KKC 2807

2807 Výraz „posvätiť“ sa tu nemá chápať predovšetkým v jeho príčinnom význame (jedine Boh posväcuje, robí svätým), ale najmä vo význame hodnotiacom: uznávať za svätého, sväto zaobchádzať. (2097) Preto sa pri klaňaní táto prosba niekedy chápe ako chvála a vzdávanie vďaky. Ale Ježiš nás túto prosbu naučil vo forme optatívu: ako prosbu, túžbu a očakávanie, v ktorých sú zaangažovaní Boh i človek. Už od prvej prosby k nášmu Otcovi sa ponárame do vnútorného tajomstva jeho božstva a do drámy spásy nášho ľudského pokolenia. Prosiť ho, aby jeho meno bolo posvätené, nás zapája do „dobrotivého rozhodnutia, čo si… predsavzal“ (Ef 1,9) , „aby sme boli pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení v láske“ (Ef 1,4) .