Výsledky hľadania: 2759-2865
2759 „Raz sa [Ježiš] na ktoromsi mieste modlil. Keď skončil, povedal mu jeden z jeho učeníkov: ,Pane, nauč nás modliť sa, ako Ján naučil svojich učeníkov‘“ (Lk 11,1) . Ako odpoveď na túto prosbu Pán zveruje svojim učeníkom a svojej Cirkvi základnú kresťanskú modlitbu. Svätý Lukáš podáva jej krátky text (päť prosieb), svätý Matúš rozvitejšiu verziu (sedem prosieb). Liturgická tradícia Cirkvi si zachovala text svätého Matúša (Mt 6,9-13) :
Otče náš, ktorý si na nebesiach,
posväť sa meno tvoje,
príď kráľovstvo tvoje,
buď vôľa tvoja, ako v nebi tak i na zemi.
Chlieb náš každodenný daj nám dnes
a odpusť nám naše viny,
ako i my odpúšťame svojim vinníkom,
a neuveď nás do pokušenia,
ale zbav nás Zlého.
2760 V liturgickej praxi sa k Modlitbe Pána veľmi skoro začala pridávať doxológia. (2855) V Didaché je to: „Lebo tvoja je moc i sláva naveky.“ Apoštolské konštitúcie pridávajú pred slovo „moc“ výraz „kráľovstvo“ a táto formula je za našich čias zachovaná v ekumenickej modlitbe. Byzantská tradícia po slove „sláva“ pripája „Otca i Syna i Svätého Ducha“. Rímsky misál rozvíja poslednú prosbu Otčenáša vo výslovnej perspektíve očakávania blaženej nádeje (2854) a príchodu nášho Pána Ježiša Krista. Potom nasleduje zvolanie zhromaždenia – doxológia z Apoštolských konštitúcií.
2761 „V Modlitbe [Pána] je skutočne obsiahnutý súhrn celého evanjelia.“ „Keď nás [Pán] naučil, ako sa máme modliť, povedal: ,Proste a dostanete‘ (Jn 16,24) . Sú veci, ktoré si každý vyprosuje podľa okolností; po predložení náležitej a riadnej modlitby, ktorá je akoby základom pridaných želaní, je oprávnené zvonku pripojiť [iné] prosby.“
2762 Keď svätý Augustín poukázal na to, že žalmy sú hlavnou potravou kresťanskej modlitby a že sa vlievajú do prosieb Otčenáša, uzatvára:
„Ak prejdeš všetky slová svätých prosieb [žalmov], myslím, že [v nich] nenájdeš nič, čo by neobsahovala a v sebe nezahŕňala táto Pánova modlitba.“
2763 Všetky Písma (Zákon, Proroci a Žalmy) (102) sa splnili v Ježišovi Kristovi. Evanjelium je touto „dobrou zvesťou“. Jeho prvé ohlasovanie zhrnul svätý Matúš do reči na vrchu. A modlitba k nášmu Otcovi je v strede tohto ohlasovania. V tomto kontexte sa vyjasňuje každá prosba modlitby, ktorú nám zanechal Pán:
„Modlitba Pána je najdokonalejšia [modlitba]… V Modlitbe Pána sa nielen prosí o všetky veci, po ktorých môžeme oprávnene tužiť, (2541) ale aj v tom poradí, v akom po nich treba túžiť, takže táto modlitba nás učí nielen prosiť, ale aj formuje všetky naše city.“
2764 Reč na vrchu je učenie pre život, (1965) „Modlitba Pána“ je modlitba, ale v jednej i druhej Pánov Duch dáva novú formu našim túžbam, týmto vnútorným hnutiam, ktoré oživujú náš život. Ježiš nás svojimi slovami učí tomuto novému životu a poučuje nás, (1969) aby sme si ho vyprosovali modlitbou. Od správnosti našej modlitby bude závisieť aj správnosť nášho života v ňom.
