znaky chleba a vína stanú tajomným spôsobom Kristovým telom a jeho krvou, (1147) aj naďalej naznačujú, že stvorenie je dobré. (1148) A tak na ofertórium dobrorečíme Stvoriteľovi za chlieb a víno „plod práce ľudských rúk“, ale ešte prv „plod zeme“ a „viniča“, teda Stvoriteľove dary. Cirkev vidí v úkone kráľa a kňaza Melchizedecha, ktorý „priniesol chlieb a víno“ (Gn 14,18) , predobraz svojej vlastnej obety.
1334 V Starej zmluve sa chlieb a víno prinášajú na obetu (1150) medzi prvotinami zeme na znak vďačnosti Stvoriteľovi. Ale v súvislosti s exodom (východom z Egypta) dostávajú aj nový význam: (1363) nekvasené chleby, ktoré Izrael je každý rok na Veľkú noc, pripomínajú náhlenie pri východe z Egypta. Spomienka na mannu na púšti bude Izraelu stále pripomínať, že žije z chleba Božieho slova. A napokon každodenný chlieb je plodom Zasľúbenej zeme, zárukou, že Boh je verný svojim prisľúbeniam. „Kalich dobrorečenia“ (1Kor 10,16) na konci židovskej veľkonočnej hostiny pridáva k sviatočnej radosti z vína eschatologický rozmer, t. j. rozmer mesiášskeho očakávania obnovenia Jeruzalema. Ježiš ustanovil svoju Eucharistiu tak, že dal nový a definitívny zmysel dobrorečeniu nad chlebom a kalichom.
1335 Zázraky rozmnoženia chlebov, (1151) keď Pán dobrorečil, rozlámal chleby a prostredníctvom svojich učeníkov ich rozdelil, aby nasýtil zástupy, sú predobrazom hojnosti tohto jediného chleba, ktorým je jeho Eucharistia. Znak vody premenenej na víno v Káne už zvestuje hodinu Ježišovho oslávenia. Naznačuje uskutočnenie svadobnej hostiny v Otcovom kráľovstve, kde budú veriaci piť nové víno, ktoré sa stalo Kristovou krvou.
1336 Prvá predpoveď Eucharistie učeníkov rozdelila, tak ako ich pohoršila predpoveď umučenia: „Tvrdá je to reč, kto to môže počúvať?!“ (Jn 6,60) . Eucharistia a kríž sú kameňmi úrazu. Je to to isté tajomstvo a neprestáva byť príčinou rozdelenia. „Aj vy chcete odísť?“ (Jn 6,67) . Táto Pánova otázka zaznieva cez stáročia ako výzva jeho lásky, aby ľudia spoznali, že on jediný má „slová večného života“ (Jn 6,68) a že prijať s vierou dar jeho Eucharistie znamená prijať jeho samého. (1327)
1337 Pretože Pán miloval svojich, miloval ich až do krajnosti. (610) Keďže vedel, že nadišla hodina odísť z tohto sveta, aby sa vrátil k Otcovi, pri večeri im umyl nohy a dal im prikázanie lásky. Aby im nechal závdavok tejto lásky, aby sa nikdy nevzdialil od svojich a dal im účasť na svojej Veľkej noci, ustanovil Eucharistiu ako pamiatku svojej smrti a svojho zmŕtvychvstania a prikázal ju sláviť až do svojho návratu svojim apoštolom, „ktorých vtedy ustanovil za kňazov Nového zákona“. (611)
1338 Tri synoptické evanjeliá a svätý Pavol nám odovzdali opis ustanovenia Eucharistie. Svätý Ján zasa uvádza Ježišove slová v kafarnaumskej synagóge, ktoré pripravujú ustanovenie Eucharistie: Kristus označuje sám seba za chlieb života, ktorý zostúpil z neba.
1339 Ježiš si zvolil čas Veľkej noci, (1169) aby splnil, čo prisľúbil v Kafarnaume že totiž svojim učeníkom dá svoje telo a svoju krv.
