Výsledky hľadania: pevne veríme a úprimne vyznávame
202 Sám Ježiš potvrdzuje, že Boh je „jediný Pán“ a že ho treba milovať z celého srdca, z celej duše, z celej mysle a z celej sily. Ale zároveň dáva pochopiť, že aj on je „Pán“. (446) Vyznávať, že „Ježiš je Pán“, je vlastné kresťanskej viere. (152) To nie je v rozpore s vierou v jediného Boha. Veriť v Ducha Svätého, „Pána a Oživovateľa“, nevnáša do jediného Boha nijaké rozdelenie:
„Pevne veríme a úprimne vyznávame, že je jeden jediný pravý Boh, večný, nesmierny a nemeniteľný, nepochopiteľný, všemohúci a nevýslovný, (42) Otec, Syn a Duch Svätý: totiž tri osoby, ale jedna bytnosť, podstata alebo úplne jednoduchá prirodzenosť.“
989 Pevne veríme a pevne dúfame, že ako Kristus naozaj vstal z mŕtvych a žije naveky, aj spravodliví budú po svojej smrti naveky žiť (655) so vzkrieseným Kristom a že on ich vzkriesi v posledný deň. Naše vzkriesenie bude, takisto ako jeho vzkriesenie, dielom Najsvätejšej Trojice. (648)
„Keď vo vás prebýva Duch toho, ktorý vzkriesil Ježiša z mŕtvych, potom ten, čo vzkriesil z mŕtvych Krista, oživí aj vaše smrteľné telá skrze svojho Ducha, ktorý prebýva vo vás“ (Rim 8,11) .
26 Keď vyznávame svoju vieru, začíname slovom „Verím“ alebo „Veríme“. Preto prv než vysvetlíme vieru Cirkvi, akú vyznávame vo Vyznaní viery, aká sa slávi v liturgii a žije zachovávaním prikázaní a modlitbou, položme si otázku, čo znamená „veriť“. Viera je odpoveď človeka Bohu, ktorý sa mu zjavuje a dáva a súčasne mu prináša prehojné svetlo pri hľadaní posledného zmyslu jeho života. Najprv teda budeme uvažovať o tomto hľadaní človeka (prvá kapitola), potom o Božom zjavení, ktorým Boh vychádza v ústrety človeku (druhá kapitola), a napokon o odpovedi viery (tretia kapitola).
1015 „Telo je oporný bod spásy – Caro salutis est cardo.“ Veríme v Boha, ktorý je stvoriteľom tela; veríme v Slovo, ktoré sa stalo telom, aby vykúpilo telo; veríme vo vzkriesenie tela, ktorým sa zavŕši stvorenie a vykúpenie tela.
313 „Tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré“ (Rim 8,28) . Svedectvo svätých neprestáva potvrdzovať túto pravdu:
Svätá Katarína Sienská pripomína tým, „ktorí sa rozhorčujú a búria proti tomu, čo sa im prihodí“: „Všetko pochádza z lásky, všetko je zamerané na spásu človeka; všetko, čo Boh robí, robí iba s týmto cieľom.“
Svätý Tomáš Morus krátko pred svojou mučeníckou smrťou potešuje svoju dcéru: „Nemôže sa stať nič, čo by Boh nechcel. A čo chce on, je v skutočnosti to najlepšie, aj keby sa nám to zdalo zlé.“
A lady Juliána z Norwichu tvrdí: „Z Božej milosti som sa naučila, že sa mám pevne pridŕžať viery… a nie menej pevne veriť, že sa všetko skončí dobre… A sama uvidíš, že sa všetko dobre skončí.“ („Thou shalt see thyself that all manner of thing shall be well.“)
2789 Keď sa modlíme Otče „náš“, obraciame sa osobne na Otca nášho Pána Ježiša Krista. Nerozdeľujeme božstvo, lebo Otec je jeho „prameňom a počiatkom“, ale vyznávame tým, že Syn je večne plodený Otcom (245) a že z Otca vychádza Duch Svätý. Ani nemiešame osoby, lebo vyznávame, že naše spoločenstvo je s Otcom a jeho Synom Ježišom Kristom v ich jedinom Duchu Svätom. Najsvätejšia Trojica je tej istej podstaty a je nedeliteľná. (253) Keď sa modlíme k Otcovi, klaniame sa mu a oslavujeme ho zároveň so Synom a Duchom Svätým.