2765 Tradičný názov „Modlitba Pána“ (Oratio dominica) znamená, že modlitbu k nášmu Otcovi nás naučil a dal nám ju Pán Ježiš. Táto modlitba, ktorá pochádza od Ježiša, je skutočne jedinečná – je „Pánova“. (2701) Na jednej strane nám slovami tejto modlitby jednorodený Syn skutočne odovzdáva slová, ktoré Otec dal jemu: je učiteľom našej modlitby. Na druhej strane ako vtelené Slovo vo svojom ľudskom srdci pozná potreby svojich ľudských bratov a sestier a zjavuje nám ich: je vzorom našej modlitby.
2766 Ale Pán Ježiš nám nezanechal formulu, ktorú by sme mali mechanicky opakovať. Ako je to pri každej ústnej modlitbe, Duch Svätý učí Božie deti modliť sa k ich Otcovi prostredníctvom Božieho slova. Ježiš nám nielen odovzdáva slová našej synovskej modlitby, ale nám zároveň dáva aj Ducha, skrze ktorého sa tieto slová stávajú v nás „duchom a životom“ (Jn 6,63) . Ba viac, dôkaz a možnosť našej synovskej modlitby je v tom, že Otec „poslal do našich sŕdc Ducha svojho Syna a on volá: ,Abba, Otče!‘“ (Gal 4,6) . Keďže naša modlitba tlmočí naše túžby Bohu, je to opäť „ten, ktorý skúma srdcia“ Otec, ktorý „vie, po čom Duch túži: že sa prihovára za svätých, ako sa páči Bohu“ (Rim 8,27) . Modlitba k nášmu Otcovi sa začleňuje do tajomného poslania Syna a Ducha Svätého. (690)
2767 Tento nerozlučiteľný dar Pánových slov a Ducha Svätého, ktorý týmto slovám dáva život v srdciach veriacich, Cirkev prijímala a žila z neho už od svojich začiatkov. Prvé kresťanské spoločenstvá sa modlia Modlitbu Pána trikrát denne“ namiesto „Osemnástich dobrorečení“ zaužívaných v prejavoch židovskej zbožnosti.
2768 Podľa apoštolskej Tradície je Modlitba Pána podstatne zakorenená v liturgickej modlitbe.
Pán nás „učí modliť sa spoločnú modlitbu za bratov. Veď nehovorí Otče môj, ktorý si na nebesiach, ale Otče náš, prosiac za spoločné telo [Cirkvi].“
Vo všetkých liturgických tradíciách je Modlitba Pána integrálnou (neoddeliteľnou) súčasťou hlavných hodín posvätného ofícia. Ale jej ekleziálna povaha sa jasne prejavuje najmä v troch sviatostiach uvádzania do kresťanského života:
2769 Pri krste a birmovaní odovzdanie (traditio) (1243) Modlitby Pána znamená nové narodenie pre Boží život. Keďže kresťanská modlitba znamená hovoriť k Bohu samým Božím slovom, tí, čo „sa znovuzrodili… Božím slovom, živým a večným“ (1Pt 1,23) , učia sa vzývať svojho Otca skrze jediné Slovo, ktoré on vždy vypočuje. A odteraz to môžu robiť, lebo pečať pomazania Ducha Svätého je nezmazateľne vtlačená do ich srdca, na ich uši, na ich pery a do celej ich synovskej bytosti. Preto je väčšina patristických komentárov k modlitbe Otče náš určená katechumenom a novopokrsteným. Keď sa Cirkev modlí Modlitbu Pána, je to vždy ľud „novo narodených“, ktorý sa modlí a dosahuje milosrdenstvo.
2770 V eucharistickej liturgii (1350) sa Modlitba Pána javí ako modlitba celej Cirkvi. Tam sa ukazuje jej plnší zmysel a jej účinnosť. Keďže je umiestnená medzi anaforou (eucharistickou modlitbou) a obradom prijímania, na jednej strane zhŕňa všetky prosby a príhovory vyjadrené v priebehu epiklézy, a na strane druhej klope na bránu hostiny Kráľovstva, ktorú sviatostné prijímanie anticipuje.