„Prišiel deň Nekvasených chlebov, keď bolo treba zabiť veľkonočného baránka. [Ježiš] poslal Petra a Jána so slovami: ,Choďte a pripravte nám veľkonočnú večeru…‘ Išli teda… a pripravili veľkonočného baránka. Keď prišla hodina, zasadol za stôl a apoštoli s ním. Tu im povedal: ,Veľmi som túžil jesť s vami tohto veľkonočného baránka skôr, ako budem trpieť. Lebo hovorím vám: Už ho nebudem jesť, kým sa nenaplní v Božom kráľovstve…‘ Potom vzal chlieb a vzdával vďaky, lámal ho a dával im, hovoriac: ,Toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás. Toto robte na moju pamiatku!‘ Podobne po večeri vzal kalich a hovoril: ,Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi, ktorá sa vylieva za vás‘“ (Lk 22,7-20) .
1340 Tým, že Ježiš slávil Poslednú večeru so svojimi apoštolmi počas veľkonočnej hostiny, dal židovskej Veľkej noci definitívny význam. (1151) A skutočne, Ježišov prechod k jeho Otcovi skrze smrť a zmŕtvychvstanie, čiže nová Veľká noc (Pascha), sa anticipuje v Poslednej večeri a slávi v Eucharistii, ktorá završuje židovskú Veľkú noc (Paschu) (677) a anticipuje konečnú Veľkú noc Cirkvi v sláve Kráľovstva.
1341 Ježišov príkaz opakovať jeho úkony a jeho slová „kým nepríde“ (1Kor 11,26) nevyžaduje iba spomienku na Ježiša a na to, čo urobil. Vzťahuje sa aj na liturgické slávenie – prostredníctvom apoštolov a ich nástupcov – pamiatky Krista, (611, 1363) jeho života, jeho smrti, jeho zmŕtvychvstania a jeho príhovoru u Otca.
1342 Cirkev bola už od začiatku verná (2624) tomuto Pánovmu príkazu. O jeruzalemskej cirkvi sa hovorí:
„Vytrvalo sa zúčastňovali na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách… Deň čo deň svorne zotrvávali v chráme, po domoch lámali chlieb a s radosťou a úprimným srdcom požívali pokrm“ (Sk 2,42.46) .
1343 Kresťania sa schádzali „na lámanie chleba“ (1166, 2177) (Sk 20,7) najmä „v prvý deň týždňa“, čiže v nedeľu, v deň Ježišovho zmŕtvychvstania. Od tých čias sa až po naše dni pokračuje v slávení Eucharistie, takže dnes ho nachádzame v Cirkvi všade s tou istou základnou štruktúrou. Zostáva stredobodom života Cirkvi.
1344 Tak putujúci Boží ľud (1404) od jedného slávenia po druhé ohlasuje Ježišovo veľkonočné tajomstvo, „kým nepríde“ (1Kor 11,26) , a kráča po „úzkej ceste kríža“ k nebeskej hostine, na ktorej všetci vyvolení zasadnú k stolu Kráľovstva.
1345 Už z druhého storočia máme svedectvo svätého Justína mučeníka o hlavných líniách priebehu slávenia Eucharistie. Až dodnes ostali rovnaké vo všetkých veľkých liturgických rodinách. Takto píše Justín okolo roku 155, aby pohanskému cisárovi Antoninovi Piovi (138-161) vysvetlil, čo robia kresťania:
„V deň nazývaný dňom Slnka všetci, či už bývajú v mestách, alebo na vidieku, schádzajú sa na to isté miesto.
Čítajú sa pamäti apoštolov alebo spisy prorokov, pokiaľ to čas dovolí. Keď lektor skončí, predsedajúci v príhovore napomína a povzbudzuje do nasledovania takých skvelých vecí.
Potom všetci spoločne vstaneme a modlíme sa“ „aj za seba samých…, aj za všetkých ostatných, nech sú kdekoľvek…, aby sme boli nájdení ako tí, čo skutkami žijú správnym životom a zachovávajú prikázania, a tak dosiahli večnú spásu.
Keď modlitbu skončíme, pozdravíme sa navzájom bozkom.
Potom tomu, čo predsedá bratom, prinesú chlieb a kalich vody a vína.
