Výsledky hľadania: 2258-2330
2258 „Ľudský život je posvätný, (356) pretože už od svojho začiatku vyžaduje stvoriteľské pôsobenie Boha a navždy zostáva v osobitnom vzťahu k Stvoriteľovi, svojmu jedinému cieľu. Jedine Boh je Pánom života od jeho začiatku až do jeho konca: nikto a za nijakých okolností si nemôže nárokovať právo priamo zničiť nevinnú ľudskú bytosť.“
2259 V rozprávaní o tom, ako Kain zabil svojho brata Ábela, (401) Sväté písmo zjavuje, že už od začiatku ľudských dejín mal človek v sebe hnev a žiadostivosť ako následky prvotného hriechu. Človek sa stal nepriateľom svojho blížneho. Boh odsudzuje ohavnosť tejto bratovraždy: „Čo si to urobil? Hlas krvi tvojho brata hlasno volá zo zeme ku mne. Buď teraz prekliaty zo zeme, ktorá otvorila ústa, aby pila krv tvojho brata z tvojich rúk“ (Gn 4,10-11) .
2260 Zmluva medzi Bohom a ľudstvom je popretkávaná pripomínaniami Božieho daru ľudského života a vražednej násilnosti človeka:
„Budem vyžadovať počet za krv každého z vás… Kto preleje ľudskú krv, skrze človeka bude preliata jeho krv, lebo na Boží obraz som stvoril človeka“ (Gn 9,5-6) .
Starý zákon vždy považoval krv za posvätný znak života. Toto učenie je potrebné v každom čase.
2261 Sväté písmo spresňuje zákaz piateho prikázania: „Nezabiješ nevinného ani spravodlivého“ (1756) (Ex 23,7) . Úmyselná vražda nevinného závažne protirečí dôstojnosti ľudskej bytosti, „zlatému pravidlu“ a svätosti Stvoriteľa. Zákon, ktorý takúto vraždu zakazuje, (1956) má všeobecnú platnosť: zaväzuje všetkých a každého, vždy a všade.
2262 V reči na vrchu Pán pripomína prikázanie: „Nezabiješ!“ (Mt 5,21) a pridáva k nemu zákaz hnevu, nenávisti a pomsty. Ba ešte viac, Kristus žiada od svojho učeníka, aby nastavil aj druhé líce a miloval svojich nepriateľov. (2844) On sám sa nebránil a Petrovi povedal, aby ponechal svoj meč v pošve.
2263 Oprávnená obrana osôb a spoločností nie je výnimkou zo zákazu zabitia nevinného, ktoré je úmyselnou vraždou. (1737) „Z konania… toho, kto bráni seba samého, môže vzniknúť dvojaký následok: jedným je zachovanie vlastného života, druhým zabitie útočníka.“ „Nič neprekáža tomu, aby jeden čin mal dva následky, z ktorých iba jeden je úmyselný, kým druhý je mimo úmyslu.“
2264 Láska k sebe samému je základným princípom morálnosti. (2196) Je teda oprávnené presadzovať rešpektovanie vlastného práva na život. Kto bráni svoj život, nie je vinný z vraždy, hoci je nútený zasadiť útočníkovi smrteľný úder.
„Ak niekto pri obrane svojho života používa väčšie násilie, ako je potrebné, je to nedovolené. Ak však umiernene odráža násilie, obrana je dovolená… A nie je potrebné na spásu, aby sa človek zriekol umiernenej obrany preto, aby sa vyhol zabitiu druhého; lebo človek je povinný viac sa starať o svoj život ako o cudzí.“
2265 Oprávnená obrana môže byť nielen právom, ale aj vážnou povinnosťou pre toho, kto je zodpovedný za život iných. (2240) Obrana spoločného dobra vyžaduje zneškodnenie nespravodlivého útočníka. Z toho dôvodu majú právoplatní predstavitelia moci právo použiť zbrane, (2308) aby odrazili útočníkov na občiansku spoločnosť, ktorá je zverená ich zodpovednosti.