2771 V Eucharistii Modlitba Pána ukazuje aj eschatologický ráz svojich prosieb. Je to charakteristická modlitba „posledných čias“, (1403) čias spásy, ktoré sa začali zoslaním Ducha Svätého a skončia sa Pánovým návratom. Prosby k nášmu Otcovi sa na rozdiel od modlitieb Starej zmluvy opierajú o tajomstvo spásy, ktoré sa už raz navždy uskutočnilo v ukrižovanom a zmŕtvychvstalom Kristovi.
2772 Z tejto neochvejnej viery sa rodí nádej, (1820) ktorá podnecuje každú zo siedmich prosieb. Tieto prosby vyjadrujú bolestné stony terajšieho času, času trpezlivosti a očakávania, v ktorom „sa ešte neukázalo, čím budeme“ (1Jn 3,2) . Eucharistia a Otčenáš sú zamerané na príchod Pána, „kým nepríde“ (1Kor 11,26) .
2773 Ako odpoveď na prosbu svojich učeníkov (Lk 11,1) Ježiš im zveruje základnú kresťanskú modlitbu „Otče náš“.
2774 „V Modlitbe [Pána] je skutočne obsiahnutý súhrn celého evanjelia.“ Modlitba Pána „je najdokonalejšia“ modlitba. Je v strede Písem.
2775 Volá sa „Modlitba Pána“, lebo pochádza od Pána Ježiša, ktorý je učiteľom a vzorom našej modlitby.
2776 Modlitba Pána je v plnom zmysle slova modlitbou Cirkvi. Je integrálnou (neoddeliteľnou) súčasťou hlavných hodín posvätného oficia a sviatostí uvádzania do kresťanského života: krstu, birmovania a Eucharistie. Začlenená do Eucharistie ukazuje „eschatologický“ ráz svojich prosieb v očakávaní Pána, „kým nepríde“ (1Kor 11,26) .
2777 V rímskej liturgii sa eucharistické zhromaždenie vyzýva, aby sa modlilo „Otče náš“ so synovskou odvahou. Východné liturgie používajú a rozvíjajú podobné výrazy: „Osmeľovať sa s plnou dôverou“, „Urob nás hodnými…“. Pred horiacim kríkom bolo Mojžišovi povedané: „Nepribližuj sa sem! Zobuj si z nôh obuv“ (Ex 3,5) . Tento prah Božej svätosti mohol prekročiť jedine Ježiš, ktorý keď „vykonal očistenie hriechov“ (Hebrl ,3) , uvádza nás pred tvár Otca: „Hľa, ja i deti, ktoré mi dal Boh“ (Hebr 2,13) .
„Vedomie, že sme otrokmi, by nás ovládlo, naša pozemská bytosť by sa rozpadla, keby nás nepovzbudzovali k tomuto volaniu autorita samého Otca a Duch jeho Syna. Poslal, hovorí, Boh Ducha svojho Syna do našich sŕdc, ktorý volá: ,Abba, Otče!‘ (Rim 8,15) … Kedy sa smrteľný tvor odváži volať Boha Otcom, ak nie iba vtedy, keď vnútro človeka oživuje moc zhora?“ (270)
2778 Táto moc Ducha, ktorá nás uvádza do Modlitby Pána, je vo východných i západných liturgiách vyjadrená krásnym, typicky kresťanským (gréckym) výrazom parrhesia, (2828) čo znamená priezračná jednoduchosť, synovská dôvera, radostná sebaistota, pokorná odvaha, istota, že sme milovaní.