On ich vezme a vzdáva chválu a slávu Otcovi vesmíru skrze meno Syna a Ducha Svätého a koná dlhé vzdávanie vďaky [po grécky eucharistia] za to, že nás uznal za hodných týchto darov.
Keď skončí modlitby a vzdávanie vďaky, všetok prítomný ľud nadšene zvolá Amen.
Keď predsedajúci skončil vzdávanie vďaky a všetok ľud nadšene zvolal, tí, čo sa u nás volajú diakoni, rozdeľujú všetkým prítomným chlieb, víno a vodu, ktoré boli ,eucharistizované‘, a zanesú [z nich] neprítomným.“
1346 Liturgia Eucharistie prebieha podľa základnej štruktúry, ktorá sa zachovala cez stáročia až po naše časy. Rozvíja sa v dvoch hlavných momentoch, ktoré tvoria v základe jednotu:
— zhromaždenie sa, liturgia slova s čítaniami, homíliou a modlitbou veriacich;
— eucharistická liturgia s predložením chleba a vína, konsekračným vzdávaním vďaky a prijímaním.
Liturgia slova a eucharistická liturgia tvoria spolu „jediný úkon kultu“; stôl pripravený pre nás v Eucharistii (103) je totiž zároveň stolom Božieho slova i stolom Pánovho tela.
1347 Či to nie je samotný priebeh večere zmŕtvychvstalého Ježiša s jeho učeníkmi? Cestou im vysvetľoval Písma, a keď si potom sadol s nimi k stolu, „vzal chlieb a dobrorečil, lámal ho a podával im ho“ (Lk 24,30) .
1348 Všetci sa zhromaždia. Kresťania sa schádzajú na tom istom mieste na eucharistické zhromaždenie. (1140) Na jeho čele je sám Ježiš Kristus, ktorý je hlavný činiteľ pri slávení Eucharistie. On je Veľkňaz Novej zmluvy. On sám neviditeľne predsedá každému sláveniu Eucharistie. Biskup alebo kňaz práve preto, že ho zastupuje (konajúc v osobe Krista Hlavy (1548) – in persona Christi Capitis agens), predsedá zhromaždeniu, po čítaniach má príhovor, prijíma obetné dary a prednáša eucharistickú modlitbu. Všetci sa aktívne zúčastňujú na slávení, každý svojím spôsobom: lektori, tí, čo prinášajú obetné dary, tí, čo rozdávajú prijímanie, i všetok ľud, ktorého Amen vyjadruje účasť.
1349 Liturgia slova obsahuje „spisy prorokov“, (1184) t.j. Starý zákon, a „pamäti apoštolov“, čiže ich listy a evanjeliá. Po homílii, ktorá vyzýva prijať toto slovo také, „aké naozaj je – ako slovo Božie“ (1Sol 2,13) , a uvádzať ho do života, nasledujú prosby za všetkých ľudí podľa slov Apoštola: „Predovšetkým teda žiadam, aby sa konali prosby, modlitby a orodovania a vzdávali sa vďaky za všetkých ľudí, za kráľov i za všetkých, čo sú na vyšších miestach“ (1Tim 2,1-2) .
1350 Predloženie darov (ofertórium). Potom sa prinesú na oltár – niekedy aj v sprievode – chlieb a víno, ktoré bude kňaz obetovať v Kristovom mene v eucharistickej obete, v ktorej sa stanú Kristovým telom a jeho krvou. Je to ten istý úkon, ktorý vykonal Kristus pri Poslednej večeri, keď „vzal chlieb a kalich“. „Iba Cirkev prináša Stvoriteľovi túto čistú obetu, (1359) keď mu so vzdávaním vďaky obetuje z jeho stvorenia.“ Predloženie darov na oltár preberá Melchizedechov úkon a zveruje Stvoriteľove dary do Kristových rúk. (614) On vo svojej obete privádza k dokonalosti všetky ľudské pokusy prinášať obety.
1351 Kresťania už od začiatku prinášajú na Eucharistiu spolu s chlebom a vínom aj svoje dary, aby sa podelili s tými, čo sú v núdzi. (1397) Tento zvyk konať zbierku (po latinsky collecta) (2186) je stále aktuálny a inšpiruje sa príkladom Ježiša Krista, ktorý sa stal chudobným, aby nás obohatil.
