ŠIESTE PRIKÁZANIE
6. článok
ŠIESTE PRIKÁZANIE
„Nescudzoložíš!“ (Ex 20, 14; Dt 5, 18). „Počuli ste, že bolo povedané: ,Nescudzoložíš!‘ No ja vám hovorím: Každý, kto na ženu hľadí žiadostivo, už s ňou scudzoložil vo svojom srdci“ (Mt 5, 27-28).
I. „Muža a ženu ich stvoril...“
2331 „Boh je láska a žije sám v sebe z tajomstva osobného spoločenstva lásky. Tým, že Boh stvoril ľudskú prirodzenosť muža a ženy na svoj obraz…, vložil do nej povolanie – a teda schopnosť a morálnu zodpovednosť – k láske a spoločenstvu.“ (1604)
„Boh stvoril človeka na svoj obraz…, muža a ženu ich stvoril“ (Gn 1,27) . „Ploďte a množte sa“ (Gn 1,28) . „Keď Boh stvoril človeka, urobil ho na Božiu podobu, muža a ženu ich stvoril, požehnal ich a dal im meno človek, keď boli stvorení“ (Gn 5,1-2) .
2332 Sexualita má vplyv na všetky stránky ľudskej osoby v jednote jej tela a duše. Týka sa najmä citovosti, schopnosti milovať a plodiť (362) a všeobecnejšie aj schopnosti nadväzovať spoločenské vzťahy s druhými:
2333 Každý človek, muž i žena, má uznať a prijať svoju sexuálnu totožnosť. Fyzická, morálna a duchovná rozdielnosť a komplementárnosť (vzájomné dopĺňanie sa) sú zamerané na dobrá manželstva a na rozvíjanie rodinného života. Súlad manželského páru a spoločnosti (1603) závisí čiastočne od spôsobu, akým sa medzi pohlaviami prežíva komplementárnosť a vzájomná potreba a opora.
2334 „Tým, že Boh stvoril človeka ako ,muža a ženu‘, obdaril rovnakou osobnou dôstojnosťou muža aj ženu.“ (357) „Človek je osoba, a to rovnakou mierou muž i žena: obaja sú totiž stvorení na obraz a podobu osobného Boha.“
2335 Každé z oboch pohlaví je s rovnakou dôstojnosťou, hoci odlišným spôsobom, obrazom Božej moci a nežnosti. Spojenie muža a ženy v manželstve je spôsob, ako napodobniť v tele veľkodušnosť a plodnosť Stvoriteľa. (2205) „Muž opustí svojho otca i svoju matku a prilipne k svojej manželke a budú jedným telom“ (Gn 2,24) . Z tohto spojenia pochádzajú všetky ľudské pokolenia.
2336 Ježiš prišiel, aby obnovil stvorenie v čistote jeho pôvodu. (1614) V reči na vrchu dôsledne vysvetľuje Boží plán: „Počuli ste, že bolo povedané: ,Nescudzoložíš!‘ No, ja vám hovorím: Každý, kto na ženu hľadí žiadostivo, už s ňou scudzoložil vo svojom srdci“ (Mt 5,27-28) . Človek nemá rozlučovať, čo Boh spojil.
Tradícia Cirkvi chápala šieste prikázanie tak, že sa vzťahuje na celú ľudskú sexualitu.
II. Povolanie k čistote
2337 Čistota znamená úspešnú integráciu sexuality do ľudskej osoby (2520, 2349) a tým vnútornú jednotu človeka v jeho telesnej a duchovnej skutočnosti. Sexualita, v ktorej sa prejavuje príslušnosť človeka do telesného a biologického sveta, stáva sa osobnou a skutočne ľudskou, keď je integrovaná do vzťahu osoby k osobe v úplnom a časovo neobmedzenom vzájomnom darovaní sa muža a ženy.
Čnosť čistoty zahŕňa teda mravnú neporušenosť osoby a úplnosť daru.
MRAVNÁ NEPORUŠENOSŤ OSOBY
2338 Čistá osoba si zachováva neporušenosť síl života a lásky, ktoré sú v nej uložené. Táto neporušenosť zabezpečuje jednotu osoby a stavia sa proti každému správaniu, ktoré by ju narušilo. Nepripúšťa dvojtvárny život ani dvojzmyselné reči.
