TRETIEHO DŇA VSTAL Z MŔTVYCH
2. odsek
TRETIEHO DŇA VSTAL Z MŔTVYCH
638 „A my vám zvestujeme, že prisľúbenie, ktoré dostali naši otcovia, Boh splnil nám, ich deťom, keď vzkriesil Ježiša“ (Sk 13,32-33) . Ježišovo zmŕtvychvstanie je vrcholná pravda našej viery v Krista. Prvé kresťanské spoločenstvo (90) ju verilo a prežívalo ako ústrednú pravdu, Tradícia ju podáva ďalej ako základnú pravdu, spisy Nového zákona ju potvrdzujú a spolu s krížom sa ohlasuje ako podstatná časť veľkonočného tajomstva: (651, 991)
„Kristus vstal z mŕtvych.
Svojou smrťou premohol smrť
a zosnulým daroval život“
I. Historická i transcendentná udalosť
639 Tajomstvo Kristovho zmŕtvychvstania je skutočná udalosť, ktorá sa prejavila historicky zistenými javmi, ako to dosvedčuje Nový zákon. Už svätý Pavol mohol okolo roku 56 napísať Korinťanom: „Odovzdal som vám predovšetkým to, čo som aj ja prijal: že Kristus zomrel za naše hriechy podľa Písem; že bol pochovaný a že bol tretieho dňa vzkriesený podľa Písem, že sa zjavil Kéfasovi a potom Dvanástim“ (1Kor 15,3-5) . Apoštol tu hovorí o živej tradícii zmŕtvychvstania, s ktorou sa oboznámil po svojom obrátení pred bránami Damasku.
PRÁZDNY HROB
640 „Prečo hľadáte živého medzi mŕtvymi? Niet ho tu. Vstal z mŕtvych“ (Lk 24,5-6) . Prvá vec, s ktorou sa stretáme v rámci veľkonočných udalostí, je prázdny hrob. Sám osebe nie je priamym dôkazom. Skutočnosť, že Kristovo telo nebolo v hrobe, by sa dala vysvetliť aj ináč. Napriek tomu bol prázdny hrob pre všetkých podstatným znamením. Jeho objavenie učeníkmi bolo prvým krokom k uznaniu samej skutočnosti zmŕtvychvstania. Tak to bolo najprv v prípade nábožných žien a potom Petra. Učeník, „ktorého mal Ježiš… rád“ (Jn 20,2) , tvrdí, že keď nazrel do prázdneho hrobu, „videl tam položené plachty“ (Jn 20,5) , a keď vošiel, „videl i uveril“ (Jn 20,8) . To predpokladá, že na základe stavu, v akom bol prázdny hrob, (999) konštatoval, že neprítomnosť Ježišovho tela nemohla byť ľudským dielom a že Ježiš sa jednoducho nevrátil do pozemského života, ako to bolo v Lazárovom prípade.
ZJAVENIA ZMŔTVYCHVSTALÉHO
641 Prvé sa so Zmŕtvychvstalým stretli Mária Magdaléna a nábožné ženy, ktoré prišli dokončiť pomazanie Ježišovho tela, pochovaného narýchlo na Veľký piatok večer, lebo nastávala Sobota. Tak sa ženy stali prvými ohlasovateľkami Kristovho zmŕtvychvstania pre samotných apoštolov. Apoštolom sa Ježiš zjavil potom: najprv Petrovi a potom Dvanástim. Teda Peter, povolaný posilňovať vieru svojich bratov, (553) vidí Zmŕtvychvstalého skôr ako oni a na základe jeho svedectva spoločenstvo zvolá: „Pán naozaj vstal z mŕtvych a zjavil sa Šimonovi“ (448) (Lk 24,34) .
