BOŽIA SPÁSA: ZÁKON A MILOSŤ
TRETIA KAPITOLA
BOŽIA SPÁSA: ZÁKON A MILOSŤ
1949 Človek povolaný k blaženosti, ale zranený hriechom potrebuje spásu od Boha. Božia pomoc mu prichádza v Kristovi prostredníctvom zákona, ktorý ho riadi, a milosti, ktorá ho posilňuje:
„S bázňou a chvením pracujte na svojej spáse. Veď to Boh pôsobí vo vás, že aj chcete, aj konáte, čo sa jemu páči“ (Flp 2,12-13) .
1. článok
MORÁLNY ZÁKON
1950 Morálny zákon je dielo Božej múdrosti. V biblickom zmysle ho možno definovať ako otcovské poučovanie, (53) ako Božiu výchovu. Morálny zákon predpisuje človekovi cesty, normy správania, (1719) ktoré vedú k prisľúbenej blaženosti; zakazuje cesty zla, ktoré odvádzajú od Boha a od jeho lásky. Je zároveň prísny vo svojich príkazoch a láskavý vo svojich prisľúbeniach.
1951 Zákon je norma správania vyhlásená kompetentnou autoritou pre spoločné dobro. Morálny zákon predpokladá racionálny poriadok medzi stvoreniami, ktorý Stvoriteľ svojou mocou, múdrosťou a dobrotou stanovil pre ich dobro a vzhľadom na ich cieľ. (295) Každý zákon nachádza svoju prvú a poslednú pravdu vo večnom zákone. Zákon je vyhlásený a stanovený rozumom ako účasť na prozreteľnosti živého Boha, (306) Stvoriteľa a Vykupiteľa všetkých. Toto „nariadenie rozumu sa volá zákon“.
„Jedine človek [spomedzi všetkých živých tvorov] sa môže chváliť tým, že bol hodný dostať od Boha zákon. Ako rozumový tvor, schopný chápať a usudzovať, má sa riadiť racionálnou slobodou, (301) podriadený tomu, ktorý mu všetko podriadil.“
1952 Formy vyjadrenia morálneho zákona sú rozmanité a všetky sú medzi sebou zladené: večný zákon, prameň všetkých zákonov v Bohu; prirodzený zákon; zjavený zákon, ktorý zahŕňa starý zákon a nový alebo evanjeliový zákon, a napokon občianske a cirkevné zákony.
1953 Morálny zákon nachádza svoju plnosť (578) a svoju jednotu v Kristovi. Sám Ježiš Kristus je cestou k dokonalosti. Je cieľom zákona, lebo jedine on učí Božej spravodlivosti a udeľuje ju: „Veď cieľom zákona je Kristus, aby spravodlivosť dosiahol každý, kto verí“ (Rim 10,4) .
I. Prirodzený morálny zákon
1954 Človek má účasť na múdrosti a dobrote Stvoriteľa, (307) ktorý mu udeľuje vládu nad vlastnými činmi a schopnosť riadiť sa podľa pravdy a dobra. Prirodzený zákon vyjadruje pôvodný morálny cit, (1776) ktorý človekovi umožňuje rozumom rozlišovať dobro a zlo, pravdu a lož:
„Prirodzený zákon… je vpísaný a vrytý do duše každého človeka, lebo tento zákon je ľudský rozum, ktorý prikazuje konať správne a zakazuje páchať hriech. Ale tento príkaz ľudského rozumu by nemal silu zákona, keby nebol hlasom a tlmočníkom vyššieho Rozumu, ktorému náš rozum a naša sloboda majú byť podriadené.“
1955 Boží a prirodzený zákon ukazuje človekovi cestu, (1787) ktorou má ísť, aby konal dobro a dosiahol svoj cieľ. Prirodzený zákon vyjadruje prvé a základné príkazy, ktorými sa riadi morálny život. (396) Jeho základom je túžba po Bohu a podriadenosť Bohu, ktorý je prameňom a sudcom každého dobra, ako aj zmysel pre druhého ako seberovného. (2070) Jeho hlavné príkazy sú vyjadrené v Desatore. Tento zákon sa volá prirodzený nie vo vzťahu k prirodzenosti nerozumných bytostí, ale preto, že rozum, ktorý ho vyhlasuje, je vlastný ľudskej prirodzenosti:
„Kde sú teda napísané [tie normy], ak nie v knihe toho svetla, ktoré sa volá Pravda? Odtiaľ sa predpisuje každý spravodlivý zákon a prechádza do srdca človeka, ktorý koná spravodlivo, nie tak, že by sa presťahoval, ale sa doň akoby vtláča, tak ako obraz, ktorý prechádza z prsteňa do vosku, ale prsteň neopúšťa.“
Prirodzený zákon „nie je nič iné ako svetlo rozumu, ktoré do nás vložil Boh a pomocou ktorého poznávame, čo treba robiť a čomu sa vyhýbať. Toto svetlo a tento zákon dal Boh človekovi pri stvorení.
