JEŽIŠ KRISTUS „SA POČAL Z DUCHA SVÄTÉHO, NARODIL SA Z MÁRIE PANNY“
3. článok
JEŽIŠ KRISTUS „SA POČAL Z DUCHA SVÄTÉHO, NARODIL SA Z MÁRIE PANNY“
1. odsek
BOŽÍ SYN SA STAL ČLOVEKOM
I. Prečo sa Slovo stalo telom?
456 S Nicejsko-carihradským vyznaním viery odpovedáme a vyznávame: „On pre nás ľudí a pre našu spásu zostúpil z nebies. A mocou Ducha Svätého vzal si telo z Márie Panny a stal sa človekom.“
457 Slovo sa stalo telom, (607) aby nás zmierilo s Bohom a spasilo: Boh „nás miloval a poslal svojho Syna ako zmiernu obetu za naše hriechy“ (1Jn 4,10) . Otec poslal Syna za Spasiteľa sveta“ (1Jn 4,14) . „On sa zjavil, aby sňal hriechy“ (1Jn 3,5) :
„Naša prirodzenosť bola chorá a potrebovala lekára. (385) Padlý človek potreboval toho, kto by ho zdvihol. Prišiel o život a potreboval toho, kto by ho oživil. Stratil účasť na dobre a potreboval toho, kto by ho priviedol späť k dobru. Bol zatvorený v temnotách a potreboval svetlo. Zajatec hľadal záchrancu, porazený pomocníka, utláčaný porobou osloboditeľa. Sú to azda nepatrné a bezvýznamné dôvody, aby pohli Boha zostúpiť a navštíviť ľudskú prirodzenosť, keď bolo ľudstvo v takom nešťastnom a biednom položení?“
458 Slovo sa stalo telom, aby sme tak poznali Božiu lásku: (219) „Božia láska k nám sa prejavila v tom, že Boh poslal svojho jednorodeného Syna na svet, aby sme skrze neho mali život“ (1Jn 4,9) . „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život“ (Jn 3,16) .
459 Slovo sa stalo telom, aby nám bolo vzorom svätosti: (520, 823) „Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa…“ (2012) (Mt 11,29) . „Ja som cesta, pravda a život. Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa“ (Jn 14,6) . A Otec na vrchu premenenia prikazuje: „Počúvajte ho!“ (Mk 9,7) . Ježiš je naozaj vzorom blahoslavenstiev a normou nového zákona: (1717, 1965) „Aby ste sa milovali navzájom, ako som ja miloval vás“ (Jn 15,12) . Táto láska zahŕňa v sebe naozajstnú obetu seba samého pri jeho nasledovaní.
460 Slovo sa stalo telom, aby nás urobilo „účastnými na Božej prirodzenosti“ (1265, 1391) (2Ptl ,4) : „Preto sa Božie Slovo stalo človekom a Boží Syn sa stal Synom človeka, aby sa človek spojil s Božím Slovom a dostal adoptívne synovstvo, a tak sa stal Božím synom.“ „Lebo on sa stal človekom, aby sme sa my stali bohmi.“ (1988) „Keďže jednorodený Boží Syn chcel, aby sme mali účasť na jeho božstve, prijal našu prirodzenosť, stal sa človekom, aby ľudí urobil bohmi.“
II. Vtelenie
461 Cirkev preberá výraz svätého Jána (Jn 1,14) , a nazýva „vtelením“ skutočnosť, že Boží Syn prijal ľudskú prirodzenosť, (653, 661) aby v nej uskutočnil našu spásu. (449) Cirkev ospevuje tajomstvo vtelenia v hymnuse, ktorý uvádza svätý Pavol:
„Zmýšľajte tak ako Kristus Ježiš: On, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka. Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži“ (Flp 2,5-8) .
462 List Hebrejom hovorí o tom istom tajomstve:
„Preto keď [Kristus] prichádza na svet, hovorí: ,Nechcel si obetu ani dar, ale dal si mi telo. Nepáčili sa ti zápalné obety ani obety za hriech. Vtedy som povedal: Hľa, prichádzam… aby som plnil tvoju vôľu, Bože‘“ (Ž 40,7-9) .
