Výsledky hľadania: 1076-1209
1076 Vyliatím Ducha Svätého v deň Turíc bola Cirkev zjavená svetu. Darom Ducha sa začína nové obdobie „vo vysluhovaní tajomstva [dispensatio mysterii]“: obdobie Cirkvi, v ktorom Kristus prostredníctvom liturgie svojej Cirkvi zviditeľňuje a sprítomňuje svoje dielo spásy a dáva na ňom účasť, „kým nepríde“ (1Kor 11,26) . V tomto období Cirkvi Kristus žije a pôsobí vo svojej Cirkvi a s ňou novým spôsobom, (739) ktorý je vlastný tomuto novému obdobiu. Pôsobí prostredníctvom sviatostí. Spoločná tradícia Východu i Západu to nazýva „sviatostnou ekonómiou“, ktorá spočíva v udeľovaní (alebo „vysluhovaní“) ovocia Kristovho veľkonočného tajomstva pri slávení „sviatostnej“ liturgie Cirkvi.
Preto treba najprv vysvetliť toto „sviatostné vysluhovanie“ (prvá kapitola). Tak sa jasnejšie ukáže povaha a podstatné črty liturgického slávenia (druhá kapitola).
1077 „Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás v Kristovi požehnal všetkým nebeským duchovným požehnaním. (492) Veď v ňom si nás ešte pred stvorením sveta vyvolil, aby sme boli pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení v láske; on nás podľa dobrotivého rozhodnutia svojej vôle predurčil, aby sme sa skrze Ježiša Krista stali jeho adoptovanými synmi na chválu a slávu jeho milosti, ktorou nás obdaroval v milovanom Synovi“ (Ef 1,3-6) .
1078 Požehnávanie je božská činnosť, (2626) ktorá dáva život a ktorej prameňom je Otec. Jeho požehnanie je zároveň slovo i dar (po latinsky bene-dictio, po grécky eu-logia, doslovne „dobro-rečenie“). Ak sa tento výraz aplikuje na človeka, znamená adoráciu a odovzdanie sa svojmu Stvoriteľovi vo vzdávaní vďaky.
1079 Od začiatku až do konca vekov je celé Božie dielo požehnaním. Od liturgickej poémy o prvom stvorení až po ospevovanie nebeského Jeruzalema inšpirovaní autori ohlasujú plán spásy ako nesmierne Božie požehnanie.
1080 Už na začiatku Boh požehnal živé bytosti, predovšetkým muža a ženu. Zmluva s Noemom a so všetkými živými bytosťami toto požehnanie plodnosti obnovuje, a to napriek hriechu človeka, pre ktorý je zem „prekliata“. Ale počnúc Abrahámom Božie požehnanie preniká do ľudských dejín, ktoré smerovali k smrti, aby ich znovu pozdvihlo k životu, k jeho prameňu; vierou „otca veriacich“, ktorý dostáva požehnanie, sa začínajú dejiny spásy.
1081 Božie požehnania sa prejavujú v obdivuhodných a spasiteľných udalostiach; takými sú: narodenie Izáka, východ z Egypta (Pascha a exodus), darovanie Zasľúbenej zeme, vyvolenie Dávida, Božia prítomnosť v chráme, očisťujúce vyhnanstvo a návrat „malého zvyšku“. Zákon, Proroci a Žalmy, z ktorých je utkaná liturgia vyvoleného ľudu, pripomínajú tieto Božie požehnania a zároveň na ne odpovedajú dobrorečeniami chvály a vďakyvzdania.
1082 Božie požehnanie sa naplno prejavuje a udeľuje v liturgii Cirkvi: Otec sa v liturgii uznáva a adoruje ako prameň a cieľ všetkých požehnaní stvorenia a spásy; vo svojom Slove, ktoré sa pre nás vtelilo, umrelo a vstalo z mŕtvych, zahŕňa nás svojimi požehnaniami a skrze toto Slovo vlieva do našich sŕdc Dar, ktorý obsahuje všetky dary: Ducha Svätého.