„Tí, čo majú dostatok a chcú, dávajú, každý podľa svojho úsudku, čo sa rozhodli. A čo sa zozbiera, uloží sa u predsedajúceho a on podporuje siroty a vdovy i tých, čo sú pre chorobu alebo z inej príčiny v núdzi, ako aj väzňov a prisťahovalcov, slovom, stará sa o všetkých, čo potrebujú pomoc.“
1352 Anafora. Eucharistickou modlitbou, čiže modlitbou vzdávania vďaky a konsekrácie, dostávame sa do srdca a vrcholu slávenia:
V prefácii Cirkev vzdáva vďaky Otcovi skrze Krista v Duchu Svätom za všetky jeho diela, za stvorenie, vykúpenie a posvätenie. Tu sa celé spoločenstvo zapája do neprestajnej chvály, ktorú nebeská Cirkev, anjeli a všetci svätí, (559) spievajú trojsvätému Bohu.
1353 V epikléze Cirkev prosí Otca, aby zoslal svojho Svätého Ducha (1105) (alebo moc svojho požehnania) na chlieb a víno, aby sa jeho mocou stali telom a krvou Ježiša Krista a aby tí, čo majú účasť na Eucharistii, boli jedno telo a jeden duch. (Niektoré liturgické tradície umiestňujú epiklézu za anamnézou.)
V opise ustanovenia Eucharistie (1375) sila slov a konania Ježiša Krista a moc Ducha Svätého sviatostne sprítomňujú pod spôsobmi chleba a vína Kristovo telo a jeho krv, jeho obetu prinesenú raz navždy na kríži.
1354 V anamnéze, ktorá nasleduje, Cirkev si pripomína umučenie, (1103) zmŕtvychvstanie a slávny návrat Ježiša Krista; predkladá Otcovi obetu jeho Syna, ktorý nás s ním zmieruje.
V prihovoroch (po latinsky intercessiones) Cirkev vyjadruje, že Eucharistia sa slávi v spoločenstve s celou Cirkvou, (954) nebeskou i pozemskou, s Cirkvou živých i zosnulých a v spoločenstve s pastiermi Cirkvi: s pápežom, s diecéznym biskupom, s jeho kňazmi a diakonmi a so všetkými biskupmi sveta spolu s ich cirkvami.
1355 Pri prijímaní, ktoré predchádza modlitba Pána (1382) a lámanie chleba, veriaci prijímajú „chlieb z neba“ a „kalich spásy“, telo a krv Krista, ktorý dal seba „za život sveta“ (Jn 6,51) :
Pretože tento chlieb a toto víno boli podľa starodávneho vyjadrenia „eucharistizované“, „tento pokrm sa u nás volá Eucharistia a nesmie sa na nej zúčastniť nik, iba ten, kto verí, že je pravda, (1327) čo učíme, a bol obmytý kúpeľom na odpustenie hriechov a na znovuzrodenie a žije tak, ako [nám] to zanechal Kristus“.
1356 Ak kresťania už od začiatku slávia Eucharistiu, a to v podobe, ktorá sa napriek veľkej rozdielnosti čias a liturgií v podstate nezmenila, je to preto, lebo vieme, že nás viaže Pánov príkaz, ktorý dal v predvečer svojho umučenia: „Toto robte na moju pamiatku“ (1Kor 11,24-25) .
1357 Tento Pánov príkaz plníme slávením pamiatky jeho obety. Keď to robíme, obetujeme Otcovi, čo nám on dal: dary jeho stvorenia, chlieb a víno, ktoré sa Kristovými slovami a mocou Ducha Svätého stali Kristovým telom a krvou; takto sa Kristus stáva skutočne a tajomne prítomným.
1358 O Eucharistii treba teda uvažovať:
— ako o vzdávaní vďaky a chvály Otcovi;
— ako o obetnej pamiatke Krista a jeho tela (Cirkvi);
— ako o Kristovej prítomnosti mocou jeho slova a jeho Ducha.
