Výsledky hľadania: 830-856
830 Slovo „katolícky“ znamená „všeobecný“ v zmysle „celý“ alebo „úplný“. Cirkev je katolícka v dvojakom zmysle:
Je katolícka preto, že je v nej prítomný Kristus. „Kde je Ježiš Kristus, tam je Katolícka cirkev.“ (795) V nej pretrváva plnosť Kristovho tela zjednoteného so svojou Hlavou, (815-816) čo v sebe zahŕňa, že od neho dostáva „plnosť prostriedkov spásy“, ktoré on chcel: vyznanie pravej a úplnej viery, úplný sviatostný život a vysvätenú službu (ministerium ordinatum) v apoštolskom nástupníctve. V tomto základnom zmysle bola Cirkev katolícka v deň Turíc a bude ňou stále až do dňa parúzie (druhého Pánovho príchodu).
831 Je katolícka preto, že ju Kristus posiela (849) k celému ľudskému pokoleniu:
„Všetci ľudia sú povolaní do spoločenstva nového Božieho ľudu. Preto sa tento ľud, hoci zostáva jeden a jediný, má šíriť po celom svete a cez všetky veky, aby sa splnil zámer vôle Boha, ktorý na počiatku stvoril jedinú ľudskú prirodzenosť (360) a rozhodol sa zhromaždiť nakoniec v jedno svoje roztratené deti… Táto vlastnosť univerzálnosti, ktorá je ozdobou Božieho ľudu, je darom samého Pána; (518) vďaka tomuto daru Katolícka cirkev účinne a neprestajne smeruje k zjednoteniu celého ľudstva so všetkým jeho bohatstvom pod Kristom Hlavou, v jednote jeho Ducha.“
832 „Kristova Cirkev je skutočne prítomná (814) vo všetkých oprávnených miestnych spoločenstvách veriacich, ktoré – spojené so svojimi pastiermi – sa v Novom zákone tiež volajú cirkvami… V nich sa hlásaním Kristovho evanjelia zhromažďujú veriaci a slávi sa tajomstvo Pánovej večere… V týchto spoločenstvách, hoci často malých a chudobných alebo roztratených, je prítomný Kristus, ktorého mocou sa združuje jedna, svätá, (811) katolícka a apoštolská Cirkev.“
833 Pod názvom partikulárna cirkev, ktorou je predovšetkým diecéza (alebo eparchia), rozumie sa pospolitosť veriacich, ktorí sú v spoločenstve viery a sviatostí so svojím biskupom vysväteným v apoštolskom nástupníctve. Tieto partikulárne cirkvi (886) sú utvorené „na obraz všeobecnej Cirkvi; v nich a z nich [utvorená] jestvuje jedna a jediná Katolícka cirkev“.
834 Partikulárne cirkvi sú plne katolícke prostredníctvom spoločenstva s jednou z nich: s rímskou cirkvou, „ktorá predsedá láske“. (882, 1369) „Lebo s touto cirkvou sa pre jej vynikajúce prvenstvo musí zhodovať každá cirkev, to znamená veriaci zovšadiaľ.“ „Veď od začiatku, keď k nám zostúpilo vtelené Božie Slovo, všetky kresťanské cirkvi všade považovali a považujú veľkú cirkev, ktorá je tam [v Ríme], za jedinú pevnú bázu a základ, lebo ju podľa samého Spasiteľovho prisľúbenia pekelné brány nikdy nepremôžu.“
835 „Musíme sa však vystríhať toho, aby sme všeobecnú Cirkev nechápali ako nejaký súhrn alebo, ak tak možno povedať, federáciu… partikulárnych cirkví… Cirkev sama, všeobecná povolaním a poslaním, keď zapustí korene v rôznych kultúrnych, spoločenských a ľudských podmienkach, nadobúda v každej časti sveta rozličné vonkajšie podoby a prejavy.“ Bohatá rozmanitosť cirkevných disciplín, liturgických obradov, teologických a duchovných dedičstiev, (1202) vlastná partikulárnym cirkvám a „smerujúca k jednote jasnejšie dokazuje katolíckosť nerozdelenej Cirkvi“.