2339 Čistota predpokladá naučiť sa sebaovládaniu, ktoré je výchovou k ľudskej slobode. Alternatíva je zrejmá: alebo človek ovláda svoje vášne a nadobudne pokoj, alebo sa nechá nimi zotročiť a stane sa nešťastným. „Dôstojnosť človeka si… vyžaduje, aby konal podľa vedomej a slobodnej voľby, čiže pohýnaný a vedený osobným presvedčením, a nie pod vplyvom slepého vnútorného popudu alebo z čisto vonkajšieho donútenia. Túto dôstojnosť človek nadobúda vtedy, keď sa oslobodí (1767) od akéhokoľvek zajatia vášní a ide za svojím cieľom slobodnou voľbou dobra, pričom si účinne a vynachádzavým úsilím zaobstaráva vhodné prostriedky.“
2340 Kto chce zostať verný svojim krstným sľubom a odolávať pokušeniam, má si dať záležať, aby používal na to prostriedky, ako je sebapoznanie, praktizovanie askézy prispôsobenej situáciám, (2015) v ktorých sa nachádza, poslušnosť Božím prikázaniam, praktizovanie morálnych čností a vernosť modlitbe. „Zdržanlivosť nás sústreďuje a privádza k jednote, od ktorej sme sa rozptýlili na mnohé veci.“
2341 Čnosť čistoty podlieha základnej čnosti miernosti, (1809) ktorá má za cieľ preniknúť rozumom vášne a túžby ľudskej zmyslovosti.
2342 Sebaovládanie je dlhotrvajúca snaha. Nemožno ho nikdy pokladať za dosiahnuté raz navždy. Predpokladá úsilie začínať vždy znova vo všetkých obdobiach života. (407) Vyžadované úsilie môže byť intenzívnejšie v určitých obdobiach, napríklad keď sa formuje osobnosť, v detstve a počas dospievania.
2343 Čistota má svoje zákony rastu, ktoré prechádzajú stupňami poznačenými nedokonalosťou a veľmi často aj hriechom. (2223) Čistý a čnostný človek „sa zo dňa na deň formuje svojimi početnými slobodnými rozhodnutiami. Preto poznáva, miluje a koná morálne dobro podľa stupňov svojho rastu“.
2344 Čistota je nanajvýš osobnou úlohou. Zahŕňa aj kultúrne úsilie, pretože „pokrok ľudskej osoby a rozvoj samej spoločnosti sú navzájom závislé“. (2525) Čistota predpokladá rešpektovanie práv osoby, najmä práva dostať takú informáciu a výchovu, ktoré rešpektujú morálne a duchovné dimenzie ľudského života.
2345 Čistota je morálna čnosť. (1810) Je aj Božím darom, milosťou, ovocím Ducha. Duch Svätý dáva schopnosť napodobňovať Kristovu čistotu tomu kto bol znovuzrodený vodou krstu.
ÚPLNOSŤ DARU SEBA SAMÉHO
2346 Láska je formou (stvárňujúcim princípom) všetkých čností. (1827) Pod jej vplyvom sa čistota javí ako škola osobného darovania sa. Sebaovládanie je zamerané na sebadarovanie. Čistota vedie toho, kto ju žije, k tomu, aby sa pre blížneho stal svedkom Božej vernosti a nežnosti. (210)
2347 Čnosť čistoty sa rozvíja v priateľstve. (374) Ukazuje učeníkovi, ako nasledovať a napodobňovať toho, ktorý si nás vyvolil za svojich priateľov, úplne sa nám daroval a dáva nám účasť na svojej božskej prirodzenosti. Čistota je prísľubom nesmrteľnosti.
Čistota sa prejavuje najmä v priateľstve s blížnym. Priateľstvo pestované medzi osobami toho istého alebo rozdielneho pohlavia je veľkým dobrom pre všetkých. Vedie k duchovnému spoločenstvu.
ROZLIČNÉ FORMY ČISTOTY
2348 Každý pokrstený je povolaný k čistote. Kresťan si obliekol Krista vzor každej čistoty. Všetci veriaci v Krista sú povolaní, aby viedli čistý život podľa svojho osobitného životného stavu. Pri krste sa kresťan zaviazal, že bude žiť svoj citový život v čistote.
2349 „Čistotou sa majú vyznačovať ľudia podľa svojich rozličných stavov: (1620) jedni v panenstve alebo v Bohu zasvätenom celibáte, čo je vynikajúci spôsob, ako sa môžu ľahšie oddať jedine Bohu s nerozdeleným srdcom; druhí zasa takým spôsobom života, ktorý pre všetkých určuje morálny zákon podľa toho, či žijú v manželstve, alebo sú slobodní.“ Manželia sú povolaní žiť v manželskej čistote. Ostatní zachovávajú čistotu v zdržanlivosti:
„Vieme, že čnosť čistoty má tri formy: jednu manželskú, druhú vdovskú a tretiu panenskú. Nevychvaľujeme totiž jednu tak, aby sme vylučovali ostatné… V tomto je disciplína Cirkvi bohatá.“
2350 Snúbenci sú povolaní zachovávať čistotu v zdržanlivosti. (1632) V tejto skúške majú objaviť vzájomnú úctu a učiť sa vernosti a nádeji, že dostanú jeden druhého od Boha. Osobitné prejavy nežnosti, ktoré sú vlastné manželskej láske, si majú vyhradiť pre čas manželstva. Majú si navzájom pomáhať rásť v čistote.
