VEĽKONOČNÉ TAJOMSTVO VO SVIATOSTIACH CIRKVI
2. článok
VEĽKONOČNÉ TAJOMSTVO VO SVIATOSTIACH CIRKVI
1113 Celý liturgický život Cirkvi (1210) sa sústreďuje okolo eucharistickej obety a sviatostí. V Cirkvi je sedem sviatostí: krst, birmovanie čiže krizmácia, Eucharistia, pokánie, pomazanie chorých, posvätný stav a manželstvo. V tomto článku sa hovorí o tom, čo má sedem sviatostí Cirkvi spoločné z hľadiska učenia. Čo majú spoločné z hľadiska slávenia, sa vysvetlí v druhej kapitole tohto oddielu, a čo je každej z nich vlastné, bude predmetom druhého oddielu.
I. Kristove sviatosti
1114 „Pridŕžajúc sa učenia svätých Písem, apoštolských tradícií a… [jednomyseľného] súhlasu Otcov,“ vyznávame, že „všetky sviatosti Nového zákona… ustanovil náš Pán, Ježiš Kristus“.
1115 Ježišove slová a činy počas jeho skrytého života a jeho verejného účinkovania boli už spasiteľné. (512-560) Anticipovali moc jeho veľkonočného tajomstva. Ohlasovali a pripravovali to, čo dal Cirkvi, keď bolo všetko dokonané. Tajomstvá Kristovho života sú základom toho, čo Kristus, teraz už prostredníctvom vysvätených služobníkov svojej Cirkvi, udeľuje vo sviatostiach, lebo „čo bolo na našom Vykupiteľovi viditeľné, prešlo do sviatostí“.
1116 Ako „sily, ktoré vychádzajú“ z Kristovho tela, (1504) stále živého a oživujúceho, a ako činy Ducha Svätého, (774) ktorý pôsobí v jeho tele, ktorým je Cirkev, sviatosti sú „Božie veľdiela“ v novej a večnej zmluve.
II. Sviatosti Cirkvi
1117 Cirkev skrze Ducha Svätého, ktorý ju uvádza „do plnej pravdy“ (Jn 16,13) , postupne spoznala tento poklad prijatý od Krista a ako verná správkyňa Božích tajomstiev spresnila jeho „spravovanie“ (dispensatio), ako to urobila aj s kánonom (zoznamom kníh) Svätého písma (120) a s učením viery. Takto Cirkev v priebehu storočí rozoznala, že medzi jej liturgickými sláveniami je sedem takých, ktoré sú vo vlastnom zmysle slova sviatosťami ustanovenými Pánom.
1118 Sviatosti sú „sviatosťami Cirkvi“ v dvojakom zmysle: sú „skrze ňu“ a „pre ňu“. Sú „skrze Cirkev“, lebo ona je sviatosťou činnosti Ježiša Krista, ktorý v nej pôsobí vďaka zoslaniu Ducha Svätého. A sú „pre Cirkev“, sú „sviatosťami, ktorými sa buduje Cirkev“, (1396) lebo robia zjavným a udeľujú ľuďom, najmä v Eucharistii, tajomstvo spoločenstva s Bohom Láskou, jedným v troch osobách.
1119 Keďže Cirkev tvorí s Kristom Hlavou (792) „akoby jedinú mystickú osobu“, pôsobí vo sviatostiach ako „kňazské spoločenstvo“, ktoré je „organicky usporiadané“. Krstom a birmovaním sa kňazský ľud stáva spôsobilým sláviť liturgiu. Na druhej strane niektorí veriaci „vyznačení posvätným stavom sú v Kristovom mene ustanovení, aby živili Cirkev Božím slovom a Božou milosťou“.