463 Viera v skutočné vtelenie Božieho Syna (90) je rozpoznávacím znakom kresťanskej viery. „Božieho Ducha poznáte podľa tohto: Každý duch, ktorý vyznáva, že Ježiš Kristus prišiel v tele, je z Boha“ (1Jn 4,2) . Také je radostné presvedčenie Cirkvi už od jej začiatku, keď ospevuje veľké „tajomstvo nábožnosti: On sa zjavil v tele“ (1Tim 3,16) .
III. Pravý Boh a pravý človek
464 Jedinečná a celkom neobyčajná udalosť vtelenia Božieho Syna neznamená, že Ježiš Kristus je sčasti Boh a sčasti človek, ani že je výsledkom nejasného zmiešania božského s ľudským. Stal sa skutočne človekom a pritom zostal skutočne Bohom. Ježiš Kristus je pravý Boh a pravý človek. Túto pravdu viery (88) musela Cirkev v prvých storočiach brániť a objasňovať proti bludom, ktoré ju falšovali.
465 Prvé bludy (herézy) nepopierali natoľko Kristovo božstvo ako skôr jeho pravú ľudskú prirodzenosť (gnostický doketizmus). Kresťanská viera už od apoštolských čias zdôrazňovala skutočné vtelenie Božieho Syna, ktorý „prišiel v tele“. Ale v treťom storočí musela Cirkev na koncile v Antiochii vyhlásiť proti Pavlovi zo Samosaty, že Ježiš Kristus je Boží Syn prirodzenosťou, a nie adopciou. Prvý ekumenický koncil v Nicei roku 325 vo svojom Kréde vyznal, že Boží Syn „je splodený, nie stvorený, jednej podstaty [po grécky homousios] s Otcom“, (242) a odsúdil Ária, ktorý tvrdil, že „Boží Syn povstal z ničoho“ a že „má inú podstatu alebo bytnosť“ ako Otec.
466 Nestoriánska heréza videla v Kristovi ľudskú osobu spojenú s božskou osobou Božieho Syna. Proti tomuto bludu svätý Cyril Alexandrijský a tretí ekumenický koncil zhromaždený v Efeze roku 431 vyznali: „Slovo tým, že hypostaticky [vo svojej osobe] zjednotilo so sebou telo oživené rozumovou dušou… sa stalo človekom“ Kristova ľudská prirodzenosť nemá iný subjekt ako božskú osobu Božieho Syna, ktorý túto prirodzenosť prijal a urobil svojou už od svojho počatia. Preto Efezský koncil v roku 431 vyhlásil, že Mária sa ľudským počatím Božieho Syna (495) vo svojom lone skutočne stala Božou Matkou: „Bohorodičkou… nie preto, že by prirodzenosť Slova a jeho božstvo bolo prijalo začiatok svojho pôvodu zo svätej Panny, ale preto, že si z nej vzalo sväté telo obdarené rozumovou dušou, s ktorým je Božie Slovo hypostaticky zjednotené, a preto sa hovorí, že sa narodilo podľa tela.“
467 Monofyziti tvrdili, že ľudská prirodzenosť ako taká prestala v Kristovi jestvovať, lebo ju prijala božská osoba Božieho Syna. Proti tomuto bludu sa postavil štvrtý ekumenický koncil v Chalcedóne roku 451, keď vyznal:
„Nasledujúc svätých Otcov, všetci súhlasne učíme vyznávať, že jeden a ten istý Syn, náš Pán Ježiš Kristus, je dokonalý v božstve a dokonalý v ľudskej prirodzenosti, skutočne Boh a skutočne človek, z rozumovej duše a tela, jednej podstaty s Otcom čo do božstva a jednej podstaty s nami čo do ľudskej prirodzenosti, podobný nám ,vo všetkom okrem hriechu‘ (Hebr 4,15) ; zrodený z Otca pred všetkými vekmi čo do božstva a v posledných dňoch pre nás a pre našu spásu [zrodený] z Márie Panny, Bohorodičky, čo do ľudskej prirodzenosti:
Jeden a ten istý Kristus, jednorodený Syn a Pán, sá má uznávať v dvoch prirodzenostiach bez pomiešania, bez premeny, bez rozdelenia, bez odlúčenia. Rozdielnosť prirodzeností sa ich zjednotením neodstránila, ale skôr sa vlastnosti oboch prirodzeností zachovali a zjednotili v jednej osobe a v jednej hypostáze.“
468 Po Chalcedónskom koncile niektorí urobili z Kristovej ľudskej prirodzenosti akoby osobný subjekt. Proti nim piaty ekumenický koncil v Carihrade roku 553 vyznal „jeho jednu hypostázu [osobu]…, ktorou je [náš] Pán Ježiš Kristus, jeden zo Svätej Trojice“. (254) Teda všetko v Kristovej ľudskej prirodzenosti sa má pripisovať jeho božskej osobe ako jeho vlastnému subjektu, nielen zázraky, ale aj utrpenie, ba aj smrť: (616) „Náš Pán Ježiš Kristus, ktorý bol ukrižovaný v tele, je pravý Boh, Pán slávy a jeden zo Svätej Trojice.“
469 Cirkev takto vyznáva, že Ježiš je neoddeliteľne pravý Boh a pravý človek. Je skutočne Božím Synom, ktorý sa stal človekom, naším bratom a pritom neprestal byť Bohom, (212) naším Pánom:
„Id quod fuit remansit et quod non fuit assumpsit – Ostáva tým, čím bol, a prijal to, čím nebol,“ spieva rímska liturgia. A liturgia svätého Jána Zlatoústeho vyhlasuje a spieva: „Jednorodený Syn a Božie Slovo, ktorý si nesmrteľný, pre našu spásu si si láskavo vzal telo zo svätej Bohorodičky a vždy Panny Márie, ktorý si sa bez zmeny stal človekom a bol si ukrižovaný. Kriste, Bože, ktorý si svojou smrťou premohol smrť, ktorý si jeden zo Svätej Trojice, oslavovaný s Otcom a Duchom Svätým, spas nás!“
IV. Ako je Boží Syn človekom?
470 Skutočnosť, že v tajomnom zjednotení pri vtelení bola ľudská prirodzenosť „prijatá, nie zničená“ („assumpta, non perempta“), priviedla Cirkev v priebehu storočí k tomu, aby vyznávala plnú skutočnosť tak Kristovej ľudskej duše s jej úkonmi rozumu a vôle, ako aj jeho ľudského tela. Ale pritom zakaždým musela pripomínať, že Kristova ľudská prirodzenosť patrí ako vlastná božskej osobe Božieho Syna, (516) ktorý ju prijal. Všetko, čím Kristus je a čo v ľudskej prirodzenosti robí, patrí „jednému z Trojice“. Teda Boží Syn dáva svojej ľudskej prirodzenosti (626) svoj vlastný spôsob osobného jestvovania v Trojici. Takto Kristus vo svojej duši, ako aj vo svojom tele ľudsky prejavuje božské správanie Trojice:
„Boží Syn… pracoval ľudskými rukami, myslel ľudským rozumom, konal ľudskou vôľou, miloval ľudským srdcom. (2599) Narodený z Márie Panny sa naozaj stal jedným z nás, vo všetkom nám podobný okrem hriechu.“
KRISTOVA ĽUDSKÁ DUŠA A JEHO ĽUDSKÉ POZNANIE
471 Apolinár z Laodicey tvrdil, že Slovo v Kristovi nahradilo dušu alebo ducha. Cirkev proti tomuto bludu vyhlásila, že večný Syn prijal aj ľudskú rozumovú dušu. (363)
472 Ľudská duša, ktorú prijal Boží Syn, je obdarená pravým ľudským poznaním. Toto poznanie ako také nemohlo byť samo osebe neobmedzené: realizovalo sa v historických podmienkach svojho jestvovania v priestore a v čase. Preto keď sa Boží Syn stal človekom, mohol prijať, že sa „vzmáhal… v múdrosti, veku a v obľube“ (Lk 2,52) a že sa dokonca musel pýtať na to, čo sa v ľudských podmienkach treba naučiť zo skúsenosti. To zodpovedalo skutočnosti, že sa dobrovoľne uponížil a „vzal si prirodzenosť sluhu“ (Flp 2,7) .
