Výsledky hľadania: 142-175
142 Svojím Zjavením „sa neviditeľný Boh vo svojej nesmiernej láske prihovára ľuďom ako priateľom a stýka sa s nimi, aby ich pozval a prijal do spoločenstva so sebou.“ Správna odpoveď na toto pozvanie je viera. (1102)
143 Vierou človek úplne podriaďuje Bohu svoj rozum a svoju vôľu. Celou svojou bytosťou dáva súhlas Bohu, ktorý zjavuje. Túto odpoveď človeka Bohu, ktorý zjavuje, nazýva Sväté písmo „poslušnosťou viery“. (2087)
144 Poslúchať (ob-audire: po-slúchať) vo viere znamená slobodne sa podriadiť počutému slovu, lebo jeho pravdivosť zaručuje Boh, ktorý je Pravda sama. Sväté písmo nám dáva za príklad takejto poslušnosti Abraháma. Ale jej najdokonalejším uskutočnením je Panna Mária.
145 List Hebrejom vo veľkej chváloreči na vieru predkov osobitne zdôrazňuje Abrahámovu vieru: (59, 2570) „S vierou poslúchol Abrahám, keď bol povolaný, aby šiel na miesto, ktoré mal dostať ako dedičstvo; išiel a ani nevedel, kam ide“ (Hebr 11,8) . S vierou žil ako cudzinec a pútnik v Zasľúbenej zemi. Vierou Sára dostala schopnosť počať syna prisľúbenia. (489) A napokon Abrahám s vierou priniesol na obetu svojho jediného syna.
146 Takto Abrahám uskutočňuje definíciu viery, (1819) ako ju uvádza List Hebrejom: „Viera je základom toho, v čo dúfame, dôkazom toho, čo nevidíme“ (Hebr 11,1) . „Abrahám uveril Bohu a počítalo sa mu to za spravodlivosť“ (Rim 4,3) . Abrahám „posilnený“ touto „vierou“ (Rim 4,20) sa stal „otcom všetkých, čo veria“ (Rim 4,11.18) .
147 Starý zákon je bohatý na svedectvá tejto viery. List Hebrejom chváli príkladnú vieru, (839) ktorou „si predkovia získali dobré svedectvo“ (Hebr 11,2.39) . Ale „Boh prichystal pre nás niečo lepšie“ (Hebr 11,40) : milosť uveriť v jeho Syna „Ježiša, pôvodcu a zavŕšiteľa viery“ (Hebr 12,2) .
148 Panna Mária uskutočňuje poslušnosť viery (494, 2617) najdokonalejším spôsobom. Vo viere prijíma zvesť a prisľúbenie, ktoré jej priniesol anjel Gabriel, lebo verí, že „Bohu nič nie je nemožné“ (Lk 1,37) , a dáva svoj súhlas: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova“ (Lk 1,38) . Alžbeta ju pozdravila slovami: (506) „Blahoslavená je tá, ktorá uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán“ (Lk 1,45) . Pre túto vieru ju budú blahoslaviť všetky pokolenia.
149 Cez celý jej život až po poslednú skúšku, keď jej syn Ježiš zomrel na kríži, jej viera nezakolísala. (969) Mária neprestala veriť, že Božie slovo „sa splní“. Preto Cirkev uctieva v Márii najrýdzejšie uskutočnenie viery. (507, 829)
150 Viera je predovšetkým osobným primknutím sa človeka k Bohu; súčasne a neoddeliteľne je slobodným súhlasom s celou pravdou, ktorú Boh zjavil. Keďže kresťanská viera je osobným primknutím sa k Bohu a súhlasom s pravdou, ktorú zjavil, líši sa od viery v človeka. Je dobré a správne úplne dôverovať Bohu a bezvýhradne veriť tomu, čo povedal. Bolo by však márne a pomýlené vložiť takúto vieru do nejakého tvora. (222)
151 Pre kresťana je viera v Boha neoddeliteľne spojená s vierou v toho, ktorého on poslal: v jeho milovaného Syna, v ktorom má zaľúbenie. Boh nám povedal, aby sme ho počúvali. Kristus sám povedal svojim učeníkom: „Veríte v Boha, verte aj vo mňa“ (Jn 14,1) . V Ježiša Krista môžeme veriť preto, že on je Boh, Slovo, ktoré sa stalo telom: (424) „Boha nikto nikdy nevidel; jednorodený Boh, ktorý je v lone Otca, ten o ňom priniesol zvesť“ (Jn 1,18) . Keďže „videl Otca“ (Jn 6,46) , on jediný ho pozná a má moc zjaviť ho.