1083 Tak sa dvojitý rozmer kresťanskej liturgie (2627) chápe ako odpoveď viery a lásky na „duchovné požehnania“, ktorými nás obdarúva Otec. Na jednej strane Cirkev spojená so svojím Pánom a „v Duchu Svätom“ (Lk 10,21) velebí Otca „za jeho nevýslovný dar“ (2Kor 9,15) adoráciou, chválou a vzdávaním vďaky. Na druhej strane Cirkev neprestáva, a to až do zavŕšenia Božieho plánu, prinášať Otcovi „obetu z jeho vlastných darov“ (1360) a prosiť ho o zoslanie Ducha Svätého na túto obetu, na seba samu, na veriacich a na celý svet, aby účasťou na smrti a zmŕtvychvstaní Krista Kňaza a mocou Svätého Ducha tieto Božie požehnania prinášali ovocie života „na chválu a slávu jeho milosti“ (Ef 1,6) .
1084 Kristus, „ktorý sedí po pravici Otca“ (662) a vylieva Ducha Svätého na svoje telo, ktorým je Cirkev, pôsobí teraz prostredníctvom sviatostí, ktoré ustanovil na udeľovanie svojej milosti. Sviatosti sú vnímateľné znaky (slová a úkony) prístupné našej terajšej ľudskej prirodzenosti. (1127) Kristovým pôsobením a mocou Ducha Svätého spôsobujú milosť, ktorú naznačujú (gratiam efficiunt quam significant).
1085 V liturgii Cirkvi Kristus naznačuje a uskutočňuje predovšetkým svoje veľkonočné tajomstvo. Ježiš počas svojho pozemského života svojím učením ohlasoval a svojimi činmi anticipoval svoje veľkonočné tajomstvo. Keď nadišla jeho hodina, prežíva jedinečnú udalosť dejín, ktorá sa nepomíňa: Ježiš „raz navždy“ (Rim 6,10; Hebr 7,27;9,12) umiera, je pochovaný, vstáva z mŕtvych a sedí po pravici Otca. Je to skutočná udalosť, ktorá sa odohrala v našich dejinách, ale je celkom ojedinelá, lebo všetky ostatné udalosti dejín sa raz odohrajú a potom sa pominú, pohltené minulosťou. Naproti tomu Kristovo veľkonočné tajomstvo nemôže zostať iba v minulosti, lebo on svojou smrťou zničil smrť, (519) a všetko, čím Kristus je, a všetko, čo urobil a pretrpel za všetkých ľudí, má účasť na Božej večnosti, takže presahuje všetky časy a stáva sa v nich prítomné. (1165) Udalosť kríža a zmŕtvychvstania pretrváva a všetko priťahuje k Životu.
1086 „Ako Otec poslal Krista, aj on poslal apoštolov, (858) naplnených Duchom Svätým, aby hlásaním evanjelia všetkému stvoreniu nielen zvestovali, že Boží Syn nás svojou smrťou a svojím zmŕtvychvstaním vyslobodil zo satanovej moci a zo smrti a previedol do Otcovho kráľovstva, ale aby dielo spásy, ktoré ohlasovali, aj uskutočňovali Obetou a sviatosťami, okolo ktorých sa sústreďuje celý liturgický život.“
1087 A tak keď vzkriesený Kristus dáva apoštolom Ducha Svätého, zveruje im svoju moc posväcovať: stávajú sa Kristovými sviatostnými znakmi. Mocou toho istého Ducha Svätého apoštoli zverujú túto moc svojim nástupcom. Toto „apoštolské nástupníctvo“ (861) (successio apostolica) stvárňuje celý liturgický život Cirkvi. (1536) Ono samo je sviatostné, lebo sa prenáša sviatosťou posvätného stavu.
