Výsledky hľadania: 2464-2513
2464 Ôsme prikázanie zakazuje prekrúcať pravdu vo vzťahoch k druhým. Tento morálny predpis vyplýva z povolania svätého ľudu byť svedkom svojho Boha, ktorý je pravda a chce pravdu. Previnenia proti pravde vyjadrujú, slovami alebo skutkami, odmietnutie zaviazať sa tým, čo je morálne správne: sú to základné nevernosti voči Bohu a v tomto zmysle podkopávajú základy Zmluvy.
2465 Starý zákon dosviedča: Boh je prameň všetkej pravdy. (215) Jeho slovo je pravda Jeho zákon je pravda. Jeho „vernosť z pokolenia na pokolenie“ (Ž 119,90) . Pretože „Boh je pravdivý“ (Rim 3,4) , sú členovia jeho ľudu povolaní žiť v pravde.
2466 V Ježišovi Kristovi sa zjavila celá Božia pravda. On „plný milosti a pravdy“ (Jn 1,14) , je „svetlo sveta“ (Jn 8,12) , je Pravda. „Kto verí“ v neho, „neostáva vo tmách“ (Jn 12,46) . Ježišov učeník ostáva verný jeho slovu, aby poznal pravdu, ktorá vyslobodzuje a posväcuje. Nasledovať Ježiša znamená žiť z „Ducha pravdy“ (Jn 14,17) , ktorého posiela Otec v jeho mene a ktorý uvádza „do plnej pravdy“ (2153) (Jn 16,13) . Svojich učeníkov Ježiš učí bezpodmienečnej láske k pravde: „Vaša reč nech je ,áno – áno,‘ ,nie – nie‘“ (Mt 5,37) .
2467 Človek od prirodzenosti smeruje k pravde. Je povinný ju rešpektovať a dosviedčať: „V súlade so svojou dôstojnosťou všetci ľudia, pretože sú osoby,… sú samou svojou prirodzenosťou pobádaní a zároveň morálne povinní hľadať pravdu, (2104) predovšetkým pravdu týkajúcu sa náboženstva. Sú povinní poznanú pravdu aj prijať a celý svoj život usporiadať podľa požiadaviek pravdy.“
2468 Pravda ako správnosť v ľudskom konaní a v ľudskej reči sa volá aj pravdivosť, úprimnosť alebo priamosť. Pravdivosť alebo pravdovravnosť je čnosť, (1458) ktorá spočíva v tom, že sa človek prejavuje pravdivý vo svojich skutkoch a svojimi slovami hovorí pravdu, pričom sa vystríha dvojtvárnosti, pretvárky a pokrytectva.
2469 „Ľudia by nemohli spolunažívať, keby si vzájomne nedôverovali, t. j., keby si navzájom nehovorili pravdu.“ Čnosť pravdivosti dáva spravodlivo druhému, čo mu patrí. (1807) Pravdovravnosť zachováva správny stred medzi tým, čo treba povedať, a tajomstvom, ktoré treba zachovať: zahŕňa v sebe čestnosť a diskrétnosť. Na základe spravodlivosti „je človek povinný druhému čestne vyjaviť pravdu“.
2470 Kristov učeník prijíma „žiť v pravde“, to jest v jednoduchosti života, ktorý sa zhoduje s príkladom Pána a ostáva v jeho pravde: „Ak hovoríme, že máme s ním spoločenstvo, ale chodíme vo tme, luháme a nekonáme pravdu“ (1Jn 1,6) .
2471 Kristus pred Pilátom vyhlasuje, že prišiel na svet, aby vydal svedectvo v prospech pravdy. Kresťan sa nemá hanbiť za svedectvo v prospech nášho Pána. V situáciách, ktoré vyžadujú svedectvo viery, (1816) kresťan ju má jednoznačne vyznať podľa príkladu svätého Pavla pred jeho sudcami. Má si zachovať „svedomie bez úhony pred Bohom i pred ľuďmi“ (Sk 24,16) .