642 Všetko, čo sa odohralo v tých veľkonočných dňoch, zaväzuje každého z apoštolov – a celkom osobitne Petra – budovať novú éru, ktorá sa začala veľkonočným ránom. Apoštoli ako svedkovia Zmŕtvychvstalého (659, 881) zostávajú základnými kameňmi jeho Cirkvi. Viera prvého spoločenstva veriacich je založená na svedectve konkrétnych ľudí, ktorých kresťania poznali a ktorí z veľkej časti ešte žili medzi nimi. Týmito „svedkami Kristovho zmŕtvychvstania“ (860) sú predovšetkým Peter a Dvanásti, ale nielen oni: Pavol jasne hovorí, že Ježiš „sa zjavil viac ako päťsto bratom naraz… potom sa zjavil Jakubovi a potom všetkým apoštolom“ (1Kor 15,4-8) .
643 Zoči-voči týmto svedectvám Kristovo zmŕtvychvstanie nemožno vysvetľovať mimo fyzického poriadku a neuznávať ho za historickú skutočnosť. Z faktov vyplýva, že viera učeníkov bola podrobená radikálnej skúške utrpením Učiteľa a jeho smrťou na kríži, ktorú on vopred oznámil. Otras vyvolaný umučením bol taký veľký, že učeníci (aspoň niektorí z nich) neuverili hneď zvesti o zmŕtvychvstaní. Evanjeliá nám vôbec neukazujú spoločenstvo zachvátené mystickým nadšením, ale predstavujú nám zronených a prestrašených učeníkov. Preto neuverili nábožným ženám vracajúcim sa od hrobu a ich slová sa im zdali „ako blúznenie“ (Lk 24,11) . Keď sa Ježiš večer na Veľkú noc zjavil Jedenástim, „vyčítal im neveru a tvrdosť srdca, že neuverili tým, čo ho videli vzkrieseného“ (Mk 16,14) .
644 Ba aj keď sú učeníci postavení zoči-voči skutočnosti zmŕtvychvstalého Ježiša, ešte pochybujú, také sa im to zdá nemožné. Nazdávajú sa, že vidia ducha. „Stále tomu od veľkej radosti nemohli uveriť a len sa divili“ (Lk 24,41) . Tomáš zakúsi takú istú skúšku pochybnosti. Dokonca aj pri poslednom zjavení v Galilei, o ktorom hovorí Matúš, „niektorí pochybovali“ (Mt 28,17) . Preto domnienka, že zmŕtvychvstanie bolo iba „výplodom“ viery (alebo ľahkovernosti) apoštolov, je neopodstatnená. Práve naopak, ich viera v zmŕtvychvstanie sa zrodila – pôsobením Božej milosti – z toho, že priamo zažili skutočnosť zmŕtvychvstalého Ježiša.
STAV KRISTOVEJ VZKRIESENEJ ĽUDSKEJ PRIRODZENOSTI
645 Vzkriesený Ježiš nadväzuje so svojimi učeníkmi priame vzťahy: dáva sa im dotýkať a jedáva s nimi. Tým ich vyzýva, aby uznali, že nie je duch, ale hlavne, aby sa presvedčili, že vzkriesené telo, (999) s ktorým sa im ukazuje, je to isté, ktoré bolo umučené a ukrižované, lebo ešte nesie stopy jeho umučenia. Ale toto pravé a skutočné telo má zároveň aj nové vlastnosti osláveného tela: už sa nenachádza v priestore a čase, ale sa môže stať prítomným, kde Ježiš chce a kedy chce, lebo jeho ľudská prirodzenosť už nemôže byť zadržaná na zemi, ale patrí iba do božskej sféry Otca. preto je vzkriesený Ježiš aj zvrchovane slobodný zjaviť sa tak, ako chce: v podobe záhradníka alebo „v inej podobe“ (Mk 16,12) , ako je tá, na ktorú boli učeníci zvyknutí, a to práve preto, aby vzbudil ich vieru.
646 Kristovo zmŕtvychvstanie nebolo návratom do pozemského života, ako to bolo pri vzkrieseniach, ktoré vykonal pred Veľkou nocou: pri vzkriesení Jairovej dcéry, naimského mládenca a Lazára. Tieto vzkriesenia boli zázračnými udalosťami, ale ľudia zázračne vzkriesení (934) znovu dostali Ježišovou mocou „normálny“ pozemský život. (549) Raz opäť zomrú. Kristovo zmŕtvychvstanie je podstatne odlišné. On vo svojom vzkriesenom tele prechádza zo stavu smrti do iného života mimo času a priestoru. Ježišovo telo je pri vzkriesení naplnené mocou Ducha Svätého. Má účasť na Božom živote v stave svojej slávy, takže svätý Pavol môže o Kristovi povedať, že je „nebeským človekom“.