2266 Úsilie štátu zabrániť šíreniu takých správaní, ktoré poškodzujú práva človeka a základné pravidlá občianskeho spolunažívania, zodpovedá požiadavke ochrany spoločného dobra. (1897-1899) Právoplatná verejná moc má právo a povinnosť uložiť tresty primerané závažnosti zločinu. Trest má predovšetkým za cieľ napraviť neporiadok spôsobený previnením. (1449) Keď ho vinník prijme dobrovoľne, trest nadobúda hodnotu odpykania. Okrem obrany verejného poriadku a ochrany bezpečnosti osôb má trest aj liečebný cieľ; nakoľko je možné, má prispieť k náprave vinníka.
2267 Za predpokladu, že sa plne zistila totožnosť a zodpovednosť vinníka, tradičné učenie Cirkvi nevylučuje použitie trestu smrti, ak by bol jedinou možnou cestou na účinnú obranu ľudských životov pred nespravodlivým útočníkom.
Ak však na obranu a na ochranu bezpečnosti (2306) osôb pred útočníkom stačia nekrvavé prostriedky, verejná moc má použiť iba tie, lebo lepšie zodpovedajú konkrétnym podmienkam spoločného dobra a väčšmi sa zhodujú s dôstojnosťou ľudskej osoby.
A skutočne dnes, keď už štát má k dispozícii možnosti účinne potlačiť zločin tak, že zneškodní páchateľa a pritom mu definitívne neodníme možnosť vykúpiť sa, prípady, v ktorých je absolútne nevyhnutné usmrtiť vinníka, „sú už veľmi zriedkavé, ak sa ešte vôbec skutočne vyskytujú“.
2268 Piate prikázanie zakazuje ako ťažko hriešnu priamu a úmyselnú vraždu. Vrah a tí, ktorí úmyselne na vražde spolupracujú, (1867) páchajú hriech, ktorý volá o pomstu do neba.
Vražda novonarodeného dieťaťa, bratovražda, vražda rodiča, manžela alebo manželky sú osobitne ťažké zločiny, pretože trhajú prirodzené zväzky. Eugenické dôvody alebo dôvody verejnej hygieny nemôžu ospravedlniť nijakú vraždu, ani keby ju prikazovala verejná moc.
2269 Piate prikázanie zakazuje robiť niečo s úmyslom nepriamo spôsobiť smrť nejakej osoby. Morálny zákon zakazuje vystaviť niekoho bez závažného dôvodu nebezpečenstvu smrti, ako aj odmietnuť pomoc osobe, ktorá je v nebezpečenstve.
Ak ľudská spoločnosť nečinne prijíma smrtiaci hlad a neusiluje sa mu čeliť je to pohoršujúca nespravodlivosť a ťažké previnenie. Obchodníci, ktorí svojimi úžerníckymi a obchodníckymi praktikami vyvolávajú hlad a smrť svojich blížnych, nepriamo páchajú vraždu, za ktorú sú zodpovední.
Za neúmyselnú vraždu nie je človek morálne zodpovedný. (2290) Ale nemôže byť ospravedlnený od ťažkého previnenia ten, kto bez primeraných dôvodov konal tak, že spôsobil smrť, hoci nemal úmysel ju zapríčiniť.
2270 Ľudský život treba absolútne rešpektovať (1703) a chrániť už od chvíle počatia. Ľudskej bytosti už od prvej chvíle jej jestvovania treba priznať práva osoby, medzi ktorými je nedotknuteľné právo každej nevinnej bytosti na život. (357)
„Skôr, než som ťa utvoril v matkinom živote, poznal som ťa, skôr, než si vyšiel z lona, posvätil som ťa“ (Jer 1,5)
„Moje údy neboli utajené pred tebou, keď som vznikal v skrytosti, utkávaný v hlbinách zeme“ (Ž 139,15) .
