SIEDME PRIKÁZANIE
7. článok
SIEDME PRIKÁZANIE
„Nepokradneš!“ (Ex 20, 15; Dt 5, 19; Mt 19, 18).
2401 Siedme prikázanie zakazuje neprávom brať alebo si ponechať majetok blížneho a akýmkoľvek spôsobom spôsobovať blížnemu škodu na majetku. Prikazuje spravodlivosť a lásku pri spravovaní pozemských dobier a plodov ľudskej práce. (1807) Vzhľadom na spoločné dobro vyžaduje, aby sa rešpektovalo všeobecné určenie dobier a právo na súkromné vlastníctvo. Kresťanský život sa snaží zameriavať dobrá tohto sveta na Boha a na bratskú lásku. (952)
I. Všeobecné určenie dobier a súkromné vlastníctvo
2402 Na začiatku Boh zveril zem s jej zdrojmi spoločnému spravovaniu ľudstva, aby sa o ňu staralo, ovládalo ju svojou prácou a tešilo sa z jej plodov. (226) Stvorené dobrá sú určené celému ľudskému pokoleniu. No zem je rozdelená medzi ľudí, aby sa zaistila bezpečnosť ich života, ktorý je vystavený biede a ohrozovaný násilím. Nadobúdanie vlastníctva pozemských dobier je oprávnené, aby sa zabezpečila sloboda a dôstojnosť osôb, aby sa každému umožnilo postarať sa o svoje základné potreby a o potreby tých, ktorých má na starosti. (1939) Vlastníctvo má umožniť, aby sa medzi ľuďmi prejavovala prirodzená solidarita.
2403 Právo na súkromné vlastníctvo, ktoré niekto získal alebo dostal, neruší pôvodné darovanie zeme celému ľudstvu. Všeobecné určenie dobier zostáva prvoradé, hoci zveľaďovanie spoločného dobra vyžaduje rešpektovanie súkromného vlastníctva, práva naň a jeho uplatňovania.
2404 „Človek, ktorý používa tieto dobrá, má považovať veci, ktoré oprávnene vlastní, nielen za svoje, ale aj za spoločné v tom zmysle, aby mohli byť na osoh nielen jemu, ale aj iným“ (307) Vlastníctvo nejakého majetku robí z jeho vlastníka správcu Prozreteľnosti, aby ho urobil výnosným a podelil sa o jeho výnos s inými, predovšetkým so svojimi príbuznými.
2405 Výrobné dobrá – hmotné či nehmotné –, ako pozemky alebo továrne, odborné vedomosti alebo umelecké schopnosti, vyžadujú od tých, čo ich vlastnia, starostlivosť o to, aby ich výnos osožil čo najväčšiemu počtu ľudí. Majitelia úžitkových a spotrebných dobier ich majú užívať s umiernenosťou a vyhradiť z nich lepšiu časť hosťom, chorým a chudobným.
2406 Predstavitelia politickej moci (1903) majú v záujme spoločného dobra právo a povinnosť riadiť oprávnené uplatňovanie vlastníckeho práva.
II. Rešpektovanie ľudí a ich vlastníctva
2407 V hospodárskej oblasti si rešpektovanie ľudskej dôstojnosti vyžaduje praktizovanie čnosti miernosti, (1809) aby sa miernila pripútanosť k dobrám tohto sveta, čnosti spravodlivosti, (1807) aby sa chránili práva blížneho a dalo sa mu, čo mu patrí, a solidárnosti (1839) podľa zlatého pravidla a podľa štedrosti Pána, ktorý, „hoci bol bohatý, stal sa pre“ nás „chudobným“, aby sme sa my „jeho chudobou obohatili“ (2Kor 8,9) .
REŠPEKTOVANIE CUDZIEHO VLASTNÍCTVA
2408 Siedme prikázanie zakazuje krádež, to jest neoprávnené prisvojenie si cudzieho vlastníctva proti rozumnej vôli majiteľa. Nie je krádežou, ak sa dá predpokladať jeho súhlas alebo ak je odmietnutie v rozpore s rozumom a všeobecným určením dobier. Taký je prípad zjavnej a naliehavej potreby, keď jediným prostriedkom, ako uspokojiť bezprostredné a základné potreby (jedlo, prístrešie, odev a pod.), je mať k dispozícii a použiť cudzie dobrá.
