Výsledky hľadania: 2725-2751
2725 Modlitba je dar milosti a rozhodná odpoveď z našej strany. Vždy predpokladá úsilie. Veľké postavy modlitby Starej zmluvy pred Kristom, ako aj Božia Matka a svätí spolu s Ježišom nás učia, (2612) že modlitba je boj. Proti komu? Proti nám samým a proti úkladom Pokušiteľa, (409) ktorý robí všetko, aby odvrátil človeka od modlitby, od spojenia s Bohom. Každý sa modlí tak, ako žije, pretože každý žije tak, ako sa modlí. Kto nechce stále konať podľa Kristovho Ducha, nemôže ani stále prosiť v jeho mene. „Duchovný boj“ v novom živote kresťana je neoddeliteľný od boja v modlitbe. (2015)
2726 V boji modlitby musíme čeliť, v nás samých i okolo seba, mylným predstavám o modlitbe. Niektorí v nej vidia obyčajnú psychologickú činnosť, iní úsilie sústrediť sa s cieľom dosiahnuť vnútornú prázdnotu. Iní ju uzákoňujú do obradných postojov a slov. V podvedomí mnohých kresťanov je modlitba činnosťou, (2710) ktorá je nezlučiteľná so všetkým tým, čo majú robiť: nemajú čas. Tí, čo hľadajú Boha v modlitbe, sa rýchlo znechutia, lebo nevedia, že modlitba pochádza aj od Ducha Svätého, a nielen od nich samých.
2727 Musíme čeliť aj spôsobom zmýšľania „tohto sveta“. Ak nebudeme ostražití, preniknú do nás. Napríklad, pravdivé je vraj len to, čo sa dá overiť rozumom a vedou (modlitba je však tajomstvo, (37) ktoré presahuje naše vedomie i podvedomie); dôležité sú len hodnoty výroby a zisku (keďže modlitba je neproduktívna, je neužitočná); zmyselnosť a pohodlie sa pokladajú za kritériá pravdy, dobra a krásy (2500) (modlitba však ako „láska ku Kráse“ [filokália] je uchvátená slávou živého a pravého Boha); napokon modlitba ako reakcia proti aktivizmu (ktorý pripisuje prvoradý význam činnosti) je predstavovaná ako útek zo sveta (kresťanská modlitba však nie je ani únikom z dejín, ani rozchodom so životom).
2728 Napokon náš boj musí čeliť tomu, čo pociťujeme ako naše neúspechy v modlitbe: znechutenie pre našu suchopárnosť, zármutok nad tým, že nedávame Pánovi všetko, lebo máme „veľký majetok“ (Mk 10,22) , sklamanie z toho, že nie sme vypočutí podľa našej vôle, zranenie našej pýchy, ktorá sa zatvrdzuje preto, že sme nehodní hriešnici, alergia na modlitbu ako na nezaslúžený dar. Záver je vždy ten istý: Načo sa modliť? Aby sme tieto prekážky prekonali, treba bojovať pokorne, s dôverou a vytrvalosťou.
2729 Bežnou ťažkosťou pri našej modlitbe je roztržitosť. Pri ústnej modlitbe sa môže vzťahovať na slová a ich zmysel. V hlbšej rovine sa však môže týkať Toho, ku komu sa modlíme v ústnej modlitbe (liturgickej alebo osobnej), v rozjímaní a kontemplatívnej modlitbe. Venovať pozornosť roztržitostiam, aby sme ich zahnali, by znamenalo upadnúť do ich osídel, zatiaľ čo stačí vrátiť sa do nášho srdca. (2711) Roztržitosť nám odhaľuje, k čomu sme pripútaní, a toto pokorné uvedomenie si pred Pánom má prebudiť našu uprednostňujúcu lásku k nemu, takže mu rozhodne ponúkneme svoje srdce, aby ho očistil. Tu v srdci je miesto boja, voľby Pána, ktorému chceme slúžiť.