152 Nik nemôže veriť v Ježiša Krista, ak nemá účasť na jeho Duchu. (243, 683) Veď Duch Svätý zjavuje ľuďom, kto je Ježiš. Lebo „nik nemôže povedať: ,Ježiš je Pán,‘ iba ak v Duchu Svätom“ (1Kor 12,3) . „Duch skúma všetko, aj Božie hĺbky… Ani čo je v Bohu, nepozná nik, iba Boží Duch“ (1Kor 2,10-11) . Jedine Boh pozná Boha úplne. Veríme „v“ Ducha Svätého preto, že je Boh.
Cirkev neprestajne vyznáva svoju vieru v jedného Boha, (232) Otca, Syna a Ducha Svätého.
153 Keď svätý Peter vyznáva, že Ježiš je Kristus, Syn živého Boha, Ježiš mu hovorí, že toto zjavenie mu neprišlo z tela a krvi, (552) ale od jeho Otca, „ktorý je na nebesiach“ (Mt 16,17) . (1814) Viera je Boží dar, nadprirodzená čnosť, ktorú vlieva Boh. „Aby sa takáto viera mohla vzbudiť, je potrebná predchádzajúca a pomáhajúca Božia milosť a vnútorná pomoc Ducha Svätého, (1996) ktorý by pohol srdce a obrátil ho k Bohu, (2606) otvoril oči mysle a dal ,všetkým pocit šťastia zo súhlasu s pravdou a z viery v pravdu‘.“
154 Veriť možno iba vďaka milosti a vnútornej pomoci Ducha Svätého. Je však takisto pravda, že veriť je pravý ľudský úkon. (1749) Dôverovať Bohu a súhlasiť s pravdami, ktoré zjavil, neodporuje ani slobode, ani rozumu človeka. Ani v ľudských vzťahoch neodporuje našej dôstojnosti, keď veríme, čo iní hovoria o sebe a o svojich úmysloch, alebo keď veríme ich sľubom (napríklad keď muž a žena uzatvárajú manželstvo), aby sme tak vstúpili do vzájomného spoločenstva. Preto ešte menej odporuje našej dôstojnosti, ak máme „vierou prejaviť úplnú poslušnosť rozumu a vôle Bohu, (2126) ktorý zjavuje“, a tak vstúpiť do dôverného spoločenstva s ním.
155 V úkone viery ľudský rozum a ľudská vôľa (2088) spolupracujú s Božou milosťou: „Veriť je úkon rozumu, ktorý súhlasí s Božou pravdou na príkaz vôle, ktorú pohol Boh milosťou.“
156 Dôvodom viery nie je to, že sa zjavené pravdy javia ako pravdivé a pochopiteľné svetlu nášho prirodzeného rozumu. Veríme „pre autoritu samého Boha, (1063) ktorý zjavuje a ktorý sa nemôže mýliť ani nemôže klamať“. „Aby však poslušnosť našej viery bola primeraná rozumu, (2465) Boh chcel, aby sa k vnútornej pomoci Ducha Svätého pripojili vonkajšie dôkazy jeho Zjavenia.“ A tak zázraky Krista a svätých, (548) proroctvá, šírenie Cirkvi a jej svätosť, jej plodnosť a stabilnosť sú „úplne spoľahlivé znaky Božieho zjavenia, (812) primerané chápavosti všetkých“, sú dôvody vierohodnosti, z ktorých vidno, že „súhlas viery vôbec nie je slepým hnutím ducha“.
157 Viera je istá, istejšia než akékoľvek ľudské poznanie, lebo sa zakladá na samom slove Boha, ktorý nemôže klamať: Isteže, zjavené pravdy sa môžu zdať ľudskému rozumu a ľudskej skúsenosti nejasné, ale „istota, ktorá pochádza z Božieho svetla, je väčšia ako tá, ktorá pochádza zo svetla prirodzeného rozumu“. „Desaťtisíc ťažkostí nevytvorí ani len jednu pochybnosť.“ (2088)
158 „Viera sa snaží pochopiť [des quaerens intellectum]“: patrí k viere, že veriaci túži lepšie poznať toho, komu uveril, a lepšie pochopiť to, čo zjavil. (2705) Hlbšie poznanie zasa vzbudí väčšiu vieru, čoraz väčšmi zapálenú láskou. Milosť viery otvára „oči srdca“ (Ef 1,18) , aby sme živo chápali obsah Zjavenia, (1827) čiže celok Božieho plánu a tajomstiev viery, ich spojitosť medzi sebou a s Kristom, ktorý je stredobodom zjaveného tajomstva. (90) „Aby sa však chápanie Zjavenia čoraz väčšmi prehlbovalo… Duch Svätý ustavične zdokonaľuje vieru svojimi darmi.“ (2518) A tak podľa výroku svätého Augustína: „Cháp, aby si veril: ver, aby si chápal.“