1120 Vysvätená služba čiže „služobné kňazstvo (1547) (ministerium ordinatum seu sacerdotium ministeriale)“ je v službe krstného kňazstva. Zaručuje, že vo sviatostiach skutočne pôsobí Ježiš Kristus skrze Ducha Svätého v prospech Cirkvi. Poslanie spásy, ktoré Otec zveril svojmu vtelenému Synovi, je zverené apoštolom a prostredníctvom nich ich nástupcom: dostávajú Ježišovho Ducha, aby konali v jeho mene a v jeho osobe. Vysvätená služba (ministerium ordinatum) je teda sviatostným putom, ktoré spája liturgické slávenie s tým, čo povedali a vykonali apoštoli, a prostredníctvom nich aj s tým, čo povedal a vykonal Kristus, ktorý je prameňom a základom sviatostí.
1121 Tri sviatosti: krst, birmovanie a posvätný stav udeľujú okrem milosti aj sviatostný charakter alebo „znak“, (1272, 1304) prostredníctvom ktorého má kresťan účasť na Kristovom kňazstve (1582) a patrí do Cirkvi podľa rozličných stavov a funkcií. Toto pripodobnenie Kristovi a Cirkvi uskutočnené Duchom Svätým je nezničiteľné. Zostáva navždy v kresťanovi ako pozitívna dispozícia na milosť, ako prísľub a záruka Božej ochrany a ako povolanie k Božiemu kultu a k službe Cirkvi. Preto tieto sviatosti nemožno nikdy opakovať.
III. Sviatosti viery
1122 Kristus poslal svojich apoštolov, aby „v jeho mene“ hlásali „všetkým národom… pokánie na odpustenie hriechov“ (Lk 24,47) : „Učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého“ (Mt 28,19) . Poslanie krstiť, teda sviatostné poslanie je zahrnuté v poslaní evanjelizovať, (849) lebo na sviatosť pripravuje Božie slovo a viera, (1236) ktorá je súhlasom s týmto slovom.
„Boží ľud sa zhromažďuje predovšetkým slovom živého Boha… Hlásanie slova sa vyžaduje na samo vysluhovanie sviatostí, lebo ide o sviatosti viery, ktorá sa rodí zo slova a ním sa živí.“
1123 „Sviatosti sú zamerané na posväcovanie človeka, na budovanie Kristovho tela a napokon na vzdávanie kultu Bohu. Ako znaky majú však aj úlohu poučovať. Vieru nielen predpokladajú, ale ju slovami a vecami [či úkonmi] aj živia, posilňujú a vyjadrujú. Preto sa volajú sviatosťami viery.“ (1154)
1124 Viera Cirkvi (166) predchádza vieru veriaceho, ktorý je pozvaný, aby ju prijal. Keď Cirkev slávi sviatosti, vyznáva vieru prijatú od apoštolov. Z toho pochádza starodávny výrok: „Lex orandi, lex credendi“ (1327) (alebo podľa Prospera Aquitana [5. storočie]: „Legem credendi lex statuat supplicandi“ ). Zákon modlitby je zákonom viery. Cirkev verí tak, ako sa modlí. Liturgia je konštitutívnym prvkom svätej a živej Tradície. (78)
1125 Z tohto dôvodu nemožno nijaký sviatostný obrad (1205) meniť ani s ním manipulovať podľa ľubovôle vysväteného služobníka alebo spoločenstva. Ani sama najvyššia autorita Cirkvi nemôže liturgiu meniť podľa svojej ľubovôle, ale iba v poslušnosti viere (oboedientia fidei) a v posvätnej úcte k tajomstvu liturgie.
1126 Napokon, keďže sviatosti vyjadrujú a rozvíjajú spoločenstvo viery v Cirkvi, je lex orandi („zákon modlitby“) (815) jedným z podstatných kritérií dialógu, ktorý sa usiluje obnoviť jednotu kresťanov.
IV. Sviatosti spásy
1127 Ak sa sviatosti náležite slávia vo viere, udeľujú milosť, ktorú naznačujú. Sú účinné, pretože v nich pôsobí sám Kristus: (1084) on krstí, on pôsobí vo svojich sviatostiach, aby udelil milosť, ktorú sviatosť naznačuje. Otec vždy vyslyší modlitbu Cirkvi svojho Syna, (1105) ktorá v epikléze každej sviatosti vyjadruje svoju vieru v moc Ducha Svätého. (696) Podobne ako oheň premieňa na seba všetko, čoho sa dotkne, tak Duch Svätý premieňa na Boží život to, čo sa podriaďuje jeho sile.