2730 Boj proti nášmu privlastňujúcemu si a panovačnému „ja“ je v kladnom zmysle bedlivosť, ostražitosť srdca. Keď Ježiš nástojí na bedlivosti, tá sa vždy vzťahuje na neho, na jeho príchod v posledný deň a každý deň: „dnes“. Ženích prichádza o polnoci. (2659) Svetlo, ktoré nesmie zhasnúť, je svetlo viery: „V srdci mi znejú tvoje slová: Hľadajte moju tvár“ (Ž 27,8) .
2731 Inou ťažkosťou najmä pre tých, čo sa chcú úprimne modliť, je suchopárnosť. Býva súčasťou kontemplatívnej modlitby, pri ktorej sa srdce cíti opustené, bez záľuby v myšlienkach, spomienkach a citoch, a to aj duchovných. Je to chvíľa čistej viery, ktorá zostáva verne s Ježišom v smrteľnej úzkosti a v hrobe. „Ak pšeničné zrno… odumrie, prinesie veľkú úrodu“ (Jn 12,24) . Ak je suchopárnosť zavinená tým, že chýbajú korene, lebo slovo padlo na skalu, boj je súčasťou obrátenia. (1426)
2732 Najčastejším a najskrytejším pokušením je náš nedostatok viery. (2609) Menej sa prejavuje zjavnou neverou (2089) než faktickým uprednostňovaním niečoho iného. Keď sa začneme modliť, ako prvoradé sa nám predstavia tisíce prác alebo starostí, ktoré sa zdajú naliehavé. Je to znova chvíľa pravdy pre srdce a pre jeho uprednostňujúcu lásku. Niekedy sa obraciame na Pána ako na posledné útočisko. Ale skutočne tomu veríme? (2092) Inokedy si berieme Pána za spojenca, lenže srdce zostáva ešte domýšľavé. V každom prípade náš nedostatok viery dáva najavo, že ešte nemáme dispozíciu pokorného srdca: „Bezo mňa nemôžete nič urobiť“ (2074) (Jn 15,5) .
2733 Iným pokušením, ktorému domýšľavosť otvára dvere, (2094) je duchovná znechutenosť (po latinsky acedia). Pod týmto výrazom Otcovia duchovného života chápu určitú formu depresie zavinenú ochabnutím v askéze, poklesom bedlivosti a nedbanlivosťou srdca: „Duch je síce ochotný, ale telo je slabé“ (Mt 26,41) . Z čím väčšej výšky človek padne, tým viac si ublíži. (2559) Bolestná stiesnenosť je opakom domýšľavosti. Kto je pokorný, nečuduje sa svojej úbohosti; ona ho vedie k tomu, aby mal väčšiu dôveru, aby vytrvalo odolával.
2734 Synovská dôvera je skúšaná a osvedčuje sa v súžení. Hlavná ťažkosť sa týka prosebnej modlitby, (2629) čiže keď sa prihovárame za seba alebo za druhých. Niektorí sa dokonca prestanú modliť, lebo si myslia, že ich prosba nie je vypočutá. Tu sa vynárajú dve otázky: Prečo si myslíme, že naša prosba nebola vypočutá? Ako je naša modlitba vypočutá, a teda „účinná“?
2735 Ponajprv by nás malo prekvapiť jedno zistenie. Keď chválime Boha alebo keď mu vo všeobecnosti vzdávame vďaky za jeho dobrodenia, nestaráme sa veľmi o to, aby sme vedeli, či mu je naša modlitba milá. Zato si však žiadame vidieť výsledok svojej prosby. Aká je vlastne naša predstava o Bohu, ktorá motivuje našu modlitbu: (2779) je Boh pre nás prostriedkom, ktorým si možno poslúžiť, alebo Otcom nášho Pána Ježiša Krista?
2736 Sme presvedčení, že „nevieme ani to, za čo sa máme modliť, (2559) ako treba“ (Rim 8,26) ? Prosíme Boha o „vhodné dobrá“? Náš Otec dobre vie, čo potrebujeme, prv ako by sme ho o to prosili, (1730) ale čaká na našu prosbu, lebo dôstojnosť jeho detí spočíva v ich slobode. Treba sa teda modliť s jeho Duchom slobody, aby sme mohli skutočne poznať jeho túžbu.
