Výsledky hľadania: 2231-2400
2231 Niektorí nevstupujú do manželstva preto, aby sa mohli starať o svojich rodičov alebo o svojich bratov a sestry, aby sa výlučnejšie venovali určitému povolaniu, alebo z iných počestných dôvodov. Aj oni môžu vo veľkej miere prispieť k blahu ľudskej rodiny.
2232 Rodinné zväzky sú síce dôležité, ale nie absolútne. Čím viac dieťa dorastá do svojej ľudskej a duchovnej zrelosti a nezávislosti, tým viac sa objasňuje a upevňuje jeho osobitné povolanie, ktoré pochádza od Boha. Rodičia majú rešpektovať toto povolanie a pomáhať svojim deťom, aby naň odpovedali a nasledovali ho. Treba si osvojiť presvedčenie, že prvotným povolaním kresťana je nasledovať Ježiša Krista: (1618) „Kto miluje otca alebo matku viac ako mňa, nie je ma hoden“ (Mt 10,37) .
2233 Stať sa Ježišovým učeníkom znamená prijať pozvanie (542) patriť do Božej rodiny a žiť v súlade s jeho spôsobom života: „Každý, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach, je môj brat i sestra, i matka“ (Mt 12,50) .
Rodičia majú s radosťou a vďakou prijať a rešpektovať volanie Pána, ktorým sa obracia na niektoré z ich detí, aby ho nasledovalo v panenstve pre Kráľovstvo, v zasvätenom živote alebo v kňazskej službe.
2234 Štvrté Božie prikázanie nám nariaďuje ctiť si aj všetkých tých, ktorí pre naše dobro dostali od Boha moc v spoločnosti. (1897) Toto prikázanie objasňuje povinnosti tých, ktorí vykonávajú moc, ako aj tých, ktorí majú z nej osoh.
2235 Tí, čo vykonávajú moc, majú ju vykonávať ako službu: „Kto sa medzi vami bude chcieť stať veľkým, bude vaším služobníkom“ (Mt 20,26) . Vykonávanie moci je morálne vymedzené jej božským pôvodom, (1899) jej racionálnou povahou a jej špecifickým predmetom. Nikto nemôže nariadiť alebo ustanoviť niečo, čo je proti dôstojnosti osôb a proti prirodzenému zákonu.
2236 Vykonávanie moci má za cieľ ukázať správnu stupnicu hodnôt, aby sa tak všetkým uľahčilo používanie slobody a zodpovednosti. Predstavení majú múdro vykonávať distributívnu spravodlivosť, (2411) pričom majú brať do úvahy potreby a prínos každého a mať na zreteli svornosť a pokoj. Majú dbať na to, aby predpisy a nariadenia, ktoré vydávajú, neuvádzali do pokušenia tým, že by kládli osobný záujem proti záujmu spoločnosti.
2237 Predstavitelia politickej moci sú povinní rešpektovať základné práva ľudskej osoby. Majú vykonávať spravodlivosť ľudsky (357) a rešpektovať pritom právo každého, najmä právo rodín a núdznych.
Politické práva spojené s občianstvom môžu a majú byť priznané v zhode s požiadavkami spoločného dobra. Verejná moc ich nemôže zbaviť platnosti bez oprávneného a primeraného dôvodu. Cieľom uplatňovania politických práv je spoločné dobro národa a ľudskej spoločnosti.
2238 Tí, čo sú podriadení predstaviteľom občianskej moci, (1900) majú považovať svojich nadriadených za predstaviteľov Boha, ktorý ich ustanovil za správcov svojich darov: „Kvôli Pánovi sa podriaďujte každej ľudskej ustanovizni… ako slobodní, ale nie takí, čo slobodu majú za prikrývku zloby, ale ako Boží služobníci“ (1Pt 2,13.16) . Lojálna spolupráca občanov zahŕňa právo a niekedy aj povinnosť vzniesť oprávnené námietky proti tomu, čo sa im zdá škodlivé pre dôstojnosť človeka a dobro spoločnosti.
2239 Povinnosťou občanov je prispievať (1915) spolu s občianskou mocou k dobru spoločnosti v duchu pravdy, spravodlivosti, solidarity a slobody. Láska k vlasti a služba vlasti vyplývajú z povinnosti vďačnosti a z poriadku lásky. (2310) Podriadenosť právoplatným autoritám a služba spoločnému dobru vyžadujú, aby občania plnili svoju úlohu v živote politického spoločenstva.