2472 Povinnosť kresťanov zúčastňovať sa na živote Cirkvi ich pobáda, aby konali ako svedkovia evanjelia a záväzkov, (863, 905) ktoré z toho vyplývajú. Toto svedectvo spočíva v odovzdávaní viery slovami a skutkami. Svedectvo je úkon spravodlivosti, ktorý potvrdzuje pravdu alebo ju dáva poznať. (1807)
„Všetci… veriaci v Krista, kdekoľvek žijú, sú povinní príkladom života a svedectvom slova ukázať nového človeka, ktorého si obliekli krstom, a moc Ducha Svätého, ktorý ich posilnil birmovaním.“
2473 Mučeníctvo je najvyššie svedectvo o pravde viery; (852) označuje svedectvo, ktoré siaha až po smrť. Mučeník vydáva svedectvo zosnulému a vzkriesenému Kristovi, s ktorým je spojený láskou. Vydáva svedectvo o pravde viery a kresťanského učenia. Podstupuje smrť úkonom čnosti mravnej sily. „Nechajte, aby som bol pokrmom pre šelmy, (1808) pomocou ktorých možno dosiahnuť Boha.“ (1258)
2474 Cirkev s najväčšou starostlivosťou zozbierala svedectvá o tých, ktorí išli až do krajnosti, aby dosvedčili svoju vieru. Sú to spisy o mučeníkoch. Predstavujú archívy pravdy napísané krvavými písmenami:
„Nič mi nebudú osožiť končiny sveta ani kráľovstvá tohto veku. (1011) Pre mňa je lepšie zomrieť v Krista Ježiša ako vládnuť nad končinami zeme. Hľadám toho, ktorý za nás zomrel; chcem toho, ktorý pre nás vstal z mŕtvych. Blíži sa moje narodenie...“
„Zvelebujem ťa, že si ma v tento deň a v túto hodinu uznal za hodného, aby som bol pripočítaný medzi mučeníkov… Splnil si svoj sľub, Bože, ktorý nepoznáš lož a si pravdivý. Preto ťa za všetko chválim, velebím a oslavujem skrze večného a nebeského Veľkňaza Ježiša Krista, tvojho milovaného Syna, skrze ktorého nech je ti s ním a v Duchu Svätom sláva teraz i v budúcom veku. Amen.“
2475 Kristovi učeníci si obliekli „nového človeka, ktorý je stvorený podľa Boha v spravodlivosti a pravej svätosti“ (Ef 4,24) . Majú odložiť lož a „všetku zlobu a každú lesť, pokrytectvo, závisť a každé ohováranie“ (1Pt 2,1) .
2476 Falošné svedectvo a krivá prísaha. (2152) Ak sa nejaké tvrdenie, ktoré je v rozpore s pravdou, vyjadrí verejne, nadobúda osobitnú závažnosť. Pred súdom sa stáva falošným svedectvom. Ak sa koná pod prísahou, ide o krivú prísahu. Takéto správania prispievajú buď k odsúdeniu nevinného, alebo k ospravedlneniu vinníka, alebo k zvýšeniu trestu, do ktorého obžalovaný upadol. Vážne ohrozujú vykonávanie spravodlivosti a správnosť rozsudku vyneseného sudcami.
2477 Rešpektovanie dobrého mena osôb zakazuje každý postoj a každé slovo, ktoré im môže zapríčiniť nespravodlivú škodu. Previňuje sa:
— nerozvážnym posudzovaním, kto hoci aj mlčky bez dostatočného podkladu pripúšťa ako pravdivú nejakú morálnu chybu blížneho;
— ohováraním, kto bez objektívne platného dôvodu odhaľuje chyby a previnenia blížneho osobám, ktoré o nich nevedia;
— osočovaním, kto tvrdeniami, ktoré sú v rozpore s pravdou, poškodzuje dobré meno druhých a dáva príležitosť k mylným úsudkom o nich.