PREVINENIA PROTI ČISTOTE
2351 Chlipnosť (luxuria) (2528) je nezriadená túžba po pohlavnej rozkoši alebo nezriadený pôžitok z nej. Pohlavná rozkoš je morálne nezriadená, ak sa vyhľadáva pre ňu samu, oddelene od jej cieľov plodenia a spojenia, ktoré sú vlastné manželskej láske.
2352 Pod výrazom onánia (masturbácia) treba rozumieť úmyselné dráždenie pohlavných orgánov s cieľom vyvolať pohlavnú rozkoš. „Tak učiteľský úrad Cirkvi v priebehu stálej tradície, ako aj mravný cit veriacich v Krista bez váhania tvrdia, že onánia je vnútorne (svojou vnútornou povahou) a závažne nezriadený čin,“ pretože „vedomé a dobrovoľné používanie pohlavnej schopnosti mimo normálneho manželského styku – nech by sa dialo z akéhokoľvek dôvodu – podstatne protirečí jej cieľu.“ Pohlavná rozkoš sa tu vyhľadáva mimo pohlavného styku, „aký vyžaduje morálny poriadok, totiž styku, ktorý v ovzduší pravej lásky uskutočňuje plný zmysel vzájomného darovania sa a ľudského plodenia“.
Na utvorenie si správneho úsudku o morálnej zodpovednosti jednotlivých osôb a na usmernenie pastoračnej činnosti treba brať do úvahy citovú nezrelosť, silu nadobudnutých návykov, stavy úzkosti alebo iné psychické či spoločenské faktory, ktoré môžu morálnu vinu zmenšiť, ba azda redukovať na najmenšiu mieru. (1735)
2353 Smilstvo (fornicatio) je telesné spojenie slobodného muža so slobodnou ženou mimo manželstva. Je v závažnom rozpore s dôstojnosťou osôb a s ľudskou sexualitou, ktorá je prirodzene zameraná na dobro manželov, ako aj na plodenie a výchovu detí. Okrem toho je aj veľkým pohoršením, keď sa tým kazí mládež.
2354 Pornografia (2532) spočíva v tom, že sa skutočné alebo predstierané pohlavné úkony oddelia od intimity partnerov, aby sa zámerne ukazovali iným osobám. Pornografia uráža čistotu, lebo znetvoruje manželský úkon, ktorý je vzájomným intímnym darovaním manželov. Ťažko uráža dôstojnosť tých, ktorí sa jej venujú (herci, obchodníci, diváci), pretože sa jeden stáva pre druhého predmetom nízkej rozkoše a nedovoleného zisku. Jedných i druhých ponára do ilúzie neskutočného sveta. Je ťažkým previnením. Občianske autority sú povinné zabrániť výrobe a rozširovaniu pornografických materiálov.
2355 Prostitúcia uráža dôstojnosť osoby, ktorá sa prostituuje, čím sa znižuje na predmet pohlavnej rozkoše, ktorú poskytuje. Ten, kto platí, ťažko hreší proti sebe samému: porušuje čistotu, ku ktorej ho zaväzuje jeho krst, a poškvrňuje svoje telo, chrám Ducha Svätého. Prostitúcia je spoločenskou pliagou. Zvyčajne postihuje ženy, ale aj mužov, deti alebo dospievajúcu mládež (v týchto dvoch posledných prípadoch sa hriech zdvojnásobňuje pohoršením). Oddať sa prostitúcii je síce vždy ťažko hriešne, ale bieda, vydieranie a spoločenský tlak (1735) môžu zodpovednosť za vinu zmenšiť.
2356 Znásilnenie (stuprum) je násilné vniknutie do pohlavnej intimity nejakej osoby. Je proti spravodlivosti a láske. Znásilnenie závažne porušuje právo každého človeka na úctu, na slobodu a na fyzickú a morálnu neporušiteľnosť. (2297) Spôsobuje ťažkú škodu, ktorá môže obeť poznačiť na celý život. Je to vždy skutok zlý svojou vnútornou povahou. (1756) Ešte väčším previnením je znásilnenie spáchané blízkymi príbuznými (2388) (pozri incest – krvismilstvo) alebo vychovávateľmi na deťoch, ktoré sú im zverené.
