Výsledky hľadania: 1212-1419
1212 Sviatosťami uvádzania do kresťanského života, t. j. krstom, birmovaním a Eucharistiou, sa kladú základy celého kresťanského života. „Účasť na Božej prirodzenosti, ktorú ľudia dostávajú prostredníctvom Kristovej milosti, má istú podobnosť so vznikom, rastom a udržiavaním prirodzeného života. A vskutku, veriacich znovuzrodených krstom posilňuje sviatosť birmovania a potom sa v Eucharistii živia pokrmom večného života, takže týmito sviatosťami uvádzania do kresťanského života dostávajú v čoraz väčšej miere bohatstvo Božieho života a napredujú k dokonalosti lásky.“
1213 Svätý krst je základom celého kresťanského života, vstupnou bránou do života v Duchu (vitae spiritualis ianua), ako aj bránou, ktorá otvára prístup k ostatným sviatostiam. Krstom sme oslobodení od hriechu a znovuzrodení ako Božie deti, stávame sa Kristovými údmi, sme začlenení do Cirkvi a dostávame účasť na jej poslaní: „A tak sa krst správne a vhodne definuje ako sviatosť znovuzrodenia skrze vodu v slove.“
1214 Táto sviatosť sa volá krst (po latinsky baptismus) podľa hlavného obradu, ktorým sa udeľuje: krstiť je po grécky baptizein, čo znamená „ponoriť“, „pohrúžiť“. „Ponorenie“ do vody (628) symbolicky vyjadruje pochovanie katechumena v Kristovu smrť, odkiaľ vychádza skrze vzkriesenie s Kristom ako nové stvorenie“ (2Kor 5,17; Gal 6,15) .
1215 Táto sviatosť sa volá aj „kúpeľom znovuzrodenia a obnovy v Duchu Svätom“ (Tít 3,5) , lebo naznačuje a spôsobuje ono narodenie z vody a z Ducha, bez ktorého nikto „nemôže vojsť do Božieho kráľovstva“ (1257) (Jn 3,5) .
1216 „Tento kúpeľ sa volá osvietením, lebo tí, čo dostávajú toto [katechetické] poučenie, sú duchovne osvietení…“ Keďže pokrstený prijal v krste Slovo, „pravé svetlo, ktoré osvecuje každého“ (Jn 1,9) , „po osvietení“ (Hebr 10,32) sa stal „synom svetla“ (1243) (1Sol 5,5) , ba sám sa stal „svetlom“ (Ef 5,8) :
Krst „je najkrajším a najvznešenejším Božím dobrodením… Voláme ho darom, milosťou, krstom, pomazaním, osvietením, rúchom neporušiteľnosti, kúpeľom znovuzrodenia, pečaťou a napokon každým najvznešenejším menom. Volá sa darom, lebo sa dáva tým, čo predtým nepriniesli nič; milosťou, lebo sa udeľuje aj vinníkom; krstom, lebo hriech sa pochováva vo vode; pomazaním, lebo je posvätný a kráľovský (takí totiž boli tí, ktorých pomazávali); osvietením, lebo je jasom a svetlom; rúchom, lebo zakrýva našu pohanu; kúpeľom, lebo obmýva; pečaťou, lebo je zachovaním a potvrdením [Božej] nadvlády.“
1217 Cirkev v liturgii Veľkonočnej vigílie pri požehnaní krstnej vody slávnostným spôsobom pripomína veľké udalosti dejín spásy, ktoré už boli predobrazmi tajomstva krstu:
„Bože, tvoja neviditeľná moc zázračne účinkuje prostredníctvom sviatostných znakov. Stvoril si vodu a mnohorakým spôsobom si ju pripravoval, aby nám naznačovala milosť krstu.“
1218 Od začiatku sveta je voda, (344) toto skromné a obdivuhodné stvorenie, prameňom života a plodnosti. (694) Sväté písmo ju vidí obklopenú starostlivosťou Božieho Ducha:
„Bože, tvoj Duch sa už na počiatku stvorenia vznášal nad vodami, a tak voda už vtedy dostala schopnosť posväcovať.“
1219 Cirkev vidí v Noemovom korábe predobraz spásy (701, 845) prostredníctvom krstu. A naozaj v korábe „sa zachránili skrze vodu len niekoľkí, celkove osem ľudí“ (1Pt 3,20) :
„Potopou sveta si vopred naznačil [naše] znovuzrodenie, keď v hlbinách jedného a toho istého živlu bol koniec nerestí a začiatok čností.“
1220 Ak je pramenitá voda symbolom života, morská voda je symbolom smrti. Preto mohla byť predobrazom tajomstva kríža. (1010) Podľa tejto symboliky krst znamená spoločenstvo s Kristovou smrťou.