2409 Každý spôsob neoprávneného prisvojenia a ponechania si cudzieho vlastníctva, aj keď to neprotirečí nariadeniam civilného zákona, je proti siedmemu prikázaniu. Napríklad vedome si ponechať požičané veci alebo nájdené predmety, podvádzať pri obchodovaní, (1867) platiť nespravodlivé mzdy, zvyšovať ceny, špekulujúc s nevedomosťou alebo núdzou druhých.
Morálne nedovolené sú aj: špekulácia, ktorou niekto umelo mení ocenenie majetku s cieľom ťažiť z toho výhodu na škodu druhého; podplácanie ktorým sa mení úsudok tých, čo majú rozhodovať podľa práva; privlastnenie si a súkromné používanie spoločného majetku nejakého podniku; zle vykonané práce; daňový podvod; falšovanie šekov a faktúr; prehnané výdavky a plytvanie. Úmyselne poškodzovať súkromný alebo verejný majetok je proti morálnemu zákonu a vyžaduje si odškodnenie.
2410 Sľuby treba plniť a zmluvy dôsledne zachovávať (2101) v takej miere, v akej je prijatý záväzok morálne spravodlivý. Značná časť hospodárskeho a sociálneho života závisí od hodnoty zmlúv medzi fyzickými a právnickými osobami. Také sú napríklad obchodné zmluvy o predaji a nákupe; nájomné a pracovné zmluvy. Každú zmluvu treba uzatvárať a dodržiavať s čestným úmyslom.
2411 Zmluvy podliehajú výmennej (komutatívnej) spravodlivosti, (1807) ktorá riadi výmeny medzi osobami a inštitúciami pri presnom rešpektovaní ich práv. Výmenná spravodlivosť prísne zaväzuje; vyžaduje ochranu vlastníckych práv; platenie dlžôb a plnenie slobodne uzavretých záväzkov. Bez výmennej spravodlivosti nie je možná nijaká iná forma spravodlivosti.
Výmenná spravodlivosť (iustitia commutativa) sa rozlišuje od zákonnej spravodlivosti (iustitia legalis), ktorá sa týka toho, čím je občan zaviazaný voči spoločnosti, a od rozdeľujúcej spravodlivosti (iustitia distributiva), ktorá riadi to, čím je spoločnosť zaviazaná voči občanom úmerne k ich daniam a potrebám.
2412 Na základe výmennej spravodlivosti (1459) náprava spáchanej nespravodlivosti vyžaduje vrátenie odcudzeného dobra jeho majiteľovi:
Ježiš chváli Zacheja za jeho rozhodnutie: „Ak som niekoho oklamal, vrátim štvornásobne“ (Lk 19,8) . Tí, čo sa priamo alebo nepriamo zmocnili cudzieho vlastníctva, sú povinní ho vrátiť alebo dať rovnocennú náhradu (2487) v naturáliách alebo v peniazoch, ak vec už zanikla, a takisto nahradiť aj výnos a výhody, ktoré by bol z neho majiteľ oprávnene získal. Rovnako sú povinní vrátiť úmerne k svojej zodpovednosti a k svojmu zisku všetci tí, čo nejakým spôsobom mali účasť na krádeži alebo z nej vedome mali osoh; napríklad tí, čo ju nariadili alebo pri nej pomáhali, alebo skrývali ukradnutú vec.
2413 Hazardné hry (hra v karty a i.) alebo stávky nie sú samy osebe v rozpore so spravodlivosťou. Stávajú sa morálne neprípustnými, keď zbavujú človeka toho, čo mu je potrebné na uspokojenie jeho potrieb a potrieb iných. Hráčska vášeň je vystavená nebezpečenstvu, že sa stane ťažkým otroctvom. Nečestne sa staviť alebo podvádzať pri hre je morálne závažnou vecou (materia gravis), ibaže by spôsobená škoda bola taká malá, že ten, kto ju utrpel, by ju rozumne nemohol pokladať za značnú.