314 Pevne veríme, že Boh je Pán sveta a dejín. Ale cesty jeho prozreteľnosti sú nám často neznáme. Iba na konci, keď sa skončí naše čiastočné poznanie, keď budeme vidieť Boha „z tváre do tváre“ (1Kor 13,12) , (1040) budeme úplne poznať cesty, po ktorých Boh priviedol svoje stvorenie aj cez drámy zla a hriechu až k odpočinku tej definitívnej Soboty, (2550) pre ktorú stvoril nebo i zem.
423 Veríme a vyznávame, že Ježiš z Nazareta, Žid narodený z dcéry Izraela v Betleheme za čias kráľa Herodesa Veľkého a cisára Augusta I., povolaním tesár, ktorý zomrel ukrižovaný v Jeruzaleme pod miestodržiteľom Ponciom Pilátom, za vlády cisára Tibéria, je večný Boží Syn, ktorý sa stal človekom; že „vyšiel od Boha“ (Jn 13,3) , „zostúpil z neba“ (Jn 3,13;6,33) a „prišiel v tele“ (1Jn 4,2) , lebo „Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami. A my sme uvideli jeho slávu, slávu, akú má od Otca jednorodený Syn, plný milosti a pravdy… Z jeho plnosti sme my všetci dostali milosť za milosťou“ (Jn 1,14.16) .
424 Pobádaní milosťou Ducha Svätého (683) a priťahovaní Otcom veríme a vyznávame o Ježišovi: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha“ (Mt 16,16) . Na skale tejto viery, ktorú vyznal svätý Peter, postavil Kristus svoju Cirkev. (552)
750 Veriť, že Cirkev je „svätá“ a „katolícka“, (811) že je „jedna“ a „apoštolská“ (ako dodáva Nicejsko-carihradské vyznanie viery), je neoddeliteľné od viery v Boha Otca, Syna a Ducha Svätého. V Apoštolskom symbole viery vyznávame, že veríme v svätú Cirkev. Latinský text tu používa výraz „credo Ecclesiam – verím Cirkev“, (169) na rozdiel od „credo in Deum – verím v Boha“, aby sme si neplietli Boha s jeho dielami a aby sme všetky dary, ktoré vložil do svojej Cirkvi, jasne pripisovali jeho dobrote.
154 Veriť možno iba vďaka milosti a vnútornej pomoci Ducha Svätého. Je však takisto pravda, že veriť je pravý ľudský úkon. (1749) Dôverovať Bohu a súhlasiť s pravdami, ktoré zjavil, neodporuje ani slobode, ani rozumu človeka. Ani v ľudských vzťahoch neodporuje našej dôstojnosti, keď veríme, čo iní hovoria o sebe a o svojich úmysloch, alebo keď veríme ich sľubom (napríklad keď muž a žena uzatvárajú manželstvo), aby sme tak vstúpili do vzájomného spoločenstva. Preto ešte menej odporuje našej dôstojnosti, ak máme „vierou prejaviť úplnú poslušnosť rozumu a vôle Bohu, (2126) ktorý zjavuje“, a tak vstúpiť do dôverného spoločenstva s ním.
167 „Verím“: to je viera Cirkvi, (1124) ktorú každý veriaci osobne vyznáva, najmä pri krste. „Veríme“: to je viera Cirkvi, ktorú vyznávajú biskupi zhromaždení na koncile, alebo všeobecnejšie, liturgické zhromaždenie veriacich. „Verím“: tak hovorí aj naša matka Cirkev, (2040) ktorá svojou vierou odpovedá Bohu a učí nás hovoriť: „Verím“, „Veríme“.