2240 Podriadenosť autorite a spoluzodpovednosť za spoločné dobro vyžadujú z morálneho hľadiska platiť dane, uplatňovať volebné právo a brániť krajinu: (2265)
„Dávajte každému, čo ste dlžní: komu daň, tomu daň, komu clo, tomu clo, komu bázeň, tomu bázeň, komu česť, tomu česť“ (Rim 13,7) .
Kresťania… „bývajú vo svojej vlasti, ale ako nájomníci. Všetko majú spoločné s ostatnými ako občania a všetko znášajú ako cudzinci… Ustanovené zákony poslúchajú, ale svojím spôsobom života zákony prevyšujú… Boh ich postavil na také miesto, ktoré nesmú opustiť.“
Apoštol nás povzbudzuje, aby sme sa modlili a vzdávali vďaky za kráľov i za všetkých, čo vykonávajú moc, (1900) „aby sme mohli žiť tichým a pokojným životom vo všetkej nábožnosti a mravnej čistote“ (1Tim 2,2) .
2241 Bohatšie národy sú povinné, nakoľko je to možné, prijať cudzincov hľadajúcich bezpečnosť a prostriedky na živobytie, ktoré nemôžu nájsť vo svojej pôvodnej vlasti. Verejná moc má dbať na zachovávanie prirodzeného práva, ktoré stavia hosťa pod ochranu tých, čo ho prijímajú.
Politické autority môžu vzhľadom na spoločné dobro, za ktoré sú zodpovedné, podriadiť uplatňovanie prisťahovaleckého práva rôznym právnym podmienkam, najmä čo sa týka povinností prisťahovalcov voči krajine, ktorá ich prijala. Prisťahovalec je povinný s vďakou rešpektovať hmotné a duchovné dedičstvo krajiny, ktorá ho prijala, poslúchať jej zákony a prispievať na jej náklady.
2242 Občan je vo svedomí viazaný neriadiť sa predpismi občianskych autorít, ak sú tieto predpisy v rozpore (1903) s požiadavkami morálneho poriadku, so základnými ľudskými právami alebo s učením evanjelia. Odopretie poslušnosti občianskym autoritám, (2313) keď ich požiadavky odporujú požiadavkám správneho svedomia, má svoje odôvodnenie v rozlišovaní medzi službou Bohu a službou politickému spoločenstvu: (450) „Dávajte teda, čo je cisárovo; cisárovi, a čo je Božie, Bohu“ (Mt 22,21) . „Boha treba viac poslúchať ako ľudí“ (Sk 5,29) .
„Keď však verejná moc (1901) prekročí svoju kompetenciu a utláča občanov, tí nemajú odmietať to, čo si objektívne vyžaduje spoločné dobro; je im však dovolené brániť svoje práva a práva svojich spoluobčanov proti zneužívaniu tejto moci pri rešpektovaní medzí, ktoré určuje prirodzený a evanjeliový zákon.“
2243 Odboj proti útlaku politickej moci (2309) môže oprávnene siahnuť po zbraniach iba vtedy, keď sa súčasne vyskytnú tieto podmienky: 1. keď sa isto, závažne a dlhý čas porušujú základné ľudské práva; 2. keď sa vyčerpali všetky ostatné prostriedky; 3. keď sa tým nevyvolajú ešte horšie neporiadky; 4. keď je oprávnená nádej na úspech; 5. keď nie je možné rozumne predvídať lepšie riešenia.
2244 Každá ustanovizeň je inšpirovaná, (1910) aspoň implicitne, určitým názorom na človeka a na jeho cieľ, od čoho odvodzuje svoje hodnotiace kritériá, svoju stupnicu hodnôt a svoju líniu správania. Väčšina spoločností založila svoje ustanovizne na predpoklade určitej nadradenosti človeka nad vecami. (1881) Iba Bohom zjavené náboženstvo jasne uznalo pôvod a cieľ človeka v Bohu Stvoriteľovi a Vykupiteľovi. Cirkev vyzýva politickú moc, aby sa vo svojich úsudkoch a rozhodnutiach opierala o túto inšpirovanú pravdu (2109) o Bohu a o človekovi:
„Spoločenstvá, ktoré nepoznajú túto inšpiráciu alebo ju odmietajú v mene svojej nezávislosti od Boha, sú nútené hľadať svoje oporné body a svoj cieľ samy v sebe alebo ich prevziať z nejakej ideológie. A keďže nepripúšťajú, aby sa bránilo objektívne kritérium dobra a zla, osobujú si nad človekom a nad jeho osudom totalitnú moc, či už otvorene, alebo skryte, ako o tom svedčia dejiny.“
2245 „Cirkev, ktorá na základe svojho poslania a svojej kompetencie nijako nesplýva s politickým spoločenstvom, (912) je zároveň znamením a ochranou transcendentného charakteru ľudskej osoby.“ Cirkev „rešpektuje a podporuje politickú slobodu a zodpovednosť občanov“.