1221 Ale predovšetkým prechod cez Červené more, skutočné vyslobodenie Izraela z egyptského otroctva, zvestuje oslobodenie, ktoré spôsobuje krst:
„Abrahámovým potomkom si dal suchou nohou prejsť cez Červené more, aby ľud vyslobodený z faraónovho otroctva bol predobrazom pokrsteného ľudu.“
1222 A napokon predobrazom krstu je prechod cez Jordán; ním Boží ľud dostáva do daru krajinu prisľúbenú Abrahámovmu potomstvu, ktorá je obrazom večného života. Prisľúbenie tohto blaženého dedičstva sa spĺňa v Novej zmluve.
1223 Všetky predobrazy Starej zmluvy sa spĺňajú v Ježišovi Kristovi. Ježiš začína svoj verejný život po tom, ako sa dal pokrstiť svätému Jánovi Krstiteľovi v Jordáne, a po svojom zmŕtvychvstaní zveruje apoštolom toto poslanie: „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal“ (232) (Mt 28,19-20) .
1224 Náš Pán sa dobrovoľne podrobil krstu svätého Jána, ktorý bol určený hriešnikom, aby splnil „všetko, čo je spravodlivé“ (536) (Mt 3,15) . Toto Ježišovo konanie je viditeľným prejavom toho, že „sa zriekol seba samého“ (Flp 2,7) . Vtedy Duch, ktorý sa vznášal nad vodami prvého stvorenia, zostupuje na Krista ako predzvesť nového stvorenia a Otec zjavuje Ježiša ako svojho milovaného Syna.
1225 Kristus vo svojej Veľkej noci otvoril všetkým ľuďom pramene krstu. A vskutku, už o svojom umučení, ktoré mal podstúpiť v Jeruzaleme, hovoril ako o „krste“, ktorým má byť pokrstený. (766) Krv a voda, ktoré vyšli z prebodnutého boku ukrižovaného Ježiša, sú predobrazmi krstu a Eucharistie, sviatostí nového života. Odvtedy sa ľudia môžu narodiť „z vody a z Ducha“ (Jn 3,5) , aby mohli vojsť do Božieho kráľovstva.
„Pozri, kde si pokrstený, odkiaľ je krst, ak nie je z Kristovho kríža, z Kristovej smrti. Celé tajomstvo je v tom, že trpel za teba. V ňom si vykúpený, v ňom si spasený.“
1226 Odo dňa Turíc Cirkev slávila a vysluhovala svätý krst. A skutočne svätý Peter vyhlasuje zástupu vzrušenému jeho kázaním: „Robte pokánie a nech sa každý z vás dá pokrstiť v mene Ježiša Krista (849) na odpustenie svojich hriechov a dostanete dar Svätého Ducha“ (Sk 2,38) . Apoštoli a ich spolupracovníci udeľujú krst každému, kto verí v Ježiša: židom, bohabojným i pohanom. Krst sa vždy javí ako spojený s vierou: „Ver v Pána Ježiša a budeš spasený ty aj tvoj dom,“ hovorí svätý Pavol strážcovi väzenia vo Filipách. A rozprávanie pokračuje: „… a hneď sa dal pokrstiť on i všetci jeho domáci“ (Sk 16,31.33) .