245 Apoštolskú vieru, pokiaľ ide o Ducha Svätého, (152) vyznal druhý ekumenický koncil roku 381 v Carihrade: Veríme „v Ducha Svätého, Pána a Oživovateľa, ktorý vychádza z Otca“. Cirkev tým uznáva Otca za „prameň a pôvod celého božstva“. Večný pôvod Ducha Svätého sa však viaže na večný pôvod Syna: „Veríme, že aj Duch Svätý, ktorý je tretia osoba v Trojici, je jeden a rovnaký Boh s Bohom Otcom i Synom, jednej podstaty a jednej prirodzenosti;… nevolá sa však iba Duch Otca ani iba Duch Syna, ale Duch Otca i Syna zároveň.“ (685) Krédo Carihradského koncilu vyznáva: „Jemu sa spolu s Otcom a Synom vzdáva poklona a sláva.“
295 Veríme, že Boh stvoril svet podľa svojej múdrosti. Svet nie je výtvorom nevyhnutnosti ani slepého osudu či náhody. Veríme, že pochádza zo slobodnej vôle Boha, ktorý chcel dať stvoreniam účasť na svojom bytí, na svojej múdrosti a na svojej dobrote. (216, 1951) „Ty si stvoril všetky veci: z tvojej vôle boli a sú stvorené“ (Zjv 4,11) . „Aké mnohoraké sú tvoje diela, Pane! Všetko si múdro urobil“ (Ž 104,24) . „Dobrý je Pán ku každému a milostivý ku všetkým svojim stvoreniam“ (Ž 145,9) .
962 „Veríme v spoločenstvo všetkých veriacich v Krista, čiže tých, ktorí putujú na tejto zemi, tých, čo sa po skončení života očisťujú, i tých, čo požívajú nebeskú blaženosť, a všetci spolu tvoria jednu Cirkev. Takisto veríme, že v tomto spoločenstve nám pomáha milosrdná láska Boha a jeho svätých, ktorí ustavične a ochotne vypočúvajú naše prosby.“
30 „Nech sa radujú srdcia tých, čo hľadajú Pána“ (Ž 105,3) . Hoci človek môže na Boha zabudnúť alebo ho odmietnuť, Boh neprestáva volať každého človeka, aby ho hľadal, a tak žil a našiel šťastie. (845, 2567) Ale toto hľadanie vyžaduje od človeka všetko jeho rozumové úsilie, (368) jeho dobrú vôľu, „úprimné srdce“, ako aj svedectvo iných, ktorí ho učia hľadať Boha.
„Veľký si, Pane, a veľkej chvály hoden; si veľmi mocný a tvoja múdrosť je nesmierna. Chce ťa chváliť človek, čiastočka tvojho stvorenia; človek nesúci so sebou svoju smrteľnosť; nesúci so sebou svedectvo o svojom hriechu a svedectvo o tom, že pyšným odporuješ; a predsa ťa chce chváliť človek, čiastočka tvojho stvorenia. Ty spôsobuješ, že teba chváliť je potešením, lebo si nás stvoril pre seba a naše srdce je nespokojné, kým nespočinie v tebe.“
126 Pri zostavovaní evanjelií možno rozlišovať tri etapy:
1. Ježišov život a učenie. Cirkev pokladá za isté, že štyri evanjeliá, „ktorých historickosť bez váhania uznáva, verne podávajú to, čo Ježiš, Boží Syn, za svojho života medzi ľuďmi skutočne robil a učil na ich večnú spásu až do dňa, keď bol vzatý do neba“.
