MILOSŤ A OSPRAVODLIVENIE
2. článok
MILOSŤ A OSPRAVODLIVENIE
I. Ospravodlivenie
1987 Milosť Ducha Svätého má moc nás ospravodliviť, čiže zbaviť nás hriechov a udeliť nám „Božiu spravodlivosť (734) skrze vieru v Ježiša Krista“ (Rim 3,22) a skrze krst:
„Ak sme zomreli s Kristom, veríme, že s ním budeme aj žiť. Veď vieme, že Kristus vzkriesený z mŕtvych už neumiera, smrť nad ním už nepanuje. Lebo keď zomrel, zomrel raz navždy hriechu, ale keď žije, žije Bohu. Tak zmýšľajte o sebe aj vy: že ste mŕtvi hriechu a žijete Bohu v Kristovi Ježišovi“ (Rim 6,8-11) .
1988 Mocou Ducha Svätého máme účasť na Kristovom umučení tým, že odumierame hriechu, (654) a na jeho zmŕtvychvstaní tým, že sa rodíme pre nový život; sme údmi jeho tela, ktorým je Cirkev, sme ratolesti, zaštepené do viniča, ktorým je on sám.
„Skrze Ducha máme účasť na Bohu… (460) Udelením Ducha dostávame účasť na Božej prirodzenosti… Len preto tí, v ktorých prebýva Duch, sú zbožštení.“
1989 Prvým dielom milosti Ducha Svätého je obrátenie, (1427) ktoré spôsobuje ospravodlivenie, ako to ohlasuje Ježiš na začiatku evanjelia: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo“ (Mt 4,17) . Pôsobením milosti sa človek obracia k Bohu a odvracia sa od hriechu, a tak dostáva odpustenie a spravodlivosť zhora. „Ospravodlivenie… nie je len odpustenie hriechov, ale aj posvätenie a obnovenie vnútorného človeka.“
1990 Ospravodlivenie oslobodzuje človeka od hriechu, (1446) ktorý protirečí láske k Bohu, a očisťuje mu od neho srdce. Je výsledkom iniciatívy milosrdného Boha, ktorý ponúka odpustenie. Ospravodlivenie zmieruje človeka s Bohom. Vyslobodzuje z otroctva hriechu a uzdravuje. (1733)
1991 Ospravodlivenie je zároveň prijatím Božej spravodlivosti vierou v Ježiša Krista. Spravodlivosť tu znamená pravdivosť Božej lásky. Spolu s ospravodlivením sa vlieva do našich sŕdc viera, (1812) nádej a láska a je nám daná poslušnosť Božej vôli.
1992 Ospravodlivenie nám svojím umučením zaslúžil Ježiš Kristus, (617) ktorý sa obetoval na kríži ako živá, svätá a Bohu milá obeta a ktorého krv sa stala prostriedkom zmierenia za hriechy všetkých ľudí. (1266) Ospravodlivenie sa udeľuje krstom, sviatosťou viery. Dáva nám podobnosť so spravodlivosťou Boha, ktorý nás mocou svojho milosrdenstva robí vnútorne spravodlivými. Cieľom ospravodlivenia je Božia a Kristova sláva a dar večného života. (294)
„Ale teraz sa zjavila Božia spravodlivosť bez zákona a dosvedčujú ju Zákon i Proroci: Božia spravodlivosť skrze vieru v Ježiša Krista pre všetkých, čo veria. Lebo niet rozdielu: veď všetci zhrešili a chýba im Božia sláva; ale sú ospravodlivení zadarmo jeho milosťou, vykúpením v Kristovi Ježišovi. Jeho Boh ustanovil ako prostriedok zmierenia skrze jeho krv prostredníctvom viery, aby ukázal svoju spravodlivosť, lebo v minulosti prehliadal predošlé hriechy vo svojej Božskej zhovievavosti, aby v tomto čase ukázal svoju spravodlivosť: že sám je spravodlivý a že ospravodlivuje toho, kto verí v Ježiša“ (Rim 3,21-26) .