2779 Prv než si osvojíme tento začiatočný vzlet Modlitby Pána, bude užitočné, keď si pokorne očistíme srdce od niektorých falošných obrazov „tohto sveta“. Pokora nám pomáha uznať, že „nik nepozná Syna, iba Otec, ani Otca nepozná nik, iba Syn a ten, komu to Syn bude chcieť zjaviť“ (Mt 11,27) , t. j. „maličkým“ (Mt 11,25) . Očistenie srdca sa týka predstáv otca a matky, ktoré pochádzajú z našej osobnej a kultúrnej histórie a ovplyvňujú náš vzťah k Bohu. Boh, náš Otec, presahuje kategórie stvoreného sveta. (239) Prenášať na neho alebo stavať proti nemu naše predstavy v tejto oblasti by znamenalo vytvárať si modly, ktorým sa potom človek klania alebo ich rúca. Modliť sa k Otcovi znamená vstúpiť do jeho tajomstva, akým on je a akého nám ho zjavil Syn:
„Meno Boh Otec nebolo nikomu zjavené. Aj Mojžiš, ktorý sa naň pýtal, počul iné meno. Nám bolo zjavené v Synovi. Meno Otec nejestvuje totiž prv ako Syn.“
2780 Môžeme vzývať Boha ako „Otca“, (240) pretože nám ho zjavil jeho Syn, ktorý sa stal človekom, a pretože nám ho dáva poznať jeho Duch. Práve na tom, čo človek nemôže pochopiť, ani anjelské mocnosti vytušiť – totiž na osobnom vzťahu Syna k Otcovi –, Duch Syna dáva účasť nám, ktorí veríme, že Ježiš je Kristus a že sme sa narodili z Boha.
2781 Keď sa modlíme k Otcovi, (2665) sme v spoločenstve s ním i s jeho Synom Ježišom Kristom. Práve vtedy ho poznávame a uznávame so vždy novým obdivom. Prvé slovo Modlitby Pána je najprv velebením a adoráciou, až potom vzývaním. Lebo sláva Boha je v tom, že ho uznávame za „Otca“, za pravého Boha. Vzdávame mu vďaky za to, že nám zjavil svoje meno, že nám dal veriť v svoje meno a že v nás prebýva svojou prítomnosťou.
2782 Môžeme sa klaňať Otcovi, pretože nám dal znova sa narodiť k jeho životu tým, že nás adoptoval za svoje deti (1267) vo svojom jedinom Synovi: krstom nás včleňuje do tela svojho Krista (Pomazaného) a pomazaním svojho Ducha, ktorý sa rozlieva z Hlavy do údov, robí aj z nás „pomazaných“:
„Boh, ktorý nás predurčil na adoptovanie, urobil nás podobnými Kristovmu oslávenému telu. Keďže ste sa stali účastnými na Kristovi, právom sa voláte ,pomazaní‘.“
„Nový človek, znovuzrodený a vrátený svojmu Bohu prostredníctvom jeho milosti, povie na prvom mieste: Otče, lebo už začal byť synom.“
2783 Takto nás Modlitba Pána zjavuje nám samým, (1701) keď nám zjavuje Otca:
„Človeče, neodvažoval si sa zdvihnúť tvár k nebu, klopil si oči k zemi, a zrazu si dostal Kristovu milosť, boli ti odpustené všetky hriechy. Zo zlého služobníka si sa stal dobrým synom… Pozdvihni teda oči k Otcovi, ktorý ta zrodil [krstným] kúpeľom, k Otcovi, ktorý ťa vykúpil skrze Syna, a povedz ,Otče náš‘… Ale nenárokuj si pre seba niečo osobitné. Je vlastným Otcom iba Kristovi, nám všetkým je spoločným Otcom, lebo len jeho splodil, kým nás stvoril. Povedz teda aj ty z milosti: ,Otče náš‘, aby si si zaslúžil byť synom.“
2784 Tento nezaslúžený dar adopcie (1428) od nás vyžaduje neprestajné obrátenie a nový život. Modliť sa k nášmu Otcovi má v nás rozvíjať dve základné dispozície:
Túžbu a vôľu podobať sa mu. Boli sme stvorení na jeho obraz, milosťou nám bola vrátená podobnosť s ním a my máme na túto milosť odpovedať. (1997)
„Keď Boha voláme Otcom, máme konať ako Božie deti.“
„Nemôže láskavého Boha volať Otcom, kto má neústupčivé a nevľúdne srdce: nemá totiž tie známky láskavosti, ktoré má nebeský Otec.“
„Treba vždy hľadieť na Otcovu krásu a podľa nej má každý vyzdobiť svoju dušu.“
2785 Pokorné a dôverujúce srdce, (2562) ktoré nám umožňuje, aby sme sa obrátili a stali sa „ako deti“ (Mt 18,3) , lebo Otec sa zjavuje „maličkým“ (Mt 11,25) .