1088 „Na uskutočňovanie takého veľkého diela [vysluhovania alebo udeľovania svojho diela spásy] je Kristus stále prítomný vo svojej Cirkvi, (776) najmä v liturgických sláveniach. (669) Je prítomný v obete svätej omše v osobe služobníka, lebo teraz službou kňazov prináša obetu ten istý, ktorý vtedy obetoval seba samého na kríži, ako aj, a predovšetkým, pod eucharistickými spôsobmi. (1373) Je prítomný svojou mocou vo sviatostiach, takže keď niekto krstí, krstí sám Kristus. Je prítomný vo svojom slove, lebo to on hovorí, keď sa v Cirkvi čítajú sväté Písma. Napokon je prítomný, keď sa Cirkev modlí a spieva, ako to sám prisľúbil: ,Kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi‘ (Mt 18,20) .“
1089 „V takom veľkom diele, ktorým sa Boh dokonale oslavuje a ľudia posväcujú, Kristus si vždy pridružuje Cirkev, svoju milovanú Nevestu, ktorá vzýva svojho Pána a skrze neho vzdáva kult večnému Otcovi.“
1090 „V pozemskej liturgii (1137-1139) máme účasť na tej nebeskej liturgii – a vopred ju okusujeme –, ktorá sa slávi vo svätom meste Jeruzaleme, do ktorého smerujeme ako pútnici, kde sedí Kristus po pravici Boha ako služobník svätyne a pravého stánku; s celým zástupom nebeského vojska spievame chválospev na slávu Pánovi; s úctou si spomíname na svätých a dúfame, že dosiahneme nejakú účasť na ich spoločenstve; očakávame Spasiteľa, nášho Pána Ježiša Krista, kým sa nezjaví on, náš život, a nezjavíme sa aj my s ním v sláve.“
1091 V liturgii je Duch Svätý vychovávateľom viery Božieho ľudu a tvorcom „Božích veľdiel“, ktorými sú sviatosti Novej zmluvy. (798) Túžbou a dielom Ducha v srdci Cirkvi je, aby sme žili životom vzkrieseného Krista. Keď v nás nájde odpoveď viery, ktorú on vzbudil, nastáva pravá spolupráca, ktorou sa liturgia stáva spoločným dielom Ducha Svätého a Cirkvi.
1092 Pri tomto sviatostnom vysluhovaní Kristovho tajomstva (737) pôsobí Duch Svätý takým istým spôsobom ako v iných obdobiach ekonómie spásy: pripravuje Cirkev na stretnutie s jej Pánom; pripomína a predstavuje Krista viere zhromaždených; svojou pretvárajúcou mocou sprítomňuje a aktualizuje Kristovo tajomstvo; napokon ako Duch spoločenstva spája Cirkev so životom a poslaním Ježiša Krista.
1093 Duch Svätý vo sviatostnej ekonómii spĺňa predobrazy Starej zmluvy. Keďže Kristova Cirkev (762) bola „obdivuhodne pripravovaná v dejinách izraelského ľudu a v Starej zmluve“, liturgia Cirkvi zachováva ako integrálnu a nenahraditeľnú súčasť niektoré kultové prvky Starej zmluvy tým, že si ich osvojuje:
— najmä čítanie Starého zákona, (121)
— modlitbu žalmov (2585)
— a nadovšetko pamiatku spasiteľných udalostí (1081) a predobrazových skutočností, ktoré dosiahli svoje splnenie v Kristovom tajomstve (prisľúbenie a zmluva, exodus a Pascha, kráľovstvo a chrám, vyhnanstvo a návrat).
1094 Práve na tejto harmónii dvoch Zákonov sa rozvíja Pánova veľkonočná katechéza a potom aj katechéza apoštolov a cirkevných Otcov. Táto katechéza odhaľuje, čo zostávalo skryté v litere Starého zákona – Kristovo tajomstvo. Volá sa „typologická“, lebo zjavuje Kristovu novosť, vychádzajúc z „predobrazov“ (typov), ktoré ju zvestovali skutkami, slovami a symbolmi prvej Zmluvy. Týmto „novým čítaním“, čiže chápaním v Duchu pravdy, vychádzajúc od Krista, sa predobrazy objasňujú. Tak potopa a Noemov koráb boli predobrazmi spásy prostredníctvom krstu; takisto nimi boli aj oblak a prechod cez Červené more; voda zo skaly bola predobrazom Kristových duchovných darov; manna na púšti bola predobrazom Eucharistie, ktorá je „pravý chlieb z neba“ (Jn 6,32) .