2737 „Nič nemáte, lebo neprosíte. Prosíte, a nedostávate, lebo zle prosíte; chcete to využiť na svoje náruživosti“ (Jak 4,2-3) . Ak prosíme so srdcom rozdeleným, „cudzoložným“, Boh nás nemôže vypočuť, lebo chce naše dobro, náš život. „Alebo si myslíte, že Písmo nadarmo hovorí: ,Takmer žiarlivo túži po nás Duch, ktorý v nás prebýva?‘“ (Jak 4,5) . Náš Boh je na nás „žiarlivý“, čo je znakom, že jeho láska je pravdivá. Vniknime do túžby jeho Ducha a budeme vypočutí:
„Nevyžaduj hneď [vypočutie] prosby, akoby si mal na to právo; chce ti totiž preukázať oveľa viac dobrodení, ak vytrváš v modlitbe.“
Boh chce, „aby sme v modlitbách cvičili svoju túžbu, ktorou by sme potom boli schopní prijať to, čo nám chce dať“.
2738 Zjavenie o modlitbe v ekonómii spásy nás učí, že viera sa opiera o pôsobenie Boha v dejinách. (2568) Synovskú dôveru vzbudzuje jeho vrcholné dielo: umučenie a zmŕtvychvstanie jeho Syna. Kresťanská modlitba je spoluprácou s jeho prozreteľnosťou, s jeho plánom lásky k ľuďom. (307)
2739 U svätého Pavla je táto dôvera „odvážna“, (2778) zakladá sa na modlitbe Ducha v nás a na vernej láske Otca, ktorý nám dal svojho jediného Syna. Premena srdca, ktoré sa modlí, je prvou odpoveďou na našu prosbu.
2740 Ježišova modlitba robí z kresťanskej modlitby účinnú prosbu. Ježiš je jej vzorom. Modlí sa v nás a s nami. Keďže srdce Syna hľadá len to, čo sa páči Otcovi, ako by mohlo srdce adoptovaných detí lipnúť viac na daroch ako na Darcovi? (2604)
2741 Ježiš sa modlí aj za nás, namiesto nás a v náš prospech. Všetky naše prosby boli raz navždy pojaté do jeho výkriku na kríži a Otec ich vypočul v jeho vzkriesení. Preto sa za nás neprestáva prihovárať u Otca. (2606) Ak je naša modlitba pevne spojená s Ježišovou modlitbou, a to v dôvere a so synovskou odvahou, dostaneme všetko, (2614) o čo prosíme v jeho mene, a to oveľa viac ako tú alebo onú vec: samého Svätého Ducha, v ktorom sú všetky dary.
2742 „Bez prestania sa modlite“ (2098) (1Sol 5,17) . „Ustavične vzdávajte vďaky za všetko Bohu a Otcovi v mene nášho Pána Ježiša Krista“ (Ef 5,20) . „Vo všetkých modlitbách a prosbách sa modlite v každom čase v Duchu! A v ňom vytrvalo bedlite a proste za všetkých svätých!“ (Ef 6,18) . „Nebolo nám prikázané neprestajne pracovať, bedliť a postiť sa; ale bez prestania sa modliť stanovil zákon.“ Takáto neúnavná horlivosť môže pochádzať len z lásky. Boj v modlitbe proti našej ťarbavosti a lenivosti je bojom pokornej, dôverujúcej a vytrvalej lásky. (162) Táto láska otvára naše srdce trom žiarivým a oživujúcim zjavným pravdám vyplývajúcim z viery:
2743 Modliť sa je vždy možné: čas kresťana je časom vzkrieseného Krista, ktorý je s nami „po všetky dni“ (Mt 28,20) , akékoľvek by boli búrky. Náš čas je v Božích rukách:
„Aj človekovi, ktorý obchoduje alebo cestuje, je možné pozorne sa modliť; takisto je možné inému, ktorý sedí v dielni a zošíva kože, povzniesť ducha k Bohu: je možné sluhovi, ktorý nakupuje potraviny a pobehuje hore-dolu alebo posluhuje v kuchyni… horlivo sa modliť z hĺbky srdca.“
2744 Modliť sa je životnou potrebou. Dôkaz z opaku nie je menej presvedčivý: ak sa nenechávame viesť Duchom, znova upadáme do otroctva hriechu. Ako môže byť Duch Svätý „naším životom“, ak je naše srdce ďaleko od neho?