ZMŔTVYCHVSTANIE AKO TRANSCENDENTNÁ UDALOSŤ
647 „Ó, naozaj blažená noc“ – spieva sa vo veľkonočnom chválospeve Exultet –, „ktorá bola svedkom preslávnej chvíle, keď Kristus vstal z mŕtvych.“ A vskutku, nik nebol očitým svedkom samej udalosti zmŕtvychvstania a ani jeden evanjelista ju neopisuje. Nikto nemohol povedať, ako sa zmŕtvychvstanie uskutočnilo fyzicky. Tým menej sa dala zmyslami postrehnúť jeho najvnútornejšia podstata, prechod do iného života. (1000) Hoci je zmŕtvychvstanie historická udalosť, zistiteľná na základe znaku, ktorým bol prázdny hrob, a na základe skutočnosti, ktorou boli stretnutia apoštolov so vzkrieseným Kristom, predsa v tom, v čom presahuje a prevyšuje dejiny, zostáva v samom srdci tajomstva viery. Preto sa vzkriesený Kristus nezjavuje svetu, ale svojim učeníkom, „tým, čo s ním prišli z Galiley do Jeruzalema a teraz sú jeho svedkami pred ľudom“ (Sk 13,31) .
II. Zmŕtvychvstanie – dielo Najsvätejšej Trojice
648 Kristovo zmŕtvychvstanie je predmetom viery, (258) pretože je transcendentným zásahom samého Boha do stvorenia a do dejín. (989) V zmŕtvychvstaní pôsobia tri božské osoby spoločne a zároveň prejavujú svoju osobitosť. Uskutočnila ho moc Otca, ktorý „vzkriesil“ (Sk 2,24) Krista, svojho Syna, a takto dokonale uviedol jeho ľudskú prirodzenosť (663) – spolu s jeho telom – do Najsvätejšej Trojice. Ježiš je definitívne zjavený ako Boží Syn (445) s mocou podľa Ducha svojím vzkriesením z mŕtvych. (272) Svätý Pavol kladie dôraz na prejav Božej moci pôsobením Ducha, ktorý oživil Ježišovu zosnulú ľudskú prirodzenosť a povýšil ju do osláveného stavu Pána.
649 Syn však uskutočňuje vlastné zmŕtvychvstanie svojou božskou mocou. Ježiš oznamuje, že Syn človeka bude musieť mnoho trpieť, umrieť a potom vstane z mŕtvych. Na inom mieste výslovne hovorí: „Ja dávam svoj život a zasa si ho vezmem… Mám moc dať ho a mám moc zasa si ho vziať“ (Jn 10,17-18) . „Veríme, že Ježiš zomrel a vstal z mŕtvych“ (1Sol 4,14) .
650 Cirkevní Otcovia rozjímajú o zmŕtvychvstaní, vychádzajúc z Kristovej božskej osoby, (626) ktorá zostala spojená s jeho dušou a s jeho telom oddelenými od seba smrťou: „Vďaka jednote božskej prirodzenosti, rovnako prítomnej v každej z oboch častí človeka, to, čo bolo odlúčené a oddelené, sa opäť zjednocuje a spája. A tak rozdelením spojených častí nastáva smrť, kým spojením oddelených častí zmŕtvychvstanie.“ (1005)
III. Zmysel a spásonosný dosah zmŕtvychvstania
651 „Ak nebol Kristus vzkriesený, potom je márne naše hlásanie a márna je aj vaša viera“ (1Kor 15,14) . Zmŕtvychvstanie je predovšetkým potvrdením všetkého, čo Kristus robil a učil. Všetky pravdy, aj tie najnedostupnejšie ľudskému rozumu, (129) nachádzajú svoje odôvodnenie, ak Kristus svojím zmŕtvychvstaním podal definitívny dôkaz o svojej božskej moci, (274) ktorý bol prisľúbil.