1095 Preto Cirkev najmä v Adventnom a Pôstnom období a predovšetkým na Veľkonočnú vigíliu (281) v tomto novom svetle číta a znova prežíva všetky tieto veľké udalosti dejín spásy v „dnešku“ svojej liturgie. To však tiež vyžaduje, aby katechéza pomáhala veriacim otvoriť sa tomuto „duchovnému“ chápaniu ekonómie spásy, ako ho predstavuje a dáva prežívať liturgia Cirkvi. (117)
1096 Židovská a kresťanská liturgia. Lepšie poznanie viery a náboženského života židovského národa, ako sa ešte aj dnes vyznáva a žije, môže pomôcť lepšie pochopiť určité črty kresťanskej liturgie. Pre židov i pre kresťanov je Sväté písmo podstatnou časťou ich liturgie, a to na ohlasovanie Božieho slova, na odpoveď na toto slovo, na modlitbu chvály a prosby za živých i mŕtvych a na utiekanie sa k Božiemu milosrdenstvu. (1174) Liturgia slova vo svojej vlastnej štruktúre má pôvod v židovskej modlitbe. Liturgia hodín a iné liturgické texty a formuláre majú v nej svoje paralely a takisto aj samy formuly našich najúctyhodnejších modlitieb, ako je Otče náš. (1352) Aj eucharistické modlitby sa inšpirujú vzormi zo židovskej tradície. Vzťah medzi židovskou a kresťanskou liturgiou, ale aj rozdielnosť ich obsahu sú osobitne viditeľné na veľké sviatky liturgického roka, ako je napríklad Veľká noc. Veľkú noc (Paschu) slávia kresťania i židia. (840) U židov je to Veľká noc dejín zameraná na budúcnosť. U kresťanov je to Veľká noc uskutočnená Kristovou smrťou a jeho zmŕtvychvstaním, hoci ešte v očakávaní definitívneho zavŕšenia.
1097 V liturgii Novej zmluvy je každé liturgické slávenie, najmä slávenie Eucharistie a sviatostí, stretnutím medzi Kristom a Cirkvou. Liturgické zhromaždenie má svoju jednotu zo „spoločenstva Ducha Svätého“, ktorý spája Božie deti do jediného Kristovho tela. Toto zhromaždenie presahuje všetky ľudské, rasové, kultúrne a spoločenské príbuznosti.
1098 Zhromaždenie sa má pripraviť na stretnutie so svojím Pánom, má byť dobre pripraveným ľudom. Táto príprava sŕdc je spoločným dielom Ducha Svätého a zhromaždenia, najmä jeho vysvätených služobníkov. Milosť Ducha Svätého sa usiluje vzbudiť vieru, (1430) obrátenie srdca a súhlas s Otcovou vôľou. Tieto dispozície sú predpokladom na prijatie ďalších milostí poskytovaných pri samotnom slávení a na ovocie nového života, ktoré má potom slávenie priniesť.
1099 Duch a Cirkev spolupracujú na tom, aby sa Kristus a jeho dielo spásy stali zjavnými v liturgii. Liturgia je pamiatkou tajomstva spásy, a to predovšetkým v Eucharistii a analogicky aj v ostatných sviatostiach. Duch Svätý je živou pamäťou Cirkvi. (91)
1100 Božie slovo. (1134) Duch Svätý pripomína liturgickému zhromaždeniu predovšetkým zmysel udalosti spásy tým, že dáva život Božiemu slovu, ktoré sa ohlasuje, aby sa mohlo prijať a žiť.
„Sväté písmo má v liturgickom slávení veľmi veľký význam. (103, 131) Z neho sa totiž čítajú a v homílii vysvetľujú čítania, z neho sa spievajú žalmy, z jeho inšpirácie a podnetu vznikli liturgické prosby, modlitby a spevy a z neho dostávajú svoj zmysel úkony a znaky.“
1101 Duch Svätý dáva duchovné chápanie Božieho slova tým, čo ho čítajú a počúvajú, a to podľa dispozícií ich srdca. (117) Prostredníctvom slov, úkonov a symbolov, ktoré tvoria osnovu liturgického slávenia, vovádza veriacich a vysvätených služobníkov do živého vzťahu s Kristom, ktorý je Slovom a Obrazom Otca, aby mohli uviesť do svojho života zmysel toho, čo pri slávení počúvajú, kontemplujú a konajú.