ČISTOTA A HOMOSEXUALITA
2357 Homosexualita označuje vzťahy medzi osobami mužského alebo ženského pohlavia, ktoré pociťujú výlučnú alebo prevládajúcu pohlavnú príťažlivosť voči osobám toho istého pohlavia. V priebehu stáročí a v rozličných kultúrach nadobúda veľmi odlišné podoby. Jej psychický vznik ostáva z veľkej časti nevysvetlený. Tradícia, opierajúc sa o Sväté písmo, ktoré predstavuje homosexuálne vzťahy ako veľmi závažnú zvrátenosť, vždy hlásala, „že homosexuálne úkony sú svojou vnútornou povahou nezriadené“. Sú proti prirodzenému zákonu. (2333) Zatvárajú totiž pohlavný úkon pred darom života. Nepochádzajú z opravdivého citového a sexuálneho dopĺňania sa. V nijakom prípade ich nemožno schvaľovať.
2358 Nemalý počet mužov a žien má hlboko zakorenené homosexuálne sklony. Táto objektívne nezriadená náklonnosť je pre väčšinu z nich skúškou. Treba ich prijímať s úctou, súcitom a jemnocitom a vyhýbať sa akémukoľvek náznaku nespravodlivej diskriminácie voči nim. Aj tieto osoby sú povolané plniť vo svojom živote Božiu vôľu a, ak sú kresťanmi, spájať s Pánovou obetou na kríži ťažkosti, s ktorými sa môžu stretnúť v dôsledku svojho stavu.
2359 Homosexuálne osoby sú povolané k čistote. Čnosťami ovládania sa, ktoré vychovávajú k vnútornej slobode, (2347) niekedy aj pomocou nezištného priateľstva, modlitbou a s pomocou sviatostnej milosti sa môžu a majú postupne a rozhodne približovať ku kresťanskej dokonalosti.
III. Manželská láska
2360 Sexualita je zameraná na manželskú lásku muža a ženy. V manželstve sa telesná intimita manželov stáva znakom a zárukou (1601) duchovného spoločenstva. Manželské zväzky medzi pokrstenými sú posvätené sviatosťou.
2361 „Sexualita, prostredníctvom ktorej sa muž a žena navzájom odovzdávajú úkonmi, ktoré sú vlastné a vyhradené manželom, vôbec nie je iba čosi biologické, ale sa týka najvnútornejšieho jadra ľudskej osoby ako takej. (1643, 2332) Sexualita sa realizuje skutočne ľudským spôsobom len vtedy, ak je integrálnou súčasťou lásky, ktorou sa muž a žena úplne zaväzujú jeden druhému až do smrti.“
„Tobiáš vstal z lôžka a povedal Sáre: (1611) ,Vstaň, sestra! Modlime sa a prosme nášho Pána, aby nám preukázal milosrdenstvo a spásu.‘ Ona vstala a začali sa modliť a prosiť Pána, aby im daroval spásu. Začali slovami: ,Zvelebený buď, Bože našich otcov… Ty si stvoril Adama a utvoril si Evu, jeho ženu, aby mu pomáhala a podporovala ho. Z oboch vzišlo celé ľudské pokolenie. Ty si povedal: ‚Nie je dobre človeku samému; urobme mu pomoc ktorá mu bude podobná.‘ Teraz si neberiem túto moju sestru z chlipnosti, ale s čistým úmyslom. Zmiluj sa dobrotivo nado mnou i nad ňou, aby sme sa spoločne dožili staroby: Nato obaja povedali: ,Amen, amen!‘ A potom celú noc spali“ (Tob 8,4-9) .
2362 „Úkony, ktorými sa manželia intímne a čisto medzi sebou spájajú, sú čestné a dôstojné a, ak sa konajú spôsobom skutočne ľudským, vyjadrujú a napomáhajú vzájomné darovanie sa, ktorým sa navzájom radostne a vďačne obohacujú.“ Sexualita je prameňom radosti a potešenia:
„Sám Stvoriteľ… ustanovil tiež, aby manželia v tejto úlohe [plodenia] nachádzali rozkoš a šťastie tela i ducha. Manželia teda nerobia nič zlé, keď túto rozkoš hľadajú a tešia sa z nej. Prijímajú to, čo im Stvoriteľ určil. Ale aj manželia sa musia vedieť udržať v medziach správnej umiernenosti.“
2363 Spojením manželov sa uskutočňuje dvojaký cieľ manželstva: dobro samých manželov a odovzdávanie života. Tieto dva významy alebo hodnoty manželstva nemožno oddeliť bez toho, aby sa nenarušil duchovný život manželov a nevystavili sa nebezpečenstvu dobrá manželstva a budúcnosť rodiny.
Manželská láska muža a ženy je tak postavená na dvojitej požiadavke vernosti a plodnosti.