2478 Aby sa vyhlo nerozvážnemu posudzovaniu, každý sa má usilovať, pokiaľ je to možné, vysvetľovať si v priaznivom zmysle myšlienky, slová a skutky svojho blížneho:
„Predpokladá sa, že každý dobrý kresťan má byť ochotnejší skôr po dobrom si vysvetľovať nejasný výrok blížneho, než ho odsúdiť. Ak si ho nijako nemôže vysvetliť po dobrom, nech sa ho opýta, ako ho chápe; a ak ho chápe nesprávne, nech ho láskavo opraví. A ak to nestačí, nech hľadá všetky vhodné prostriedky, aby [blížny] výrok správne pochopil, a tak sa zachránil pred omylom.“
2479 Ohováranie a osočovanie ničia dobré meno a česť blížneho. Česť je totiž spoločenské svedectvo o ľudskej dôstojnosti a každý má prirodzené právo na česť svojho mena, na svoju dobrú povesť a na úctu. (1753) Preto ohováranie a osočovanie narúša čnosť spravodlivosti a lásky.
2480 Treba zavrhnúť každé slovo alebo správanie, ktoré lichotením, pochlebovaním alebo povoľnosťou povzbudzuje a utvrdzuje druhého v jeho zlých skutkoch a v jeho skazenom správaní. Pochlebovanie je ťažkým previnením, ak sa človek stáva spoluvinníkom nerestí alebo ťažkých hriechov. Túžba preukázať službu alebo priateľstvo neospravedlňujú dvojakosť v reči. Pochlebovanie je všedným hriechom, keď vychádza iba z túžby byť príjemným, vyhnúť sa nejakému zlu, uspokojiť nejakú potrebu alebo dosiahnuť oprávnené výhody.
2481 Chvastanie alebo vystatovanie je previnením proti pravde. To isté platí aj o irónii, ktorá má za cieľ znevážiť niekoho tým, že zlomyseľne zosmiešňuje niektorú črtu jeho správania.
2482 „Je zrejmé, že nepravdivý výrok vyslovený s úmyslom klamať, je lož.“ Pán odhaľuje v lži diabolské dielo: „Vaším otcom je diabol… v ňom pravdy niet. Keď luhá, hovorí zo seba, lebo je luhár a otec lži“ (392) (Jn 8,44) .
2483 Lož je najpriamejším previnením proti pravde. Klamať znamená hovoriť alebo konať proti pravde s cieľom uviesť do omylu. Keďže lož narúša vzťah človeka k pravde a k blížnemu, poškodzuje základný vzťah človeka a jeho slova k Pánovi.
2484 Závažnosť lži sa posudzuje podľa povahy pravdy, ktorú deformuje, podľa okolností, podľa úmyslu toho, kto sa jej dopúšťa, (1750) a podľa škôd, ktoré utrpeli tí, čo sú jej obeťou. Hoci lož je sama osebe len všedným hriechom, stáva sa smrteľným hriechom, keď vážne narúša čnosti spravodlivosti a lásky.
2485 Lož je odsúdeniahodná svojou povahou. (1756) Je zneuctením slova, ktorého úlohou je komunikovať iným poznanú pravdu. Vedomý zámer priviesť blížneho do omylu tvrdeniami, ktoré sú v rozpore s pravdou, je priestupkom proti spravodlivosti a láske. Vina je väčšia, keď hrozí nebezpečenstvo, že úmysel oklamať bude mať zhubné následky pre tých, čo sú takto odvedení od pravdy.
2486 Lož – pretože je porušením čnosti pravdovravnosti – je skutočným násilím, spáchaným na blížnom. Zasahuje ho v jeho schopnosti poznania, ktorá je podmienkou každého úsudku a každého rozhodnutia. Obsahuje v zárodku rozdelenie duchov a všetko zlo, (1607) ktoré toto rozdelenie spôsobuje. Lož je škodlivá pre každú spoločnosť, podkopáva dôveru medzi ľuďmi a trhá tkanivo spoločenských vzťahov.
2487 Každé previnenie proti spravodlivosti a pravde ukladá pôvodcovi previnenia povinnosť nápravy, (1459) a to aj vtedy, keď sa mu odpustilo. Keď nie je možné napraviť krivdu verejne, treba to urobiť tajne. Ak toho, kto utrpel škodu, nemožno odškodniť priamo, treba mu dať v mene lásky morálne zadosťučinenie. (2412) Táto povinnosť sa vzťahuje aj na priestupky proti dobrému menu blížneho. Toto morálne a niekedy aj materiálne odškodnenie sa má ohodnotiť podľa veľkosti spôsobenej škody. Zaväzuje vo svedomí.