1102 „Slovom spásy… sa živí v srdci veriacich viera, ktorou spoločenstvo veriacich vzniká a rastie.“ Ohlasovanie Božieho slova sa neobmedzuje iba na poučenie, ale vyžaduje odpoveď viery (143) ako súhlas a záväzok vzhľadom na zmluvu medzi Bohom a jeho ľudom. A je to znova Duch Svätý, ktorý dáva milosť viery, posilňuje ju a dáva jej rásť v spoločenstve. Liturgické zhromaždenie je predovšetkým spoločenstvom vo viere.
1103 Anamnéza (pamiatka). (1362) Liturgické slávenie sa vždy vzťahuje na spasiteľné Božie zásahy do dejín. „Ekonómia [plán] Zjavenia sa uskutočňuje činmi a slovami, ktoré sú navzájom vnútorne späté, takže… slová ohlasujú skutky a objasňujú tajomstvo, ktoré je v nich obsiahnuté.“ V liturgii slova Duch Svätý „pripomína“ zhromaždeniu všetko, čo pre nás vykonal Ježiš Kristus. Podľa povahy liturgických úkonov a obradných tradícií cirkví slávenie „koná pamiatku“ obdivuhodných Božích skutkov vo viac alebo menej rozvinutej anamnéze. Duch Svätý, ktorý takto prebúdza pamäť Cirkvi, vzbudzuje aj vzdávanie vďaky a chvály (doxológiu).
1104 Kresťanská liturgia nielen pripomína udalosti, ktoré nás spasili, ale ich aj aktualizuje, sprítomňuje. (1085) Kristovo veľkonočné tajomstvo sa slávi, neopakuje sa; opakujú sa iba slávenia. Pri každom z nich sa uskutočňuje vyliatie Ducha Svätého, ktorý aktualizuje jediné tajomstvo.
1105 Epikléza („vzývanie nad“) je prosba, v ktorej kňaz úpenlivo prosí Otca o zoslanie Ducha Posvätiteľa, aby sa obetné dary stali Kristovým telom (1153) a krvou a aby sa veriaci, keď ich prijmú, aj sami stali živou obetou Bohu.
1106 Epikléza je spolu s anamnézou srdcom každého sviatostného slávenia a osobitným spôsobom slávenia Eucharistie:
„Pýtaš sa, ako sa chlieb stáva Kristovým telom a víno… Kristovou krvou? (1375) Ja ti odpovedám, že Duch Svätý zostupuje a uskutočňuje to, čo veľmi presahuje každé slovo a každé chápanie… Nech ti stačí počuť, že sa to deje pôsobením Ducha Svätého, tak ako pôsobením Ducha Svätého Pán vzal sebe a v sebe samom telo zo svätej Bohorodičky.“
1107 Pretvárajúca moc Ducha Svätého v liturgii urýchľuje príchod Kráľovstva a zavŕšenie tajomstva spásy. (2816) Duch Svätý nám v očakávaní a v nádeji umožňuje skutočne anticipovať plné spoločenstvo s Najsvätejšou Trojicou. Duch Svätý, poslaný Otcom, ktorý vždy vyslyší epiklézu Cirkvi, dáva život tým, čo ho prijímajú, aje pre nich už teraz „závdavkom“ ich dedičstva.
1108 Cieľom poslania Ducha Svätého v každom liturgickom slávení je uvádzať do spoločenstva s Kristom, (788) a tak utvárať jeho telo. Duch Svätý je akoby miazgou Otcovho viniča, ktorý prináša svoje ovocie na ratolestiach. V liturgii sa uskutočňuje najvnútornejšia spolupráca (1091) medzi Duchom Svätým a Cirkvou. On, Duch spoločenstva, zostáva ustavične v Cirkvi, a preto je Cirkev veľkou sviatosťou spoločenstva s Bohom (775) zhromažďujúcou roztratené Božie deti. Ovocím Ducha v liturgii je spoločenstvo s Najsvätejšou Trojicou a zároveň bratské spoločenstvo.
1109 Epikléza je aj prosba, aby sa plne uskutočnila účasť zhromaždenia na Kristovom tajomstve. „Milosť Pána Ježiša Krista a láska Boha [Otca] i spoločenstvo Svätého Ducha“ (2Kor 13,13) majú zostávať vždy s nami a prinášať ovocie aj po slávení Eucharistie. Preto Cirkev prosí Otca o zoslanie Ducha Svätého, aby urobil zo života veriacich živú obetu Bohu ich duchovným pretvorením na obraz Krista, (1368) ich starosťou o jednotu Cirkvi a ich účasťou na jej poslaní svedectvom a službou lásky.