159 Viera a veda. „Hoci viera presahuje rozum, medzi vierou a rozumom nikdy nemôže byť skutočný rozpor: (283) lebo ten istý Boh, ktorý zjavuje tajomstvá a vlieva vieru, vložil do ľudského ducha svetlo rozumu. A Boh nemôže poprieť seba samého ani pravda nikdy nemôže protirečiť pravde.“ „Preto ak metodický výskum (2293) v akomkoľvek vednom odbore postupuje naozaj vedecky a v súlade s morálnymi normami, nikdy nebude v skutočnom rozpore s vierou, lebo svetské skutočnosti i skutočnosti viery majú svoj pôvod v tom istom Bohu. Ba toho, kto sa pokorne a vytrvalo snaží preskúmať tajomstvá sveta, vedie akoby Božia ruka, hoci si to neuvedomuje. Boh totiž udržiava všetky veci a spôsobuje, že sú tým, čím sú.“
160 Aby bola odpoveď viery ľudská, „človek má dobrovoľne odpovedať Bohu vierou; preto nikto nemá byť nútený prijať vieru proti svojej vôli. (1738, 2106) Úkon viery je totiž samou svojou povahou dobrovoľný.“ „Boh isto volá ľudí, aby mu slúžili v duchu a pravde, takže sú viazaní vo svedomí, ale nie sú nútení… To sa dokonale ukázalo v Ježišovi Kristovi.“ Kristus síce pozýval k viere a k obráteniu, ale nijakým spôsobom k tomu nenútil. „Vydal svedectvo pravde, ale nechcel ju nasilu nanútiť tým, ktorí jej odporovali. Lebo jeho kráľovstvo… sa vzmáha… láskou, (616) ktorou Kristus vyzdvihnutý na kríži priťahuje ľudí k sebe.“
161 Veriť v Ježiša Krista a v toho, ktorý ho poslal na našu spásu, (432) je nevyhnutne potrebné na dosiahnutie spásy. (1257) „Keďže ,bez viery je… nemožné páčiť sa Bohu‘ (Hebr 11,6) a dostať sa do spoločenstva jeho synov, bez nej nikdy nik nedosiahol ospravodlivenie a nik nedosiahne večný život, iba ten, kto v nej ,vytrvá do konca‘ (Mt 10,22;24,13) .“ (846)
162 Viera je nezaslúžený dar, ktorý Boh dáva človeku. Tento neoceniteľný dar môžeme stratiť. (2089) Svätý Pavol upozorňuje Timoteja: „Toto prikázanie ti zverujem…, aby si bojoval dobrý boj, aby si mal vieru a dobré svedomie, ktoré niektorí odvrhli a stroskotali vo viere“ (1Tim 1,18-19) . Aby sme žili, rástli a vytrvali vo viere až do konca, musíme ju živiť Božím slovom a musíme prosiť Pána, aby nám ju zveľaďoval; (1037, 2016) viera má byť „činná skrze lásku“ (Gal 5,6) , udržiavaná nádejou a zakorenená vo viere Cirkvi. (2573, 2849)
163 Viera nám dáva akoby vopred okusovať radosť a svetlo oblažujúceho videnia, ktoré je cieľom nášho putovania tu na zemi. Potom budeme vidieť Boha „z tváre do tváre“ (1Kor 13,12) , „takého, aký je“ (1088) (1Jn 3,2) . Viera je teda už začiatkom večného života:
„Na dobrá uložené pre nás v prisľúbeniach, ktoré očakávame s vierou, že ich budeme pozívať, hľadíme akoby v zrkadle tak, akoby tu už boli.“
164 Teraz však „žijeme vo viere, a nie v nazeraní“ (2Kor 5,7) a poznávame Boha „len nejasne, akoby v zrkadle… iba čiastočne“ (1Kor 13,12) . A hoci vieru osvecuje ten, (2846) v ktorého veríme, často ju žijeme v temnote. Viera môže byť vystavená skúške. Svet, v ktorom žijeme, sa často zdá veľmi ďaleko od toho, o čom nás uisťuje viera. (309, 1502) Zlo a bolesť, nespravodlivosti a smrť, ktoré zakusujeme, akoby protirečili dobrej zvesti; (1006) môžu otriasť vierou a stať sa pre ňu pokušením.
165 Vtedy sa mame obracať na svedkov viery: na Abraháma, ktorý „proti nádeji v nádeji uveril“ (Rim 4,18) ; na Pannu Máriu, ktorá sa „na ceste viery“ dostala až do „noci viery“, keď mala účasť na umučení svojho Syna a na noci jeho hrobu, (2719) a na toľkých iných svedkov viery: „Preto aj my, obklopení takým oblakom svedkov, zhoďme všetku príťaž a hriech, ktorý nás opantáva, a vytrvalo bežme v pretekoch, ktoré máme pred sebou, s očami upretými na Ježiša, pôvodcu a zavŕšiteľa viery“ (Hebr 12,1-2) .
