Výsledky hľadania: 2084-2141
2084 Boh sa dáva poznať tak, že pripomína svoje všemohúce, láskavé a oslobodzujúce konanie v dejinách toho, na ktorého sa obracia: (2057) „Ja som… ťa vyviedol z egyptskej krajiny, z domu otroctva“ (Dt 5,6) . Prvé „slovo“ obsahuje prvé prikázanie Zákona: „Budeš sa báť Pána, svojho Boha, a jemu budeš slúžiť… Nebudeš chodiť za cudzími bohmi“ (Dt 6,13-14) . Prvá výzva a spravodlivá požiadavka Boha je, aby ho človek prijal a aby sa mu klaňal. (398)
2085 Jediný a pravý Boh zjavuje (200) Izraelu najprv svoju slávu. Zjavenie povolania človeka a pravdy o ňom sa viaže na zjavenie Boha. Človek je povolaný, aby robil zjavným Boha prostredníctvom svojho konania (1701) v súlade so svojím stvorením „na obraz a podobu Boha“.
„Ani nikdy nebude iného boha, Tryfón, ani od vekov iný nejestvoval… okrem toho [Boha], ktorý stvoril a usporiadal tento vesmír. Ani si nemyslíme, že iný je náš Boh a iný váš, ale že je to ten istý, ktorý mocnou rukou a vystretým ramenom vyviedol vašich otcov z egyptskej krajiny. Ani nevkladáme svoju nádej do nejakého iného [Boha] (lebo iného niet), ale do toho istého ako aj vy, Boha Abrahámovho, Izákovho a Jakubovho.“
2086 „Prvé [z prikázaní] obsahuje prikázanie viery, nádeje a lásky. Lebo keď hovoríme, že Boh je stály, nemeniteľný, (212) stále ten istý, verný, vyznávame to správne, bez akejkoľvek nespravodlivosti. Z toho vyplýva, že keď súhlasíme s jeho výrokmi, musíme mu úplne veriť a dôverovať. Kto však uvažuje o jeho všemohúcnosti, ochote a náklonnosti robiť dobro, mohol by nevkladať do neho celú svoju nádej? A keď pozerá na bohatstvo jeho dobroty a lásky, ktorým nás zahrnul, mohol by ho nemilovať? Z toho vyplýva ten začiatok a ten záver, ktorý Boh používa v Písme, keď niečo prikazuje a nariaďuje: Ja som Pán.“ (2061)
2087 Náš morálny život má svoj prameň vo viere v Boha, ktorý nám zjavuje svoju lásku. Svätý Pavol hovorí o „poslušnosti viery“ (143) (Rim 1,5;16,26) ako o prvej povinnosti. Poukazuje na to, že „nepoznanie Boha“ je počiatkom a vysvetlením všetkých morálnych vykoľajení. Našou povinnosťou voči Bohu je veriť v neho a vydávať o ňom svedectvo.
2088 Prvé prikázanie od nás žiada, aby sme rozvážne a bedlivo pestovali a chránili svoju vieru a odvrhli všetko, čo je proti nej. Proti viere možno hrešiť rozličnými spôsobmi:
Dobrovoľné pochybovanie o viere (157) zanedbáva alebo odmieta považovať za pravdivé, čo Boh zjavil a Cirkev predkladá veriť. Nedobrovoľné pochybovanie znamená váhavosť vo viere, ťažkosť pri prekonávaní námietok spojených s vierou alebo aj úzkostlivosť vyvolanú temnotou viery. Ak sa pochybovanie pestuje vedome a dobrovoľne, môže priviesť k zaslepenosti ducha.