1110 V liturgii Cirkvi sa Boh Otec zvelebuje a adoruje ako prameň všetkých požehnaní stvorenia a spásy, ktorými nás požehnal vo svojom Synovi, aby nám dal Ducha adoptívneho synovstva.
1111 Kristovo pôsobenie v liturgii je sviatostné, lebo jeho tajomstvo spásy sa v nej sprítomňuje mocou jeho Svätého Ducha; lebo jeho telo, ktorým je Cirkev, je akoby sviatosť (znak a nástroj), ktorou Duch Svätý dáva účasť na tajomstve spásy; lebo putujúca Cirkev prostredníctvom svojich liturgických slávení už má účasť na nebeskej liturgii a vopred ju okusuje.
1112 Poslaním Ducha Svätého v liturgii Cirkvi je pripravovať zhromaždenie na stretnutie s Kristom; pripomínať a predstavovať Krista viere zhromaždenia; svojou pretvárajúcou mocou sprítomňovať a aktualizovať Kristovo spasiteľné dielo a pôsobiť, aby dar spoločenstva v Cirkvi prinášal ovocie.
1113 Celý liturgický život Cirkvi (1210) sa sústreďuje okolo eucharistickej obety a sviatostí. V Cirkvi je sedem sviatostí: krst, birmovanie čiže krizmácia, Eucharistia, pokánie, pomazanie chorých, posvätný stav a manželstvo. V tomto článku sa hovorí o tom, čo má sedem sviatostí Cirkvi spoločné z hľadiska učenia. Čo majú spoločné z hľadiska slávenia, sa vysvetlí v druhej kapitole tohto oddielu, a čo je každej z nich vlastné, bude predmetom druhého oddielu.
1114 „Pridŕžajúc sa učenia svätých Písem, apoštolských tradícií a… [jednomyseľného] súhlasu Otcov,“ vyznávame, že „všetky sviatosti Nového zákona… ustanovil náš Pán, Ježiš Kristus“.
1115 Ježišove slová a činy počas jeho skrytého života a jeho verejného účinkovania boli už spasiteľné. (512-560) Anticipovali moc jeho veľkonočného tajomstva. Ohlasovali a pripravovali to, čo dal Cirkvi, keď bolo všetko dokonané. Tajomstvá Kristovho života sú základom toho, čo Kristus, teraz už prostredníctvom vysvätených služobníkov svojej Cirkvi, udeľuje vo sviatostiach, lebo „čo bolo na našom Vykupiteľovi viditeľné, prešlo do sviatostí“.
1116 Ako „sily, ktoré vychádzajú“ z Kristovho tela, (1504) stále živého a oživujúceho, a ako činy Ducha Svätého, (774) ktorý pôsobí v jeho tele, ktorým je Cirkev, sviatosti sú „Božie veľdiela“ v novej a večnej zmluve.
1117 Cirkev skrze Ducha Svätého, ktorý ju uvádza „do plnej pravdy“ (Jn 16,13) , postupne spoznala tento poklad prijatý od Krista a ako verná správkyňa Božích tajomstiev spresnila jeho „spravovanie“ (dispensatio), ako to urobila aj s kánonom (zoznamom kníh) Svätého písma (120) a s učením viery. Takto Cirkev v priebehu storočí rozoznala, že medzi jej liturgickými sláveniami je sedem takých, ktoré sú vo vlastnom zmysle slova sviatosťami ustanovenými Pánom.
1118 Sviatosti sú „sviatosťami Cirkvi“ v dvojakom zmysle: sú „skrze ňu“ a „pre ňu“. Sú „skrze Cirkev“, lebo ona je sviatosťou činnosti Ježiša Krista, ktorý v nej pôsobí vďaka zoslaniu Ducha Svätého. A sú „pre Cirkev“, sú „sviatosťami, ktorými sa buduje Cirkev“, (1396) lebo robia zjavným a udeľujú ľuďom, najmä v Eucharistii, tajomstvo spoločenstva s Bohom Láskou, jedným v troch osobách.