2271 Cirkev už od prvého storočia učila, že každý vyvolaný potrat je morálne zlo. Toto učenie sa nezmenilo. Ostáva nemenné. Priamy potrat, to znamená chcený ako cieľ alebo ako prostriedok, závažne protirečí morálnemu zákonu:
„Nezabiješ zárodok potratom ani neusmrtíš novonarodené dieťa.“ „Boh… Pán života, zveril ľuďom vznešenú úlohu chrániť život, čo sa má uskutočňovať spôsobom dôstojným človeka. Život treba teda chrániť s najväčšou starostlivosťou už od počatia; potrat a vražda novonarodeného dieťaťa sú ohavnými zločinmi.“
2272 Formálna (vedomá a dobrovoľná, a nie iba materiálna) spolupráca pri potrate je ťažký hriech. Cirkev trestá tento zločin proti ľudskému životu kánonickým trestom exkomunikácie. „Kto zapríčiní potrat, ktorý skutočne nastane, upadne do exkomunikácie uloženej vopred vyneseným rozsudkom [excommunicatio latae sententiae],“ „samým činom spáchania deliktu“ a za podmienok stanovených právom. (1463) Cirkev tým nemieni zužovať oblasť milosrdenstva. Zdôrazňuje závažnosť spáchaného zločinu a nenapraviteľnú škodu spôsobenú usmrtenému neviniatku, jeho rodičom a celej spoločnosti.
2273 Neodňateľné právo (1930) každého nevinného ľudského jednotlivca na život je konštitutívnym prvkom občianskej spoločnosti a jej zákonodarstva:
„Občianska spoločnosť i politická moc musia uznávať a rešpektovať neodňateľné práva osoby. Práva človeka nezávisia ani od jednotlivcov, ani od rodičov a nie sú ani koncesiou spoločnosti a štátu. Patria k ľudskej prirodzenosti a sú vlastné ľudskej osobe vďaka stvoriteľskému činu, v ktorom má osoba svoj pôvod. Medzi týmito základnými právami treba v tomto ohľade pripomenúť právo na život a telesnú neporušiteľnosť každej ľudskej bytosti od chvíle počatia až po smrť.“
„Vo chvíli, keď pozitívny zákon zbavuje nejakú skupinu ľudských bytostí ochrany, ktorú im má občianske zákonodarstvo poskytnúť, štát popiera rovnosť všetkých pred zákonom. Keď štát nedáva svoju moc do služieb práv všetkých občanov a najmä tých najslabších, sú tým ohrozené samotné základy právneho štátu… Ako dôsledok rešpektovania a ochrany, ktoré treba priznať ešte nenarodenému dieťaťu už od chvíle jeho počatia, má zákon stanoviť primerané trestné sankcie za každé úmyselné porušenie jeho práv.“
2274 Keďže sa s embryom má už od počatia zaobchádzať ako s osobou, treba ho chrániť v jeho neporušiteľnosti, liečiť ho a uzdraviť, pokiaľ je to možné, ako každú inú ľudskú bytosť.
Predpôrodná diagnóza je morálne dovolená, ak „rešpektuje život a neporušiteľnosť ľudského embrya a plodu a je zameraná na jeho individuálne zachovanie alebo uzdravenie… Je však v závažnom rozpore s morálnym zákonom, ak predvída, v závislosti od výsledkov, možnosť vyvolať potrat. Diagnóza sa nesmie rovnať rozsudku smrti.“
2275 „Zákroky na ľudskom embryu sa majú považovať za dovolené pod podmienkou, že rešpektujú život a neporušiteľnosť embrya a neprinášajú preň neprimerané riziká, ale majú za cieľ jeho uzdravenie, zlepšenie jeho zdravotného stavu alebo jeho individuálne prežitie.“
„Je nemorálne vytvárať ľudské embryá na to, aby sa využívali ako ,biologický materiál‘, s ktorým možno voľne nakladať.“
„Niektoré pokusy o zásah do chromozómového alebo genetického dedičstva nie sú terapeutické, ale smerujú k vytváraniu ľudských bytostí vybratých podľa pohlavia alebo iných vopred stanovených vlastností. Takéto manipulácie sú v protiklade s osobnou dôstojnosťou ľudskej bytosti, s jej neporušiteľnosťou a s jej totožnosťou,“ ktorá je jedinečná a neopakovateľná.
2276 Tí, ktorých životná sila sa zmenšila alebo oslabla, (1503) vyžadujú si osobitnú úctu. Choré alebo telesne či mentálne postihnuté osoby treba podporovať, aby mohli, pokiaľ je to možné, viesť normálny život.