1128 To je zmysel tvrdenia Cirkvi: sviatosti pôsobia ex opere operato (t. j. „vykonaním úkonu“), čiže mocou Kristovho spasiteľného diela vykonaného raz navždy. Z toho vyplýva, že „sviatosť sa neuskutočňuje spravodlivosťou človeka, ktorý ju udeľuje alebo prijíma, ale mocou Boha“. (1584) Keď sa sviatosť slávi podľa úmyslu Cirkvi, pôsobí v nej a skrze ňu moc Ježiša Krista a jeho Ducha nezávisle od osobnej svätosti vysluhovateľa. Pravda, ovocie sviatostí závisí aj od dispozícií toho, kto ich prijíma.
1129 Cirkev tvrdí, že sviatosti Novej zmluvy (1257) sú pre veriacich nevyhnutne potrebné na spásu. „Sviatostná milosť“ (2003) je milosť Ducha Svätého udelená Kristom a vlastná každej sviatosti. Duch uzdravuje a premieňa tých, čo ho prijímajú, pripodobňujúc ich Božiemu Synovi. Ovocie sviatostného života spočíva v tom, že Duch adoptívneho synovstva zbožšťuje veriacich, lebo ich životne spája s jednorodeným Synom, Spasiteľom. (460)
V. Sviatosti večného života
1130 Cirkev slávi tajomstvo svojho Pána, „kým nepríde“ (1Kor 11,26) , „aby bol Boh všetko vo všetkom“ (1Kor 15,28) . Liturgiu už od apoštolských čias priťahuje k jej cieľu túžobné vzdychanie Ducha v Cirkvi: (2817) „Marana tha!“ – „Pane, príď!“ (1Kor 16,22) . Liturgia má tak účasť na Ježišovej túžbe: „Veľmi som túžil jesť s vami tohto veľkonočného baránka…, kým sa nenaplní v Božom kráľovstve“ (Lk 22,15-16) . V Kristových sviatostiach Cirkev už dostáva závdavok svojho dedičstva, (950) už má účasť na večnom živote, hoci ešte očakáva „blahoslavenú nádej a príchod slávy veľkého Boha a nášho Spasiteľa Ježiša Krista“ (Tít 2,13) . „A Duch i nevesta volajú: ,Príď!‘… ,Príď, Pane Ježišu!‘“ (Zjv 22,17.20) .
Svätý Tomáš takto zhŕňa rozličné dimenzie sviatostného znaku: „Sviatosť je znak, ktorý pripomína, čo predchádzalo, čiže Kristovo utrpenie, i znak, ktorý ukazuje, čo v nás Kristovo utrpenie spôsobuje, totiž milosť, i znak, ktorý predpovedá čiže vopred zvestuje budúcu slávu.“
Zhrnutie
1131 Sviatosti sú účinné znaky milosti ustanovené Kristom a zverené Cirkvi, ktorými sa nám udeľuje Boží život. Viditeľné obrady, ktorými sa sviatosti slávia, naznačujú a spôsobujú milosti, ktoré sú vlastné každej sviatosti. Sviatosti prinášajú ovocie v tých, ktorí ich prijímajú s potrebnými dispozíciami.
1132 Cirkev slávi sviatosti ako kňazské spoločenstvo, ktorého štruktúru tvorí krstné kňazstvo a kňazstvo vysvätených služobníkov.
1133 Duch Svätý pripravuje na sviatosti Božím slovom a vierou, ktorá prijíma slovo do dobre pripravených sŕdc. Vtedy sviatosti posilňujú a vyjadrujú vieru.
1134 Ovocie sviatostného života je zároveň osobné i ekleziálne: pre každého veriaceho je týmto ovocím život pre Boha v Kristovi Ježišovi; pre Cirkev je to vzrast v láske a v jej poslaní vydávať svedectvo.