2246 K poslaniu Cirkvi (2032) patrí „vynášať morálny úsudok aj o veciach, ktoré sa týkajú politickej oblasti, keď to vyžadujú základné práva osoby alebo spása duší, (2420) pričom používa všetky tie a iba tie prostriedky, ktoré sú v zhode s evanjeliom a s dobrom všetkých so zreteľom na rôzne doby a situácie“.
2247 „Cti svojho otca a svoju matku“ (Dt 5,16; Mk 7,10) .
2248 Podľa štvrtého prikázania Boh chcel, aby sme po ňom ctili svojich rodičov a tých, ktorých pre naše dobro obdaril autoritou.
2249 Manželské spoločenstvo je založené na zmluve a súhlase manželov. Manželstvo a rodina sú zamerané na dobro manželov a na plodenie a výchovu detí.
2250 „Blaho človeka a ľudskej i kresťanskej spoločnosti úzko súvisí s priaznivým stavom manželského a rodinného spoločenstva.“
2251 Deti si majú ctiť svojich rodičov, byť im vďačné, náležite ich poslúchať a pomáhať im. Úcta k rodičom prispieva k súladu celého rodinného života.
2252 Rodičia sú prví zodpovední za výchovu svojich detí vo viere, v modlitbe a vo všetkých čnostiach. Majú povinnosť, pokiaľ im je to možné, postarať sa o hmotné a duchovné potreby svojich detí.
2253 Rodičia majú rešpektovať a podporovať povolanie svojich detí. Majú mať na pamäti a učiť svoje deti, že prvotným povolaním kresťana je nasledovať Ježiša Krista.
2254 Verejná moc je povinná rešpektovať základné práva ľudskej osoby a vytvárať podmienky na používanie jej slobody.
2255 Povinnosťou občanov je spolupracovať s občianskou mocou na budovaní spoločnosti v duchu pravdy, spravodlivosti, solidarity a slobody.
2256 Občan je vo svedomí viazaný neriadiť sa predpismi občianskych autorít, ak sú tieto predpisy v rozpore s požiadavkami morálneho poriadku. „Boha treba viac poslúchať ako ľudí“ (Sk 5,29) .
2257 Každá spoločnosť odvodzuje svoje hodnotiace kritériá a svoje konanie od určitého názoru na človeka a na jeho cieľ. Bez svetla evanjelia o Bohu a človeku sa spoločnosti ľahko stávajú totalitnými.
2258 „Ľudský život je posvätný, (356) pretože už od svojho začiatku vyžaduje stvoriteľské pôsobenie Boha a navždy zostáva v osobitnom vzťahu k Stvoriteľovi, svojmu jedinému cieľu. Jedine Boh je Pánom života od jeho začiatku až do jeho konca: nikto a za nijakých okolností si nemôže nárokovať právo priamo zničiť nevinnú ľudskú bytosť.“
2259 V rozprávaní o tom, ako Kain zabil svojho brata Ábela, (401) Sväté písmo zjavuje, že už od začiatku ľudských dejín mal človek v sebe hnev a žiadostivosť ako následky prvotného hriechu. Človek sa stal nepriateľom svojho blížneho. Boh odsudzuje ohavnosť tejto bratovraždy: „Čo si to urobil? Hlas krvi tvojho brata hlasno volá zo zeme ku mne. Buď teraz prekliaty zo zeme, ktorá otvorila ústa, aby pila krv tvojho brata z tvojich rúk“ (Gn 4,10-11) .
2260 Zmluva medzi Bohom a ľudstvom je popretkávaná pripomínaniami Božieho daru ľudského života a vražednej násilnosti človeka:
„Budem vyžadovať počet za krv každého z vás… Kto preleje ľudskú krv, skrze človeka bude preliata jeho krv, lebo na Boží obraz som stvoril človeka“ (Gn 9,5-6) .
Starý zákon vždy považoval krv za posvätný znak života. Toto učenie je potrebné v každom čase.
