Výsledky hľadania: 1681-1690
1681 Kresťanský zmysel smrti (1010-1014) sa stáva zjavným vo svetle veľkonočného tajomstva Kristovej smrti a zmŕtvychvstania, v ktorom spočíva naša jediná nádej. Kresťan, ktorý umiera v Kristovi Ježišovi, sa vzdiali z tela a býva u Pána.
1682 Dňom smrti sa pre kresťana začína na konci jeho sviatostného života dovŕšenie jeho znovuzrodenia, ktoré sa začalo v krste, konečné „pripodobnenie“ „obrazu Syna“, udelené pomazaním Ducha Svätého, a účasť na hostine Kráľovstva, ktorá bola anticipovaná v Eucharistii, hoci ešte potrebuje posledné očistenia, aby si mohol obliecť svadobné rúcho.
1683 Cirkev, ktorá ako matka (1020) sviatostne nosila kresťana vo svojom lone počas jeho pozemského putovania, sprevádza ho aj na konci jeho cesty, aby ho odovzdala „do Otcových rúk“. (627) V Kristovi obetuje Otcovi dieťa jeho milosti a v nádeji ukladá do zeme semeno tela, ktoré vstane v sláve. Toto obetovanie sa plne slávi v eucharistickej obete; požehnania pred jej slávením a po ňom sú sväteniny.
1684 Kresťanský pohreb je liturgickým slávením Cirkvi. Služba Cirkvi tu má za cieľ jednak vyjadriť účinné spoločenstvo so zosnulým a jednak umožniť na ňom účasť spoločenstvu zídenému na pohrebe a ohlasovať mu večný život.
1685 Rozličné pohrebné obrady vyjadrujú veľkonočný ráz kresťanskej smrti a zodpovedajú situáciám a tradíciám jednotlivých krajín, aj čo sa týka liturgickej farby.
1686 Pohrebné obrady (Ordo exsequiarum) rímskej liturgie predkladajú tri druhy slávenia pohrebu zodpovedajúce trom miestam, na ktorých sa pohreb koná (dom, kostol, cintorín), a dôležitosti, akú mu pripisuje rodina, miestne zvyky, kultúra a ľudová nábožnosť. Konečne, priebeh pohrebných obradov je spoločný všetkým liturgickým tradíciám. Obsahuje štyri základné časti:
1687 Privítanie spoločenstva. Slávenie sa začína pozdravom viery. Príbuzní zosnulého sa privítajú slovami „útechy“ (v zmysle Nového zákona: sily Ducha Svätého v nádeji ). Modliace sa spoločenstvo, ktoré sa zhromaždilo, očakáva tiež „slová večného života“. Smrť jedného člena spoločenstva (alebo výročie smrti, či siedmy alebo tridsiaty deň po smrti) je udalosť, ktorá má presahovať perspektívy „tohto sveta“ a pritiahnuť veriacich do opravdivých perspektív viery vo vzkrieseného Krista.
1688 Liturgia slova počas pohrebu vyžaduje pozornejšiu prípravu aj preto, lebo v zídenom zhromaždení môžu byť veriaci, ktorí sa zriedka zúčastňujú na liturgii, a priatelia zosnulého, ktorí nie sú kresťanmi. Najmä homília sa má vyhýbať forme a štýlu pohrebnej chváloreči a má objasniť tajomstvo kresťanskej smrti vo svetle vzkrieseného Krista.
1689 Eucharistická obeta. (1371) Ak sa slávenie pohrebu koná v kostole, Eucharistia je srdcom veľkonočnej skutočnosti kresťanskej smrti. Vtedy Cirkev vyjadruje svoje účinné spoločenstvo so zosnulým: prináša Otcovi v Duchu Svätom obetu Kristovej smrti a zmŕtvychvstania a prosí ho, aby jeho dieťa bolo očistené od svojich hriechov a ich následkov a bolo pripustené k veľkonočnej plnosti hostiny Kráľovstva. Takto slávenou Eucharistiou sa spoločenstvo veriacich a osobitne rodina zosnulého učí žiť v spoločenstve s tým, „ktorý usnul v Pánovi“, (958) a to tak, že prijíma Kristovo telo, ktorého je on živým údom, a potom sa za neho a s ním modlí.
1690 Posledným rozlúčením (posledným zbohom – „s Bohom“) odporúča Cirkev zosnulého Bohu. Je to „posledné… rozlúčenie, pri ktorom kresťanské spoločenstvo pozdravuje svojho člena, prv než sa jeho telo vynesie alebo pochová“. (2300) Byzantská tradícia to vyjadruje bozkom na rozlúčku zosnulému:
Tento záverečný pozdrav „sa spieva preto, že odišli z tohto života a odlúčili sa od neho, ale aj preto, že jestvuje spoločenstvo a zjednotenie, lebo smrťou vôbec nebudeme odlúčení jedni od druhých. Veď všetci ideme tou istou cestou a zaujmeme to isté miesto a nikdy nebudeme od seba odlúčení, lebo budeme žiť pre Krista. Aj teraz sme spojení s Kristom, kráčajúc k nemu… Všetci veriaci budeme spolu s Kristom.“