1993 Ospravodlivenie utvára (2008) spoluprácu medzi Božou milosťou a slobodou človeka. Zo strany človeka sa ospravodlivenie prejavuje v tom, že vierou súhlasí s Božím slovom, ktoré ho pozýva na obrátenie, a láskou spolupracuje s vnuknutím Ducha Svätého, ktorý ho predchádza a ochraňuje:
Keď sa Boh dotkne srdca človeka osvietením Ducha Svätého, (2068) človek nie je ani celkom nečinný, keď prijíma toto vnuknutie, lebo ho môže aj odmietnuť, ale bez Božej milosti ani nemôže svojou slobodnou vôľou smerovať k spravodlivosti pred Bohom.“
1994 Ospravodlivenie je najvynikajúcejšie dielo Božej lásky, ktorú nám Boh zjavil v Ježišovi Kristovi a udelil skrze Ducha Svätého. Svätý Augustín sa nazdáva, že ospravodlivenie bezbožného je dielo (312) „omnoho väčšie… ako nebo a zem“, lebo „nebo a zem sa pominú… ale spása a ospravodlivenie predurčených budú trvať navždy“. Domnieva sa tiež, že ospravodlivenie hriešnikov prevyšuje samo stvorenie anjelov (412) v spravodlivosti, lebo svedčí o väčšom milosrdenstve.
1995 Duch Svätý je vnútorný učiteľ. (714) Keďže ospravodlivenie spôsobuje narodenie „vnútorného človeka“ (Rim 7,22; Ef 3,16) , zahŕňa v sebe posvätenie celého človeka:
„Ako ste vydávali svoje údy na nepravosť, keď slúžili nečistote a neprávosti, tak teraz vydávajte svoje údy na posvätenie, aby slúžili spravodlivosti… Teraz, keď ste oslobodení od hriechu a stali ste sa Božími služobníkmi, máte z toho úžitok na posvätenie a nakoniec večný život“ (Rim 6,19.22) .
II. Milosť
1996 Naše ospravodlivenie pochádza z Božej milosti. (153) Milosť je priazeň; nezaslúžená pomoc, ktorú nám dáva Boh, aby sme odpovedali na jeho pozvanie stať sa Božími deťmi, adoptovanými synmi, účastnými na Božej prirodzenosti a na večnom živote.
1997 Milosť je účasť na Božom živote. (375, 260) Uvádza nás do intímnosti trojičného života: krstom má kresťan účasť na milosti Krista, ktorý je Hlavou svojho tela. Ako „adoptovaný syn“ môže teraz v spojení s jednorodeným Synom nazývať Boha „Otcom“. Dostáva život Ducha, ktorý mu vlieva lásku a utvára Cirkev.
1999 Kristova milosť je nezaslúžený dar, ktorým nám Boh dáva svoj život, vliaty Duchom Svätým do našej duše, (1966) aby ju uzdravil z hriechu a posvätil. Je to posväcujúca alebo zbožšťujúca milosť, ktorú sme dostali v krste. Táto milosť je v nás prameňom diela nášho posvätenia:
„Kto je teda v Kristovi, je novým stvorením. Staré sa pominulo a nastalo nové. Ale to všetko je od Boha, ktorý nás skrze Krista zmieril so sebou“ (2Kor 5,17-18) .
2000 Posväcujúca milosť je trvalý dar (donum habituale), stála a nadprirodzená dispozícia, ktorá zdokonaľuje dušu, aby ju urobila schopnou žiť s Bohom a konať z lásky k nemu. Treba rozlišovať posväcujúcu milosť (gratia habitualis), čiže trvalú dispozíciu žiť a konať podľa Božieho volania, a aktuálne (pomáhajúce) milosti (gratiae actuales), čiže Božie zásahy tak na začiatku obrátenia, ako aj v priebehu diela posväcovania.
2001 Už príprava človeka na prijatie milosti (490) je dielom milosti. Milosť je potrebná, aby vzbudzovala a udržiavala našu spoluprácu na ospravodlivení vierou a na posväcovaní prostredníctvom lásky. Boh v nás dovršuje, čo začal, „lebo ten, ktorý na začiatku pôsobí, aby sme chceli, pomáha tým, čo [už] chcú, pri dovŕšení“.
„Zaiste aj my konáme, ale konáme spolu s ním, keď koná, lebo jeho milosrdenstvo nás predchádza. Predchádza nás, aby sme boli uzdravení, a sprevádza nás, aby sme aj po uzdravení boli oživovaní. Predchádza nás, aby sme boli povolaní, a sprevádza nás, aby sme boli oslávení. Predchádza nás, aby sme žili nábožne, a sprevádza nás, aby sme navždy žili s ním, lebo bez neho nemôžeme urobiť nič.“
2002 Slobodná iniciatíva Boha (1742) vyžaduje slobodnú odpoveď človeka, lebo Boh stvoril človeka na svoj obraz a dal mu spolu so slobodou schopnosť ho poznať a milovať. Duša môže vstúpiť do spoločenstva lásky len slobodne. Boh sa dotýka srdca človeka bezprostredne a hýbe ním priamo. Vložil do človeka túžbu po pravde a dobre a môže ju plne uspokojiť len on sám. Prisľúbenia „večného života“ odpovedajú na túto túžbu nad každé očakávanie.