2277 Priama eutanázia – nech by na ňu boli akékoľvek dôvody a použili sa akékoľvek prostriedky – spočíva v usmrtení telesne alebo mentálne postihnutých, chorých alebo umierajúcich. Je morálne neprijateľná.
Takisto aj konanie alebo zanedbanie, ktoré samo osebe alebo zámerne zapríčiňuje smrť s cieľom skončiť bolesť, je vraždou, ktorá je v závažnom rozpore s dôstojnosťou ľudskej osoby a s úctou k živému Bohu, jej Stvoriteľovi. Omyl v úsudku, do ktorého možno s dobrým úmyslom upadnúť, nemení povahu tohto vražedného činu, ktorý treba vždy odsúdiť a vylúčiť.
2278 Prerušenie nákladných, nebezpečných, mimoriadnych alebo vzhľadom na očakávané výsledky neúmerných liečebných procedúr môže byť oprávnené. Je to odmietnutie „liečby za každú cenu“. Nechce sa tým spôsobiť smrť, iba sa prijme, že jej nemožno zabrániť. (1007) Rozhodnutie má urobiť chorý, ak je na to oprávnený a je toho schopný; v inom prípade tí, ktorí sú na to oprávnení podľa zákona, pričom majú vždy rešpektovať rozumnú vôľu a oprávnené záujmy chorého.
2279 Ani keď sa smrť pokladá za veľmi blízku, nemožno oprávnene prerušiť liečenie, ktoré sa má zvyčajne poskytovať chorej osobe. Používanie utišujúcich liekov na zmiernenie utrpenia umierajúceho, hoci aj s rizikom, že sa mu tým skráti život, môže byť morálne v zhode s ľudskou dôstojnosťou, ak nie je smrť chcená ani ako cieľ, ani ako prostriedok, ale sa iba predvída a pripúšťa sa ako nevyhnutná. Liečby, ktoré zmierňujú bolesti, sú jednou z vynikajúcich foriem nezištnej lásky. Z tohto dôvodu ich treba podporovať.
2280 Každý je za svoj život zodpovedný pred Bohom, ktorý mu ho dal. Boh zostáva zvrchovaným Pánom života. (2258) Sme povinní prijímať život s vďačnosťou a chrániť ho na Božiu česť a spásu svojej duše. My sme správcami, nie vlastníkmi života, ktorý nám Boh zveril. Nemôžeme s ním voľne nakladať.
2281 Samovražda protirečí prirodzenej náklonnosti človeka zachovať si a udržiavať svoj život. Je v závažnom rozpore s pravou láskou k sebe samému. Zároveň uráža lásku k blížnemu, lebo neprávom pretína putá solidarity s rodinným a národným spoločenstvom (2212) a s ľudskou spoločnosťou, voči ktorým máme záväzky. Samovražda protirečí aj láske k živému Bohu.
2282 Ak sa samovražda spácha s úmyslom dať príklad najmä mladým, nadobúda aj závažnosť pohoršenia. Úmyselná spolupráca na samovražde je v rozpore s morálnym zákonom.
Ťažké psychické poruchy, úzkosť alebo veľký strach pred nejakou životnou skúškou, utrpením alebo mučením (1735) môžu zmenšiť zodpovednosť samovraha.
2283 Nemáme strácať nádej na večnú spásu ľudí, ktorí si vzali život. Boh im môže dať príležitosť na spasiteľnú ľútosť cestami, (1737) ktoré pozná len on sám. Cirkev sa modlí za tých, ktorí si siahli na život.
2284 Pohoršenie je postoj alebo správanie, ktoré privádza druhého k páchaniu zla. Kto pohoršuje, stáva sa pokušiteľom svojho blížneho. (2847) Spôsobuje škodu čnosti a počestnosti; môže strhnúť svojho blížneho do duchovnej smrti. Pohoršenie je ťažkým previnením, keď niekto svojím konaním alebo zanedbaním vedome a dobrovoľne privádza druhého k ťažkému prehrešeniu.