1956 Prirodzený zákon prítomný v srdci každého človeka a stanovený rozumom je všeobecný vo svojich príkazoch (2261) a jeho autorita sa vzťahuje na všetkých ľudí. Vyjadruje dôstojnosť ľudskej osoby a určuje základ jej práv a jej základných povinností:
„Správne [mysliaci] rozum je opravdivý zákon; zhoduje sa s prirodzenosťou; jestvuje u všetkých ľudí, je nemenný a večný, prikazujúc volá k povinnosti, zakazujúc odvracia od omylu… Tento zákon sa nesmie nahradiť iným zákonom, ani nie je dovolené obmedziť v niečom jeho platnosť, ani ho nemožno celkom zrušiť“
1957 Aplikovanie prirodzeného zákona je veľmi rozmanité. Môže vyžadovať, aby sa bral ohľad na prispôsobenie mnohorakým životným podmienkam podľa miesta, epochy a okolností. Napriek tomu v rozdielnych kultúrach zostáva prirodzený zákon normou, ktorá ľudí navzájom spája a popri nevyhnutných rozdieloch im ukladá spoločné princípy.
1958 Prirodzený zákon je nemenný a stály (2072) v priebehu dejinných premien. Pretrváva v toku názorov a mravov a podporuje ich pokrok. Normy, ktoré ho vyjadrujú, zostávajú v podstate stále platné. Ba aj keď sa jeho princípy popierajú, nemožno ho zničiť ani odstrániť z ľudského srdca. Vždy znova povstáva v živote jednotlivcov a spoločností:
„Tvoj zákon, Pane, nepochybne trestá krádež podobne ako zákon napísaný v ľudských srdciach, ktorý nemôže zničiť ani sama neprávosť.“
1959 Prirodzený zákon ako veľmi dobré Stvoriteľovo dielo poskytuje pevné základy, na ktorých môže človek vystavať budovu morálnych noriem, ktoré majú riadiť jeho rozhodovania. (1879) Kladie aj nevyhnutný morálny základ na budovanie ľudskej spoločnosti. Poskytuje napokon potrebný základ pre občiansky zákon, ktorý naň nadväzuje jednak uvažovaním, ktoré vyvodzuje dôsledky z jeho princípov, a jednak dodatkami pozitívnej a právnej povahy.
1960 Nie všetci ľudia chápu príkazy prirodzeného zákona (2071) jasne a bezprostredne. V danom (padlom) stave hriešny človek potrebuje milosť a Zjavenie, aby mohli všetci poznať náboženské a morálne pravdy „ľahko, s pevnou istotou a bez primiešania omylu“. (37) Prirodzený zákon poskytuje zjavenému zákonu a milosti základ, ktorý pripravil Boh a ktorý je v súlade s pôsobením Ducha Svätého.