473 Toto skutočne ľudské poznanie Božieho Syna však súčasne vyjadrovalo božský život jeho osoby. „Boží Syn poznal všetko; a skrze neho človek, ktorého si obliekol; nie prirodzenosťou, ale preto, že bol zjednotený so Slovom… Ľudská prirodzenosť, keďže bola zjednotená so Slovom, poznala všetko a prejavovala v sebe tieto božské a vznešené veci.“ (240) Je to predovšetkým dôverné a bezprostredné poznanie, ktoré má vtelený Boží Syn o svojom Otcovi. Syn aj vo svojom ľudskom poznaní prejavoval božskú schopnosť prenikať do tajných myšlienok ľudských sŕdc.
474 Kristus svojím ľudským poznaním, spojeným s božskou Múdrosťou v osobe vteleného Slova, plne poznal večné plány, ktoré prišiel zjaviť. O tom, čo v tomto ohľade pripúšťa, že nevie, na inom mieste vyhlasuje, že nie je jeho poslaním zjaviť to.
KRISTOVA ĽUDSKÁ VÔĽA
475 Na šiestom ekumenickom koncile v Carihrade roku 681 Cirkev podobne vyhlásila, že Kristus má dve vôle a dve prirodzené činnosti, božskú a ľudskú, (2008) ktoré si neodporujú, ale spolupracujú, takže Slovo, ktoré sa stalo telom, chcelo ľudsky v poslušnosti svojmu Otcovi (2824) všetko, čo s Otcom a Duchom Svätým božsky rozhodlo pre našu spásu. Cirkev vyznáva, že Kristova „ľudská vôľa nasleduje jeho božskú a všemohúcu vôľu, neodporuje jej, ani sa jej nevzpiera, ale skôr sa jej podriaďuje“,
PRAVÉ KRISTOVO TELO
476 Keďže Slovo sa stalo telom, keď prijalo pravú ľudskú prirodzenosť, bolo Kristovo telo ohraničené (čiže malo presnú podobu). Z toho dôvodu môže byť Ježišov ľudský výzor „zobrazený“ (Gal 3,1) . Na siedmom ekumenickom koncile, (1159-1162) ktorý sa konal v Nicei roku 787, Cirkev uznala za oprávnené, aby sa Ježišov výzor (2129-2132) zobrazoval na svätých obrazoch.
477 Cirkev zároveň vždy uznávala, že v Ježišovom tele Boh, „neviditeľné večné Slovo… prišiel medzi nás ako viditeľný človek“. Veď individuálne osobitosti Kristovho tela vyjadrujú božskú osobu Božieho Syna. On si natoľko osvojil črty svojho ľudského tela, že keď sú namaľované na svätom obraze možno ich uctievať, lebo veriaci, ktorý uctieva obraz, „uctieva v ňom osobu toho, ktorý je na ňom namaľovaný“.
SRDCE VTELENÉHO SLOVA
478 Ježiš nás počas svojho života, svojej agónie a svojho umučenia všetkých a každého osobitne poznal a miloval (487) a vydal sám seba za každého z nás: Boží Syn „ma miloval a vydal seba samého za mňa“ (368) (Gal 2,20) . Všetkých nás miloval ľudským srdcom. Preto najsvätejšie Ježišovo Srdce, (2669) prebodnuté za naše hriechy a pre našu spásu, „sa považuje za hlavný znak a symbol… tej lásky, ktorou božský Vykupiteľ neprestajne miluje večného Otca (766) a všetkých ľudí“.
Zhrnutie
479 V čase, ktorý určil Boh, si jednorodený Syn Otca, večné Slovo a podstatný obraz Otca, vzal telo, pričom nestratil svoju božskú prirodzenosť a prijal ľudskú prirodzenosť.
480 Ježiš Kristus je pravý Boh a pravý človek v jednote svojej božskej osoby; preto je jediným Prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi.
481 Ježiš Kristus má dve prirodzenosti, božskú a ľudskú, ktoré nie sú zmiešané, ale spojené v jedinej osobe Božieho Syna.
482 Keďže je Kristus pravý Boh a pravý človek, má ľudský rozum a ľudskú vôľu; tie sú dokonale zladené a podriadené jeho božskému rozumu a jeho božskej vôli, ktoré má spoločne s Otcom a Duchom Svätým.
483 Vtelenie je teda tajomstvo obdivuhodného spojenia božskej a ľudskej prirodzenosti v jedinej osobe Slova.