MANŽELSKÁ VERNOSŤ
2364 Manželský pár vytvára „dôverné spoločenstvo (1603) manželského života a lásky, ktoré ustanovil Stvoriteľ a vybavil vlastnými zákonmi. Je založené na manželskej zmluve, čiže na neodvolateľnom osobnom súhlase“. Manželia sa definitívne a úplne dávajú jeden druhému. Nie sú viac dvaja, ale už tvoria jedno telo. Zmluva, ktorú manželia slobodne uzavreli, im ukladá povinnosť zachovať ju jedinú a nerozlučiteľnú. (1615) „Čo Boh spojil, nech človek nerozlučuje“ (Mk 10,9) .
2365 Vernosť vyjadruje stálosť v dodržiavaní daného slova. Boh je verný. Sviatosť manželstva vovádza muža a ženu do tajomstva vernosti (1640) Krista voči jeho Cirkvi. Manželskou čistotou vydávajú pred svetom svedectvo o tomto tajomstve.
Svätý Ján Zlatoústy odporúča mladým manželom, aby svojej manželke hovorili takto: „Privinul som ťa k sebe, milujem ťa a dávam ti prednosť aj pred svojím životom. Veď terajší život je ničím, a preto prosím, povzbudzujem a robím všetko, aby sme tak dôstojne vedeli prežívať tento život, žeby sme mohli aj tam v budúcom veku žiť spolu s veľkou istotou… Tvojej láske dávam prednosť pred všetkým; a nič by mi nebolo také nepríjemné ako to, že by som sa niekedy s tebou nezhodoval.“
PLODNOSŤ MANŽELSTVA
2366 Plodnosť je dar, je jedným z cieľov manželstva, lebo manželská láska prirodzene smeruje k tomu, aby bola plodná. Dieťa neprichádza zvonku ako čosi pridané k vzájomnej láske manželov; vzniká v samom srdci tohto vzájomného darovania sa, ktorého je ovocím a zavŕšením. Preto Cirkev, ktorá je „na strane života“, učí, „že je potrebné, aby každý manželský úkon zostal sám v sebe otvorený na plodenie ľudského života“. „Toto učenie, ktoré Učiteľský úrad Cirkvi často vyložil, sa zakladá na Bohom stanovenej nerozlučiteľnej spojitosti – ktorú človek nesmie z vlastnej vôle porušiť – medzi významom spojenia a významom plodenia, ktoré sú obidva vlastné manželskému úkonu.“
2367 Manželia tým, že sú povolaní dávať život, (2205) majú účasť na stvoriteľskej Božej moci a na Božom otcovstve: „Manželia vedia, že v úlohe odovzdávania a vychovávania ľudského života, čo treba pokladať za ich vlastné poslanie, sú spolupracovníkmi lásky Boha Stvoriteľa a akoby jeho tlmočníkmi. Preto majú plniť svoju úlohu s ľudskou a kresťanskou zodpovednosťou.“
2368 Osobitný aspekt tejto zodpovednosti sa týka regulácie plodenia. Z oprávnených dôvodov manželia môžu chcieť oddeliť časovým odstupom plodenie svojich detí. Majú si však overiť, či ich túžba nevyplýva z egoizmu a či je v súlade s pravou veľkodušnosťou zodpovedného rodičovstva. Okrem toho majú upravovať svoje správanie podľa objektívnych kritérií morálnosti:
„Keď sa má dať do súladu manželská láska so zodpovedným odovzdávaním života, morálnosť spôsobu konania nezávisí iba od úprimnosti úmyslu a zhodnotenia pohnútok, ale sa má určiť podľa objektívnych kritérií odvodených z prirodzenosti ľudskej osoby a jej úkonov, ktoré rešpektujú plný zmysel vzájomného darovania sa a ľudského plodenia v ovzduší pravej lásky. To však nie je možné, ak sa s úprimným srdcom nepestuje čnosť manželskej čistoty.“
2369 „Ak sa zachovajú obidve tieto základné vlastnosti, totiž spojenie a plodenie, manželský úkon si plne podrží zmysel vzájomnej a pravej lásky i svoje zameranie na vznešenú úlohu rodičovstva“
2370 Periodická zdržanlivosť a metódy regulácie plodenia založené na sebapozorovaní a využívaní neplodných období sú v súlade s objektívnymi kritériami morálnosti. Tieto metódy rešpektujú telo manželov, napomáhajú ich vzájomnú nežnosť a podporujú výchovu k pravej slobode. Naopak, vnútorne (svojou vnútornou povahou)je zlé každé „konanie, ktoré – keď sa manželský úkon predvída alebo vykonáva, alebo vedie k svojim prirodzeným následkom – by malo za cieľ zabrániť plodeniu alebo by sa chcelo použiť ako prostriedok na tento cieľ“.