2261 Sväté písmo spresňuje zákaz piateho prikázania: „Nezabiješ nevinného ani spravodlivého“ (1756) (Ex 23,7) . Úmyselná vražda nevinného závažne protirečí dôstojnosti ľudskej bytosti, „zlatému pravidlu“ a svätosti Stvoriteľa. Zákon, ktorý takúto vraždu zakazuje, (1956) má všeobecnú platnosť: zaväzuje všetkých a každého, vždy a všade.
2262 V reči na vrchu Pán pripomína prikázanie: „Nezabiješ!“ (Mt 5,21) a pridáva k nemu zákaz hnevu, nenávisti a pomsty. Ba ešte viac, Kristus žiada od svojho učeníka, aby nastavil aj druhé líce a miloval svojich nepriateľov. (2844) On sám sa nebránil a Petrovi povedal, aby ponechal svoj meč v pošve.
2263 Oprávnená obrana osôb a spoločností nie je výnimkou zo zákazu zabitia nevinného, ktoré je úmyselnou vraždou. (1737) „Z konania… toho, kto bráni seba samého, môže vzniknúť dvojaký následok: jedným je zachovanie vlastného života, druhým zabitie útočníka.“ „Nič neprekáža tomu, aby jeden čin mal dva následky, z ktorých iba jeden je úmyselný, kým druhý je mimo úmyslu.“
2264 Láska k sebe samému je základným princípom morálnosti. (2196) Je teda oprávnené presadzovať rešpektovanie vlastného práva na život. Kto bráni svoj život, nie je vinný z vraždy, hoci je nútený zasadiť útočníkovi smrteľný úder.
„Ak niekto pri obrane svojho života používa väčšie násilie, ako je potrebné, je to nedovolené. Ak však umiernene odráža násilie, obrana je dovolená… A nie je potrebné na spásu, aby sa človek zriekol umiernenej obrany preto, aby sa vyhol zabitiu druhého; lebo človek je povinný viac sa starať o svoj život ako o cudzí.“
2265 Oprávnená obrana môže byť nielen právom, ale aj vážnou povinnosťou pre toho, kto je zodpovedný za život iných. (2240) Obrana spoločného dobra vyžaduje zneškodnenie nespravodlivého útočníka. Z toho dôvodu majú právoplatní predstavitelia moci právo použiť zbrane, (2308) aby odrazili útočníkov na občiansku spoločnosť, ktorá je zverená ich zodpovednosti.
2266 Úsilie štátu zabrániť šíreniu takých správaní, ktoré poškodzujú práva človeka a základné pravidlá občianskeho spolunažívania, zodpovedá požiadavke ochrany spoločného dobra. (1897-1899) Právoplatná verejná moc má právo a povinnosť uložiť tresty primerané závažnosti zločinu. Trest má predovšetkým za cieľ napraviť neporiadok spôsobený previnením. (1449) Keď ho vinník prijme dobrovoľne, trest nadobúda hodnotu odpykania. Okrem obrany verejného poriadku a ochrany bezpečnosti osôb má trest aj liečebný cieľ; nakoľko je možné, má prispieť k náprave vinníka.
2267 Za predpokladu, že sa plne zistila totožnosť a zodpovednosť vinníka, tradičné učenie Cirkvi nevylučuje použitie trestu smrti, ak by bol jedinou možnou cestou na účinnú obranu ľudských životov pred nespravodlivým útočníkom.
Ak však na obranu a na ochranu bezpečnosti (2306) osôb pred útočníkom stačia nekrvavé prostriedky, verejná moc má použiť iba tie, lebo lepšie zodpovedajú konkrétnym podmienkam spoločného dobra a väčšmi sa zhodujú s dôstojnosťou ľudskej osoby.
A skutočne dnes, keď už štát má k dispozícii možnosti účinne potlačiť zločin tak, že zneškodní páchateľa a pritom mu definitívne neodníme možnosť vykúpiť sa, prípady, v ktorých je absolútne nevyhnutné usmrtiť vinníka, „sú už veľmi zriedkavé, ak sa ešte vôbec skutočne vyskytujú“.
2268 Piate prikázanie zakazuje ako ťažko hriešnu priamu a úmyselnú vraždu. Vrah a tí, ktorí úmyselne na vražde spolupracujú, (1867) páchajú hriech, ktorý volá o pomstu do neba.