1227 Podľa svätého apoštola Pavla veriaci má krstom účasť na Kristovej smrti; je s ním pochovaný a s ním vstáva z mŕtvych: (790)
„Neviete, že všetci, čo sme boli pokrstení v Kristovi Ježišovi, v jeho smrť sme boli pokrstení? Krstom sme teda s ním boli pochovaní v smrť, aby sme tak, ako bol Kristus vzkriesený z mŕtvych Otcovou slávou, aj my žili novým životom“ (Rim 6,3-4) .
Pokrstení si „obliekli Krista“. Pôsobením Ducha Svätého je krst kúpeľom, ktorý očisťuje, posväcuje a ospravodlivuje.
1228 Krst je teda kúpeľom vody, v ktorom „neporušiteľné semeno“ Božieho slova spôsobuje svoj oživujúci účinok. Svätý Augustín o krste hovorí: „Slovo sa pridáva k [hmotnému] prvku a vzniká sviatosť.“
1229 Stať sa kresťanom sa už od čias apoštolov uskutočňuje postupným napredovaním a uvádzaním do kresťanského života, ktoré pozostávajú z viacerých etáp. Túto cestu možno prejsť rýchlo alebo pomaly. Vždy však obsahuje niektoré základné prvky: ohlasovanie slova, prijatie evanjelia, ktoré vedie k obráteniu, vyznanie viery, krst, vyliatie Ducha Svätého a pristúpenie k eucharistickému prijímaniu.
1230 Uvádzanie do kresťanského života sa v priebehu storočí a podľa okolností značne menilo. V prvých storočiach Cirkvi dosiahlo veľký rozvoj s dlhým obdobím katechumenátu a s celým radom prípravných obradov, (1248) ktoré liturgicky vyznačovali cestu katechumenálnej prípravy a vyúsťovali do slávenia sviatostí uvádzania do kresťanského života.
1231 Kde sa krst detí stal bežne zaužívanou formou slávenia tejto sviatosti, tento spôsob slávenia sa stal jediným úkonom, ktorý veľmi skrátene zahŕňa aj etapy, ktoré predchádzajú uvádzanie do kresťanského života. Krst detí už svojou povahou vyžaduje katechumenát po krste. Nejde len o potrebné poučenie po krste, ale aj o nevyhnutné rozvíjanie krstnej milosti počas rastu osoby. (13) Tu je vlastné miesto katechézy.
1232 Druhý vatikánsky koncil obnovil pre Latinskú cirkev „viacstupňový katechumenát dospelých“. Jeho obrady sa nachádzajú v Ordo initiationis christianae adultorum („Obrad uvádzania dospelých do kresťanského života“) (r. 1972). Koncil okrem toho dovolil, aby sa „popri tom, čo sa nachádza v kresťanskej tradícii“, v misijných územiach pripustili „aj také prvky…, (1204) ktoré sa používajú u jednotlivých národov, pokiaľ ich možno prispôsobiť kresťanskému obradu“.
1233 Dnes sa teda vo všetkých latinských a východných obradoch uvádzanie dospelých do kresťanského života začína ich vstupom do katechumenátu a vrcholí v jedinom slávení troch sviatostí: krstu, birmovania a Eucharistie. Vo východných obradoch sa uvádzanie detí do kresťanského života začína krstom, (1290) po ktorom bezprostredne nasleduje birmovanie a prijatie Eucharistie, kým v rímskom obrade toto uvádzanie detí pokračuje viacročnou katechézou a neskôr sa končí birmovaním a Eucharistiou, ktorá je vrcholom ich uvádzania do kresťanského života.
1234 Význam a milosť sviatosti krstu jasne vysvitajú z obradov jeho slávenia. Keď veriaci s pozornou účasťou sledujú úkony a slová tohto slávenia, sú zasväcovaní do bohatstva, ktoré táto sviatosť naznačuje a spôsobuje v každom novopokrstenom.