2414 Siedme prikázanie (2297) zakazuje činy alebo podujatia, ktoré z akéhokoľvek dôvodu, sebeckého alebo ideologického, obchodného alebo totalitného, vedú k zotročovaniu ľudí, k neuznávaniu ich osobnej dôstojnosti, k ich kupovaniu, predávaniu alebo výmene, akoby boli tovarom. Redukovať ľudí násilím na úžitkovú hodnotu alebo zdroj zisku je hriechom proti dôstojnosti osôb a ich základným právam. Svätý Pavol nariadil kresťanskému pánovi, aby prijal svojho kresťanského otroka „už nie ako otroka, ale… ako milovaného brata… i podľa tela aj v Pánovi“ (Flm 16) .
REŠPEKTOVANIE NEPORUŠITEĽNOSTI STVORENSTVA
2415 Siedme prikázanie vyžaduje rešpektovanie (226, 358) neporušiteľnosti stvorenstva. Zvieratá, ako aj rastliny a neživé bytosti sú určené na spoločné dobro minulého, terajšieho i budúceho ľudstva. Využívanie nerastných, rastlinných a živočíšnych zdrojov sveta nemožno oddeľovať od rešpektovania morálnych požiadaviek. Vláda nad neživými a nad inými živými bytosťami, ktorú dal Stvoriteľ človekovi, nie je absolútna; (373) je vymedzená starostlivosťou o kvalitu života blížneho, vrátane budúcich generácií; vyžaduje posvätnú úctu k neporušiteľnosti stvorenstva. (378)
2416 Zvieratá sú Božie tvory. Boh ich zahŕňa svojou prozreteľnou starostlivosťou. Už svojím jestvovaním ho velebia a oslavujú. Aj ľudia majú byť k nim láskaví. (344) Je vhodné si pripomenúť, s akou ohľaduplnosťou zaobchádzali so zvieratami svätí, ako svätý František Assiský alebo svätý Filip Neri.
2417 Boh zveril zvieratá do správy tomu, ktorého stvoril na svoj obraz. Je teda oprávnené používať zvieratá na pokrm a zhotovovanie šatstva. Možno ich udomácniť, aby pomáhali človekovi pri jeho prácach a v jeho voľnom čase. Lekárske a vedecké pokusy na zvieratách sú morálne prijateľné, ak zostávajú v rozumných medziach a prispievajú k liečeniu ľudí alebo k záchrane ľudských životov. (2234)
2418 Protirečí ľudskej dôstojnosti zvieratá zbytočne trápiť a márniť ich životy. Rovnako je nedôstojné utrácať na ne sumy peňazí, ktoré by mali prednostne zmierňovať ľudskú biedu. (2234) Zvieratá možno mať rád, ale nemá sa na ne zameriavať láska, ktorá patrí len ľuďom.
III. Sociálne učenie Cirkvi
2419 „Kresťanské zjavenie… nás privádza k hlbšiemu chápaniu (1960) zákonov spoločenského života.“ Cirkev z evanjelia dostáva plné zjavenie pravdy o človekovi. (359) Keď plní svoje poslanie hlásať evanjelium, potvrdzuje človekovi v Kristovom mene jeho dôstojnosť a jeho povolanie do spoločenstva osôb; učí ho požiadavkám spravodlivosti a pokoja podľa Božej múdrosti.
2420 Cirkev vynáša svoj morálny úsudok (2032) o ekonomických a sociálnych otázkach, „keď to vyžadujú základné práva osoby alebo spása duší“. V morálnom poriadku vychádza z poslania, ktoré sa líši od poslania politických autorít: Cirkev sa stará o časné aspekty spoločného dobra, lebo sú zamerané na najvyššie Dobro, náš posledný cieľ. (2246) Usiluje sa inšpirovať správne postoje vo vzťahu k pozemským dobrám a v spoločensko-hospodárskych vzťahoch.
2421 Sociálne učenie Cirkvi sa rozvinulo v 19. storočí, keď sa evanjelium stretlo s modernou priemyselnou spoločnosťou, s jej novými štruktúrami výroby spotrebných dobier, s jej novou koncepciou spoločnosti, štátu a autority, s jej novými formami práce a vlastníctva. Rozvoj učenia Cirkvi o ekonomických a sociálnych otázkach svedčí o trvalej hodnote učenia Cirkvi a zároveň o pravom zmysle jej stále živej a činnej Tradície.