„Tým, že si si odpočinul na siedmy deň po svojich veľmi dobrých dielach, hoci si ich stvoril bez činnosti, hlas tvojho Písma predpovedá, že aj my po našich dielach, ktoré sú veľmi dobré preto, že si nám ich ty daroval, v sobotu večného života si odpočinieme v tebe.“ (2550)
2003 Milosť je predovšetkým a najmä dar Ducha, (1108) ktorý nás ospravodlivuje a posväcuje. Milosť však zahŕňa aj dary, ktoré nám Duch udeľuje, aby nás pridružil k svojmu dielu, aby nás urobil schopnými spolupracovať na spáse iných a na raste Kristovho tela, Cirkvi. (1127) Sú to sviatostné milosti, dary, ktoré sú vlastné rôznym sviatostiam. Sú to ďalej osobitné milosti, ktoré sa podľa gréckeho výrazu používaného svätým Pavlom volajú aj charizmy a znamenajú priazeň, nezaslúžený dar, dobrodenie. Nech je ich povaha akákoľvek, niekedy aj mimoriadna, ako je to pri dare zázrakov (799-801) alebo jazykov, charizmy sú zamerané na posväcujúcu milosť a ich cieľom je spoločné dobro Cirkvi. Sú v službe lásky, ktorá buduje Cirkev.
2004 Medzi osobitnými milosťami treba spomenúť milosti stavu, ktoré sprevádzajú plnenie povinností kresťanského života a vykonávanie služieb v Cirkvi:
„Máme rozličné dary podľa milosti, ktorú sme dostali; či už dar prorokovať v súlade s vierou, alebo dar slúžiť v službe, alebo učiť pri vyučovaní, či povzbudzovať pri povzbudzovaní. Kto teda dáva, nech dáva nezištne, kto je predstavený, nech je starostlivý, kto preukazuje milosrdenstvo, nech to robí radostne“ (Rim 12,6-8) .
2005 Keďže milosť patrí do nadprirodzeného poriadku, vymyká sa z našej skúsenosti a možno ju poznať iba vierou. Nemôžeme si teda zakladať na našich citoch alebo skutkoch a vyvodzovať z toho, že sme ospravodlivení alebo spasení. Ale keď podľa Pánových slov „po ich ovocí ich poznáte“ (Mt 7,20) uvažujeme o Božích dobrodeniach v našom živote a v živote svätých, dáva nám to záruku, že milosť v nás pôsobí a pobáda nás k stále väčšej viere a k postoju dôveryplnej chudoby.
Jedno z najkrajších vysvetlení takéhoto postoja nachádzame v odpovedi svätej Jany z Arcu na úskočnú otázku jej cirkevných sudcov: „Keď sa jej pýtali, či vie, že je v Božej milosti, odpovedala: ,Ak v nej nie som, nech ma Boh do nej uvedie. Ak v nej som, nech ma v nej Boh zachová.‘“
III. Zásluha
„Pane, svätý Otče,… teba oslavujú zástupy svätých, a keď korunuješ ich zásluhy, korunuješ svoje dary.“ *60
2006 Výraz „zásluha“ označuje vo všeobecnosti odplatu, (1723) ktorú je nejaké spoločenstvo alebo nejaká spoločnosť povinná dať niektorému zo svojich členov za skutok uznávaný za dobrý alebo zlý, zasluhujúci si odmenu alebo trest. Zásluha patrí k čnosti spravodlivosti (1807) podľa princípu rovnosti, ktorý ju riadi.
2007 Pred Bohom nemá človek nijakú zásluhu v zmysle striktného práva. Medzi ním a nami je nesmierna nerovnosť, (42) lebo všetko sme dostali od neho, nášho Stvoriteľa.