2089 Nevera je nedbanlivosť o zjavenú pravdu (162) alebo dobrovoľné odmietnutie súhlasu s ňou. „Heréza je tvrdošijné popieranie, (817) po prijatí krstu, nejakej pravdy, ktorú treba veriť božskou a katolíckou vierou, alebo tvrdošijné pochybovanie o nej; apostáza je úplné odvrhnutie kresťanskej viery; schizma je odmietnutie podriadiť sa rímskemu pápežovi alebo odmietnutie spoločenstva s členmi Cirkvi, ktorí sú mu podriadení.“
2090 Keď sa Boh zjavuje a volá človeka, človek nemôže na Božiu lásku plne odpovedať svojimi vlastnými silami. Musí dúfať, že Boh mu dá schopnosť opätovať jeho lásku a konať podľa prikázaní lásky. (1996) Nádej je dôveryplné očakávanie Božieho požehnania a oblažujúceho videnia Boha. Je to aj obava uraziť Božiu lásku a privolať na seba trest.
2091 Prvé prikázanie sa týka aj hriechov proti nádeji, ktorými sú zúfalstvo a opovážlivosť:
V zúfalstve človek prestáva dúfať, že dostane od Boha osobnú spásu, pomoc, aby ju dosiahol, (1864) alebo že dostane odpustenie svojich hriechov. Zúfalstvo sa protiví dobrote Boha, jeho spravodlivosti – lebo Boh je verný svojim prisľúbeniam – a jeho milosrdenstvu.
2092 Sú dva druhy opovážlivosti: (2732) buď človek preceňuje svoje schopnosti (dúfa, že sa môže spasiť bez pomoci zhora), alebo sa opovážlivo spolieha na Božiu všemohúcnosť a milosrdenstvo (dúfa, že dostane Božie odpustenie bez obrátenia a večnú slávu bez zásluhy).
2093 Viera v Božiu lásku zahŕňa výzvu a povinnosť odpovedať na Božiu lásku úprimnou láskou. Prvé prikázanie nám prikazuje milovať Boha nadovšetko a všetky stvorenia pre neho a kvôli nemu.
2094 Proti Božej láske sa možno prehrešiť rozličnými spôsobmi: Ľahostajnosť zanedbáva alebo odmieta brať do úvahy Božiu lásku. Neuznáva jej iniciatívu a popiera jej silu. Nevďačnosť zabúda alebo odmieta uznať Božiu lásku a odplácať sa jej láskou za lásku. Vlažnosť je váhanie alebo nedbanlivosť pri odpovedi na Božiu lásku a môže zahŕňať odmietnutie oddať sa podnetu lásky. Znechutenosť (acedia) (2733) alebo duchovná lenivosť zachádza až do odmietnutia radosti, ktorá pochádza od Boha, a do odporu proti Božiemu dobru. Nenávisť voči Bohu pochádza z pýchy. (2303) Protiví sa láske Boha, ktorého dobrotu popiera, a odvažuje sa mu zlorečiť ako tomu, ktorý zakazuje hriechy a ukladá tresty.
2095 Teologálne (božské) čnosti viery, nádeje a lásky stvárňujú a oživujú morálne čnosti. Tak napríklad láska nás vedie k tomu, aby sme dávali Bohu, čo sme mu plným právom povinní dať ako jeho tvory. Na tento postoj nás pripravuje čnosť nábožnosti. (1807)
2096 Adorácia (klaňanie sa) je hlavným úkonom čnosti nábožnosti. Klaňať sa Bohu znamená uznávať ho za Boha, Stvoriteľa a Spasiteľa, za Pána a Vládcu nad všetkým, čo jestvuje, za nekonečnú a milosrdnú Lásku: „Pánovi, svojmu Bohu sa budeš klaňať a jedine jemu budeš slúžiť“ (Lk 4,8) , hovorí Ježiš, citujúc Deuteronómium.
2097 Klaňať sa Bohu (2807) znamená s úctou a s absolútnou podriadenosťou uznávať „ničotu stvorenia“, ktoré jestvuje jedine vďaka Bohu. Klaňať sa Bohu znamená: ako Mária v Magnifikate chváliť ho, velebiť ho a seba pokorovať, s vďačnosťou vyznávajúc, že urobil veľké veci a že jeho meno je sväté. Adorácia jediného Boha oslobodzuje človeka od uzavretia sa do seba, od otroctva hriechu a modloslužby sveta.