2285 Pohoršenie nadobúda osobitnú závažnosť (1903) vzhľadom na autoritu tých, ktorí ho dávajú, alebo na slabosť tých, ktorí mu podliehajú. Nášmu Pánovi vnuklo túto kliatbu: „Pre toho, kto by pohoršil jedného z týchto maličkých, čo veria vo mňa, by bolo lepšie, keby mu zavesili na krk mlynský kameň a ponorili ho do morskej hlbiny“ (Mt 18,6) . Pohoršenie je závažné, keď ho dávajú tí, ktorí od prírody alebo na základe poslania majú povinnosť učiť a vychovávať iných. Ježiš to vyčíta zákonníkom a farizejom: prirovnáva ich k vlkom v ovčom rúchu.
2286 Pohoršenie môže byť vyvolané aj zákonom alebo inštitúciami, módou alebo verejnou mienkou.
Tak sa previňujú pohoršením (1887) tí, čo zavádzajú také zákony alebo spoločenské štruktúry, ktoré vedú k úpadku mravov a k rozkladu náboženského života alebo k „spoločenským pomerom, ktoré zámerne či bez zámeru sťažujú alebo prakticky znemožňujú kresťanské správanie zhodujúce sa s prikázaniami najvyššieho Zákonodarcu“. To platí aj o vedúcich podnikov, ktorí vydávajú predpisy podnecujúce k podvodu, o učiteľoch, ktorí „dráždia“ svojich žiakov k hnevu, (2498) alebo o tých, čo manipulujú s verejnou mienkou, a tak ju odvracajú od morálnych hodnôt.
2287 Kto používa moc, ktorou disponuje, takým spôsobom, že podnecuje k páchaniu zla, previňuje sa pohoršením a je zodpovedný za zlo, ktoré priamo alebo nepriamo podporoval. „Nie je možné, aby neprišli pohoršenia, ale beda tomu, skrze koho prichádzajú“ (Lk 17,1) .
2288 Život a telesné zdravie sú vzácne dary, (1503) ktoré nám Boh zveril. Máme sa o ne rozumne starať a brať pritom do úvahy potreby iných a spoločné dobro.
Starostlivosť o zdravie občanov si vyžaduje pomoc spoločnosti, (1509) aby sa vytvorili také životné podmienky, ktoré by ľuďom umožnili rásť a dosiahnuť zrelosť. Sú to: výživa a oblečenie, bývanie, zdravotnícka starostlivosť, základné vzdelanie, zamestnanie a sociálna podpora.
2289 Morálka síce nabáda k rešpektovaniu telesného života, (364) ale nerobí z neho absolútnu hodnotu. Stavia sa proti novopohanskej mentalite, ktorá sa snaží rozvíjať kult tela, všetko mu obetovať, (2113) zbožňovať telesnú dokonalosť a športový úspech. Takáto mentalita môže výberovou voľbou medzi silnými a slabými viesť k zvrátenosti ľudských vzťahov.
2290 Čnosť miernosti robí človeka schopným (1809) vyhýbať sa každému prekročeniu miery, nemiernemu užívaniu jedla, alkoholu, tabaku a liekov. Tí, čo v stave opitosti alebo prepiatou záľubou v rýchlosti ohrozujú na cestách, na mori alebo vo vzduchu bezpečnosť iných i svoju vlastnú, sa ťažko previňujú.
2291 Užívanie drog veľmi vážne poškodzuje zdravie a ľudský život. Okrem prísne terapeutických indikácií je ťažkým previnením. Tajná výroba drog a obchod s nimi sú pohoršlivé činnosti. Sú priamou spoluprácou s praktikami, ktoré závažne protirečia morálnemu zákonu, lebo k nim podnecujú.
2292 Vedecké, či už lekárske, alebo psychologické pokusy na osobách alebo na skupinách ľudí môžu prispieť k uzdraveniu chorých a k pokroku verejného zdravotníctva.
2293 Základný, ako aj aplikovaný vedecký výskum (159) je významným prejavom vlády človeka nad stvorením. Veda a technika sú vzácne prostriedky, ak sú postavené do služieb človeka a napomáhajú jeho celkový rozvoj na prospech všetkých. Ale samy osebe nemôžu určovať zmysel ľudskej existencie a ľudského pokroku. Veda a technika sú zamerané na človeka, ktorému vďačia za svoj pôvod a rozvoj. Určenie svojho cieľa a vedomie svojho ohraničenia (1703) majú teda v ľudskej osobe a v jej morálnych hodnotách.