2008 Zásluha človeka pred Bohom v kresťanskom živote pochádza z toho, že Boh slobodne rozhodol pridružiť človeka k dielu svojej milosti. (306) Otcovská činnosť Boha je svojím podnetom prvotná, kým slobodné konanie človeka je vo svojej spolupráci druhotné, (155, 970) takže zásluhy za dobré skutky treba pripísať najprv Božej milosti a až potom veriacemu. Konečne, aj zásluha človeka patrí Bohu, lebo v Kristovi dobré skutky človeka pochádzajú z vnuknutí a z pomoci Ducha Svätého.
2009 Adoptovanie za synov nám dáva účasť na Božej prirodzenosti, a preto nám môže na základe nezaslúženého daru Božej spravodlivosti udeliť skutočnú zásluhu. Je to právo vyplývajúce z milosti, plné právo lásky, ktorá nás robí Kristovými „spoludedičmi“ a hodnými „dosiahnuť večný život“. Zásluhy za naše dobré skutky sú darmi Božej dobroty. „Najprv nám bola udeľovaná milosť, teraz sa nám vracia dlh… Tvoje zásluhy sú jeho dary.“ (604)
2010 Keďže v poriadku milosti iniciatíva patrí Bohu, (1998) nikto si nemôže zaslúžiť prvú milosť, ktorá je na začiatku obrátenia, odpustenia a ospravodlivenia. Z podnetu Ducha Svätého a lásky si potom môžeme zaslúžiť pre seba i pre druhých milosti, ktoré sú potrebné na naše posvätenie, na vzrast milosti a lásky, ako aj na dosiahnutie večného života. Aj časné dobrá, ako je zdravie alebo priateľstvo, si podľa Božej múdrosti môžeme zaslúžiť. Tieto milosti a dobrá sú predmetom kresťanskej modlitby. Modlitba nám získava milosť potrebnú na záslužné skutky.
2011 Kristova láska je v nás prameňom všetkých našich zásluh (492) pred Bohom. Milosť nás spája s Kristom činnou láskou, a tak zabezpečuje nadprirodzenú hodnotu našim činom a v dôsledku toho ich zásluhu pred Bohom i pred ľuďmi. Svätí si boli vždy hlboko vedomí, že ich zásluhy sú čírou milosťou.
„Dúfam, že po tomto pozemskom vyhnanstve sa budem radovať z teba vo Vlasti. No nechcem hromadiť zásluhy pre nebo, chcem pracovať jedine z lásky k tebe… Na konci tohto života (1460) sa pred tebou zjavím s prázdnymi rukami, lebo ja nežiadam od teba, Pane, aby si počítal moje skutky. Všetka naša spravodlivosť má na sebe škvrny v tvojich očiach. Chcem sa teda zaodiať tvojou vlastnou spravodlivosťou a prijať z tvojej lásky večné vlastnenie teba samého...“
IV. Kresťanská svätosť
2012 „Vieme, že tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré… Lebo ktorých predpoznal, tých aj predurčil, že sa stanú podobnými (459) obrazu jeho Syna, aby on bol prvorodený medzi mnohými bratmi. A tých, ktorých predurčil, aj povolal a ktorých povolal, tých aj ospravodlivil a tých, čo ospravodlivil, aj oslávil“ (Rim 8,28-30) .
2013 „Všetci veriaci v Krista akéhokoľvek stavu (915, 2545) a postavenia sú povolaní k plnosti kresťanského života a k dokonalosti lásky.“ Všetci sú povolaní k svätosti: „Vy teda buďte dokonalí, (825) ako je dokonalý váš nebeský Otec“ (Mt 5,48) .
„Na dosiahnutie tejto dokonalosti nech veriaci použijú sily, ktoré dostali podľa miery Kristovho daru, aby…, poslušní vo všetkom Otcovej vôli, celou dušou sa oddali Božej sláve a službe blížnemu. Svätosť Božieho ľudu tak prinesie hojné ovocie, ako o tom v dejinách Cirkvi vynikajúco svedčia životy toľkých svätých.“
2014 Duchovný pokrok smeruje k stále dôvernejšiemu zjednoteniu s Kristom. Toto zjednotenie sa volá „mystické“ („tajomné“), (774) lebo prostredníctvom sviatostí („svätých tajomstiev“) má účasť na Kristovom tajomstve a v Kristovi na tajomstve Najsvätejšej Trojice. Boh nás všetkých volá na toto dôverné zjednotenie so sebou, hoci osobitné milosti alebo mimoriadne znamenia tohto mystického života sú dané iba niektorým, aby sa tak stal zjavným nezaslúžený dar, ktorý bol daný všetkým.