II. Starý (zjavený) zákon
1961 Boh, náš Stvoriteľ a náš Vykupiteľ, si vyvolil Izraela za svoj ľud a zjavil mu svoj Zákon; tak pripravoval Kristov príchod. Mojžišov zákon vyjadruje viaceré pravdy, (62) ktoré sú prirodzene dostupné ľudskému rozumu. Tieto pravdy sú vyhlásené a hodnoverne potvrdené v rámci Zmluvy spásy.
1962 Starý (zjavený) zákon je prvou fázou zjaveného zákona. Jeho morálne predpisy sú zhrnuté v desiatich prikázaniach. (2058) Prikázania Desatora kladú základy povolania človeka stvoreného na Boží obraz. Zakazujú, čo sa protiví láske k Bohu a k blížnemu, a predpisujú, čo je pre ňu podstatné. Desatoro je svetlo poskytnuté svedomiu každého človeka, aby mu ukázalo Božie volanie a Božie cesty a chránilo ho pred zlom:
Boh „napísal na tabule [zákona] to, čo ľudia nečítali vo svojich srdciach“.
1963 Podľa kresťanskej tradície je svätý, duchovný a dobrý zákon ešte nedokonalý. Ako vychovávateľ (1610) ukazuje, čo treba robiť, ale sám od seba nedáva silu, milosť Ducha Svätého na jeho plnenie. (2542) Keďže nemôže pozbaviť hriechu, zostáva zákonom otroctva. Podľa svätého Pavla jeho úlohou je najmä odhaľovať a ukazovať hriech, (2515) ktorý v srdci človeka vytvára zákon žiadostivosti. Napriek tomu zákon zostáva prvou etapou na ceste do Kráľovstva. Pripravuje a disponuje vyvolený národ a každého kresťana na obrátenie a na vieru v Boha Spasiteľa. Poskytuje učenie, ktoré – ako Božie slovo – trvá naveky.
1964 Starý (zjavený) zákon je prípravou na evanjelium. (122) „Zákon bol pre nich výchovou i predpoveďou budúcich skutočností.“ Predpovedá a ohlasuje dielo oslobodenia od hriechu, ktoré sa uskutoční v Kristovi, a poskytuje spisom Nového zákona obrazy, „typy“ a symboly na vyjadrenie života podľa Ducha. Zákon je napokon doplnený učením poučných (sapienciálnych) kníh a prorokov, ktorí ho zameriavajú na novú zmluvu a na nebeské kráľovstvo.
„V období Starého zákona boli… niektorí ľudia, ktorí mali lásku a milosť Ducha Svätého a očakávali najmä duchovné a večné prisľúbenia. Podľa toho už patrili k Novému zákonu. Podobne aj v období Nového zákona sú niektorí telesní ľudia, ktorí ešte nedosiahli dokonalosť nového zákona. Týchto bolo treba i v Novom zákone (1828) priviesť k čnostným skutkom strachom pred trestami a niektorými časnými prisľúbeniami. Starý (zjavený) zákon dával síce prikázania lásky, ale nedával Ducha Svätého, skrze ktorého ,Božia láska je rozliata v našich srdciach‘ (Rim 5,5) .“
III. Nový alebo evanjeliový zákon
1965 Nový alebo evanjeliový zákon je na tomto svete dokonalosťou Božieho zákona, prirodzeného i zjaveného. (459) Je Kristovým dielom a je vyjadrený najmä v reči na vrchu. (581) Je aj dielom Ducha Svätého a skrze neho sa stáva vnútorným zákonom lásky: „Uzavriem s domom Izraela a s domom Júdu novú zmluvu… Svoje zákony vložím do ich mysle a vpíšem do ich srdca; a budem ich Bohom a oni budú mojím ľudom“ (Hebr 8,8-10) . (715)
1966 Nový, evanjeliový zákon (1999) je milosť Ducha Svätého daná veriacim vierou v Krista. Pôsobí prostredníctvom lásky a používa Pánovu reč na vrchu, aby nás učil, čo máme robiť, a sviatosti, aby nám dal milosť to aj konať.