2488 Právo na komunikovanie pravdy nie je absolútne. (1740) Každý má svoj život usporadúvať podľa evanjeliového prikázania bratskej lásky. Tá vyžaduje, aby sa v konkrétnych situáciách posúdilo, či sa má vyjaviť pravda tomu, kto sa na ňu pýta, alebo nie.
2489 Láska a rešpektovanie pravdy majú určovať odpoveď na každú žiadosť o informáciu alebo o správu. Dobro a bezpečnosť blížneho, rešpektovanie súkromného života a spoločné dobro sú dostatočné dôvody, aby sa mlčalo o tom, čo sa nemá vedieť, alebo aby sa použila diskrétnosť v reči. (2284) Povinnosť vyhnúť sa pohoršeniu si často vyžaduje prísnu diskrétnosť. Nikto nie je povinný vyjaviť pravdu tomu, kto nemá právo ju poznať.
2490 Spovedné tajomstvo je posvätné (1467) a pod nijakou zámienkou sa nemôže prezradiť. „Sviatostné tajomstvo je neporušiteľné; preto spovedníkovi je zakázané prezradiť nejako kajúcnika slovami alebo akýmkoľvek iným spôsobom a z akéhokoľvek dôvodu.“
2491 Úradné tajomstvá, ktorými sú viazaní napríklad politici, vojaci, lekári a právnici, alebo dôverné informácie zverené pod pečaťou tajomstva sa majú zachovávať, okrem výnimočných prípadov, v ktorých by zachovanie tajomstva spôsobilo tomu, kto ho zveril, alebo tomu, kto ho prijal, alebo tretej osobe, veľmi ťažké škody, ktorým by sa mohlo vyhnúť iba vyzradením pravdy. Súkromné informácie škodlivé blížnemu, hoci neboli zverené pod pečaťou tajomstva, nesmú sa rozširovať bez závažného a primeraného dôvodu.
2492 Každý má zachovávať náležitú zdržanlivosť, (2522) pokiaľ ide o súkromný život ľudí. Tí, čo sú zodpovední za spoločenské komunikačné prostriedky, majú zachovávať správny pomer medzi požiadavkami spoločného dobra a rešpektovaním práv jednotlivcov. Zasahovanie informácií do súkromného života osôb, ktoré sú zaangažované v politickej alebo verejnej činnosti, je hodné odsúdenia v miere, v akej porušuje ich súkromie a slobodu.
2493 V modernej spoločnosti majú spoločenské komunikačné prostriedky prvoradú úlohu v oblasti informácie, šírenia kultúry a výchovy. Táto úloha narastá v súvislosti s technickým pokrokom, šírkou a rozmanitosťou podávaných správ a s vplyvom na verejnú mienku.
2494 Informácia pomocou masmédií (1906) je v službe spoločného dobra. Spoločnosť má právo na informácie, ktoré sa zakladajú na pravde, slobode, spravodlivosti a solidarite:
„Správne uplatňovanie tohto práva vyžaduje, aby bola komunikácia vzhľadom na obsah vždy pravdivá a – pri zachovaní spravodlivosti a lásky – úplná. Čo sa týka spôsobu, má byť okrem toho slušná a primeraná, čiže má svedomite zachovávať morálne zákony a legitímne práva a dôstojnosť človeka pri získavaní i pri zverejňovaní správ.“
2495 „Je potrebné, aby si všetci členovia spoločnosti (906) plnili aj v tejto oblasti svoje povinnosti spravodlivosti a lásky. Preto nech sa aj pomocou týchto prostriedkov usilujú utvárať a šíriť správnu verejnú mienku.“ Solidarita sa javí ako dôsledok pravdivého a správneho komunikovania a slobodného kolovania myšlienok, ktoré napomáhajú poznanie a rešpektovanie blížneho.
