Výsledky hľadania: 606-618
606 Boží Syn, ktorý „nezostúpil z neba, aby… plnil svoju vôľu, ale vôľu“ (517) Otca, ktorý ho „poslal“ (Jn 6,38) , „keď prichádza na svet, hovorí: ,… Hľa, prichádzam… aby som plnil tvoju vôľu, Bože.‘… V tejto vôli sme posvätení obetou tela Krista Ježiša raz navždy“ (Hebr 10,5-10) . Syn si od prvej chvíle svojho vtelenia osvojuje Boží plán spásy vo svojom vykupiteľskom poslaní: „Mojím pokrmom je plniť vôľu toho, ktorý ma poslal, a dokonať jeho dielo“ (Jn 4,34) . Ježišova obeta „za hriechy celého sveta“ (536) (1Jn 2,2) je výrazom jeho spoločenstva lásky s Otcom: „Otec ma preto miluje, že ja dávam svoj život“ (Jn 10,17) . „Svet má poznať, že milujem Otca a robím, ako mi prikázal Otec“ (Jn 14,31) .
607 Táto túžba osvojiť si plán vykupiteľskej lásky svojho Otca ovláda celý Ježišov život, lebo jeho vykupiteľské umučenie je dôvodom jeho vtelenia: (457) „Čo mám povedať? Otče, zachráň ma pred touto hodinou? Veď práve pre túto hodinu som prišiel“ (Jn 12,27) . „Azda nemám piť kalich, ktorý mi dal Otec?!“ (Jn 18,11) . A ešte na kríži, prv ako by bolo „všetko dokonané“ (Jn 19,30) , hovorí: „Žíznim“ (Jn 19,28) .
608 Keď Ján Krstiteľ súhlasil s tým, že udelí Ježišovi krst (523) podobne ako hriešnikom, spoznal v ňom a ukázal na neho ako na „Božieho Baránka, ktorý sníma hriech sveta“. Dáva tak najavo, že Ježiš je trpiaci Služobník ktorý sa mlčky nechá viesť na zabitie a nesie hriech mnohých, a súčasne veľkonočný baránok, symbol vykúpenia Izraela počas prvej Veľkej noci. Celý Kristov život vyjadruje jeho poslanie: (517) prišiel, „aby slúžil a položil svoj život ako výkupné za mnohých“ (Mk 10,45) .
609 Keďže si Ježiš vo svojom ľudskom srdci osvojil Otcovu lásku k ľuďom, (478) „miloval ich do krajnosti“ (Jn 13,1) , lebo „nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov“ (Jn 15,13) . Takto sa v jeho utrpení a smrti (515) stala jeho ľudská prirodzenosť slobodným a dokonalým nástrojom jeho božskej lásky, ktorá chce spásu ľudí. A vskutku dobrovoľne prijal svoje utrpenie a smrť z lásky k svojmu Otcovi a k ľuďom, (272, 539) ktorých chce Otec spasiť: „Nik mi ho [život] neberie, ja ho dávam sám od seba“ (Jn 10,18) . Odtiaľ tá zvrchovaná sloboda Božieho Syna, keď ide dobrovoľne na smrť.
610 Dobrovoľnú obetu seba samého Ježiš vyjadril zvrchovaným spôsobom pri večeri s dvanástimi apoštolmi „v tú noc, keď bol zradený“ (1Kor 11,23) . V predvečer svojho umučenia, (766) keď nebol ešte zajatý, urobil z Poslednej večere (1337) so svojimi apoštolmi pamiatku svojej dobrovoľnej obety Otcovi za Spásu ľudí: „Toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás“ (Lk 22,19) . „Toto je moja krv novej zmluvy, ktorá sa vylieva za všetkých na odpustenie hriechov“ (Mt 26,28) .
611 Eucharistia, ktorú v tej chvíli ustanovuje, (1364) bude „pamiatkou“ jeho obety. Ježiš zahŕňa apoštolov do svojej obety a žiada ich, aby ju stále prinášali. Tým ustanovuje svojich apoštolov za kňazov (1341, 1566) Novej zmluvy: „Pre nich sa ja sám posväcujem, aby boli aj oni posvätení v pravde“ (Jn 17,19) ,
612 Kalich Novej zmluvy, ktorý Ježiš anticipoval, keď pri Poslednej večeri obetoval sám seba, prijíma potom z Otcových rúk pri svojej agónii v Getsemanskej záhrade, keď „sa stal poslušným až na smrť“ (532, 2600) (Flp 2,8) . Ježiš sa modlí: „Otče môj, ak je možné, nech ma minie tento kalich…“ (Mt 26,39) . Vyjadruje tak hrôzu, ktorú predstavuje smrť pre jeho ľudskú prirodzenosť. Táto jeho prirodzenosť je totiž, podobne ako naša, určená na večný život; okrem toho, na rozdiel od našej, je celkom bez hriechu, ktorý spôsobuje smrť; ale predovšetkým je prijatá božskou osobou „Pôvodcu života“ (Sk 3,15) , „Živého“. Keď Ježiš svojou ľudskou vôľou súhlasí, aby sa stala Otcova vôľa, prijíma svoju smrť ako vykupiteľskú, (1009) aby „sám vyniesol naše hriechy na svojom tele na drevo“ (1Pt 2,24) .