Je to stav, „ktorý sa vytvára kontempláciou samého Boha a ohňom lásky, vďaka ktorému sa duša, ponorená a vrhnutá do jeho lásky, veľmi dôverne a s osobitnou zbožnosťou zhovára s Bohom ako s vlastným Otcom“.
„Otče náš. Toto meno vzbudzuje aj lásku – veď čo má byť deťom drahšie ako otec? –, aj pokomú žiadosť… a priam očakávanie, že dosiahneme, o čo budeme prosiť… Veď čo nedá deťom, ktoré ho prosia, keď im už predtým udelil, aby boli deťmi?“
2786 Otče „náš“ sa týka Boha. (443) Tento prívlastok nevyjadruje z našej strany vlastníctvo, ale celkom nový vzťah k Bohu.
2787 Keď hovoríme Otče „náš“, uznávame predovšetkým, že všetky jeho prisľúbenia lásky, (782) ktoré ohlasovali proroci, sa splnili v novej a večnej zmluve v jeho Kristovi (Pomazanom); my sme sa stali „jeho“ ľudom a on je odvtedy „naším“ Bohom. Tento nový vzťah je vzájomná príslušnosť, ktorú sme dostali zadarmo: láskou a vernosťou máme odpovedať na „milosť a pravdu“, ktoré sme dostali v Ježišovi Kristovi.
2788 Keďže Modlitba Pána je modlitbou jeho ľudu ,,v posledných časoch“, slovo „náš“ vyjadruje aj istotu našej nádeje na posledné Božie prisľúbenie: v novom Jeruzaleme povie Boh tomu, kto zvíťazí: „Ja budem jeho Bohom a on bude mojím synom“ (Zjv 21,7) .
2789 Keď sa modlíme Otče „náš“, obraciame sa osobne na Otca nášho Pána Ježiša Krista. Nerozdeľujeme božstvo, lebo Otec je jeho „prameňom a počiatkom“, ale vyznávame tým, že Syn je večne plodený Otcom (245) a že z Otca vychádza Duch Svätý. Ani nemiešame osoby, lebo vyznávame, že naše spoločenstvo je s Otcom a jeho Synom Ježišom Kristom v ich jedinom Duchu Svätom. Najsvätejšia Trojica je tej istej podstaty a je nedeliteľná. (253) Keď sa modlíme k Otcovi, klaniame sa mu a oslavujeme ho zároveň so Synom a Duchom Svätým.
2790 Gramaticky slovo „náš“ označuje skutočnosť, ktorá je spoločná viacerým osobám. Je len jeden Boh a uznávajú ho za Otca tí, ktorí sa z neho vierou v jeho jednorodeného Syna znovu zrodili skrze vodu a Ducha Svätého. Cirkev je týmto novým spoločenstvom Boha a ľudí: (787) spojená s jednorodeným Synom, ktorý sa stal „prvorodeným medzi mnohými bratmi“ (Rim 8,29) , je v spoločenstve s jedným a tým istým Otcom v jednom a tom istom Duchu Svätom. Každý pokrstený, keď sa modlí Otče „náš“, modlí sa v tomto spoločenstve: „Množstvo veriacich malo jedno srdce a jednu dušu“ (Sk 4,32) .
2791 Preto napriek rozdeleniam kresťanov (821) zostáva modlitba k „nášmu“ Otcovi spoločným vlastníctvom a naliehavou výzvou pre všetkých pokrstených. Spojení vierou v Krista a krstom majú mať podiel na Ježišovej modlitbe za jednotu jeho učeníkov.