Vražda novonarodeného dieťaťa, bratovražda, vražda rodiča, manžela alebo manželky sú osobitne ťažké zločiny, pretože trhajú prirodzené zväzky. Eugenické dôvody alebo dôvody verejnej hygieny nemôžu ospravedlniť nijakú vraždu, ani keby ju prikazovala verejná moc.
2269 Piate prikázanie zakazuje robiť niečo s úmyslom nepriamo spôsobiť smrť nejakej osoby. Morálny zákon zakazuje vystaviť niekoho bez závažného dôvodu nebezpečenstvu smrti, ako aj odmietnuť pomoc osobe, ktorá je v nebezpečenstve.
Ak ľudská spoločnosť nečinne prijíma smrtiaci hlad a neusiluje sa mu čeliť je to pohoršujúca nespravodlivosť a ťažké previnenie. Obchodníci, ktorí svojimi úžerníckymi a obchodníckymi praktikami vyvolávajú hlad a smrť svojich blížnych, nepriamo páchajú vraždu, za ktorú sú zodpovední.
Za neúmyselnú vraždu nie je človek morálne zodpovedný. (2290) Ale nemôže byť ospravedlnený od ťažkého previnenia ten, kto bez primeraných dôvodov konal tak, že spôsobil smrť, hoci nemal úmysel ju zapríčiniť.
2270 Ľudský život treba absolútne rešpektovať (1703) a chrániť už od chvíle počatia. Ľudskej bytosti už od prvej chvíle jej jestvovania treba priznať práva osoby, medzi ktorými je nedotknuteľné právo každej nevinnej bytosti na život. (357)
„Skôr, než som ťa utvoril v matkinom živote, poznal som ťa, skôr, než si vyšiel z lona, posvätil som ťa“ (Jer 1,5)
„Moje údy neboli utajené pred tebou, keď som vznikal v skrytosti, utkávaný v hlbinách zeme“ (Ž 139,15) .
2271 Cirkev už od prvého storočia učila, že každý vyvolaný potrat je morálne zlo. Toto učenie sa nezmenilo. Ostáva nemenné. Priamy potrat, to znamená chcený ako cieľ alebo ako prostriedok, závažne protirečí morálnemu zákonu:
„Nezabiješ zárodok potratom ani neusmrtíš novonarodené dieťa.“ „Boh… Pán života, zveril ľuďom vznešenú úlohu chrániť život, čo sa má uskutočňovať spôsobom dôstojným človeka. Život treba teda chrániť s najväčšou starostlivosťou už od počatia; potrat a vražda novonarodeného dieťaťa sú ohavnými zločinmi.“
2272 Formálna (vedomá a dobrovoľná, a nie iba materiálna) spolupráca pri potrate je ťažký hriech. Cirkev trestá tento zločin proti ľudskému životu kánonickým trestom exkomunikácie. „Kto zapríčiní potrat, ktorý skutočne nastane, upadne do exkomunikácie uloženej vopred vyneseným rozsudkom [excommunicatio latae sententiae],“ „samým činom spáchania deliktu“ a za podmienok stanovených právom. (1463) Cirkev tým nemieni zužovať oblasť milosrdenstva. Zdôrazňuje závažnosť spáchaného zločinu a nenapraviteľnú škodu spôsobenú usmrtenému neviniatku, jeho rodičom a celej spoločnosti.
2273 Neodňateľné právo (1930) každého nevinného ľudského jednotlivca na život je konštitutívnym prvkom občianskej spoločnosti a jej zákonodarstva:
„Občianska spoločnosť i politická moc musia uznávať a rešpektovať neodňateľné práva osoby. Práva človeka nezávisia ani od jednotlivcov, ani od rodičov a nie sú ani koncesiou spoločnosti a štátu. Patria k ľudskej prirodzenosti a sú vlastné ľudskej osobe vďaka stvoriteľskému činu, v ktorom má osoba svoj pôvod. Medzi týmito základnými právami treba v tomto ohľade pripomenúť právo na život a telesnú neporušiteľnosť každej ľudskej bytosti od chvíle počatia až po smrť.“
„Vo chvíli, keď pozitívny zákon zbavuje nejakú skupinu ľudských bytostí ochrany, ktorú im má občianske zákonodarstvo poskytnúť, štát popiera rovnosť všetkých pred zákonom. Keď štát nedáva svoju moc do služieb práv všetkých občanov a najmä tých najslabších, sú tým ohrozené samotné základy právneho štátu… Ako dôsledok rešpektovania a ochrany, ktoré treba priznať ešte nenarodenému dieťaťu už od chvíle jeho počatia, má zákon stanoviť primerané trestné sankcie za každé úmyselné porušenie jeho práv.“
2274 Keďže sa s embryom má už od počatia zaobchádzať ako s osobou, treba ho chrániť v jeho neporušiteľnosti, liečiť ho a uzdraviť, pokiaľ je to možné, ako každú inú ľudskú bytosť.