2422 Sociálne učenie Cirkvi tvorí náukový celok, ktorý sa postupne dopĺňa v miere, v akej Cirkev za pomoci Ducha Svätého vysvetľuje udalosti v priebehu dejín vo svetle celého Božieho slova zjaveného Ježišom Kristom. Toto učenie sa stáva tým prijateľnejším pre ľudí dobrej vôle, čím viac inšpiruje správanie sa veriacich. (2044)
2423 Sociálne učenie Cirkvi predkladá princípy uvažovania; odvodzuje kritériá úsudku; dáva smernice na činnosť:
Každý systém, podľa ktorého by sociálne vzťahy mali byť úplne určované ekonomickými faktormi, je proti prirodzenosti ľudskej osoby a jej konania.
2424 Teória, ktorá zo zisku robí výlučné pravidlo a posledný cieľ ekonomickej činnosti, nie je morálne prijateľná. Nezriadená túžba po peniazoch nevyhnutne spôsobuje svoje zvrátené následky. (2317) Je jednou z príčin početných konfliktov, ktoré narúšajú sociálny poriadok.
Systém, ktorý podriaďuje „základné práva jednotlivých osôb a skupín kolektívnemu organizovaniu výroby“, je proti dôstojnosti človeka. Každé konanie, ktoré redukuje osoby iba na číre prostriedky zisku, zotročuje človeka, vedie k zbožňovaniu peňazí a prispieva k šíreniu ateizmu. „Nemôžete slúžiť aj Bohu, aj mamone“ (Lk 16,13) .
2425 Cirkev zavrhla totalitné a ateistické ideológie, ktoré sú v modernej dobe spojené s „komunizmom“ alebo „socializmom“. (676) Na druhej strane v praxi „kapitalizmu“ odmietla individualizmus a absolútny primát trhového zákona nad ľudskou prácou. Riadenie hospodárstva iba pomocou centralizovaného plánovania prevracia v základe spoločenské zväzky; jeho riadenie jedine prostredníctvom trhového zákona narúša sociálnu spravodlivosť, lebo „sú niektoré ľudské potreby, ktoré sa netýkajú trhu“. Treba propagovať rozumnú reguláciu obchodu a hospodárskeho podnikania (1886) podľa správnej hierarchie hodnôt a so zreteľom na spoločné dobro.
IV. Ekonomická činnosť a sociálna spravodlivosť
2426 Rozvoj ekonomických činností a rast výroby majú za cieľ uspokojiť potreby ľudí. Ekonomický život sa nezameriava len na zvýšenie produkcie a na zväčšenie zisku alebo moci; je predovšetkým zameraný na službu osobám, celému človekovi a celému ľudskému spoločenstvu. Ekonomická činnosť riadená podľa vlastných metód sa má vykonávať v hraniciach morálneho poriadku podľa sociálnej spravodlivosti, (1928) aby zodpovedala Božiemu plánu s človekom.
2427 Ľudská práca (307) má pôvod bezprostredne v osobách stvorených na Boží obraz a povolaných na to, aby jedny s druhými a pre druhých pokračovali v diele stvorenia tým, že ovládnu zem. (378) Práca je teda povinnosťou: „Kto nechce pracovať, nech ani neje“ (2Sol 3,10) . Práca oslavuje Stvoriteľove dary a schopnosti, ktoré človek dostal. (531) Môže byť aj vykupiteľská. Keď človek znáša útrapy práce v spojení s Ježišom, remeselníkom z Nazareta a ukrižovaným na Kalvárii, istým spôsobom spolupracuje s Božím Synom na jeho vykupiteľskom diele. Dokazuje, že je Kristovým učeníkom, keď každodenne nesie kríž v činnosti, na ktorú je povolaný. Práca sa môže stať prostriedkom posväcovania a oživovania pozemských skutočností v Kristovom duchu.
2428 V práci človek uplatňuje a zdokonaľuje časť schopností, (2834) ktoré sú vpísané do jeho prirodzenosti. Základná hodnota práce závisí od samého človeka, ktorý je jej pôvodcom i cieľom. (2185) Práca je pre človeka, a nie človek pre prácu.“
Každý má mať možnosť čerpať z práce prostriedky na udržiavanie vlastného života i života svojich rodinných príslušníkov a na preukazovanie služby ľudskému spoločenstvu.