652 Kristovo zmŕtvychvstanie je splnením prisľúbení Starého zákona i prisľúbení samého Ježiša, (994) ktoré dal počas svojho pozemského života. Výraz „podľa Písem“ (601) (1Kor 15,3-4) dosviedča, že Kristovým zmŕtvychvstaním sa tieto predpovede splnili.
653 Ježišovo zmŕtvychvstanie potvrdzuje pravdu o jeho božstve. (445) On sám povedal: „Keď vyzdvihnete Syna človeka, poznáte, že Ja som“ (Jn 8,28) . Zmŕtvychvstanie Ukrižovaného dokazuje, že on je skutočne „Ja som“, Boží Syn a sám Boh. Svätý Pavol mohol pred Židmi vyhlásiť: „A my vám zvestujeme, že prisľúbenie, ktoré dostali naši otcovia, Boh splnil ich deťom, keď nám vzkriesil Ježiša, ako je aj v druhom žalme napísané: ,Ty si môj syn. Ja som ťa dnes splodil‘“ (Sk 13,32-33) . Kristovo zmŕtvychvstanie je úzko späté s tajomstvom vtelenia Božieho Syna. (422, 461) Je jeho zavŕšením podľa večného Božieho plánu.
654 Vo veľkonočnom tajomstve sú dva aspekty: Kristus nás svojou smrťou oslobodzuje od hriechu a svojím zmŕtvychvstaním nám otvára prístup k novému životu. Tento nový život (1987) je predovšetkým ospravodlivením, ktoré nás znovu uvádza do Božej milosti, „aby sme tak, ako bol Kristus vzkriesený z mŕtvych…, aj my žili novým životom“ (Rim 6,4) . Je víťazstvom nad smrťou pre hriech a novou účasťou na milosti. (1996) Uskutočňuje adopciu za synov, lebo ľudia sa stávajú Kristovými bratmi, ako sám Ježiš volá svojich učeníkov po svojom zmŕtvychvstaní: „Choďte, oznámte mojim bratom“ (Mt 28,10) . Sú jeho bratmi nie podľa prirodzenosti, ale darom milosti, lebo toto adoptívne synovstvo zaručuje skutočnú účasť na živote jednorodeného Syna. Tento život sa naplno zjavil v jeho zmŕtvychvstaní.
655 A napokon Kristovo zmŕtvychvstanie – i sám vzkriesený Kristus – je počiatkom a zdrojom nášho budúceho vzkriesenia: (989) „Kristus vstal z mŕtvych, prvotina zosnulých… Veď ako všetci umierajú v Adamovi, tak zasa všetci ožijú v Kristovi“ (1Kor 15,20-22) . V očakávaní tohto zavŕšenia vzkriesený Kristus žije v srdciach svojich veriacich. (1002) V ňom kresťania zakusujú „sily budúceho veku“ (Hebr 6,5) a ich život je, Kristom unášaný do lona Božieho života, „aby… už nežili pre seba, ale pre toho, ktorý za nich zomrel a vstal z mŕtvych“ (2Kor 5,15) .
Zhrnutie
656 Predmetom viery v zmŕtvychvstanie je udalosť historicky dosvedčená učeníkmi, ktorí sa skutočne stretli so Zmŕtvychvstalým, a zároveň je tajomne transcendentná (nadzmyslová), lebo je vstupom Kristovej ľudskej prirodzenosti do Božej slávy.
657 Prázdny hrob a položené plachty samy osebe znamenajú, že Kristovo telo Božou mocou uniklo putám smrti a rozkladu. Pripravujú učeníkov na stretnutie so Zmŕtvychvstalým.
658 Kristus, „prvorodený z mŕtvych“ (Kol 1,18) , je pôvodcom nášho vzkriesenia, a to už teraz ospravodlivením našej duše a neskôr aj oživením nášho tela.