2. Ústne podanie. „Apoštoli (76) po Pánovom nanebovstúpení odovzdali poslucháčom, čo hovoril a robil, s tým plnším poznaním, ktoré mali oni sami, poučení slávnymi Kristovými udalosťami a osvietení svetlom Ducha pravdy.“
3. Písané evanjeliá. „Svätopisci napísali štyri evanjeliá (76) tak, že niečo vybrali z mnohých vecí, ktoré boli ústne alebo už aj písomne odovzdané, niečo stručne zhrnuli alebo vysvetlili so zreteľom na stav cirkví, pričom ponechali kazateľskú formu, ale vždy tak, aby nám o Ježišovi podali pravdivé a úprimné veci.“
982 Nejestvuje hriech, aj keby bol akokoľvek ťažký, (1463) ktorý by svätá Cirkev nemohla odpustiť. „Nik nie je taký zlý a hriešny, aby nemohol s istotou dúfať v odpustenie, ak úprimne ľutuje svoje poklesky.“ (605) Kristus, ktorý zomrel za všetkých ľudí, chce, aby v jeho Cirkvi boli vždy otvorené brány odpustenia každému, kto sa zrieka hriechu.
1281 Tí, čo podstúpia smrť pre vieru, katechumeni a všetci ľudia, ktorí síce nepoznajú Cirkev, ale pod vplyvom milosti úprimne hľadajú Boha a usilujú sa plniť jeho vôľu, môžu sa spasiť, aj keď neprijali krst.
1457 Podľa prikázania Cirkvi „každý veriaci, (2042) keď dosiahol vek usudzovania, je povinný úprimne sa vyspovedať zo svojich ťažkých hriechov aspoň raz do roka“. Kto si je vedomý, že sa dopustil smrteľného hriechu, nesmie pristúpiť k svätému prijímaniu, ani keby pociťoval veľkú ľútosť, (1385) prv ako by prijal sviatostné rozhrešenie, ibaže by mal vážny dôvod pristúpiť k prijímaniu a nebolo by mu možné vyspovedať sa. Deti majú pristúpiť k sviatosti pokánia skôr, ako pristúpia k prvému svätému prijímaniu.
2386 Môže sa stať, že jeden z manželov je nevinnou obeťou rozvodu vyhláseného civilným zákonom; takýto manželský partner sa neprehrešuje proti morálnemu príkazu. Je veľký rozdiel medzi manželským partnerom, ktorý sa úprimne snažil byť verným sviatosti manželstva a je nespravodlivo opustený, a tým partnerom, ktorý svojou ťažkou vinou ničí (1640) kánonicky platné manželstvo.
2731 Inou ťažkosťou najmä pre tých, čo sa chcú úprimne modliť, je suchopárnosť. Býva súčasťou kontemplatívnej modlitby, pri ktorej sa srdce cíti opustené, bez záľuby v myšlienkach, spomienkach a citoch, a to aj duchovných. Je to chvíľa čistej viery, ktorá zostáva verne s Ježišom v smrteľnej úzkosti a v hrobe. „Ak pšeničné zrno… odumrie, prinesie veľkú úrodu“ (Jn 12,24) . Ak je suchopárnosť zavinená tým, že chýbajú korene, lebo slovo padlo na skalu, boj je súčasťou obrátenia. (1426)
274 „Nič nemôže tak posilniť našu vieru a nádej, ako keď sme vo svojom srdci pevne presvedčení, že Boh môže všetko. (1814, 1817) Lebo keď ľudský rozum spozná, že Boh je všemohúci, ľahko a bez zaváhania bude súhlasiť so všetkým, čo treba veriť, aj keby to bolo veľké a obdivuhodné a prevyšovalo by to poriadok a zákony prírody.“
276 Cirkev, verná svedectvu Písma, sa v modlitbe často obracia na „všemohúceho a večného Boha“ („Omnipotens sempiterne Deus…“), lebo pevne verí, že „Bohu nič nie je nemožné“ (Lk 1,37) .
557 „Keď sa napĺňali dni, v ktoré mal byť vzatý zo sveta, pevne sa rozhodol ísť do Jeruzalema“ (Lk 9,51) . Týmto rozhodnutím naznačil, že vystupuje do Jeruzalema pripravený tam zomrieť. Trikrát predpovedal svoje umučenie a svoje zmŕtvychvstanie. Cestou do Jeruzalema povedal: „Nie je možné, aby prorok zahynul mimo Jeruzalema“ (Lk 13,33) .