2098 Úkony viery, nádeje a lásky, ktoré nariaďuje prvé prikázanie, sa uskutočňujú v modlitbe. Povznesenie ducha k Bohu je výrazom našej adorácie Boha modlitbou chvály a vzdávania vďaky, príhovoru a prosby. Modlitba je nevyhnutnou podmienkou, aby sme mohli zachovávať Božie prikázania. Treba sa „stále modliť a neochabovať“ (2742) (Lk 18,1) .
2099 Je správne prinášať Bohu obety na znak adorácie a vďačnosti, prosby a spoločenstva s ním. „Pravou obetou je každý čin, ktorý sa koná preto, aby sme sa svätým zväzkom úplne oddali Bohu, teda je zameraný na ten cieľ dobra, vďaka ktorému môžeme byť naozaj blaženými.“ (613)
2100 Aby vonkajšia obeta bola pravá, musí byť prejavom duchovnej obety: „Obetou Bohu milou je duch skrúšený“ (2711) (Ž 51,19) . Proroci Starej zmluvy často odsudzovali obety, ktoré sa konali bez vnútornej účasti alebo bez spätosti s láskou k blížnemu. Ježiš pripomína slová proroka Ozeáša: „Milosrdenstvo chcem, a nie obetu“ (614) (Mt 9,13;12,7) . Jediná dokonalá obeta je tá, ktorú priniesol Ježiš Kristus na kríži v úplnom oddaní sa Otcovej láske a pre našu spásu. Keď sa spájame s jeho obetou, (618) môžeme urobiť zo svojho života obetu Bohu.
2101 Pri mnohých príležitostiach sa od kresťana vyžaduje, aby urobil prisľúbenia Bohu. Krst (1237) a birmovanie, manželstvo a sviatostná vysviacka ich vždy zahŕňajú. Kresťan môže aj z osobnej nábožnosti prisľúbiť Bohu určitý skutok, určitú modlitbu, almužnu, púť a pod. Vernosť prisľúbeniam daným Bohu je prejavom povinnej úcty voči Božej velebnosti, (1064) ako aj prejavom lásky k vernému Bohu.
2102 „Sľub, to jest uvážené a slobodné prisľúbenie dané Bohu o možnom a väčšom dobre, sa musí splniť na základe čnosti nábožnosti.“ Sľub je úkon zbožnosti, ktorým kresťan zasväcuje Bohu sám seba alebo mu sľubuje nejaký dobrý skutok. Splnením svojich sľubov dáva teda Bohu to, čo mu sľúbil a zasvätil. Skutky apoštolov nám ukazujú, ako svätý Pavol starostlivo plnil sľuby, ktoré urobil.
2103 Sľubom zachovávať evanjeliové rady (1973) Cirkev priznáva príkladnú hodnotu:
„Matka Cirkev sa raduje, (914) že má vo svojom lone mnoho mužov a žien, ktorí zbližša nasledujú Spasiteľovo zrieknutie sa seba samého a výraznejšie to prejavujú tým že v slobode Božích detí prijímajú chudobu a zriekajú sa vlastnej vôle. Podriaďujú sa totiž človekovi kvôli Bohu, čo sa týka dokonalosti, vo väčšej miere, ako to ukladá prikázanie, aby sa plnšie pripodobnili poslušnému Kristovi.“
V určitých prípadoch Cirkev môže z primeraných dôvodov dišpenzovať od daných sľubov a prisľúbení.