836 „Do katolíckej jednoty Božieho ľudu… (831) sú povolaní všetci ľudia; rozličným spôsobom do nej patria alebo sú na ňu zameraní tak katolícki veriaci, ako aj ostatní, čo veria v Krista, a napokon vo všeobecnosti všetci ľudia povolaní Božou milosťou k spáse.“
837 „Do spoločenstva Cirkvi (771) sú naplno včlenení tí, čo majú Kristovho Ducha, a prijímajú celé jej zriadenie a všetky v nej ustanovené prostriedky spásy, a sú v jej viditeľnom organizme spojení s Kristom – ktorý ju spravuje prostredníctvom rímskeho pápeža a biskupov (882) –, a to zväzkami vyznania viery, sviatostí a cirkevného vedenia a spoločenstva. (815) Ale nespasí sa, hoci je začlenený do Cirkvi, kto nezotrvá v láske, lebo zostáva síce v lone Cirkvi ,telom‘, ale nie ,srdcom‘.“
838 „Cirkev vie, že je z viacerých dôvodov spojená (818) s tými, čo sú pokrstení a poctení menom kresťan, ale nevyznávajú úplnú vieru alebo nezachovávajú jednotu spoločenstva pod vedením Petrovho nástupcu.“ (1271) „Veď tí, čo veria v Krista a riadne prijali krst, sú v istom, hoci nedokonalom spoločenstve s Katolíckou cirkvou.“ S pravoslávnymi cirkvami je toto spoločenstvo také hlboké, „že mu chýba veľmi málo, aby dosiahlo plnosť, ktorá oprávňuje spoločné slávenie Pánovej Eucharistie“. (1399)
839 „Napokon aj tí, čo ešte neprijali evanjelium, (856) sú rozličným spôsobom zameraní na Boží ľud“:
Vzťah Cirkvi k židovskému národu. Keď Cirkev, Boží ľud v Novej zmluve, skúma svoje vlastné tajomstvo, objavuje puto, ktoré ho spája so židovským národom; (63) jeho synovia „boli prví, ku ktorým Pán [náš Boh] prehovoril“. Na rozdiel od iných nekresťanských náboženstiev je židovská viera už odpoveďou na Božie zjavenie v Starej zmluve. (147) Veď židovský národ čiže potomkovia Izraela, majú „adoptívne synovstvo, slávu, zmluvy, zákonodarstvo, kult, prisľúbenia. Ich sú praotcovia a z nich podľa tela pochádza Kristus“ (Rim 9,4-5) , „lebo Božie dary a povolanie sú neodvolateľné“ (Rim 11,29) .
840 Napokon, keď sa vezme do úvahy budúcnosť, (674) Boží ľud Starej zmluvy a nový Boží ľud smerujú k podobnému cieľu: očakávajú príchod (alebo návrat) Mesiáša. Ale na jednej strane je to očakávanie návratu Mesiáša, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych a je uznávaný za Pána a Božieho Syna; na druhej strane je to zasa očakávanie príchodu Mesiáša (ktorého črty ostávajú zahalené) na konci čias, očakávanie, ktoré sprevádza dráma nepoznania alebo neuznania Ježiša Krista. (597)
841 Vzťahy Cirkvi k moslimom. „Plán spásy zahŕňa aj tých, čo uznávajú Stvoriteľa, a medzi nimi predovšetkým moslimov, ktorí tvrdia, že sa pridŕžajú Abrahámovej viery a spolu s nami sa klaňajú jedinému, milosrdnému Bohu, ktorý bude v posledný deň súdiť ľudí.“
842 S nekresťanskými náboženstvami spája Cirkev predovšetkým puto spoločného pôvodu a spoločného cieľa ľudského pokolenia: (360)
„Veď všetky národy tvoria jedno spoločenstvo a majú jeden pôvod, lebo Boh stanovil, aby celé ľudské pokolenie obývalo celý povrch zeme, a majú aj jeden posledný cieľ, Boha, ktorého prozreteľnosť, svedectvo dobroty a zámery spásy sa rozprestierajú na všetkých, až kým vyvolení nebudú zhromaždení vo Svätom meste.“
843 Cirkev uznáva, že iné náboženstvá hľadajú, (28) hoci ešte „v tieňoch a obrazoch“ neznámeho, ale blízkeho Boha, lebo on dáva všetkým život, dych a všetko a chce, aby boli všetci ľudia spasení. Preto Cirkev považuje všetko to dobré a pravdivé, (856) čo sa môže nachádzať v náboženstvách, „za prípravu na evanjelium a za dar od toho, ktorý osvecuje každého človeka, aby mal napokon život“.