1235 Znak kríža na začiatku slávenia označuje Kristovým znakom (617) toho, ktorý mu bude čoskoro patriť, a znamená milosť vykúpenia, ktorú nám Kristus získal svojím krížom. (2157)
1236 Hlásanie Božieho slova objasňuje zjavenú pravdu kandidátom krstu i zhromaždeniu a vzbudzuje odpoveď viery, ktorá je neoddeliteľná od krstu. Krst je totiž osobitným spôsobom „sviatosťou viery“, (1122) lebo je sviatostnou bránou do života viery.
1237 Keďže krst znamená oslobodenie od hriechu a od jeho podnecovateľa diabla, nad kandidátom sa vyslovuje exorcizmus (alebo viacero exorcizmov). Celebrant ho pomaže olejom katechumenov alebo vloží na neho ruku (1673) a on sa výslovne zrieka satana. Takto pripravený môže vyznať vieru Cirkvi, (189) ktorej bude krstom „zverený“.
1238 Potom sa modlitbou epiklézy posvätí krstná voda (1217) (buď v tej istej chvíli, alebo na Veľkonočnú vigíliu). Cirkev pritom prosí Boha, aby skrze jeho Syna zostúpila do tejto vody sila Ducha Svätého, aby sa tí, čo ňou budú pokrstení, narodili „z vody a z Ducha“ (Jn 3,5) .
1239 Potom nasleduje podstatný obrad sviatosti: (1214) krst v pravom zmysle slova, ktorý naznačuje a spôsobuje odumretie hriechu a vstup do života Najsvätejšej Trojice, a to pripodobnením Kristovmu veľkonočnému tajomstvu. Krst sa najvýraznejšie udeľuje trojitým ponorením do krstnej vody. Ale už od najstarších čias ho možno udeľovať aj tak, že sa trikrát leje voda na hlavu kandidáta.
1240 V Latinskej cirkvi vysluhovateľ toto trojnásobné liatie vody sprevádza slovami: „M., ja ťa krstím v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.“ Vo východných liturgiách je katechumen obrátený na východ a kňaz hovorí: „Krstí sa Boží služobník M. v mene Otca i Syna i Svätého Ducha.“ A pri vzývaní každej osoby Najsvätejšej Trojice ho ponorí do vody a opäť ho z nej vyzdvihne.
1241 Pomazanie svätou krizmou, (1294, 1574) voňavým olejom, ktorý posvätil biskup, znamená dar Ducha Svätého daný novopokrstenému. Stal sa kresťanom čiže „pomazaným“ Duchom Svätým, včleneným do Krista, ktorý je pomazaný za Kňaza, Proroka a Kráľa. (783)
1242 V liturgii Východných cirkví pomazanie olejom hneď po krste je sviatosťou krizmácie (birmovania). V rímskej liturgii je toto pomazanie predzvesťou druhého pomazania svätou krizmou, (1291) ktoré udelí biskup, čiže sviatosti birmovania, ktorá vlastne „potvrdzuje“ a završuje krstné pomazanie.
1243 Biele rúcho symbolicky vyjadruje, že pokrstený si obliekol Krista , vstal z mŕtvych s Kristom. Svieca zapálená od veľkonočnej sviece (paškálu) znamená, že Kristus novopokrsteného osvietil. (1216) Pokrstení sú v Kristovi „svetlo sveta“ (Mt 5,14) .