2496 Spoločenské komunikačné prostriedky (predovšetkým masovokomunikačné) môžu u používateľov vyvolať určitú pasivitu tým, že z nich urobia málo bedlivých konzumentov správ alebo predstavení. (2525) Voči masovým médiám používatelia majú zachovať miernosť a uložiť si disciplínu. Majú si vypestovať poučené a správne svedomie, aby ľahšie odolávali menej slušným vplyvom.
2497 Tí, čo sú zodpovední za tlač, majú pri šírení informácií už z titulu svojho povolania povinnosť slúžiť pravde a nenarúšať lásku. S rovnakou starostlivosťou sa majú snažiť rešpektovať povahu faktov a hranice kritického úsudku o osobách. Majú sa vyvarovať tomu, aby podľahli pokušeniu osočovať.
2498 „Občianska moc má v tejto oblasti osobitné povinnosti (2237) vzhľadom na spoločné dobro… Táto moc má totiž na základe svojho poslania chrániť a zabezpečovať pravdivú a správnu slobodu informácií.“ Keď predstavitelia verejnej moci vydávajú zákony a bedlia nad ich aplikovaním, majú zabezpečiť, „aby zo zlého používania týchto prostriedkov nevznikli vážne nebezpečenstvá (2286) pre verejnú mravnosť a pokrok spoločnosti“. Majú trestať porušenie práva každého človeka na dobré meno a na tajomstvo súkromného života. Včas a čestne majú podávať informácie, ktoré sa týkajú všeobecného dobra alebo dávajú odpoveď na odôvodnené obavy obyvateľstva. Nič nemôže ospravedlniť uchyľovanie sa k falošným informáciám s cieľom manipulovať verejnú mienku pomocou masmédií. Zásahy verejnej moci nemajú obmedzovať slobodu jednotlivcov a skupín.
2499 Morálka odsudzuje pliagu totalitných štátov, ktoré systematicky falšujú pravdu, vykonávajú politickú nadvládu nad verejnou mienkou prostredníctvom médií, manipulujú s obžalovanými i svedkami (1903) pri verejných procesoch a domnievajú sa, že upevnia svoju tyraniu, keď udusia a potlačia všetko, čo považujú za „názorové delikty“.
2500 Konanie dobra sprevádza ako odmena (1804) duchovná radosť a mravná krása. Práve tak aj pravda so sebou prináša radosť a jas duchovnej krásy. Pravda je krásna sama v sebe. Pravda slova, racionálne vyjadrenie poznania stvorenej i nestvorenej skutočnosti sú potrebné človekovi obdarenému rozumom. Ale pravda môže nájsť aj iné, dopĺňajúce formy ľudského vyjadrenia, najmä keď treba vyvolať v mysli to, čo je v tejto pravde nevysloviteľné, hlbiny ľudského srdca, povznesenia duše a tajomstvo Boha. Ešte skôr ako sa Boh zjavuje človekovi v slovách pravdy, (341) zjavuje sa mu univerzálnou rečou stvorenia, ktoré je dielom jeho Slova, jeho múdrosti: z poriadku a harmónie vesmíru, ktoré objavuje dieťa i vedec, z veľkosti a krásy stvorení možno totiž analogicky poznať ich Stvoriteľa, (2129) „veď ich stvoril prapôvodca krásy“ (Múd 13,3) .
„[Múdrosť] je dychom Božej moci a čistý výron slávy Všemohúceho. Preto sa jej nič nečisté dotknúť nemôže. Veď je odblesk večného svetla, zrkadlo Božej moci bez škvrny a obraz jeho dobroty“ (Múd 7,25-26) . „Krajšia je než slnko a prevyšuje všetky súhvezdia. V porovnaní so svetlom žiari jasnejšie, lebo za ním nasleduje noc, ale proti múdrosti zloba nič nezmôže“ (Múd 7,29-30) . „Zamiloval som sa do jej krásy“ (Múd 8,2) .