844 Ale ľudia vo svojom náboženskom správaní dávajú najavo aj hranice a omyly, ktoré v nich znetvorujú Boží obraz: (29)
„Ľudia oklamaní zlým duchom sa neraz stratili vo svojich myšlienkach a Božiu pravdu zamenili za lož, slúžiac radšej stvoreniam ako Stvoriteľovi, alebo žijú a zomierajú na tomto svete bez Boha, a tak sa vystavujú krajnému zúfalstvu.“
845 Aby Otec opäť zhromaždil všetky svoje deti, ktoré hriech rozohnal a zviedol z cesty, rozhodol sa zvolať celé ľudstvo (30) do Cirkvi svojho Syna. Cirkev je miesto, kde má ľudstvo znova nájsť svoju jednotu a svoju spásu. Ona je „zmierený svet“. (953) Je loď, „ktorá sa s plachtou Pánovho kríža, napnutou vetrom Ducha Svätého, bezpečne plaví na tomto svete“. Podľa iného obrazu obľúbeného cirkevnými Otcami jej predobrazom je Noemov koráb, ktorý jediný zachraňuje z potopy. (1219)
846 Ako treba chápať toto tvrdenie, ktoré často opakovali cirkevní Otcovia? Ak je formulované kladne, znamená, že všetka spása pochádza od Krista Hlavy prostredníctvom Cirkvi, ktorá je jeho telom:
Koncil „na základe Svätého písma a Tradície učí, že táto putujúca Cirkev je nevyhnutne potrebná na spásu. Lebo len Kristus, ktorý sa nám stáva prítomným vo svojom tele, ktorým je Cirkev, je prostredníkom a cestou k spáse. Keď však výslovne zdôraznil nevyhnutnú potrebu viery a krstu, tým súčasne potvrdil nevyhnutnú potrebu Cirkvi, (161, 1257) do ktorej ľudia vstupujú krstom akoby cez bránu. Preto by sa nemohli spasiť tí ľudia, ktorí by vedeli, že Katolícku cirkev založil Boh skrze Ježiša Krista ako nevyhnutne potrebnú, a predsa by nechceli do nej vstúpiť alebo v nej vytrvať.“
847 Toto tvrdenie sa nevzťahuje na tých, ktorí bez vlastnej viny nepoznajú Krista a jeho Cirkev:
„Lebo tí, čo bez vlastnej viny nepoznajú Kristovo evanjelium a jeho Cirkev, ale s úprimným srdcom hľadajú Boha a pod vplyvom milosti sa snažia skutkami plniť jeho vôľu, poznanú hlasom svedomia, môžu dosiahnuť večnú spásu.“
848 „Hoci Boh môže cestami, (1260) ktoré on pozná, priviesť ľudí, ktorí bez vlastnej viny nepoznajú evanjelium, k viere, bez ktorej je nemožné páčiť sa mu, Cirkev má povinnosť a zároveň sväté právo evanjelizovať“ všetkých ľudí.
849 Misijný príkaz. „Boh poslal Cirkev k národom, (738, 767) aby bola ,všeobecnou sviatosťou spásy‘. A tak vedená najhlbšími požiadavkami svojej katolíckosti a poslušná príkazu svojho Zakladateľa usiluje sa ohlasovať evanjelium všetkým ľuďom.“ „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28,19-20) .
850 Pôvod a cieľ misií. Pánov misijný príkaz má svoj prvotný pôvod vo večnej láske Najsvätejšej Trojice: (257) „Putujúca Cirkev je svojou povahou misionárska, lebo má svoj pôvod v poslaní Syna a v poslaní Ducha Svätého (730) podľa plánu Boha Otca.“ A konečným cieľom misií nie je nič iné, ako dať ľuďom účasť na spoločenstve, ktoré je medzi Otcom a Synom v ich Duchu lásky.