1359 Eucharistia, sviatosť našej spásy, ktorú Kristus uskutočnil na kríži, je aj obetou chvály na vzdávanie vďaky za dielo stvorenia. V eucharistickej obete je celé stvorenie milované Bohom (293) predložené Otcovi skrze Kristovu smrť a jeho zmŕtvychvstanie. Cirkev môže skrze Krista prinášať obetu chvály na vzdávanie vďaky za všetko dobré, krásne a spravodlivé, čo Boh urobil v stvorení a v ľudstve.
1360 Eucharistia je obetou vzdávania vďaky Otcovi, (1083) je dobrorečením ktorým Cirkev vyjadruje svoju vďačnosť Bohu za všetky jeho dobrodenia, za všetko, čo vykonal stvorením, vykúpením a posvätením. Eucharistia znamená predovšetkým „vzdávanie vďaky“.
1361 Eucharistia je aj obetou chvály, ktorou Cirkev v mene celého stvorenstva ospevuje Božiu slávu. Táto obeta chvály (294) je možná jedine skrze Krista: on spája veriacich so svojou osobou, so svojou chválou a so svojím príhovorom za nás, takže sa obeta chvály Otcovi prináša skrze Krista a s ním, aby bola prijatá v ňom.
1362 Eucharistia je pamiatka Kristovej Veľkej noci, sprítomnenie a sviatostné prinesenie jeho jedinej obety v liturgii Cirkvi, ktorá je jeho telom. Vo všetkých eucharistických modlitbách nachádzame po slovách ustanovenia modlitbu, ktorá sa volá anamnéza alebo pamiatka. (1103)
1363 Pamiatka (1099) podľa Svätého písma nie je len spomienka na minulé udalosti, ale aj ohlasovanie obdivuhodných skutkov, ktoré Boh vykonal pre ľudí. V liturgickom slávení týchto udalostí sa ony stávajú istým spôsobom prítomnými a aktuálnymi. Takto chápe Izrael svoje vyslobodenie z Egypta: vždy, keď sa slávi Veľká noc, udalosti exodu sa sprítomňujú pamäti veriacich, aby podľa nich stvárňovali svoj život.
1364 V Novom zákone pamiatka dostáva nový význam. Keď Cirkev slávi Eucharistiu, (611) koná pamiatku Kristovej Veľkej noci a tá sa stáva prítomnou. Obeta, ktorú Kristus priniesol raz navždy na kríži, zostáva stále aktuálna: „Vždy, keď sa na oltári slávi obeta kríža, (1085) v ktorej ,bol obetovaný náš veľkonočný Baránok, Kristus‘ (1Kor 5,7) , uskutočňuje sa dielo nášho vykúpenia.“
1365 Keďže Eucharistia je pamiatkou Kristovej Veľkej noci, je aj obetou. Obetný charakter Eucharistie (2100) vysvitá už zo samých slov ustanovenia: „Toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás“ a „Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi, ktorá sa vylieva za vás“ (1846) (Lk 22,19-20) . V Eucharistii dáva Kristus to isté telo, ktoré vydal za nás na kríži, a tú istú krv, ktorú vylial „za všetkých na odpustenie hriechov“ (Mt 26,28) .