2429 Každý má právo na hospodárske podnikanie, každý má náležite používať svoje schopnosti, aby prispel k hojnosti osožnej všetkým a aby zbieral spravodlivé ovocie svojich námah. Má dbať o to, aby konal podľa nariadení vydaných zákonitými autoritami v prospech spoločného dobra.
2430 Ekonomický život prináša so sebou rozličné, často navzájom protichodné záujmy. Tak sa dá vysvetliť vznik konfliktov, ktoré ho charakterizujú. Treba sa usilovať, aby sa urovnali rokovaním, ktoré rešpektuje práva a povinnosti každého sociálneho partnera: vedúcich podnikov, zástupcov robotníkov, napríklad robotníckych odborových organizácií, a prípadne aj predstaviteľov verejnej moci.
2431 Zodpovednosť štátu. „Ekonomická činnosť, najmä tá, ktoré sa týka trhu, sa nemôže rozvíjať bez inštitucionálnych zákonov, bez právnych a politických noriem. Naopak, predpokladá istotu slobody jednotlivcov a vlastníctva, (1908) ako aj stabilnú menu a dobre fungujúce verejné služby. Hlavnou úlohou štátu je teda zaručiť takú istotu, aby robotník, takisto ako výrobca mohli používať ovocie svojej práce a boli tak podnecovaní vykonávať svoju prácu efektívne a statočne… Štát má ďalej dozerať na uplatňovanie ľudských práv v ekonomickej oblasti a riadiť ho. Predsa však prvoradá zodpovednosť v tejto oblasti nepatrí štátu, (1883) ale jednotlivcom a rôznym skupinám a združeniam, z ktorých sa spoločnosť skladá.“
2432 Vedúci podnikov (2415) majú pred spoločnosťou ekonomickú a ekologickú zodpovednosť za svoju činnosť. Sú povinní prihliadať na dobro osôb, a nie iba na zvyšovanie ziskov. Ale aj zisky sú potrebné. Umožňujú realizovať investície, ktoré zabezpečujú budúcnosť podnikov. Zaručujú zamestnanosť.
2433 Prístup k práci a k zamestnaniu musí byť otvorený všetkým bez akejkoľvek nespravodlivej diskriminácie, mužom i ženám, zdravým i telesne alebo mentálne postihnutým, pôvodným obyvateľom i prisťahovalcom. Spoločnosť má zasa podľa okolností občanom pomáhať, aby si našli prácu a zamestnanie.
2434 Spravodlivá mzda je oprávneným ovocím práce. Odopierať ju alebo zadržiavať môže byť veľkou nespravodlivosťou. (1867) Pri posúdení spravodlivej odmeny za prácu treba brať do úvahy potreby a zároveň prínos každého: „Prácu treba odmeniť tak, aby sa človekovi a jeho rodinným príslušníkom poskytli prostriedky na dôstojné rozvíjanie materiálneho, spoločenského, kultúrneho a duchovného života, majúc na zreteli službu a produktivitu každého jednotlivca, ako aj situáciu podniku a spoločné dobro.“ Dohoda medzi stránkami nestačí na morálne ospravedlnenie výšky mzdy.
2435 Štrajk je morálne oprávnený, ak sa ukazuje ako nevyhnutný alebo aspoň potrebný prostriedok na dosiahnutie primeranej výhody. Stáva sa morálne neprijateľným, ak je sprevádzaný násilnosťami alebo ak sa mu určujú ciele, ktoré nie sú priamo spojené s pracovnými podmienkami alebo sú proti spoločnému dobru.
2436 Je nespravodlivé neplatiť inštitúciám sociálneho poistenia príspevky stanovené právoplatnou autoritou.
Strata práce z dôvodu nezamestnanosti je pre toho, kto je jej obeťou, takmer vždy urážkou jeho dôstojnosti a ohrozením jeho životnej rovnováhy. Okrem osobne utrpenej škody vyplývajú zo straty zamestnania mnohé riziká aj pre jeho rodinu.