Novopokrstený je už Božím dieťaťom v jednorodenom Synovi. Môže sa modliť modlitbu Božích detí: „Otče náš.“ (2769)
1244 Prvé prijímanie Eucharistie. Keď sa novopokrstený stal Božím dieťaťom a obliekol si svadobné rúcho, je pripustený na „Baránkovu svadobnú hostinu“ a prijíma pokrm nového života, Kristovo telo a krv. Východné cirkvi si uchovávajú živé vedomie jednoty uvádzania do kresťanského života, (1292) a preto dávajú sväté prijímanie všetkým novopokrsteným a birmovaným, a to aj malým deťom, pamätajúc na Pánove slová: „Nechajte deti prichádzať ku mne! Nebráňte im…“ (Mk 10,14) . Latinská cirkev vyhradzuje pristúpenie k svätému prijímaniu tým, čo dosiahli vek používania rozumu, a zameranie krstu na Eucharistiu vyjadruje prinesením novopokrsteného dieťaťa k oltáru na modlitbu „Otče náš“.
1245 Slávnostné požehnanie uzatvára slávenie krstu. Pri krste novonarodených má osobitné miesto požehnanie matky.
1246 „Krst je schopný prijať každý človek a iba ešte nepokrstený človek.“
1247 Od začiatkov Cirkvi je krst dospelých najbežnejší tam, kde sa iba nedávno začalo hlásanie evanjelia. Katechumenát (príprava na krst) má v tomto prípade dôležité miesto. Keďže je uvádzaním do viery a do kresťanského života, má pripraviť na prijatie Božieho daru v krste, birmovaní a Eucharistii.
1248 Katechumenát (1230) alebo formácia katechumenov má za cieľ umožniť im, aby ako odpoveď na Božiu iniciatívu a v spojení s určitým cirkevným spoločenstvom priviedli k zrelosti svoje obrátenie a svoju vieru. Ide o formáciu celého kresťanského života, ktorou „sa učeníci spájajú s Kristom, svojím Učiteľom. Preto treba katechumenov náležite zasväcovať do tajomstva spásy a do mravného života podľa evanjelia a posvätnými obradmi, ktoré sa majú sláviť postupne, treba ich uvádzať do života viery, liturgie a lásky Božieho ľudu.“
1249 Katechumeni (1259) „sú už spojení s Cirkvou, už patria do Kristovej rodiny a nezriedka už žijú životom viery, nádeje a lásky“. „Matka Cirkev ich už ako svojich zahŕňa láskou a starostlivosťou.“
1250 Keďže sa deti rodia s padlou a dedičným hriechom (403) poškvrnenou ľudskou prirodzenosťou, aj ony potrebujú znovuzrodenie v krste, aby boli vyslobodené z moci tmy a prenesené do kráľovstva slobody Božích detí, ku ktorej sú povolaní všetci ľudia. Krst detí zvlášť ukazuje, že milosť spásy je úplne nezaslúžený dar. (1996) Cirkev a rodičia by teda pripravili dieťa o neoceniteľnú milosť stať sa Božím dieťaťom, keby mu krátko po narodení neudelili krst.
1251 Kresťanskí rodičia majú uznať, že táto prax zodpovedá aj ich úlohe starať sa o život, ktorý im zveril Boh.
1252 Prax krstiť malé deti je od nepamäti tradíciou Cirkvi. Od druhého storočia sú o nej výslovné svedectvá. Je však celkom možné, že už od začiatku kazateľskej činnosti apoštolov, keď prijali krst celé „domy“, boli pokrstené aj malé deti.
1253 Krst je sviatosťou viery. (1123) Viera si však vyžaduje spoločenstvo veriacich. Jednotliví veriaci môžu veriť iba vo viere Cirkvi. Viera, ktorá sa vyžaduje na krst, nie je viera dokonalá a zrelá, (168) ale je začiatkom, ktorý sa má rozvíjať. Katechumen alebo jeho krstný rodič dostáva otázku: „Čo si žiadaš od Božej Cirkvi?“ A odpovedá: „Vieru!“
1254 U všetkých pokrstených, u detí i dospelých, má viera po krste rásť. Preto Cirkev každý rok na Veľkonočnú vigíliu (2110) slávi obnovenie krstných sľubov. Príprava na krst privádza iba na prah nového života. Krst je prameňom nového života v Kristovi, z ktorého vyviera celý kresťanský život.