2104 „Všetci ľudia… sú povinní hľadať pravdu, (2467) najmä v tom, čo sa týka Boha a jeho Cirkvi, a keď ju poznali, prijať ju a zachovávať.“ Táto povinnosť vyplýva zo samej ľudskej prirodzenosti. Nie je v rozpore s úprimnou úctou voči rozličným náboženstvám, (851) ktoré „nezriedka… odzrkadľujú lúč tej Pravdy, ktorá osvecuje všetkých ľudí“, ani s požiadavkou lásky, ktorá pobáda kresťanov, aby „láskavo, rozvážne a trpezlivo zaobchádzal[i] s ľuďmi, ktorí žijú v omyle alebo v nevedomosti, čo sa týka viery“.
2105 Povinnosť vzdávať Bohu pravý kult sa týka jednotlivého človeka aj spoločnosti. Je to „tradičné katolícke učenie o morálnej povinnosti jednotlivcov a spoločností voči pravému náboženstvu a jedinej Kristovej Cirkvi“. Keď Cirkev neprestajne evanjelizuje ľudí, (854) pracuje na tom, aby mohli stvárňovať „kresťanským duchom zmýšľanie a mravy, zákony a štruktúry spoločnosti“, v ktorej žijú. (898) Spoločenskou povinnosťou kresťanov je rešpektovať a prebúdzať v každom človekovi lásku k pravde a k dobru. Táto povinnosť od nich vyžaduje, aby iným dávali poznať kult jediného pravého náboženstva, ktoré pretrváva v katolíckej a apoštolskej Cirkvi. Kresťania sú povolaní, aby sa stali svetlom sveta. Cirkev takto predstavuje Kristovu kráľovskú moc nad celým stvorením a osobitne nad ľudskou spoločnosťou.
2106 V náboženskej oblasti nikto nesmie byť nútený, (160) aby konal proti svojmu svedomiu, ani sa nikomu nesmie brániť, (1782) aby v náležitých hraniciach konal podľa svojho svedomia súkromne alebo verejne, či už sám, alebo v spojení s inými. (1738) Toto právo sa zakladá na samej prirodzenosti ľudskej osoby, ktorej dôstojnosť vedie k tomu, aby slobodne súhlasila s Božou pravdou, ktorá presahuje časný poriadok. Preto toto právo „pretrváva aj u tých, ktorí si neplnia povinnosť hľadať pravdu a prijať ju“.
2107 „Ak sa vzhľadom na osobitnú situáciu niektorých národov dáva v právnom poriadku štátu jednému náboženskému spoločenstvu osobitné občianske uznanie, je potrebné, aby sa zároveň všetkým občanom a náboženským spoločenstvám priznalo právo na slobodu v náboženskej oblasti a aj sa rešpektovalo.“
2108 Právo na náboženskú slobodu (1740) neznamená ani morálnu prípustnosť súhlasiť s omylom, ani predpokladané právo na omyl, ale je to prirodzené právo ľudskej osoby na občiansku slobodu, čiže na slobodu od vonkajšieho nátlaku v náboženskej oblasti zo strany politickej moci, a to v rámci správnych hraníc. Toto prirodzené právo má byť uznané v právnom poriadku spoločnosti tak, aby sa stalo občianskym právom.
2109 Právo na náboženskú slobodu (2244) nemôže byť samo osebe ani neobmedzené, ani obmedzené iba pozitivisticky alebo naturalisticky chápaným verejným poriadkom. „Správne hranice“ vlastné tomuto právu majú byť určené s politickou rozvážnosťou pre každú spoločenskú situáciu podľa požiadaviek spoločného dobra a potvrdené občianskou autoritou (1906) podľa „právnych noriem, ktoré sa zhodujú s objektívnym morálnym poriadkom“.
2110 Prvé prikázanie zakazuje uctievať iných bohov okrem jediného Pána, ktorý sa zjavil svojmu ľudu. Zakazuje poveru a neúctu voči Bohu. Povera je určitým spôsobom zvrátená prepiatosť (excessus) religióznosti; neúcta voči Bohu je nečnosť, ktorá je – pre nedostatok (per defectum) – proti čnosti nábožnosti.