1059 „Svätá Rímska cirkev pevne verí a s istotou tvrdí, že… v deň súdu sa všetci ľudia so svojimi telami objavia pred Kristovým súdom, aby vydali počet zo svojich skutkov.“
1258 Cirkev bola vždy pevne presvedčená, že tí, čo podstúpia smrť pre vieru, aj keď neprijali krst, sú pokrstení svojou smrťou za Krista a s Kristom. Tento krst krvi, takisto ako túžba po krste, má účinky krstu, (2473) hoci nie je sviatosťou.
1404 Cirkev vie, že Pán už teraz prichádza vo svojej Eucharistii a že je v nej prítomný medzi nami. Táto prítomnosť je však zahalená. Preto keď slávime Eucharistiu, „očakávame splnenie blaženej nádeje a príchod nášho Spasiteľa Ježiša Krista“ (1041) a modlíme sa: „Pevne dúfame, že aj my sa tam [v tvojom Kráľovstve]… budeme naveky radovať z tvojej slávy. Tam zotrieš každú slzu z našich očí a uvidíme teba, svojho Boha, z tváre do tváre; (1028) budeme ti podobní po všetky veky a budeme ťa bez prestania chváliť.“
1452 Keď ľútosť pochádza z lásky k Bohu (1822) milovanému nadovšetko, volá sa „dokonalá“ (je to ľútosť z lásky – caritatis contritio). Takáto ľútosť odpúšťa všedné hriechy; dosiahne aj odpustenie smrteľných hriechov, ak zahŕňa pevné predsavzatie pristúpiť k sviatostnej spovedi, len čo to bude možné.
1490 Proces návratu k Bohu, nazvaný obrátenie a ľútosť, zahŕňa v sebe bolesť nad spáchanými hriechmi a odpor voči nim, ako aj pevné predsavzatie v budúcnosti viac nehrešiť. Obrátenie sa teda týka minulosti i budúcnosti; živí sa nádejou na Božie milosrdenstvo.
1586 Pre biskupa je to predovšetkým milosť sily („Svätého Ducha, ktorý riadi a vedie“, vyprosuje konsekračná modlitba pri vysviacke biskupa v latinskom obrade ), t. j. milosť viesť a pevne a rozvážne brániť svoju cirkev ako otec a pastier, s nezištnou láskou ku všetkým a s uprednostňujúcou láskou k chudobným, chorým a núdznym. (2448) Táto milosť ho pobáda, aby hlásal evanjelium všetkým, aby bol vzorom svojmu stádu a aby šiel pred ním po ceste posväcovania, stotožniac sa v slávení Eucharistie s Kristom Kňazom a Obeťou, a aby sa nebál dať život za svoje ovce:
„Otče, ty, čo poznáš ľudské srdce, (1558) daj, nech tento tvoj služobník, ktorého si vyvolil na biskupskú službu, pasie tvoje sväté stádo a bezúhonne vykonáva najvyššie kňazstvo, slúžiac ti vo dne v noci. Nech ustavične uzmieruje tvoju tvár a prináša obetné dary tvojej svätej Cirkvi. Nech skrze Ducha najvyššieho kňazstva má moc odpúšťať hriechy podľa tvojho príkazu. Nech rozdeľuje služby podľa tvojho nariadenia a nech rozväzuje každé puto mocou, ktorú si dal apoštolom. Nech sa ti páči miernosťou a čistým srdcom, keď ti prináša obetu ľúbeznej vône, skrze tvojho Syna Ježiša Krista...“
1632 Aby súhlas manželov bol slobodným a zodpovedným úkonom a manželská zmluva mala pevné a trváce ľudské a kresťanské základy, príprava na manželstvo je nanajvýš dôležitá.
Prvoradou cestou tejto prípravy (2206) je príklad a poučenie rodičov a rodín.