„Proti prirodzenej reči, ktorá vyjadruje vzájomné a úplné darovanie sa manželov, antikoncepcia stavia objektívne protikladnú reč, že totiž už nejde o úplné darovanie sa druhému. Z toho plynie nielen pozitívne a rozhodné odmietnutie otvorenosti pre život, ale aj falšovanie vnútornej pravdy o manželskej láske, ktorá smeruje k darovaniu sa celej osoby… Tento antropologický a zároveň i morálny rozdiel medzi antikoncepciou a využívaním období neplodnosti… obsahuje v sebe dve predstavy o človeku a o ľudskej sexualite, ktoré sú navzájom nezmieriteliné.“
2371 „Nech je teda všetkým známe, že ľudský život a úloha odovzdávať ho ďalej sa neobmedzujú iba na tento svet a nenachádzajú v ňom ani svoju plnú dimenziu, ani svoj plný zmysel, (1703) ale majú vždy vzťah k večnému cieľu človeka.“
2372 Štát je zodpovedný za blaho občanov. Z tohto dôvodu je oprávnené, aby zasahoval do usmerňovania rastu obyvateľstva. Môže to robiť objektívnou a taktnou informáciou, ale nikdy nie autoritatívnym a donucovacím spôsobom. Nemôže oprávnene nahradiť iniciatívu manželov, (2209) ktorí sú prví zodpovední za plodenie a výchovu svojich detí. V tejto oblasti štát nemá právo zakročovať prostriedkami, ktoré sú v rozpore s morálnym zákonom.
DIEŤA AKO DAR
2373 Sväté písmo a tradičná prax Cirkvi vidia v mnohodetných rodinách znak Božieho požehnania a veľkodušnosti rodičov.
2374 Veľké je utrpenie tých manželských párov, (1654) ktoré zistia, že sú neplodné: „Čože mi dáš?“ spytuje sa Abrahám Boha. „Veď ja odídem bezdetný…“ (Gn 15,2) . „Daj mi deti! Ak nie, tak zomriem!“ kričí Ráchel na svojho manžela Jakuba (Gn 30,1) .
2375 Treba napomáhať výskumy, (2293) ktoré sa zameriavajú na zníženie ľudskej neplodnosti, pod podmienkou, že sa postavia „do služieb ľudskej osoby, jej neodňateľných práv a jej skutočného a celkového dobra podľa Božieho plánu a Božej vôle“.
2376 Techniky, ktoré vylučujú spoločné rodičovstvo zásahom osoby, ktorá nepatrí k manželskej dvojici (darovanie spermy alebo vaječnej bunky, prepožičanie maternice), sú závažne nemorálne. Tieto techniky (heterológna inseminácia a heterológne umelé oplodnenie, t. j. od iného darcu) porušujú právo dieťaťa narodiť sa z otca a matky, ktorých pozná a ktorí sú medzi sebou spojení v manželstve. Zrádzajú „výlučné právo [manželov] stať sa otcom a matkou iba jeden prostredníctvom druhého“.
2377 Ak sa tieto techniky (homológna inseminácia a umelé homológne oplodnenie) používajú vnútri manželského páru, sú možno menej škodlivé, ale ostávajú morálne neprijateľné. Oddeľujú totiž pohlavný úkon od úkonu plodenia. Akt, ktorý je základom existencie dieťaťa, už nie je aktom, ktorým sa dve osoby navzájom dávajú, ale aktom, ktorý „zveruje život a identitu embrya moci lekárov a biológov a zavádza nadvládu techniky nad počiatkom a osudom ľudskej osoby. Takáto nadvláda je svojou povahou v rozpore s dôstojnosťou a rovnosťou, ktoré majú byť spoločné rodičom i deťom.“ „Plodenie je z morálneho hľadiska pozbavené svojej vlastnej dokonalosti, keď nie je chcené ako ovocie manželského aktu, čiže osobitného úkonu spojenia manželov… Jedine rešpektovanie spojitosti medzi významami manželského úkonu a rešpektovanie jednoty ľudskej bytosti umožňujú také plodenie, ktoré je v zhode s dôstojnosťou ľudskej osoby.“
2378 Dieťa nie je dlh, na ktorý možno mať nárok, ale dar. „Najvznešenejším darom manželstva“ je nová ľudská osoba. Dieťa nemožno považovať za predmet vlastníctva, k čomu by viedlo uznanie domnelého „práva na dieťa“. V tejto oblasti má iba dieťa skutočné práva: právo „byť plodom osobitného úkonu manželskej lásky svojich rodičov a aj právo byť rešpektované ako osoba už od chvíle svojho počatia“.