2111 Povera je vybočenie náboženského cítenia a úkonov, ktoré ono ukladá. Môže vplývať aj na kult, ktorý vzdávame pravému Bohu, napríklad keď sa pripisuje takmer magická dôležitosť určitým, ináč oprávneným alebo potrebným praktikám. Pripisovať účinnosť modlitieb alebo sviatostných znakov iba ich materiálnej stránke bez ohľadu na vnútorné dispozície, ktoré vyžadujú, znamená upadnúť do povery.
2112 Prvé prikázanie odsudzuje mnohobožstvo (polyteizmus). Vyžaduje od človeka, aby neveril v iných bohov okrem Boha, (210) aby neuctieval iné božstvá okrem Jediného. Sväté písmo neprestajne pripomína toto odmietnutie modiel zo striebra a zo zlata“, ktoré „sú dielom ľudských rúk“, ktoré „majú ústa, ale „nehovoria, majú oči, a nevidia“. Tieto márne modly robia márnym aj človeka: „im budú podobní ich tvorcovia a všetci, čo v ne veria“ (Ž 115,4-5.8) . Boh, naopak, je „živý Boh“ (Joz 3,10) , ktorý dáva život a zasahuje do dejín.
2113 Modloslužba sa netýka len nepravých pohanských kultov. Zostáva trvalým pokušením pre vieru. (398) Spočíva v zbožšťovaní toho, čo nie je Boh. Modloslužbou je, keď si človek ctí a uctieva (2534) stvorenie namiesto Boha, či už ide o bôžikov, alebo o zlých duchov (napr. satanizmus), o moc, rozkoš, rasu, predkov, štát, peniaze a pod. „Nemôžete slúžiť aj Bohu, aj mamone,“ (2289) hovorí Ježiš (Mt 6,24) . Mnoho mučeníkov zomrelo, (2473) lebo sa neklaňali „Šelme“ a odmietali dokonca predstierať, že ju uctievajú. Modloslužba odmieta jedinú zvrchovanosť Boha; je teda nezlučiteľná so spoločenstvom s Bohom.
2114 Ľudský život sa stáva jednotným v klaňaní sa Jedinému. Prikázanie klaňať sa jedine Pánovi robí človeka jednoduchým a chráni ho pred bezhraničnou roztrieštenosťou. Modloslužba je prevrátenosť náboženského citu, ktorý je človekovi vrodený. Modloslužobníkmi sú tí, čo „pojem o Bohu, silne vtlačený do duše, vzťahujú na čokoľvek iné než na Boha“
2115 Boh môže zjaviť budúcnosť svojim prorokom alebo iným svätým. Ale správny postoj kresťana, čo sa týka budúcnosti, spočíva v tom, že sa s dôverou odovzdáva do rúk Prozreteľnosti a zrieka sa každej nezdravej zvedavosti v tomto ohľade. Nepredvídavosť však môže byť nedostatkom zodpovednosti.
2116 Treba odmietnuť všetky formy veštenia: uchyľovanie sa k satanovi alebo k zlým duchom, vyvolávanie mŕtvych alebo iné praktiky, o ktorých sa mylne predpokladá, že „odhaľujú“ budúcnosť. Používanie horoskopov astrológia, čítanie z ruky, výklad predpovedí alebo osudov, jasnovidectvo a uchyľovanie sa k médiám prejavujú vôľu mať vládu nad časom, nad dejinami a nakoniec nad ľuďmi a zároveň túžbu nakloniť si skryté mocnosti. Sú v protiklade s úctou a rešpektom spojenými s láskyplnou bázňou, ktoré sme povinní mať jedine voči Bohu.
2117 Všetky praktiky mágie alebo čarodejníctva, ktorými si človek chce podmaniť skryté mocnosti, aby ich postavil do svojich služieb a dosiahol nadprirodzenú moc nad blížnym – hoci aj preto, aby mu získal zdravie –, vážne odporujú čnosti nábožnosti. Tieto praktiky sú ešte odsúdeniahodnejšie, keď sú spojené s úmyslom škodiť druhému, alebo keď sa pri nich uchyľuje k zásahu zlých duchov. Aj nosenie amuletov si zasluhuje výčitku. Špiritizmus je často spojený s vešteckými a magickými praktikami. Preto Cirkev upozorňuje veriacich, aby sa ho chránili. Uchyľovanie sa k tzv. tradičným spôsobom liečenia neoprávňuje ani vzývanie zlých mocností, ani zneužívanie dôverčivosti iných.