613 Kristova smrť je veľkonočná obeta, (1366) ktorou sa uskutočňuje definitívne vykúpenie ľudí Baránkom, „ktorý sníma hriech sveta“ (Jn 1,29) , a zároveň obeta Novej zmluvy, (2009) ktorá znova uvádza človeka do spoločenstva s Bohom, keď ho s ním zmieruje krvou vyliatou „za všetkých na odpustenie hriechov“ (Mt 26,28) .
614 Táto Kristova obeta je jediná (529, 1330) a završuje a zároveň prevyšuje všetky obety. Je to predovšetkým dar samého Boha Otca, ktorý vydáva svojho Syna, aby nás zmieril so sebou. (2100) Zároveň je to obeta vteleného Božieho Syna, ktorý dobrovoľne a z lásky obetuje vlastný život svojmu Otcovi skrze Ducha Svätého, aby napravil našu neposlušnosť.
615 „Ako sa neposlušnosťou jedného človeka (1850) mnohí stali hriešnikmi, tak zasa poslušnosťou jedného sa mnohí stanú spravodlivými“ (Rim 5,19) . Ježiš svojou poslušnosťou až na smrť splnil zastupiteľskú úlohu trpiaceho Služobníka, ktorý dáva svoj život na obetu na uzmierenie, (433) nesie hriechy mnohých a ospravodlivuje ich tým, že berie na seba ich neprávosti. Ježiš odčinil naše viny a zadosťučinil Otcovi za naše hriechy. (411)
616 Láska až „do krajnosti“ (Jn 13,1) dáva Kristovej obete hodnotu vykúpenia a odčinenia, uzmierenia a zadosťučinenia. Ježiš nás pri obete svojho života všetkých poznal a miloval. (478) „Ženie nás Kristova láska, keď si uvedomíme, že ak jeden zomrel za všetkých, teda všetci zomreli“ (2Kor 5,14) . Nijaký, ani ten najsvätejší človek nebol schopný vziať na seba hriechy všetkých ľudí a priniesť seba samého na obetu za všetkých. To, že v Kristovi jestvuje božská osoba Syna, (468) ktorá presahuje a zároveň objíma všetky ľudské osoby a robí Krista Hlavou celého ľudstva, robí možnou jeho vykupiteľskú obetu za všetkých. (519)
617 Tridentský koncil učí, že Kristus „svojím presvätým umučením (1992) na dreve kríža nám zaslúžil ospravodlivenie“. Tým zdôrazňuje jedinečný charakter obety Krista ako „pôvodcu večnej spásy“ (1235) (Hebr 5,9) . A Cirkev uctieva kríž spevom: „Zdrav’ buď, kríž, nádej jediná! – O crux, ave, spes unica!“
618 Kríž je jediná obeta Krista, ktorý je jediný „prostredník medzi Bohom a ľuďmi“ (1Tim 2,5) . Keďže sa však vo svojej vtelenej osobe „určitým spôsobom zjednotil s každým človekom“, „dáva všetkým možnosť, aby sa spôsobom známym Bohu stali účastnými na tomto veľkonočnom tajomstve“. On sám vyzýva svojich učeníkov, (1368, 1460) aby vzali svoj kríž a nasledovali ho, lebo on trpel za nás a zanechal nám príklad, aby sme kráčali v jeho šľapajach. Chce totiž do svojej vykupiteľskej obety (307, 2100) zapojiť aj tých, ktorí okusujú jej dobrodenie ako prví. To sa vo vrcholnej miere uskutočňuje v osobe jeho Matky, (964) ktorá je s tajomstvom jeho vykupiteľského utrpenia spojená vnútornejšie než ktokoľvek iný:
„Kríž je jediný a pravý rebrík do raja a okrem neho niet iného, po ktorom by sa dalo vystúpiť do neba.“
