KKC 1083

1083 Tak sa dvojitý rozmer kresťanskej liturgie (2627) chápe ako odpoveď viery a lásky na „duchovné požehnania“, ktorými nás obdarúva Otec. Na jednej strane Cirkev spojená so svojím Pánom a „v Duchu Svätom“ (Lk 10,21) velebí Otca „za jeho nevýslovný dar“ (2Kor 9,15) adoráciou, chválou a vzdávaním vďaky. Na druhej strane Cirkev neprestáva, a to až do zavŕšenia Božieho plánu, prinášať Otcovi „obetu z jeho vlastných darov“ (1360) a prosiť ho o zoslanie Ducha Svätého na túto obetu, na seba samu, na veriacich a na celý svet, aby účasťou na smrti a zmŕtvychvstaní Krista Kňaza a mocou Svätého Ducha tieto Božie požehnania prinášali ovocie života „na chválu a slávu jeho milosti“ (Ef 1,6) .