V. Spravodlivosť a solidarita medzi národmi
2437 Na medzinárodnej rovine (1938) je nerovnosť zdrojov a ekonomických prostriedkov taká veľká, že vytvára medzi národmi ozajstnú „priepasť“. Na jednej strane sú takí, čo vlastnia a rozvíjajú prostriedky ekonomického vzrastu, kým na druhej strane zasa takí, čo hromadia dlhy.
2438 Rozličné príčiny náboženskej, politickej, ekonomickej a finančnej povahy dávajú dnes sociálnej otázke svetový rozmer. (1911) Medzi národmi, ktorých politiky sú už navzájom závislé, je nevyhnutne potrebná solidarita. Je ešte nevyhnutnejšia, keď ide o to, aby sa zastavili „zvrátené mechanizmy“, ktoré prekážajú rozvoju menej vyvinutých krajín. Nezákonné alebo dokonca úžernícke finančné systémy, (2315) nespravodlivé obchodné vzťahy medzi národmi a preteky v zbrojení treba nahradiť spoločným úsilím zmobilizovať prostriedky na dosiahnutie cieľov morálneho, kultúrneho a ekonomického rozvoja, pričom sa majú znova určiť priority a stupnice hodnôt, podľa ktorých sa majú robiť rozhodnutia.
2439 Bohaté národy majú veľkú morálnu zodpovednosť voči tým národom, ktoré si samy nemôžu zabezpečiť prostriedky svojho rozvoja alebo im v tom zabránili tragické dejinné udalosti. Je to povinnosť solidarity a lásky; je to aj záväzok spravodlivosti, ak blahobyt bohatých národov pochádza zo zdrojov, za ktoré sa spravodlivo nezaplatilo.
2440 Priama pomoc je primeranou odpoveďou na bezprostredné mimoriadne potreby zapríčinené napríklad prírodnými pohromami, epidémiami atď. Lenže táto pomoc nestačí na nápravu ťažkých škôd, vyplývajúcich zo situácií núdze, ani na trvalé uspokojenie potrieb. Je potrebné reformovať aj medzinárodné ekonomické a finančné inštitúcie, aby účinnejšie podporovali spravodlivé vzťahy s menej vyvinutými národmi. Treba napomáhať úsilie chudobných národov, ktoré pracujú na svojom rozvoji a na svojom oslobodení. Toto učenie treba celkom osobitne aplikovať v oblasti poľnohospodárstva. Roľníci, najmä v treťom svete, predstavujú prevažnú masu chudobných.
2441 Zdokonalenie zmyslu pre Boha a poznania seba samého je základom každého úplného rozvoja ľudskej spoločnosti. (1908) Tento rozvoj rozmnožuje hmotné dobrá a stavia ich do služby osoby a jej slobody. Zmenšuje ekonomickú biedu a ekonomické vykorisťovanie. Zväčšuje úctu ku kultúrnym identitám a otvorenosť na transcendenfio.
2442 Nie je úlohou pastierov Cirkvi priamo zasahovať do organizovania politického a sociálneho života. Táto úloha je súčasťou povolania veriacich laikov, ktorí z vlastnej iniciatívy spolupracujú (899) so svojimi spoluobčanmi. Sociálna činnosť môže zahŕňať rozličné konkrétne cesty. Má však vždy byť zameraná na spoločné dobro a zhodovať sa s evanjeliovým posolstvom i s učením Cirkvi. Je úlohou veriacich laikov „oživovať s kresťanskou angažovanosťou časné skutočnosti a ukázať sa v nich svedkami a tvorcami pokoja a spravodlivosti“.
VI. Láska k chudobným
2443 Boh žehná tých, ktorí pomáhajú chudobným, a odmieta tých, čo sa od nich odvracajú: „Tomu, kto ťa prosí, daj, a neodvracaj sa od toho, kto si chce od teba niečo požičať“ (Mt 5,42) . „Zadarmo ste dostali, zadarmo dávajte“ (Mt 10,8) . Ježiš Kristus spozná svojich vyvolených (786, 525) podľa toho, čo urobili pre chudobných. Keď sa „chudobným hlása evanjelium“ (544, 853) (Mt 11,5) , je to znamením Kristovej prítomnosti.