Duchovní pastieri a kresťanské spoločenstvo ako „Božia rodina“ majú nenahraditeľnú úlohu pri odovzdávaní ľudských a kresťanských hodnôt manželstva a rodiny, a to tým viac, že v súčasnosti mnoho mladých ľudí skusuje následky rozbitých rodín, ktoré túto prípravu už dostačujúco nezabezpečujú:
„Mladých treba predovšetkým v samej rodine vhodne a včas poučiť o vznešenosti, poslaní a prejavoch manželskej lásky, aby vychovaní v úcte k čistote mohli prejsť v primeranom veku od čestného zasnúbenia do manželstva.“ (2350)
1804 Ľudské čnosti sú pevné postoje, stále dispozície, trvalé dokonalosti rozumu a vôle, ktoré usmerňujú naše činy, usporadúvajú naše vášne a riadia naše správanie podľa rozumu a viery. (2500) Poskytujú človekovi ľahkosť, sebaovládanie a radosť, aby mohol viesť morálne dobrý život. Čnostný človek je ten, ktorý slobodne koná dobro.
Morálne čnosti sa získavajú ľudským úsilím. Sú výsledkom a zároveň zárodkom morálne dobrých činov: uspôsobujú všetky schopnosti človeka, aby mali účasť na Božej láske. (1827)
1959 Prirodzený zákon ako veľmi dobré Stvoriteľovo dielo poskytuje pevné základy, na ktorých môže človek vystavať budovu morálnych noriem, ktoré majú riadiť jeho rozhodovania. (1879) Kladie aj nevyhnutný morálny základ na budovanie ľudskej spoločnosti. Poskytuje napokon potrebný základ pre občiansky zákon, ktorý naň nadväzuje jednak uvažovaním, ktoré vyvodzuje dôsledky z jeho princípov, a jednak dodatkami pozitívnej a právnej povahy.
2391 Dnes sa mnohí dovolávajú akéhosi „práva na skúšku“ vtedy, keď jestvuje úmysel uzavrieť manželstvo. Nech je akokoľvek pevné predsavzatie tých, čo sa viažu predčasnými pohlavnými stykmi, „tieto styky nemôžu zabezpečiť úprimnosť a vernosť medziosobného vzťahu muža a ženy a najmä chrániť ho pred nestálosťou vášní a ľubovôle“. Telesné spojenie je morálne oprávnené iba vtedy, keď sa utvorilo definitívne spoločenstvo života (2364) medzi mužom a ženou. Ľudská láska nepripúšťa „skúšku“. Vyžaduje úplné a definitívne vzájomné darovanie sa osôb.
2741 Ježiš sa modlí aj za nás, namiesto nás a v náš prospech. Všetky naše prosby boli raz navždy pojaté do jeho výkriku na kríži a Otec ich vypočul v jeho vzkriesení. Preto sa za nás neprestáva prihovárať u Otca. (2606) Ak je naša modlitba pevne spojená s Ježišovou modlitbou, a to v dôvere a so synovskou odvahou, dostaneme všetko, (2614) o čo prosíme v jeho mene, a to oveľa viac ako tú alebo onú vec: samého Svätého Ducha, v ktorom sú všetky dary.
254 Božské osoby sú od seba skutočne odlišné. „Uctievame si a vyznávame: jediného Boha (468, 689) nie v tom zmysle, akoby bol osamotený.“ „Otec“, „Syn“ a „Duch Svätý“ nie sú len mená, ktoré by označovali spôsoby Božieho bytia, pretože sú medzi sebou skutočne odlišní: „Otec totiž nie je Syn, ani Syn nie je Otec, ani Duch Svätý nie je Otec alebo Syn.“ Navzájom sa odlišujú vzťahmi, ktoré vyplývajú z ich pôvodu: „Otec je ten, ktorý plodí, Syn je ten, ktorý je plodený, a Duch Svätý ten, ktorý [z oboch] vychádza.“ Božia jednota je trojjediná.