„Ak niekto bude nábožne a triezvo uvažovať o reči, ktorú Ježiš Kristus povedal na vrchu, ako ju čítame v Evanjeliu podľa Matúša, myslím, že v nej. nájde dokonalé pravidlo kresťanského života, čo sa týka šľachetných mravov… Povedal som to, aby bolo zrejmé, že táto reč dokonale obsahuje všetky prikázania, ktoré stvárňujú kresťanský život.“
1967 Evanjeliový zákon (577) dopĺňa, očisťuje, prekonáva a privádza k dokonalosti starý zákon. V blahoslavenstvách spĺňa Božie prisľúbenia tým, že ich povyšuje a zameriava na „nebeské kráľovstvo“. Obracia sa na tých, ktorí sú ochotní s vierou prijať túto novú nádej: na chudobných, ponížených, zarmútených, čistých srdcom, prenasledovaných pre Krista, a tak vyznačuje prekvapujúce cesty Kráľovstva.
1968 Evanjeliový zákon završuje prikázania Zákona. Pánova reč na vrchu ani neruší, ani neznehodnocuje morálne predpisy starého zákona, ale rozvíja ich skryté možnosti a vyvodzuje z nich nové požiadavky: (129) zjavuje celú ich božskú a ľudskú pravdu. Nepridáva nové vonkajšie predpisy, ale vedie až k obnove koreňa činov, (582) totiž srdca, kde človek volí medzi čistým a nečistým, kde sa utvára viera, nádej a láska a s nimi ostatné čnosti. Evanjelium tak privádza Zákon k jeho plnosti napodobňovaním dokonalosti nebeského Otca, odpúšťaním nepriateľom a modlitbou za prenasledovateľov podľa vzoru Božej veľkodušnosti.
1969 Nový, evanjeliový zákon koná skutky nábožnosti: (1434) almužnu, modlitbu a pôst, ale zameriava ich na „Otca, ktorý vidí v skrytosti“, v protiklade s túžbou, „aby… ľudia videli“. Modlitbou tohto nového zákona je Otče náš.
1970 Evanjeliový zákon zahŕňa v sebe rozhodnú voľbu (1696) medzi „dvoma cestami“ a uskutočňovanie Pánových slov; (1789) je zhrnutý v zlatom pravidle: „Všetko, čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im. Lebo to je Zákon i Proroci“ (Mt 7,12) .
Celý evanjeliový zákon je obsiahnutý (1823) v Ježišovom „novom prikázaní“ (Jn 13,34) , aby sme sa navzájom milovali, ako on miloval nás.
1971 K Pánovej reči na vrchu treba pripojiť morálnu katechézu učenia apoštolov, ako napr. Rim 12 – 15; 1 Kor 12 – 13; Kol 3 – 4; Ef 4 – 5 atď. Táto katechéza odovzdáva Pánovo učenie s autoritou apoštolov predovšetkým výkladom čností, ktoré vyplývajú z viery v Krista a ktoré oživuje láska, hlavný dar Ducha Svätého: „Láska nech je bez pretvárky… Milujte sa navzájom bratskou láskou… V nádeji sa radujte, v súžení buďte trpezliví, v modlitbe vytrvalí. Majte účasť na potrebách svätých, buďte pohostinní“ (Rim 12,9-13) . Táto katechéza nás učí (1789) tiež riešiť prípady svedomia vo svetle nášho vzťahu ku Kristovi a k Cirkvi.
1972 Nový, evanjeliový zákon sa volá zákon lásky, (782) lebo pobáda konať skôr z lásky, ktorú vlieva Duch Svätý, ako zo strachu; volá sa aj zákon milosti, lebo prostredníctvom viery a sviatostí udeľuje silu milosti, aby sme mohli konať; volá sa aj zákon slobody, lebo nás oslobodzuje od zachovávania rituálnych a právnych predpisov starého zákona, pobáda nás konať dobrovoľne z podnetu lásky (1828) a napokon nám umožňuje prejsť z postavenia sluhu, ktorý „nevie, čo robí jeho pán“, do postavenia Kristovho priateľa, lebo on nám „oznámil všetko, čo… počul od svojho Otca“ (Jn 15,15) , alebo aj do postavenia syna dediča.