2294 Je iluzórne vyžadovať, aby vedecký výskum a jeho aplikácie boli morálne neutrálne. Na druhej strane orientačné kritériá sa nemôžu odvodzovať ani z čisto technickej účinnosti, ani z užitočnosti, ktorá z nich môže vyplývať pre jedných na škodu druhých, ani – čo by bolo ešte horšie – z prevládajúcich ideológií. Veda a technika už pre svoj vnútorný význam vyžadujú bezpodmienečné rešpektovanie základných kritérií morálnosti. (2375) Majú byť v službách ľudskej osoby, jej neodňateľných práv, jej skutočného a celkového dobra, a to v súlade s Božím plánom a Božou vôľou.
2295 Výskumy alebo pokusy na ľudskej bytosti nemôžu oprávňovať činy, ktoré sú samy osebe proti dôstojnosti ľudskej osoby (1753) a proti morálnemu zákonu. Prípadný súhlas jednotlivcov, ktorí sa im podrobujú, také činy neospravedlňuje. Pokusy na ľudskej bytosti nie sú morálne oprávnené, ak sa nimi život alebo psychická a telesná integrita jednotlivca vystavuje neprimeraným rizikám alebo takým, ktorým sa možno vyhnúť. Pokusy na ľudských bytostiach sa nezhodujú s dôstojnosťou človeka tým viac, ak sa konajú bez súhlasu náležite informovaného subjektu, alebo jeho príbuzných, ktorí majú na to právo.
2296 Transplantácia orgánov je v súlade s morálnym zákonom, ak telesné a psychické nebezpečenstvá a riziká, ktorým sa vystavuje darca, sú úmerné dobru, ktoré sa očakáva pre toho, komu je určená. (2301) Darovanie orgánov po smrti je šľachetný a záslužný čin a treba k nemu povzbudzovať ako k prejavu veľkodušnej solidarity. Nie je morálne prijateľné, ak darca alebo jeho príbuzní, ktorí majú na to právo, nedali k tomu svoj výslovný súhlas. Okrem toho je morálne neprípustné priamo zapríčiniť zmrzačenie, ktoré robí človeka invalidom, alebo smrť ľudskej bytosti, aj keby sa to konalo s cieľom oddialiť smrť iných osôb.
2297 Únosy a odvedenie rukojemníkov šíria teror a hrozbami robia neprípustný nátlak na obete. Sú morálne nedovolené. Terorizmus sa bez rozdielu vyhráža, zraňuje a zabíja; závažne odporuje spravodlivosti a láske. Mučenie, pri ktorom sa používa telesné alebo morálne násilie, aby sa vynútilo priznanie, aby sa potrestali vinníci, zastrašili protivníci alebo ukojila nenávisť, je v rozpore s úctou k ľudskej osobe a k ľudskej dôstojnosti. Priamo chcené amputácie, mrzačenia alebo sterilizácie nevinných osôb, ak nejde o lekárske indikácie prísne terapeutickej povahy, sú v rozpore s morálnym zákonom.
2298 V minulosti zákonité vlády bežne používali kruté metódy na zachovanie zákona a udržanie poriadku, často bez protestu pastierov Cirkvi, ktorí sami vo svojich súdoch prijali predpisy rímskeho práva o mučení. Odhliadnuc od týchto poľutovaniahodných faktov, Cirkev vždy hlásala povinnosť zhovievavosti a milosrdenstva. Zakazovala príslušníkom kléru prelievať krv. (2267) V novších časoch sa stalo zjavným, že takéto kruté praktiky neboli potrebné na zachovanie verejného poriadku a ani sa nezhodovali so zákonitými právami ľudskej osoby. Naopak, tieto praktiky vedú k ešte horším morálnym úpadkom. Treba sa vynasnažiť, aby sa odstránili. Za obete a za ich mučiteľov sa treba modliť.