275 So spravodlivým Jóbom vyznávame: „Viem, že si všemohúci: všetko, čo si zaumieniš, môžeš uskutočniť“ (Jób 42,2) .
456 S Nicejsko-carihradským vyznaním viery odpovedáme a vyznávame: „On pre nás ľudí a pre našu spásu zostúpil z nebies. A mocou Ducha Svätého vzal si telo z Márie Panny a stal sa človekom.“
598 Cirkev v autentickom učení (Magisterium) svojej viery a vo svedectve svojich svätých nikdy nezabudla, že „pôvodcami a vykonávateľmi všetkých múk, ktoré [Kristus] vytrpel, boli hriešnici“. Keď sa vezme do úvahy, že naše hriechy zasahujú samého Krista, Cirkev neváha najväčšiu zodpovednosť za Ježišovo umučenie pripísať kresťanom; zodpovednosti, ktorú oni príliš často zvaľovali iba na Židov:
„Treba uznať že túto vinu majú všetci, (1851) ktorí opätovne upadajú do hriechov. Lebo ako je pravda, že naše hriechy pohli Krista Pána, aby podstúpil smrť na kríži, tak zaiste tí, čo sa utápajú v nemravnostiach a zločinoch, ,v sebe znova križujú Božieho Syna a vystavujú ho na posmech‘ (Hebr 6,6) . A tento zločin sa môže javiť o to väčší u nás, ako bol u Židov, lebo oni podľa svedectva Apoštola ,keby… boli poznali, nikdy by neboli ukrižovali Pána slávy‘ (1Kor 2,8) . My však vyznávame, že ho poznáme, a predsa v istom zmysle vzťahujeme na neho svoje násilné ruky, keď ho zapierame skutkami.“
„A ani zlí duchovia ho neukrižovali, ale ty si ho ukrižoval spolu s nimi a križuješ ho znovu, keď nachádzaš rozkoš v nerestiach a hriechoch.“
749 Článok viery o Cirkvi úplne závisí aj od článku o Duchu Svätom, ktorý ho predchádza. „Lebo keď sme už ukázali, že Duch Svätý je prameňom a darcom všetkej svätosti, teraz vyznávame, že on obdaroval Cirkev svätosťou.“ Cirkev je podľa vyjadrenia Otcov miestom, „kde kvitne Duch“.
811 „Toto je jediná Kristova Cirkev, (750) ktorú v Symbole viery vyznávame ako jednu, svätú, katolícku a apoštolskú.“ Tieto štyri znaky, navzájom neoddeliteľne spojené, označujú podstatné vlastnosti Cirkvi a jej poslania. Cirkev ich nemá sama od seba. To Kristus skrze Ducha Svätého dáva svojej Cirkvi, že je jedna, svätá, katolícka a apoštolská. (832, 865) On ju aj povoláva uskutočňovať každú z týchto vlastností.
870 „Jediná Kristova Cirkev, ktorú v Symbole viery vyznávame ako jednu, svätú, katolícku a apoštolskú… pretrváva (subsistit) v Katolíckej cirkvi, ktorú spravuje Petrov nástupca a biskupi v spoločenstve s ním, hoci aj mimo jej organizmu jestvujú mnohé prvky posväcovania a pravdy.“
978 „Keď prvý raz vyznávame vieru a sme očistení svätým krstom, dostávame také dokonalé odpustenie, že neostáva nijaká vina, ktorú by bolo treba alebo zotrieť- či už vina zdedená pôvodom, či to, čo sme vlastnou vôľou zanedbali alebo spáchali -, alebo trestom odpykať. Pravda, krstná milosť nikoho neoslobodzuje od nijakej slabosti prirodzenosti, ba skôr… každý z nás musí bojovať proti hnutiam žiadostivosti, (1264) ktorá nás neprestajne podnecuje na hriech.“
1114 „Pridŕžajúc sa učenia svätých Písem, apoštolských tradícií a… [jednomyseľného] súhlasu Otcov,“ vyznávame, že „všetky sviatosti Nového zákona… ustanovil náš Pán, Ježiš Kristus“.