2792 Napokon, ak sa „Otče náš“ modlíme pravdivo, vymaňujeme sa z individualizmu, lebo láska, ktorú prijímame, nás od neho oslobodzuje. Slovo „náš“ na začiatku Modlitby Pána, rovnako ako slovo „my“ v posledných štyroch prosbách, nevylučuje nikoho. Aby sme ho vyslovovali pravdivo, treba prekonať naše rozdelenia a rozpory.
2793 Pokrstení nemôžu v modlitbe povedať: Otče „náš“ bez toho, že by k nemu nepriniesli všetkých tých, za ktorých vydal svojho milovaného Syna. (604) Božia láska je bezhraničná a takou musí byť aj naša modlitba. Keď v modlitbe hovoríme Otče „náš“, otvára nás to rozmerom jeho lásky, ktorá sa zjavila v Kristovi: modliť sa so všetkými ľuďmi a za všetkých ľudí, ktorí ho ešte nepoznajú, aby boli zhromaždení v jedno. Táto Božia starostlivosť o všetkých ľudí a o celé stvorenie oduševňovala všetky veľké postavy modlitby. Má rozšíriť aj našu modlitbu do nesmiernych rozmerov lásky, keď sa osmeľujeme povedať Otče „náš“.
2794 Tento biblický výraz neznamená miesto („priestor“), ale spôsob bytia; (326) nie vzdialenosť Boha, ale jeho vznešenosť. Náš Otec nie je „inde“, je „nad všetko“, čo môžeme pochopiť z jeho svätosti. Preto, že je trojsvätý, je celkom blízky pokornému a skrúšenému srdcu:
„Správne sa teda chápe, že keď sa hovorí: Otče náš, ktorý si v nebesiach, hovorí sa: v srdciach spravodlivých ako v jeho svätom chráme. Zároveň aj, aby si ten, kto sa modlí, želal, žeby v ňom prebýval ten, ktorého vzýva.“
„Nebesia by však mohli byť aj tí, ktorí nosia v sebe obraz Boha, v ktorých Boh prebýva a sa prechádza.“
2795 Symbol nebies nás odkazuje na tajomstvo zmluvy, ktoré prežívame, keď v modlitbe hovoríme Otče náš. Otec je v nebi, to je jeho príbytok, jeho dom je teda naša „vlasť“. (1024) Hriech nás vyhnal z krajiny zmluvy, no obrátenie srdca nám dáva vrátiť sa k Otcovi do neba. V Kristovi teda boli zmierené nebo a zem, lebo Syn „zostúpil z neba“ sám a dáva nám vrátiť sa do neba spolu s ním skrze svoj kríž, svoje zmŕtvychvstanie a svoje nanebovstúpenie.
2796 Keď sa Cirkev modlí „Otče náš, ktorý si na nebesiach“, vyznáva, že sme Boží ľud, ktorý už má „miesto v nebi v Kristovi Ježišovi“ (1003) (Ef 2,6) , je s Kristom ukrytý v Bohu“ (Kol 3,3) , a súčasne v tomto pozemskom stánku „vzdycháme a túžime si naň obliecť svoj nebeský príbytok“ (2Kor 5,2) :
Kresťania „žijú v tele, ale nežijú podľa tela. Bývajú na zemi, ale svoj domov majú v nebi.“
2797 Prostá a oddaná dôvera, pokorná a radostná istota sú dispozície, ktoré má mať ten, kto sa modlí „Otče náš“.
2798 Môžeme vzývať Boha ako „Otca“, lebo nám ho zjavil Boží Syn, ktorý sa stal človekom; do neho sme krstom včlenení a v ňom sme adoptovaní za Božích synov.
2799 Modlitba Pána nás uvádza do spoločenstva s Otcom a s jeho Synom Ježišom Kristom. Zároveň nás zjavuje nám samým.
2800 Modliť sa k nášmu Otcovi má v nás utvárať vôľu podobať sa mu, ako aj pokorné a dôverujúce srdce.
2801 Keď hovoríme Otče „náš“, dovolávame sa novej zmluvy v Ježišovi Kristovi, spoločenstva s Najsvätejšou Trojicou a Božej lásky, ktorá sa prostredníctvom Cirkvi rozprestiera na celý svet.