2501 Človek „stvorený na Boží obraz“ (Gn 1,26) vyjadruje pravdu o svojom vzťahu k Bohu Stvoriteľovi aj krásou svojich umeleckých diel. Umenie je totiž formou typicky ľudského vyjadrovania, je darovanou hojnosťou vnútorného bohatstva ľudskej bytosti presahujúcou hľadanie životných potrieb, ktoré je spoločné všetkým živým tvorom. Umenie vznikajúce z talentu darovaného Stvoriteľom a z úsilia samého človeka je formou praktickej múdrosti, ktorá spája poznanie so zručnosťou, aby pravde nejakej skutočnosti dala formu v reči prístupnej zraku alebo sluchu. Umenie tak má istú podobnosť s činnosťou Boha vo stvorení, (339) a to v miere, v akej sa inšpiruje pravdou bytostí a láskou k nim. Umenie, ako každá iná ľudská činnosť, nemá svoj absolútny cieľ v sebe, ale je zamerané na posledný cieľ človeka a tento cieľ ho zošľachťuje.
2502 Posvätné umenie je pravdivé a krásne, (1156-1162) keď svojou formou zodpovedá vlastnému poslaniu: vo viere a adorácii pripomínať a oslavovať transcendentné tajomstvo Boha, zvrchovanú neviditeľnú krásu pravdy a lásky, ktorá sa zjavila v Kristovi, ktorý „je odblesk jeho slávy a obraz jeho podstaty“ (Hebr 1,3) a v ktorom „telesne prebýva celá plnosť božstva“ (Kol 2,9) , ako aj duchovnú krásu, ktorá sa odzrkadľuje v preblahoslavenej Panne Márii, v anjeloch a svätých. Pravé posvätné umenie privádza človeka k adorácii, k modlitbe a k láske k Bohu, Stvoriteľovi a Spasiteľovi, Svätému a Posvätiteľovi.
2503 Preto sa biskupi majú osobne alebo prostredníctvom delegátov starať o to, aby sa podporovalo posvätné umenie, staré i nové, vo všetkých jeho formách, a s rovnakou svedomitou starostlivosťou odstraňovať z liturgie a bohoslužobných budov všetko, čo nie je v súlade s pravdou viery a s autentickou krásou posvätného umenia.
2504 „Nevyslovíš krivé svedectvo proti svojmu blížnemu“ (Ex 20,16) . Kristovi učeníci si obliekli „nového človeka, ktorý je stvorený podľa Boha v spravodlivosti a pravej svätosti“ (Ef 4,24) .
2505 Pravdivosť alebo pravdovravnosť je čnosť, ktorá spočíva v tom, že sa človek prejavuje pravdivý vo svojich skutkoch a svojimi slovami hovorí pravdu, pričom sa vystríha dvojtvárnosti, pretvárky a pokrytectva.
2506 Kresťan sa nemá hanbiť za svedectvo v prospech nášho Pána (2Tim 1,8) skutkom ani slovom. Mučeníctvo je najvyššie svedectvo o pravde viery.
2507 Rešpektovanie dobrého mena a cti osôb zakazuje každý postoj a každé slovo ohovárania alebo osočovania.
2508 Lož spočíva v tom, že niekto hovorí nepravdu s úmyslom oklamať blížneho.
2509 Previnenie proti pravde vyžaduje nápravu.
2510 Zlaté pravidlo pomáha rozoznať v konkrétnych situáciách, či sa má vyjaviť pravda tomu, kto sa na ňu pýta, alebo nie.
2511 „Sviatostné tajomstvo je neporušiteľné.“ Úradné tajomstvá sa majú zachovávať. Tajné informácie škodlivé blížnemu sa nesmú rozširovať.
2512 Spoločnosť má právo na informácie, ktoré sa zakladajú na pravde, slobode a spravodlivosti. Pri používaní spoločenských komunikačných prostriedkov treba zachovať miernosť a uložiť si disciplínu.
2513 Krásne umenia, ale najmä posvätné umenie „sa svojou povahou zameriavajú na nekonečnú Božiu krásu, ktorú majú nejakým spôsobom vyjadriť v ľudských dielach, a sú tým viac zasvätené Bohu a povzneseniu jeho chvály a slávy, čím viac majú za cieľ iba to, aby svojimi dielami čo najviac prispeli k nábožnému zameraniu ľudských myslí na Boha“.