1255 Aby sa krstná milosť mohla rozvíjať, je dôležitá pomoc rodičov. To je aj úloha krstného otca alebo krstnej matky, (1311) ktorí majú byť presvedčenými veriacimi, schopnými a ochotnými pomáhať novopokrstenému, dieťaťu alebo dospelému, na jeho ceste kresťanského života. Ich úloha je skutočnou ekleziálnou službou (officium). Celé cirkevné spoločenstvo nesie časť zodpovednosti za rozvinutie a zachovanie milosti prijatej v krste.
1256 Riadnymi vysluhovateľmi krstu sú biskup a kňaz (1239-1240) a v Latinskej cirkvi aj diakon. V prípade nevyhnutnosti môže krstiť každý, aj nepokrstený človek, ak má potrebný úmysel a použije trojičnú krstnú formulu. (1752) Potrebný úmysel spočíva v tom, že chce robiť to, čo robí Cirkev, keď krstí. Cirkev vidí dôvod tejto možnosti v Božej vôli spasiť všetkých ľudí a v nevyhnutnej potrebe krstu na spásu.
1257 Sám Pán Ježiš tvrdí, že krst je nevyhnutne potrebný na spásu. (1129) Preto prikázal svojim učeníkom, aby ohlasovali evanjelium a krstili všetky národy. Krst je nevyhnutne potrebný na spásu (161, 846) tým, ktorým sa ohlasovalo evanjelium a mali možnosť požiadať o túto sviatosť. Cirkev nepozná nijaký iný prostriedok na zaistenie vstupu do večnej blaženosti, iba krst. Preto sa chráni, aby nezanedbala poslanie, ktoré dostala od Pána, čiže postarať sa, aby boli „znovuzrodení z vody a z Ducha“ všetci, ktorí môžu byť pokrstení. Boh zviazal spásu so sviatosťou krstu, ale on sám nie je viazaný svojimi sviatosťami.
1258 Cirkev bola vždy pevne presvedčená, že tí, čo podstúpia smrť pre vieru, aj keď neprijali krst, sú pokrstení svojou smrťou za Krista a s Kristom. Tento krst krvi, takisto ako túžba po krste, má účinky krstu, (2473) hoci nie je sviatosťou.
1259 Katechumenom, (1249) ktorí zomrú pred krstom, zaisťuje spásu, ktorú nemohli prijať prostredníctvom sviatosti, ich výslovná túžba prijať krst, spojená s ľútosťou nad vlastnými hriechmi a s láskou.
1260 „Keďže Kristus zomrel za všetkých a konečné povolanie človeka je v skutočnosti len jedno, a to Božie, máme veriť, že Duch Svätý dáva všetkým možnosť, aby spôsobom známym Bohu mali účasť na tomto veľkonočnom tajomstve.“ Každý človek, ktorý hľadá pravdu a plní Božiu vôľu (848) tak, ako ju pozná, môže byť spasený, hoci nepozná Kristovo evanjelium a jeho Cirkev. Možno predpokladať, že takí ľudia by boli výslovne túžili po krste, keby boli vedeli, že je nevyhnutne potrebný.
1261 Pokiaľ ide o deti, ktoré zomreli bez krstu, Cirkev ich môže iba zveriť Božiemu milosrdenstvu, ako to robí v pohrebnom obrade za ne. A vskutku, veľké milosrdenstvo Boha, „ktorý chce, aby boli všetci ľudia spasení“ (1Tim 2,4) , a Ježišova nežnosť k deťom, ktorá mu vnukla slová: „Nechajte deti prichádzať ku mne! Nebráňte im…“ (1257) (Mk 10,14) , dovoľujú nám dúfať, že jestvuje cesta spásy pre deti, ktoré zomreli bez krstu. Tým naliehavejšia je teda výzva Cirkvi, aby sa nebránilo deťom prísť ku Kristovi (1250) prostredníctvom daru svätého krstu.