2118 Prvé Božie prikázanie odsudzuje hlavné hriechy neúcty voči Bohu: pokúšanie Boha slovami alebo skutkami, svätokrádež a svätokupectvo (simóniu).
2119 Pokúšanie Boha spočíva v tom, že sa slovom alebo skutkom podrobuje skúške jeho dobrota a jeho všemohúcnosť. (394) Takto aj satan chcel od Ježiša dosiahnuť, aby sa vrhol z chrámu, a tak prinútil Boha zakročiť. Ježiš mu čelí Božím slovom: „Nebudeš pokúšať Pána, svojho Boha“ (Dt 6,16) . Vyzývavý postoj obsiahnutý v takomto pokúšaní Boha zraňuje úctu a dôveru, ktoré sme povinní mať k nášmu Stvoriteľovi a Pánovi. Zahŕňa vždy pochybovanie o Božej láske a o Božej prozreteľnosti a moci. (2088)
2120 Svätokrádež spočíva v znesväcovaní sviatostí a iných liturgických úkonov, ako aj osôb, predmetov a miest, ktoré sú zasvätené Bohu, alebo v nedôstojnom zaobchádzaní s nimi. Svätokrádež je ťažký hriech, najmä ak sa pácha proti Eucharistii, lebo v tejto sviatosti sa nám podstatne stáva prítomným samo Kristovo telo. (1374)
2121 Svätokupectvo (simónia) sa definuje ako kupovanie alebo predávanie duchovných skutočností. Čarodejníkovi Šimonovi, ktorý si chcel kúpiť duchovnú moc, ktorú videl pôsobiť v apoštoloch, Peter odpovedá: „Tvoje striebro nech je zatratené aj s tebou, pretože si si myslel, že Boží dar možno získať za peniaze“ (Sk 8,20) . Peter sa tým prispôsobil Ježišovým slovám: „Zadarmo ste dostali, zadarmo dávajte“ (1578) (Mt 10,8) . Je neprípustné privlastniť si duchovné dobrá a správať sa voči nim ako vlastník alebo pán, lebo ich zdrojom je Boh. Možno ich dostať iba ako dar od neho.
2122 „Vysluhovateľ nech nežiada za vysluhovanie sviatostí nič okrem príspevkov určených kompetentnou vrchnosťou, pričom nech vždy dbá o to, aby núdzni neboli pozbavení pomoci sviatosti z dôvodu chudoby.“ Kompetentná vrchnosť určuje tieto „príspevky“ podľa zásady, že kresťanský ľud má prispievať na vydržiavanie služobníkov Cirkvi: „Robotník si zaslúži svoj pokrm“ (Mt 10,10) .
2123 „Mnohí naši súčasníci… vôbec nechápu (29) alebo výslovne odmietajú… toto dôverné a životné spojenie s Bohom, takže ateizmus treba započítať medzi najvážnejšie skutočnosti našich čias.“
2124 Výraz ateizmus označuje veľmi rozmanité javy. Častou formou ateizmu je praktický materializmus, ktorý ohraničuje potreby a ambície človeka len na priestor a čas. Ateistický humanizmus sa mylne domnieva, že človek „si je sám sebe cieľom, jediným tvorcom a správcom svojich dejín“. Iná forma súčasného ateizmu očakáva oslobodenie človeka od ekonomického a sociálneho oslobodenia, ktorému vraj „náboženstvo prekáža svojou povahou, lebo vzbudzuje v človeku nádej na klamlivý budúci život a tým ho odvracia od budovania pozemskej spoločnosti“.