1366 Eucharistia je teda obeta, (613) lebo sprítomňuje (robí prítomnou) obetu kríža, je jej pamiatkou a aplikuje jej ovocie:
Kristus, „náš Boh a Pán… raz navždy [obetoval] seba samého Bohu Otcovi smrťou na oltári kríža, aby pre nich [ľudí] vykonal večné vykúpenie. Keďže však po smrti jeho kňazstvo nemalo zaniknúť (Hebr 7,24.27) , pri Poslednej večeri, ,v tú noc, keď bol zradený‘ (1Kor 11,23) ,… [zanechal] Cirkvi, svojej milovanej Neveste, viditeľnú (ako si vyžaduje ľudská prirodzenosť) obetu, aby sa ňou sprítomňovala krvavá [obeta], ktorá sa mala raz navždy uskutočniť na kríži, aby jej pamiatka zostala až do konca sveta a aby sa jej spásna sila aplikovala na odpustenie hriechov, ktorých sa každodenne dopúšťame.“
1367 Kristova obeta a obeta Eucharistie sú jedna jediná obeta: (1545) „Lebo jediná a tá istá je obeť, ten istý obetuje teraz službou kňazov, ktorý vtedy obetoval seba samého na kríži; rozdielny je iba spôsob obetovania.“ „A keďže v tejto božskej obete, ktorá sa koná vo svätej omši, je prítomný a nekrvavým spôsobom sa obetuje ten istý Kristus, ktorý na oltári kríža ,raz navždy obetoval seba samého krvavým spôsobom…‘, táto obeta [je] skutočne zmierna.“
1368 Eucharistia je aj obeta Cirkvi. Cirkev, ktorá je Kristovým telom, má účasť na obete svojej Hlavy. S ním je aj ona celá obetovaná. Spája sa s jeho príhovorom u Otca za všetkých ľudí. (618, 2031) V Eucharistii sa Kristova obeta stáva aj obetou údov jeho tela. Život veriacich, ich vzdávanie chvály, ich utrpenie, ich modlitba a ich práca sa spájajú s Kristovým životom, (1109) s jeho vzdávaním chvály, utrpením, modlitbou, prácou a s jeho dokonalou obetou, a tak nadobúdajú novú hodnotu. Kristova obeta prítomná na oltári dáva všetkým generáciám kresťanov možnosť spojiť sa s jeho obetou.
V katakombách sa Cirkev často znázorňuje ako žena pri modlitbe so široko rozopätými rukami v modlitbovom postoji. Ako Kristus, ktorý rozopäl ruky na kríži, aj Cirkev sa skrze neho, s ním a v ňom obetuje a oroduje za všetkých ľudí.
1369 Celá Cirkev je spojená s Kristovou obetou a s jeho príhovorom. Pápež, ktorý je poverený Petrovou službou v Cirkvi, (834, 882) je spojený s každým slávením Eucharistie, kde sa spomína ako znak a služobník jednoty všeobecnej Cirkvi. Miestny biskup je vždy zodpovedný za Eucharistiu, (1561) a to aj vtedy, keď jej predsedá kňaz. (1566) Jeho meno sa v nej vyslovuje preto, aby sa naznačilo, že on je na čele partikulárnej cirkvi uprostred presbytéria a za asistencie diakonov. Spoločenstvo prosí aj za všetkých vysvätených služobníkov, ktorí preň a s ním prinášajú eucharistickú obetu:
„Nech sa pokladá za platnú len tá Eucharistia, ktorá sa koná pod predsedníctvom biskupa alebo toho, koho on poveril.“
„Službou kňazov sa završuje duchovná obeta veriacich v spojení s obetou Krista, jediného Prostredníka, ktorá sa ich rukami v mene celej Cirkvi prináša v Eucharistii nekrvavým a sviatostným spôsobom, kým nepríde sám Pán.“
1370 S Kristovou obetou sa spájajú nielen tie údy, ktoré sú ešte tu na zemi, ale aj tie, čo sú už v nebeskej sláve. (956) Cirkev totiž prináša eucharistickú obetu v spoločenstve s preblahoslavenou Pannou Máriou (969) a so spomienkou na ňu i na všetkých svätých a všetky sväté. V Eucharistii je Cirkev spolu s Máriou určitým spôsobom pri kríži, spojená s Kristovou obetou a s jeho príhovorom u Otca.
1371 Eucharistická obeta sa prináša aj za zosnulých veriacich, (958, 1689) „za zosnulých v Kristovi ešte nie celkom očistených“, (1032) aby mohli vojsť do Kristovho svetla a pokoja:
„Toto telo pochovajte hocikde. Nech vás starosť oň netrápi. Len o to vás prosím, aby ste na mňa pamätali pri Pánovom oltári, kdekoľvek budete.“
„Potom [sa v anafore modlíme] za zosnulých svätých otcov a biskupov a vôbec za všetkých našich zosnulých, lebo veríme, že to bude na veľmi veľký úžitok tým dušiam, za ktoré sa prednáša modlitba, kým je prítomná svätá a nesmierna obeť… Keď predkladáme Bohu prosby za zosnulých, hoci boli hriešnikmi…, obetujeme Krista zabitého za naše hriechy, a tak uprosujeme Boha, priateľa ľudí, za nich i za nás.“