2379 Evanjelium ukazuje, že fyzická neplodnosť nie je absolútnym zlom. Manželia, ktorí po vyčerpaní oprávnených prostriedkov lekárskej vedy naďalej trpia neplodnosťou, majú sa spojiť s Pánovým krížom, prameňom každej duchovnej plodnosti. Môžu prejaviť svoju veľkodušnosť tým, že adoptujú opustené deti alebo budú vykonávať náročné služby v prospech blížneho.
IV. Previnenia proti dôstojnosti manželstva
2380 Cudzoložstvo. Toto slovo označuje manželskú neveru. Keď dvaja partneri, z ktorých je aspoň jeden zosobášený, nadviažu medzi sebou pohlavný styk, hoci aj chvíľkový, dopúšťajú sa cudzoložstva. Kristus odsudzuje cudzoložstvo spáchané aj jednoduchou túžbou. Šieste prikázanie a Nový zákon absolútne zakazujú cudzoložstvo. (1611) Proroci poukazujú na jeho závažnosť. V cudzoložstve vidia obraz hriechu modloslužby.
2381 Cudzoložstvo je určitou nespravodlivosťou. Kto sa ho dopúšťa, nedodržiava svoje záväzky. (1640) Porušuje znak zmluvy, ktorým je manželský zväzok, narúša právo manželského partnera a ohrozuje ustanovizeň manželstva tým, že porušuje zmluvu, ktorá je jej základom. Vystavuje nebezpečenstvu dobro ľudského plodenia a dobro detí, ktoré potrebujú trvalý zväzok rodičov.
ROZVOD
2382 Pán Ježiš nástojil na pôvodnom úmysle Stvoriteľa, ktorý chcel, aby bolo manželstvo nerozlučiteľué. (1614) Ruší ústupky, ktoré vkĺzli do starého zákona.
Medzi pokrstenými „platne uzavreté a [manželským úkonom] zavŕšené manželstvo [matrimonium ratum et consummatum] nemôže byť rozviazané nijakou ľudskou mocou a z nijakého dôvodu, iba smrťou“.
2383 Odluka manželov, (1694) pri ktorej však pretrváva manželský zväzok, môže byť oprávnená v niektorých prípadoch predvídaných kánonickým právom.
Ak civilný rozvod je jediný možný spôsob, ako zaistiť určité legitímne práva, ako je starostlivosť o deti alebo ochrana majetku, môže sa tolerovať a nie je morálnym previnením.
2384 Rozvod je ťažkým previnením (1650) proti prirodzenému zákonu. Nárokuje si zrušiť zmluvu, ktorú manželia slobodne uzavreli, že budú žiť spolu až do smrti. Rozvod potupuje zmluvu spásy, ktorej je sviatostné manželstvo znakom. Uzavretie nového zväzku, aj keby ho civilný zákon uznával, ešte zväčšuje porušenie zmluvy: manželský partner, ktorý sa znovu zosobáši, sa v tomto prípade nachádza v situácii trvalého a verejného cudzoložstva:
„Keď muž prepustí manželku, nie je mu dovolené, aby si vzal inú; ani nie je dovolené, aby si iný vzal za manželku takú, ktorú manžel odpudil.“
2385 Nemorálna povaha rozvodu vyplýva aj z neporiadku, ktorý vnáša do rodinnej bunky a do spoločnosti. Tento neporiadok má za následok vážne škody: pre manželského partnera, ktorý zostane opustený; pre deti, ktoré rozchod rodičov hlboko zraňuje a ktoré sú často predmetom sporu medzi nimi; pre spoločnosť, pre ktorú je rozvod svojimi nákazlivými účinkami skutočnou sociálnou pliagou.
2386 Môže sa stať, že jeden z manželov je nevinnou obeťou rozvodu vyhláseného civilným zákonom; takýto manželský partner sa neprehrešuje proti morálnemu príkazu. Je veľký rozdiel medzi manželským partnerom, ktorý sa úprimne snažil byť verným sviatosti manželstva a je nespravodlivo opustený, a tým partnerom, ktorý svojou ťažkou vinou ničí (1640) kánonicky platné manželstvo.
INÉ PREVINENIA PROTI DÔSTOJNOSTI MANŽELSTVA
2387 Je pochopiteľná dráma človeka, ktorý sa chce obrátiť a žiť podľa evanjelia, a zistí, že musí prepustiť jednu alebo viacero žien, s ktorými sa roky podieľal na manželskom živote. (1610) Ale polygamia (mnohoženstvo) nie je v zhode s morálnym zákonom. Radikálne protirečí manželskému spoločenstvu: „priamo totiž popiera Boží plán, ako bol zjavený na samom začiatku, lebo je v rozpore s rovnakou osobnou dôstojnosťou muža a ženy, ktorí sa v manželstve dávajú jeden druhému s celou, a preto jedinou a výlučnou láskou.“ Kresťan, ktorý predtým žil v mnohoženstve, má z dôvodu spravodlivosti závažnú povinnosť dodržiavať záväzky, ktoré vzal na seba voči svojim bývalým manželkám a voči svojim deťom.