1119 Keďže Cirkev tvorí s Kristom Hlavou (792) „akoby jedinú mystickú osobu“, pôsobí vo sviatostiach ako „kňazské spoločenstvo“, ktoré je „organicky usporiadané“. Krstom a birmovaním sa kňazský ľud stáva spôsobilým sláviť liturgiu. Na druhej strane niektorí veriaci „vyznačení posvätným stavom sú v Kristovom mene ustanovení, aby živili Cirkev Božím slovom a Božou milosťou“.
1120 Vysvätená služba čiže „služobné kňazstvo (1547) (ministerium ordinatum seu sacerdotium ministeriale)“ je v službe krstného kňazstva. Zaručuje, že vo sviatostiach skutočne pôsobí Ježiš Kristus skrze Ducha Svätého v prospech Cirkvi. Poslanie spásy, ktoré Otec zveril svojmu vtelenému Synovi, je zverené apoštolom a prostredníctvom nich ich nástupcom: dostávajú Ježišovho Ducha, aby konali v jeho mene a v jeho osobe. Vysvätená služba (ministerium ordinatum) je teda sviatostným putom, ktoré spája liturgické slávenie s tým, čo povedali a vykonali apoštoli, a prostredníctvom nich aj s tým, čo povedal a vykonal Kristus, ktorý je prameňom a základom sviatostí.
1121 Tri sviatosti: krst, birmovanie a posvätný stav udeľujú okrem milosti aj sviatostný charakter alebo „znak“, (1272, 1304) prostredníctvom ktorého má kresťan účasť na Kristovom kňazstve (1582) a patrí do Cirkvi podľa rozličných stavov a funkcií. Toto pripodobnenie Kristovi a Cirkvi uskutočnené Duchom Svätým je nezničiteľné. Zostáva navždy v kresťanovi ako pozitívna dispozícia na milosť, ako prísľub a záruka Božej ochrany a ako povolanie k Božiemu kultu a k službe Cirkvi. Preto tieto sviatosti nemožno nikdy opakovať.
1122 Kristus poslal svojich apoštolov, aby „v jeho mene“ hlásali „všetkým národom… pokánie na odpustenie hriechov“ (Lk 24,47) : „Učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého“ (Mt 28,19) . Poslanie krstiť, teda sviatostné poslanie je zahrnuté v poslaní evanjelizovať, (849) lebo na sviatosť pripravuje Božie slovo a viera, (1236) ktorá je súhlasom s týmto slovom.
„Boží ľud sa zhromažďuje predovšetkým slovom živého Boha… Hlásanie slova sa vyžaduje na samo vysluhovanie sviatostí, lebo ide o sviatosti viery, ktorá sa rodí zo slova a ním sa živí.“
1123 „Sviatosti sú zamerané na posväcovanie človeka, na budovanie Kristovho tela a napokon na vzdávanie kultu Bohu. Ako znaky majú však aj úlohu poučovať. Vieru nielen predpokladajú, ale ju slovami a vecami [či úkonmi] aj živia, posilňujú a vyjadrujú. Preto sa volajú sviatosťami viery.“ (1154)
1124 Viera Cirkvi (166) predchádza vieru veriaceho, ktorý je pozvaný, aby ju prijal. Keď Cirkev slávi sviatosti, vyznáva vieru prijatú od apoštolov. Z toho pochádza starodávny výrok: „Lex orandi, lex credendi“ (1327) (alebo podľa Prospera Aquitana [5. storočie]: „Legem credendi lex statuat supplicandi“ ). Zákon modlitby je zákonom viery. Cirkev verí tak, ako sa modlí. Liturgia je konštitutívnym prvkom svätej a živej Tradície. (78)
1125 Z tohto dôvodu nemožno nijaký sviatostný obrad (1205) meniť ani s ním manipulovať podľa ľubovôle vysväteného služobníka alebo spoločenstva. Ani sama najvyššia autorita Cirkvi nemôže liturgiu meniť podľa svojej ľubovôle, ale iba v poslušnosti viere (oboedientia fidei) a v posvätnej úcte k tajomstvu liturgie.