1973 Evanjeliový zákon obsahuje okrem prikázaní (2053) aj evanjeliové rady. Tradičné rozlišovanie medzi Božími prikázaniami a evanjeliovými radami sa zakladá na vzťahu k láske, (915) ktorá je dokonalosťou kresťanského života. Prikázania majú odstraňovať, čo je nezlučiteľné s láskou. Evanjeliové rady majú za cieľ odstraňovať, čo by mohlo prekážať rozvoju lásky, hoci to nie je s ňou v protiklade.
1974 Evanjeliové rady vyjadrujú živú plnosť lásky, ktorá je stále nespokojná, že nedáva ešte viac. Svedčia o jej eláne a pobádajú nás k duchovnej ochote. Dokonalosť evanjeliového zákona (2013) spočíva podstatne v prikázaniach lásky k Bohu a k blížnemu. Evanjeliové rady ukazujú priamejšie cesty a vhodnejšie prostriedky; treba ich zachovávať v súlade s povolaním každého jednotlivca.
„Boh nechce, aby všetci zachovávali všetky rady, ale iba tie, ktoré sú primerané rozličným osobám, časom, príležitostiam a silám, ako to vyžaduje láska. Veď láska ako kráľovná všetkých čností, prikázaní a rád, skrátka všetkých zákonov a všetkých kresťanských skutkov, dáva im všetkým miesto, poradie, čas a hodnotu.“
Zhrnutie
1975 Podľa Svätého písma je zákon Božie otcovské poučenie, ktoré človekovi predpisuje cesty vedúce k prisľúbenej blaženosti a zakazuje cesty zla.
1976 Zákon je „nariadenie rozumu zamerané na spoločné dobro, vynesené tým, kto je poverený riadením spoločnosti“.
1977 Kristus je cieľom Zákona. Len on učí, čo je Božia spravodlivosť, a udeľuje ju.
1978 Prirodzený zákon je účasť človeka – stvoreného na obraz svojho Stvoriteľa – na Božej múdrosti a dobrote. vyjadruje dôstojnosť ľudskej osoby a tvorí základ jej práv a základných povinností.
1979 Prirodzený zákon je v priebehu dejín nemenný a stály. Normy, ktoré ho vyjadrujú, zostávajú v podstate platné. Je potrebným základom na vytváranie morálnych noriem a občianskych zákonov.
1980 Starý (zjavený) zákon je prvou fázou zjaveného zákona. Jeho morálne predpisy sú zhrnuté v desiatich prikázaniach.
1981 Mojžišov zákon obsahuje viaceré pravdy, ktoré sú prirodzene dostupné ľudskému rozumu. Boh ich zjavil, pretože ľudia ich „nečítali“ vo svojom srdci.
1982 Starý (zjavený) zákon je prípravou na evanjelium.
1983 Nový, evanjeliový zákon je milosť Ducha Svätého prijatá vierou v Krista a pôsobiaca prostredníctvom lásky. Je vyjadrený predovšetkým v Pánovej reči na vrchu a používa sviatosti, aby nám sprostredkoval milosť.
1984 Evanjeliový zákon dopĺňa, prekonáva a privádza k dokonalosti starý zákon: jeho prisľúbenia blahoslavenstvami nebeského kráľovstva; jeho prikázania obnovou koreňa činov, čiže srdca.
1985 Nový, evanjeliový zákon je zákon lásky, zákon milosti, zákon slobody.
1986 Evanjeliový zákon obsahuje okrem prikázaní aj evanjeliové rady. „Svätosť Cirkvi osobitne napomáhajú rozmanité rady, ktoré Pán predkladá v evanjeliu svojim učeníkom, aby ich zachovávali.“