1166 „Podľa apoštolskej tradície, ktorá má svoj pôvod v samom dni Kristovho zmŕtvychvstania, Cirkev slávi veľkonočné tajomstvo každý ôsmy deň, ktorý sa právom volá deň Pána (1343) [dies Domini] alebo Pánov deň [dies dominica]“. Deň Kristovho zmŕtvychvstania je „prvým dňom týždňa“, pamiatkou prvého dňa stvorenia, a zároveň „ôsmym dňom“, v ktorom Kristus po svojom „odpočinku“ cez Veľkú (Bielu) sobotu začína deň, „ktorý učinil Pán“ (Ž 118,24) , „deň, ktorý nemá večera“. Jeho stredobodom je „Pánova večera“, lebo v nej sa celé spoločenstvo veriacich stretá so vzkrieseným Pánom, ktorý ich pozýva na svoju hostinu:
„Pánov deň, deň zmŕtvychvstania, deň kresťanov, to je náš deň. Pánov sa volá aj preto, lebo v tento deň Pán vystúpil ako víťaz k Otcovi. Ak ho pohania volajú deň slnka, aj my to veľmi radi vyznávame: veď dnes vyšlo svetlo sveta, dnes vyšlo slnko spravodlivosti, v ktorého lúčoch je spása.“
1817 Nádej je teologálna čnosť, ktorou túžime po nebeskom kráľovstve a po večnom živote ako po svojom šťastí, (1024) pričom vkladáme svoju dôveru do Kristových prisľúbení a nespoliehame sa na svoje sily, ale na pomoc milosti Ducha Svätého. „Neochvejne sa držme nádeje, ktorú vyznávame, lebo verný je ten, ktorý dal prisľúbenie“ (Hebr 10,23) . Tohto Ducha Boh „na nás hojne vylial skrze Ježiša Krista, nášho Spasiteľa, aby sme, ospravodlivení jeho milosťou, boli podľa nádeje dedičmi večného života“ (Tít 3,6-7) .
1847 Boh, „ktorý … ťa stvoril bez teba, neospravodlivuje ťa bez teba“. Aby sme mohli od neho prijať milosrdenstvo, (387, 1455) musíme priznať svoje viny. „Ak hovoríme, že nemáme hriech, klameme sami seba a nie je v nás pravda. Ale ak vyznávame svoje hriechy, on je verný a spravodlivý: odpustí nám hriechy a očistí nás od každej neprávosti“ (1Jn 1,8-9) .
2086 „Prvé [z prikázaní] obsahuje prikázanie viery, nádeje a lásky. Lebo keď hovoríme, že Boh je stály, nemeniteľný, (212) stále ten istý, verný, vyznávame to správne, bez akejkoľvek nespravodlivosti. Z toho vyplýva, že keď súhlasíme s jeho výrokmi, musíme mu úplne veriť a dôverovať. Kto však uvažuje o jeho všemohúcnosti, ochote a náklonnosti robiť dobro, mohol by nevkladať do neho celú svoju nádej? A keď pozerá na bohatstvo jeho dobroty a lásky, ktorým nás zahrnul, mohol by ho nemilovať? Z toho vyplýva ten začiatok a ten záver, ktorý Boh používa v Písme, keď niečo prikazuje a nariaďuje: Ja som Pán.“ (2061)
2839 Začali sme sa modliť k nášmu Otcovi s odvážnou dôverou. V prosbe o posvätenie jeho mena sme ho prosili, aby sme boli vždy viac posväcovaní. Ale hoci sme zaodiati do krstného rúcha, (1425) neprestávame páchať hriechy a odvracať sa od Boha. Teraz sa touto ďalšou prosbou vraciame k nemu ako márnotratný syn a uznávame sa pred ním za hriešnikov ako mýtnik. (1439) Naša prosba sa začína „vyznaním“, ktorým vyznávame súčasne svoju úbohosť a jeho milosrdenstvo. Naša nádej je pevná, lebo v jeho Synovi „máme vykúpenie, odpustenie hriechov“ (1422) (Kol 1,14) . Účinný a nepochybný znak jeho odpustenia nachádzame vo sviatostiach jeho Cirkvi.