„Nič sa nevyrovná modlitbe: veď ona robí z nemožného možné, z ťažkého ľahké… Je nemožné…, aby mohol niekedy upadnúť do hriechu… človek…, ktorý sa modlí.“
„Kto sa modlí, určite sa spasí. Kto sa nemodlí, určite sa zatratí.“
2745 Kresťanská modlitba a kresťanský život sú neoddeliteľné, lebo ide o tú istú lásku a o to isté odriekanie sa, ktoré pochádza z lásky. (2660) Ide o tú istú synovskú a láskyplnú zhodu s Otcovým plánom lásky. O to isté pretvárajúce zjednotenie v Duchu Svätom, ktorý nás stále väčšmi pripodobňuje Ježišovi Kristovi. Ide o tú istú lásku ku všetkým ľuďom, o tú lásku, ktorou nás miloval Ježiš: Otec vám dá „všetko, o čo budete prosiť v mojom mene. Toto vám prikazujem: Aby ste sa milovali navzájom“ (Jn 15,16-17) .
„Bez prestania sa modlí, kto spája modlitbu s povinnou prácou a vhodnú činnosť s modlitbou. Iba tak môžeme chápať ako uskutočniteľný príkaz ono modlite sa bez prestania.“
2746 Keď prišla jeho hodina, Ježiš sa modlí k Otcovi. Jeho modlitba, najdlhšia, akú nám odovzdáva evanjelium, zhŕňa celú ekonómiu stvorenia a spásy, ako aj jeho smrť a jeho zmŕtvychvstanie. Modlitba Ježišovej hodiny zostáva vždy jeho modlitbou, (1085) tak ako jeho Veľká noc (Pascha), ktorá sa odohrala „raz navždy“, zostáva prítomná v liturgii jeho Cirkvi.
2747 Kresťanská tradícia ju právom nazýva Ježišovou „veľkňazskou modlitbou“. Je to modlitba nášho Veľkňaza. Je neoddeliteľná od jeho obety, od jeho „prechodu“ (Paschy) k Otcovi, v ktorom je úplne „zasvätený“ Otcovi.
2748 V tejto veľkonočnej, obetnej modlitbe (518) je všetko „zjednotené“ v ňom: Boh i svet, Slovo i telo, večný život i čas, láska, ktorá sa obetuje, i hriech, ktorý ju zrádza, prítomní učeníci i tí, čo skrze ich slovo uveria v neho, zrieknutie sa seba samého i oslávenie. Je to modlitba jednoty. (820)
2749 Ježiš zavŕšil celé Otcovo dielo a jeho modlitba, tak ako jeho obeta, siaha až do skončenia vekov. Modlitba Ježišovej hodiny napĺňa posledné časy a vedie ich k zavŕšeniu. Ježiš, Syn, ktorému Otec dal všetko, sa celý odovzdáva Otcovi a súčasne sa vyjadruje so zvrchovanou slobodou na základe moci, ktorú mu dal Otec nad každou bytosťou. Syn, ktorý sa stal sluhom, je Pán, Pantokrátor (Vládca nad všetkým). Náš Veľkňaz, ktorý prosí za nás, je aj ten, ktorý sa modlí v nás, a Boh, ktorý nás vždy vypočuje. (2616)
2750 Až keď vnikneme do svätého mena Pána Ježiša, môžeme znútra prijať modlitbu, ktorú nás učí on sám: „Otče náš“. (2815) Jeho veľkňazská modlitba znútra vnuká veľké prosby modlitby „Otče náš“: starosť o Otcovo meno, horlivosť za jeho kráľovstvo (slávu ), plnenie Otcovej vôle, jeho plánu spásy a oslobodenie od Zlého.
2751 A napokon v tejto veľkňazskej modlitbe nám Ježiš zjavuje a dáva nerozlučiteľné „poznanie“ Otca a Syna, (240) ktoré je samotným tajomstvom života modlitby.