2299 Umierajúcim treba venovať pozornosť a starostlivosť, aby sa im pomohlo prežiť posledné chvíle dôstojne a v pokoji. Ich príbuzní im majú pomáhať modlitbou. Majú sa postarať, aby chorí prijali vo vhodnom čase sviatosti, ktoré pripravujú na stretnutie so živým Bohom. (1525)
2300 S telami zosnulých (1681-1690) treba zaobchádzať s úctou a láskou vo viere a nádeji na vzkriesenie. Pochovávanie mŕtvych je skutkom telesného milosrdenstva. Je uctením Božích detí – chrámov Ducha Svätého.
2301 Pitva mŕtvol môže byť morálne prípustná z dôvodu zákonom oprávneného vyšetrenia alebo vedeckého výskumu. (2296) Bezplatné darovanie orgánov po smrti je dovolené a môže byť záslužné.
Cirkev dovoľuje kremáciu, ak nie je prejavom úmyslu spochybniť vieru vo vzkriesenie tela.
2302 Keď náš Pán pripomína prikázanie „Nezabiješ!“ (Mt 5,21) , požaduje tým pokoj srdca a poukazuje na nemorálnosť (1765) vražedného hnevu a nenávisti:
Hnev je túžba po pomste. „Túžiť po pomste, aby sa spôsobilo zlo tomu, koho treba potrestať, je nedovolené.“ Ale je chvályhodné uložiť zadosťučinenie, „aby sa napravili chyby a zachovalo dobro spravodlivosti“. Ak hnev zachádza až do vedomej a dobrovoľnej túžby zabiť blížneho alebo ho ťažko zraniť, závažne protirečí láske; je smrteľným hriechom. Pán hovorí: „Pred súd pôjde každý, kto sa na svojho brata hnevá“ (Mt 5,22) .
2303 Úmyselná nenávisť protirečí láske. (2094) Nenávisť k blížnemu je hriechom, ak mu človek vedome a dobrovoľne chce zlo. (1933) Nenávisť k blížnemu je ťažkým hriechom, ak sa mu vedome a dobrovoľne želá veľká škoda. „Ale ja vám hovorím: Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú, aby ste boli synmi svojho Otca, ktorý je na nebesiach“ (Mt 5,44-45) .
2304 Rešpektovanie ľudského života a jeho rozvoj si vyžadujú mier. (1909) Mier nespočíva iba v tom, že nie je vojna, ani sa neobmedzuje len na zabezpečenie rovnováhy medzi nepriateľskými silami. Mier vo svete sa nemôže dosiahnuť bez ochrany osobného vlastníctva, bez slobodnej komunikácie medzi ľuďmi, bez rešpektovania dôstojnosti osôb i národov a bez vytrvalého pestovania bratstva. Mier je „pokoj poriadku“. (1807) Je „dielom spravodlivosti“ (Iz 32,17) a dôsledkom lásky.
2305 Pozemský mier je obrazom a ovocím pokoja Kristovho, ktorý je „Knieža“ mesiášskeho „pokoja“ (Iz 9,5) . Kristus svojou krvou na kríži „v sebe samom zabil nepriateľstvo“ (1468) (Ef 2,16) , zmieril ľudí s Bohom a urobil zo svojej Cirkvi sviatosť jednoty ľudského pokolenia a jeho zjednotenia s Bohom. „On je náš pokoj“ (Ef 2,14) . A vyhlasuje: „Blahoslavení tí, čo šíria pokoj“ (Mt 5,9) .
2306 Tí, čo sa zriekajú násilných a krvavých akcií a v záujme zachovania ľudských práv používajú obranné prostriedky, (2267) ktoré sú naporúdzi aj tým najslabším, vydávajú svedectvo o evanjeliovej láske, ak sa to nedeje na úkor práv a povinností iných ľudí a spoločností. Oni zákonitým spôsobom svedčia o závažnosti hmotných a morálnych rizík pri použití násilia s jeho pustošením a jeho mŕtvymi.
2307 Piate prikázanie zakazuje úmyselné ničenie ľudského života. Pre zlá a nespravodlivosti, ktoré prináša každá vojna, Cirkev naliehavo vyzýva všetkých modliť sa a pričiniť sa o to, aby nás Božia dobrota oslobodila od odvekého otroctva vojny.