Predpôrodná diagnóza je morálne dovolená, ak „rešpektuje život a neporušiteľnosť ľudského embrya a plodu a je zameraná na jeho individuálne zachovanie alebo uzdravenie… Je však v závažnom rozpore s morálnym zákonom, ak predvída, v závislosti od výsledkov, možnosť vyvolať potrat. Diagnóza sa nesmie rovnať rozsudku smrti.“
2275 „Zákroky na ľudskom embryu sa majú považovať za dovolené pod podmienkou, že rešpektujú život a neporušiteľnosť embrya a neprinášajú preň neprimerané riziká, ale majú za cieľ jeho uzdravenie, zlepšenie jeho zdravotného stavu alebo jeho individuálne prežitie.“
„Je nemorálne vytvárať ľudské embryá na to, aby sa využívali ako ,biologický materiál‘, s ktorým možno voľne nakladať.“
„Niektoré pokusy o zásah do chromozómového alebo genetického dedičstva nie sú terapeutické, ale smerujú k vytváraniu ľudských bytostí vybratých podľa pohlavia alebo iných vopred stanovených vlastností. Takéto manipulácie sú v protiklade s osobnou dôstojnosťou ľudskej bytosti, s jej neporušiteľnosťou a s jej totožnosťou,“ ktorá je jedinečná a neopakovateľná.
2276 Tí, ktorých životná sila sa zmenšila alebo oslabla, (1503) vyžadujú si osobitnú úctu. Choré alebo telesne či mentálne postihnuté osoby treba podporovať, aby mohli, pokiaľ je to možné, viesť normálny život.
2277 Priama eutanázia – nech by na ňu boli akékoľvek dôvody a použili sa akékoľvek prostriedky – spočíva v usmrtení telesne alebo mentálne postihnutých, chorých alebo umierajúcich. Je morálne neprijateľná.
Takisto aj konanie alebo zanedbanie, ktoré samo osebe alebo zámerne zapríčiňuje smrť s cieľom skončiť bolesť, je vraždou, ktorá je v závažnom rozpore s dôstojnosťou ľudskej osoby a s úctou k živému Bohu, jej Stvoriteľovi. Omyl v úsudku, do ktorého možno s dobrým úmyslom upadnúť, nemení povahu tohto vražedného činu, ktorý treba vždy odsúdiť a vylúčiť.
2278 Prerušenie nákladných, nebezpečných, mimoriadnych alebo vzhľadom na očakávané výsledky neúmerných liečebných procedúr môže byť oprávnené. Je to odmietnutie „liečby za každú cenu“. Nechce sa tým spôsobiť smrť, iba sa prijme, že jej nemožno zabrániť. (1007) Rozhodnutie má urobiť chorý, ak je na to oprávnený a je toho schopný; v inom prípade tí, ktorí sú na to oprávnení podľa zákona, pričom majú vždy rešpektovať rozumnú vôľu a oprávnené záujmy chorého.
2279 Ani keď sa smrť pokladá za veľmi blízku, nemožno oprávnene prerušiť liečenie, ktoré sa má zvyčajne poskytovať chorej osobe. Používanie utišujúcich liekov na zmiernenie utrpenia umierajúceho, hoci aj s rizikom, že sa mu tým skráti život, môže byť morálne v zhode s ľudskou dôstojnosťou, ak nie je smrť chcená ani ako cieľ, ani ako prostriedok, ale sa iba predvída a pripúšťa sa ako nevyhnutná. Liečby, ktoré zmierňujú bolesti, sú jednou z vynikajúcich foriem nezištnej lásky. Z tohto dôvodu ich treba podporovať.
2280 Každý je za svoj život zodpovedný pred Bohom, ktorý mu ho dal. Boh zostáva zvrchovaným Pánom života. (2258) Sme povinní prijímať život s vďačnosťou a chrániť ho na Božiu česť a spásu svojej duše. My sme správcami, nie vlastníkmi života, ktorý nám Boh zveril. Nemôžeme s ním voľne nakladať.