851 Dôvod misií. Cirkev v každom čase odvodzovala povinnosť a čerpala silu svojho misijného nadšenia z Božej lásky k všetkým ľuďom: „Lebo nás ženie Kristova láska“ (2Kor 5,14) . (221, 429) Boh totiž „chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu“ (74, 217, 2104) (1Tim 2,4) . Boh chce, aby všetci dosiahli spásu poznaním pravdy. Spása je v pravde. Tí, čo poslúchajú hnutia Ducha pravdy, sú už na ceste spásy. (890) Ale Cirkev, ktorej bola táto pravda zverená, musí vychádzať v ústrety ich túžbe, aby im túto pravdu prinášala. Práve preto, že verí vo všeobecný plán spásy, musí byť misionárska.
852 Misijné cesty. „Duch Svätý je hlavným činiteľom celého poslania Cirkvi.“ On vedie Cirkev na misijných cestách. Keďže Cirkev predlžuje a v priebehu dejín rozvíja „poslanie samého Krista, ktorý bol poslaný hlásať evanjelium chudobným, má sa, podnecovaná Duchom Svätým, uberať tou istou cestou, ktorou šiel sám Kristus, (2044) totiž cestou chudoby, poslušnosti, služby a sebaobetovania až na smrť, z ktorej on svojím zmŕtvychvstaním vyšiel ako víťaz“. (2473) Takto „krv mučeníkov je semenom kresťanov“.
853 Ale Cirkev na svojom putovaní tiež zakusuje, „ako veľmi sú od seba vzdialené posolstvo, ktoré prináša, a ľudská slabosť tých, ktorým je evanjelium zverené“. Iba keď bude Boží ľud napredovať po ceste „pokánia a obnovy“ (1428) a po „úzkej ceste kríža“, bude môcť rozšíriť Kristovo kráľovstvo. Veď „tak ako Kristus uskutočnil dielo vykúpenia v chudobe a prenasledovaní, (2443) aj Cirkev je povolaná nastúpiť na tú istú cestu, aby ľuďom sprostredkovala ovocie spásy“.
854 Cirkev na základe svojho poslania „kráča spolu s celým ľudstvom a prežíva so svetom ten istý pozemský údel a je akoby kvasom a dušou ľudskej spoločnosti, ktorá sa má obnoviť v Kristovi a pretvoriť na Božiu rodinu“. Misionárske úsilie vyžaduje teda trpezlivosť. (2105) Začína sa ohlasovaním evanjelia národom a skupinám ľudí, ktoré ešte neveria v Krista; pokračuje vytváraním kresťanských spoločenstiev, ktoré majú byť znamením Božej prítomnosti vo svete, a zakladaním miestnych cirkví; dáva podnet procesu inkulturácie, aby sa evanjelium vtelilo do národných kultúr; (204) a nebudú jej chýbať ani neúspechy. „Pokiaľ ide o ľudí, spoločenstvá a národy, [Cirkev] sa k nim dostáva a preniká k nim iba postupne, a tak ich začleňuje do katolíckej plnosti.“
855 Poslanie Cirkvi vyžaduje úsilie o jednotu kresťanov. (821) Lebo „rozdelenia kresťanov bránia Cirkvi uskutočniť plnosť katolíckosti, ktorá je jej vlastná, u tých jej synov, ktorí sú k nej síce pridružení krstom, ale sú oddelení od plného spoločenstva s ňou. Ba aj samej Cirkvi je ťažšie prejavovať z každého hľadiska plnosť katolíckosti v konkrétnom živote.“
856 Misijná úloha zahŕňa ohľaduplný dialóg (839) s tými, čo ešte neprijímajú evanjelium. Aj sami veriaci môžu mať úžitok z takéhoto dialógu, lebo sa naučia lepšie poznávať „všetko, čo sa už z pravdy a milosti nachádzalo u pohanov ako skrytá Božia prítomnosť“. (843) Ak veriaci ohlasujú dobrú zvesť tým, ktorí ju nepoznajú, robia tak preto, aby upevnili, doplnili a vyzdvihli pravdu a dobro, ktoré Boh rozosial medzi ľudí a národy, a aby ich očistili od omylu a od zla „na Božiu slávu, na zahanbenie zlého ducha a pre blaho človeka“.