2015 Cesta k dokonalosti vedie cez kríž. Niet svätosti bez odriekania a duchovného boja. Duchovný pokrok (407, 2725, 1438) vyžaduje askézu a umŕtvovanie, ktoré postupne vedú k životu v pokoji a radosti blahoslavenstiev.
„Kto vystupuje, nikdy sa nezastavuje, znova a znova začína a nikdy neskončí… začínať. Kto vystupuje, neprestáva túžiť po tom, čo už pozná.“
2016 Deti našej matky svätej Cirkvi právom dúfajú v milosť vytrvania až do konca a v odmenu od Boha, svojho Otca, (162, 1821) za svoje dobré skutky vykonané s jeho milosťou v spojení s Ježišom. Keďže veriaci zachovávajú tie isté životné pravidlá, majú účasť na „blaženej nádeji“ (1274) tých, ktorých Božie milosrdenstvo zhromažďuje vo „svätom meste, novom Jeruzaleme“, ktoré zostupuje „z neba od Boha… vystrojené ako nevesta, ozdobená pre svojho ženícha“ (Zjv 21,2) .
Zhrnutie
2017 Milosť Ducha Svätého nám udeľuje Božiu spravodlivosť. Tým, že nás Duch vierou a krstom spája s Kristovým umučením a zmŕtvychvstaním, dáva nám účasť na jeho živote.
2018 Ospravodlivenie, takisto ako obrátenie, má dve stránky. Človek sa z podnetu milosti obracia k Bohu a odvracia sa od hriechu, a tak dostáva odpustenie a spravodlivosť zhora.
2019 Ospravodlivenie zahŕňa v sebe odpustenie hriechov, posvätenie a obnovu vnútorného človeka.
2020 Ospravodlivenie nám svojím umučením zaslúžil Ježiš Kristus. Udeľuje sa nám krstom. Dáva nám podobnosť so spravodlivosťou Boha, ktorý nás robí spravodlivými. Cieľom ospravodlivenia je Božia a Kristova sláva a dar večného života. Ospravodlivenie je najvynikajúcejšie dielo Božieho milosrdenstva.
2021 Milosť je pomoc, ktorú nám dáva Boh, aby sme mohli zodpovedať nášmu povolaniu stať sa jeho adoptívnymi synmi. Uvádza nás do dôvernosti trojičného života.
2022 Božia iniciatíva v diele milosti predchádza, pripravuje a vzbudzuje slobodnú odpoveď človeka. Milosť odpovedá na hlboké túžby ľudskej slobody; pobáda ju, aby s ňou spolupracovala, a zdokonaľuje ju.
2023 Posväcujúca milosť je nezaslúžený dar, ktorým nám Boh dáva svoj život, vliaty Duchom Svätým do našej duše, aby ju uzdravil z hriechu a posvätil.
2024 Posväcujúca milosť nás robí „milými Bohu“. Charizmy, osobitné milosti Ducha Svätého, sú zamerané na posväcujúcu milosť a ich cieľom je spoločné dobro Cirkvi. Boh pôsobí aj prostredníctvom mnohorakých aktuálnych čiže pomáhajúcich milostí (gratiae actuales); odlišujú sa od posväcujúcej milosti (gratia habitualis), ktorá v nás ostáva.
2025 Pred Bohom máme zásluhu len následkom slobodného rozhodnutia Boha pridružiť človeka k dielu svojej milosti. Zásluha patrí na prvom mieste Božej milosti a na druhom mieste spolupráci človeka. Aj zásluha človeka patrí Bohu.
2026 Milosť Ducha Svätého nám vďaka nášmu adoptívnemu synovstvu a na základe nezaslúženého daru Božej spravodlivosti môže udeliť skutočnú zásluhu. Láska je v nás hlavným prameňom zásluhy pred Bohom.
2027 Nikto si nemôže zaslúžiť prvú milosť, ktorá je na začiatku obrátenia. Z podnetu Ducha Svätého si môžeme zaslúžiť pre seba i pre druhých všetky milosti, ktoré sú potrebné na dosiahnutie večného života, ako aj potrebné časné dobrá.
2028 „Všetci veriaci v Krista akéhokoľvek stavu a postavenia sú povolaní k plnosti kresťanského života a k dokonalosti lásky.“ „Od Apoštola sme sa naučili, že čnosť má hranicu dokonalosti v tom, že ,nemá nijakú hranicu.“
2029 „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma“ (Mt 16,24) .