2444 „Láska Cirkvi k chudobným… patrí k jej stálej tradícii.“ Inšpiruje sa evanjeliom blahoslavenstiev, (1716) Ježišovou chudobou a jeho pozornosťou voči chudobným. Láska k chudobným je aj jedným z dôvodov povinnosti pracovať, aby človek „mal z čoho dať núdznemu“ (Ef 4,28) . Nevzťahuje sa len na materiálnu chudobu, ale aj na mnohoraké formy chudoby kultúrnej a náboženskej.
2445 Láska k chudobným (2536) je nezlučiteľná s nezriadenou láskou k bohatstvám alebo s ich sebeckým používaním:
„A vy, boháči, plačte a kvíľte nad biedami, (2547) ktoré prichádzajú na vás! Vaše bohatstvo zhnilo a vaše šatstvo rozožrali mole. Vaše zlato a striebro zhrdzavelo a ich hrdza bude svedčiť proti vám a zožerie vám telo ako oheň. Nahromadili ste si poklady v posledných dňoch. Hľa, mzda, ktorú ste zadržali robotníkom, čo vám žali polia, kričí. A krik žencov došiel k sluchu Pána zástupov. Tu na zemi ste hodovali a hýrili. Vykŕmili ste si srdcia na deň zakáľačky. Odsúdili ste a zabili spravodlivého; a on vám neodporuje“ (Jak 5,1-6) .
2446 Svätý Ján Zlatoústy to dôrazne pripomína: „Nepodeliť sa s chudobnými znamená okrádať ich a pripravovať ich o život;… nevlastníme svoje, ale ich veci.“ (2402) „Najprv treba zadosť učiniť požiadavkám spravodlivosti, aby sa nedávalo ako dar lásky to, čo sa má povinne dať už z dôvodu spravodlivosti.“
„Ak dávame chudobným, čokoľvek potrebujú, nedávame im svoje [veci], ale im vraciame ich [veci]. Skôr splácame dlh spravodlivosti, ako by sme vykonávali skutky milosrdenstva.“
2447 Skutky milosrdenstva sú dobročinné skutky, (1460) ktorými pomáhame svojmu blížnemu v jeho telesných a duchovných potrebách. Poučovať, radiť, potešovať, posilňovať sú skutky duchovného milosrdenstva takisto ako odpúšťať a trpezlivo znášať. Skutky telesného milosrdenstva sú najmä tieto: nasýtiť hladných, ujímať sa ľudí bez prístrešia, obliekať otrhaných, navštevovať chorých a väzňov, pochovávať mŕtvych (1038, 1969) Dávať almužnu chudobným je medzi týmito skutkami jedným z hlavných svedectiev bratskej lásky; je aj vykonávaním spravodlivosti, ktoré sa páči Bohu.
„Kto má dvoje šiat, nech dá tomu, čo nemá nijaké, a kto má jedlo, nech urobí podobne“ (Lk 3,11) . „Ale čo je vnútri, rozdajte ako almužnu a všetko vám bude čisté“ (Lk 11,41) . „Ak je brat alebo sestra bez šiat a chýba im každodenná obživa a niekto z vás by im povedal: ,Choďte v pokoji! Zohrejte sa a najedzte sa!‘, ale nedali by ste im, čo potrebujú pre telo, čo to osoží?!“ (1004) (Jak 2,15-16) .