2125 Pretože ateizmus odmieta alebo popiera jestvovanie Boha, je hriechom proti čnosti nábožnosti. (1535) Úmysel a okolnosti môžu značne znížiť zodpovednosť za túto vinu. Na vzniku a rozšírení ateizmu „môžu mať nemalý podiel veriaci, pokiaľ pre zanedbanie výchovy vo viere alebo pre pomýlený výklad učenia, alebo aj pre nedostatky ich náboženského, mravného a spoločenského života treba o nich povedať, že skôr zahaľujú, než odhaľujú pravú tvár Boha a náboženstva“.
2126 Ateizmus sa často zakladá (396) na nesprávnom chápaní ľudskej slobody, ktorá zachádza až do odmietnutia akejkoľvek závislosti od Boha. No „uznávať Boha vôbec nie je v rozpore s dôstojnosťou človeka, lebo táto dôstojnosť má v samom Bohu svoj základ a svoje zavŕšenie“. (154) Cirkev vie „že jej posolstvo je v súlade s najskrytejšími túžbami ľudského srdca“.
2127 Agnosticizmus má viacero foriem. V určitých prípadoch agnostik odmieta popierať Boha, ba naopak, požaduje jestvovanie transcendentnej bytosti, ktorá sa však vraj nemôže zjaviť a o ktorej nikto nemôže nič povedať. V iných prípadoch sa agnostik (36) nevyslovuje o existencii Boha a vyhlasuje, že ju nemožno dokázať, ba ani potvrdiť alebo poprieť.
2128 Agnosticizmus môže niekedy obsahovať určité hľadanie Boha, ale takisto môže predstavovať aj ľahostajnosť, (1036) útek pred poslednou otázkou existencie a lenivosť morálneho svedomia. Agnosticizmus sa príliš často rovná praktickému ateizmu.
2129 Boží príkaz obsahoval zákaz akéhokoľvek zobrazovania Boha ľudskou rukou. Deuteronómium vysvetľuje: „Veď ste nevideli nijakú postavu, keď k vám Pán hovoril sprostred ohňa na Horebe, aby ste nepoblúdili a neurobili si kresanú modlu alebo akýkoľvek obraz“ (Dt 4,15-16) . Absolútne transcendentný Boh sa zjavil Izraelu. (300) „On je všetko,“ ale zároveň „je väčší ako jeho diela“ (2500) (Str 43, 29-30). On „ich stvoril, prapôvodca krásy“ (Múd 13,3) .
2130 A predsa už v Starom zákone Boh nariadil alebo dovolil zhotovovať obrazy, ktoré by symbolicky viedli k spáse skrze vtelené Slovo, napr. medeného hada, archu zmluvy a cherubínov.
2131 Na základe tajomstva vteleného Slova (476) siedmy ekumenický koncil v Nicei (r. 787) odôvodnil proti obrazoborcom uctievanie obrazov Ježiša Krista, ale aj Bohorodičky, anjelov a všetkých svätých. Svojím vtelením Boží Syn otvoril novú „ekonómiu“ obrazov.
2132 Kresťanské uctievanie obrazov nie je v rozpore s prvým prikázaním, ktoré zakazuje modly. Veď „úcta k obrazu prechádza na vzor“ a „kto uctieva obraz, uctieva osobu, ktorá je na ňom namaľovaná.“ Úcta, ktorá sa vzdáva posvätným obrazom, je „nábožná úcta“, a nie adorácia, ktorá patrí jedine Bohu.
„Náboženský kult sa nepreukazuje obrazom, nakoľko sa berú do úvahy v sebe samých ako nejaké veci, ale nakoľko sú obrazmi, ktoré vedú k vtelenému Bohu. No úkon [úcty], ktorý smeruje k obrazu ako obrazu, sa nezastavuje pri ňom, ale smeruje k tomu, koho je obrazom.“
2133 „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou silou“ (Dt 6,5) .