2802 Výraz „ktorý si na nebesiach“ neoznačuje miesto, ale vznešenosť Boha a jeho prítomnosť v srdci spravodlivých. Nebo, kde prebýva Otec, je pravou vlasťou, do ktorej smerujeme a do ktorej už patríme.
2803 Po tom, čo sme sa postavili do prítomnosti Boha, nášho Otca, aby sme sa mu klaňali, milovali ho a velebili, Duch synovstva dáva vystupovať z nášho srdca siedmim prosbám, siedmim dobrorečeniam. (2627) Prvé tri, ktoré sú viac zamerané na Boha, nás priťahujú k sláve Otca; posledné štyri sú akoby cesty k nemu a predkladajú našu biedu jeho milosti. „Hlbina volá hlbinu“ (Ž 42,8) .
2804 Prvá skupina prosieb nás privádza k nemu pre neho samého: tvoje meno, tvoje kráľovstvo, tvoja vôľa! Charakteristickou vlastnosťou lásky je myslieť predovšetkým na toho, koho milujeme. Ani v jednej z týchto troch prosieb nemenujeme „nás“, ale ovláda nás „vrúcna túžba“ milovaného Syna po sláve jeho Otca, ba i jeho „úzkosť“ o ňu. „Posväť sa…“, „Príď…“, „Buď…“. Tieto tri prosby sú už vypočuté v obete Krista Spasiteľa, ale teraz, kým Boh ešte nie je všetko vo všetkom, sú v nádeji zamerané na konečné zavŕšenie.
2805 Druhá skupina prosieb sa rozvíja v smere niektorých eucharistických epikléz: predkladá naše očakávania a priťahuje pohľad Otca milosrdenstiev. (1105) Vystupuje z nás a týka sa nás už teraz, na tomto svete: „daj nám…“, „odpusť nám…“, „neuveď nás…“, „zbav nás…“. Štvrtá a piata prosba sa týkajú nášho života ako takého, či už s cieľom udržiavať ho, alebo ho uzdravovať z hriechu. Posledné dve prosby sa týkajú nášho boja o víťazstvo Života, samého boja v modlitbe.
2806 Prvé tri prosby nás utvrdzujú vo viere, (2656-2658) napĺňajú nádejou a zapaľujú láskou. Keďže sme tvory a ešte stále hriešnici, musíme prosiť za nás, pričom toto „nás“ – chápané v rozmeroch sveta a dejín – predkladáme nesmiernej láske nášho Boha. Lebo náš Otec uskutočňuje svoj plán spásy pre nás a pre celý svet skrze meno svojho Krista (Pomazaného) a prostredníctvom kráľovstva svojho Svätého Ducha.
2807 Výraz „posvätiť“ sa tu nemá chápať predovšetkým v jeho príčinnom význame (jedine Boh posväcuje, robí svätým), ale najmä vo význame hodnotiacom: uznávať za svätého, sväto zaobchádzať. (2097) Preto sa pri klaňaní táto prosba niekedy chápe ako chvála a vzdávanie vďaky. Ale Ježiš nás túto prosbu naučil vo forme optatívu: ako prosbu, túžbu a očakávanie, v ktorých sú zaangažovaní Boh i človek. Už od prvej prosby k nášmu Otcovi sa ponárame do vnútorného tajomstva jeho božstva a do drámy spásy nášho ľudského pokolenia. Prosiť ho, aby jeho meno bolo posvätené, nás zapája do „dobrotivého rozhodnutia, čo si… predsavzal“ (Ef 1,9) , „aby sme boli pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení v láske“ (Ef 1,4) .
2808 V rozhodujúcich chvíľach svojej ekonómie spásy (203, 432) Boh zjavuje svoje meno, ale zjavuje ho tak, že uskutočňuje svoje dielo. Toto dielo sa však uskutočňuje pre nás a v nás len vtedy, keď sa prostredníctvom nás a v nás posväcuje jeho meno.