2448 „Vo svojich mnohorakých formách – materiálna núdza, nespravodlivý útlak, telesné a psychické choroby a nakoniec smrť (386) – je ľudská bieda zjavným znakom vrodeného stavu slabosti, v ktorom sa človek nachádza po prvotnom hriechu, a jeho potreby spásy. Preto tak priťahovala súcit Krista Spasiteľa, ktorý ju vzal na seba a stotožnil sa s najmenšími zo svojich bratov (Mt 25,40.45) . Preto tí, ktorých tlačí bieda, sú predmetom uprednostňujúcej lásky Cirkvi, (1586) ktorá už od začiatku, aj napriek previneniam mnohých svojich údov, neprestala plniť svoju úlohu uľaviť im, brániť ich a oslobodiť. Robila tak nespočetnými dobročinnými dielami, ktoré sú vždy a všade nevyhnutné.“
2449 Už v Starom zákone rozmanité právne opatrenia (rok odpustenia, zákaz požičiavať na úroky a zadržiavať mzdy, povinnosť odovzdávať desiatky, každodenná výplata nádenníkom, právo paberkovať hrozno a zbierať klasy) zodpovedajú povzbudeniu Deuteronómia: „Chudobní nebudú chýbať v krajine, kde budeš bývať, preto ti nariaďujem, aby si otváral svoju ruku núdznemu a svojmu chudobnému bratovi, ktorý bude s tebou bývať v krajine“ (Dt 15,11) . Ježiš robí tieto slová svojimi: „Veď chudobných máte vždy medzi sebou, ale mňa nemáte vždy“ (Jn 12,8) . Tým však neruší silu dávnych výrokov proti ľuďom, ktorí hovoria: „Chceme kúpiť za peniaz maličkých a chudobných za jeden pár sandálov…“ (Am 8,6) , ale nás vyzýva, aby sme spoznali jeho prítomnosť v chudobných, ktorí sú jeho bratmi: (1397)
Svätá Ružena Limská, keď jej raz matka vyčítala, že prijíma do domu chudobných a chorých, odpovedala: „Keď slúžime chorým, sme Kristovou dobrou vôňou.“ (786)
Zhrnutie
2450 „Nepokradneš“ (Dt 5,19) . „Ani zlodeji, ani chamtivci…, ani lupiči nebudú dedičmi Božieho kráľovstva“ (1Kor 6,10) .
2451 Siedme prikázanie prikazuje praktizovať spravodlivosť a lásku pri spravovaní pozemských dobier a plodov ľudskej práce.
2452 Stvorené dobrá sú určené celému ľudskému pokoleniu. Právo na súkromné vlastníctvo neruší všeobecné určenie dobier.
2453 Siedme prikázanie zakazuje krádež. Krádež je neoprávnené prisvojenie si cudzieho vlastníctva proti rozumnej vôli majiteľa.
2454 Každý spôsob neoprávneného prisvojenia a používania cudzieho vlastníctva je proti siedmemu prikázaniu. Spáchaná nespravodlivosť vyžaduje odškodnenie. Výmenná spravodlivosť vyžaduje vrátenie odcudzeného dobra.
2455 Morálny zákon zakazuje činy, ktoré z obchodných alebo totalitných dôvodov vedú k zotročovaniu ľudí, k ich kupovaniu, predávaniu a výmene, akoby boli tovarom.
2456 Nadvládu, ktorú Stvoriteľ dal človekovi nad nerastnými, rastlinnými a živočíšnymi zdrojmi sveta, nemožno oddeľovať od rešpektovania morálnych záväzkov, vrátane záväzkov voči budúcim generáciám.
2457 Zvieratá sú zverené do správy človeka, ktorý má byť k nim láskavý. Môžu slúžiť na oprávnené uspokojovanie potrieb človeka.
2458 Cirkev vynáša úsudok o ekonomických a sociálnych otázkach, keď si to vyžadujú základné práva osoby alebo spása duší. Stará sa o spoločné časné dobro ľudí, lebo je zamerané na najvyššie Dobro, náš posledný cieľ.
2459 Človek sám je pôvodcom, stredom a cieľom celého ekonomického a sociálneho života. Rozhodujúcim bodom sociálnej otázky je, aby sa dobrá, ktoré Boh stvoril pre všetkých, skutočne dostali ku všetkým podľa spravodlivosti a s prispením lásky.
2460 Základná hodnota práce závisí od samého človeka, ktorý je jej pôvodcom i cieľom. Prácou má človek účasť na diele stvorenia. Práca spojená s Kristom môže byť vykupiteľská.
2461 Skutočný rozvoj je rozvoj celého človeka. Ide o to, aby sa napomáhalo rozvíjanie schopnosti každého človeka odpovedať na svoje povolanie, teda na Božie volanie.
2462 Dávať almužnu chudobným je svedectvom bratskej lásky; je aj vykonávaním spravodlivosti, ktoré sa páči Bohu.
2463 Ako v množstve ľudských bytostí bez chleba, bez strechy a bez stáleho miesta nespoznať Lazára, hladného žobráka z podobenstva? Ako nepočuť Ježiša: „Ani mne ste to neurobili“ (Mt 25,45) ?