2388 Krvismilstvo (incestus) (2356) označuje intímne styky medzi pokrvnými alebo príbuznými v takom stupni, ktorý nedovoľuje uzavrieť medzi nimi manželstvo. Svätý Pavol odsudzuje toto mimoriadne ťažké previnenie: „Ba počuť aj o smilstve medzi vami, a o takom smilstve…, aby mal niekto manželku svojho otca… Ja som už rozhodol, že toho, čo to urobil, treba v mene nášho Pána Ježiša… vydať satanovi na záhubu tela…“ (1Kor 5,1.4-5) . Krvismilstvo ničí rodinné vzťahy (2207) a znamená úpadok do živočíšnosti.
2389 K incestu možno priradiť pohlavné zneužívania páchané dospelými na deťoch alebo na dospievajúcich zverených ich opatere. V takom prípade sa previnenie znásobuje tým, že ide o pohoršlivý skutok (2285) proti fyzickej a morálnej neporušiteľnosti mladých, ktorí tým ostanú poznačení na celý život, a o zneuctenie výchovnej zodpovednosti.
2390 Voľný zväzok (voľná láska) jestvuje vtedy, keď muž a žena odmietajú dať právnu a verejnú formu vzťahu, (1631) ktorý zahŕňa v sebe sexuálnu intímnosť.
Výraz „voľný zväzok“ je zavádzajúci. Čo môže znamenať aký zväzok, v ktorom sa osoby navzájom nezaväzujú a tým dokazujú nedostatok dôvery k druhému, k sebe alebo v budúcnosť?
Výraz „voľný zväzok“ sa vzťahuje na rozličné situácie: konkubinát, odmietanie manželstva ako takého, neschopnosť zaviazať sa dlhodobými záväzkami. Všetky tieto situácie urážajú dôstojnosť manželstva, ničia samu ideu rodiny a oslabujú zmysel pre vernosť. (2353) Sú v rozpore s morálnym zákonom: pohlavný úkon má mať miesto jedine v manželstve. Mimo neho je vždy ťažkým hriechom a vylučuje zo sviatostného prijímania. (1385)
2391 Dnes sa mnohí dovolávajú akéhosi „práva na skúšku“ vtedy, keď jestvuje úmysel uzavrieť manželstvo. Nech je akokoľvek pevné predsavzatie tých, čo sa viažu predčasnými pohlavnými stykmi, „tieto styky nemôžu zabezpečiť úprimnosť a vernosť medziosobného vzťahu muža a ženy a najmä chrániť ho pred nestálosťou vášní a ľubovôle“. Telesné spojenie je morálne oprávnené iba vtedy, keď sa utvorilo definitívne spoločenstvo života (2364) medzi mužom a ženou. Ľudská láska nepripúšťa „skúšku“. Vyžaduje úplné a definitívne vzájomné darovanie sa osôb.
Zhrnutie
2392 „Láska je hlavné a prirodzené povolanie každého človeka.“
2393 Tým, že Boh stvoril človeka ako muža a ženu, obdaril obidvoch rovnakou osobnou dôstojnosťou. Každý človek, muž i žena, má uznať a prijať svoju sexuálnu totožnosť.
2394 Kristus je vzor čistoty. Každý pokrstený je povolaný viesť čistý život, a to každý podľa svojho životného stavu.
2395 Čistota znamená integráciu sexuality do ľudskej osoby. Predpokladá naučiť sa osobnému sebaovládaniu.
2396 Spomedzi hriechov, ktoré sú v závažnom rozpore s čistotou, treba spomenúť onániu (masturbáciu), smilstvo, pornografiu a homosexuálne styky.
2397 Zmluva, ktorú manželia slobodne uzavreli, zahŕňa vernú lásku. Ukladá im povinnosť chrániť nerozlučiteľnosť svojho manželstva.
2398 Plodnosť je dobro, dar a cieľ manželstva. Keď manželia dávajú život, majú účasť na Božom otcovstve.
2399 Regulácia plodenia predstavuje jeden z aspektov zodpovedného otcovstva a materstva. Odôvodnenosť úmyslov manželov neospravedlňuje používanie morálne neprípustných prostriedkov (napríklad priamu sterilizáciu alebo antikoncepciu).
2400 Cudzoložstvo a rozvod, polygamia a voľný zväzok (voľná láska) sú ťažkými previneniami proti dôstojnosti manželstva.