166 Viera je osobný úkon: je to slobodná odpoveď človeka na iniciatívu Boha, ktorý sa zjavuje. (875) Ale viera nie je úkon osamotený. Nik nemôže veriť sám, tak ako nik nemôže sám žiť. Nik si nedal vieru sám, tak ako si nik sám nedal život. Veriaci prijal vieru od iných a má ju zasa odovzdať iným. Naša láska k Ježišovi a k ľuďom nás pobáda hovoriť o našej viere iným. Každý veriaci je akoby ohnivkom vo veľkej reťazi veriacich. Nemohol by som veriť, keby ma nepodopierala viera iných. Ja zasa svojou vierou pomáham udržiavať vieru iných.
167 „Verím“: to je viera Cirkvi, (1124) ktorú každý veriaci osobne vyznáva, najmä pri krste. „Veríme“: to je viera Cirkvi, ktorú vyznávajú biskupi zhromaždení na koncile, alebo všeobecnejšie, liturgické zhromaždenie veriacich. „Verím“: tak hovorí aj naša matka Cirkev, (2040) ktorá svojou vierou odpovedá Bohu a učí nás hovoriť: „Verím“, „Veríme“.
168 Predovšetkým verí Cirkev a tak vedie, živí a udržiava moju vieru. Predovšetkým Cirkev vyznáva všade Pána („Teba oslavuje svätá Cirkev po celej zemi,“ spievame v hymne „Teba, Bože, chválime“) a s ňou a v nej sme aj my pobádaní a vedení vyznávať: „Verím“, „Veríme“. Prostredníctvom Cirkvi dostávame v krste vieru a nový život v Kristovi. (1253) Podľa Rímskeho rituála sa vysluhovateľ krstu pýta katechumena: „Čo si žiadaš od Božej Cirkvi?“ On odpovie: „Vieru.“ – „Čo ti dá viera?“ – „Život večný.“
169 Spása prichádza jedine od Boha. Ale pretože život viery dostávame prostredníctvom Cirkvi, ona je našou matkou: „Veríme v Cirkev akoby v matku znovuzrodenia, (750) a nie v Cirkev, akoby bola pôvodkyňou spásy.“ A keďže je našou matkou, je aj vychovávateľkou našej viery. (2030)
170 Neveríme vo formuly, ale v skutočnosti, ktoré tieto formuly vyjadrujú a ktorých sa nám viera umožňuje „dotykať“. „Úkon [viery] veriaceho sa nekončí pri tom, čo je vyslovené, ale pri [vyslovenej] skutočnosti.“ K týmto skutočnostiam sa však približujeme pomocou formulácií viery. (186) Ony umožňujú vyjadrovať a odovzdávať vieru, sláviť ju v spoločenstve, osvojovať si ju a čoraz intenzívnejšie z nej žiť.
171 Cirkev, ktorá je „stĺp a opora pravdy“ (1Tim 3,15) , verne opatruje „vieru, raz navždy odovzdanú svätým“ (78, 84, 857) (Júd 3) . Uchováva v pamäti Kristove slová a z pokolenia na pokolenie odovzdáva vyznanie viery apoštolov. Podobne ako matka učí svoje deti hovoriť a tým aj chápať iných a komunikovať s nimi, tak nás naša matka Cirkev učí reč viery, (185) aby nás uviedla do chápania a života viery.
172 Od stáročí Cirkev neprestáva v mnohých jazykoch, (813) kultúrach a národoch vyznávať svoju jedinú vieru, prijatú od jedného Pána, odovzdávanú ďalej jedným krstom a zakorenenú v presvedčení, že všetci ľudia majú iba jedného Boha a Otca. Svätý Irenej Lyonský, svedok tejto viery, tvrdí:
173 „Cirkev, rozšírená po celom svete až po končiny zeme, (830) prijala od apoštolov a ich nasledovníkov vieru… Toto posolstvo… a túto vieru… starostlivo opatruje, akoby bývala v jednom dome, a verí v ne tak, akoby mala jednu dušu a jedno srdce, a jednomyseľne ich ohlasuje, učí a podáva ďalej, akoby mala iba jedny ústa.“
174 „Lebo hoci sú na svete rozdielne jazyky, sila Tradície (78) je jedna a tá istá. Veď cirkvi založené v Germánii neveria alebo neodovzdávajú niečo iné, ani tie, ktoré sú v Hispánii alebo v krajoch Keltov, ani tie, čo sú na Východe, ani tie v Egypte, ani tie v Líbyi, ani tie, čo sú založené v strede sveta.“ „Posolstvo Cirkvi je teda pravdivé a spoľahlivé a v nej sa ukazuje jedna a tá istá cesta spásy na celom svete.“
175 Vieru, „ktorú sme prijali od Cirkvi, si chránime a ona ako vzácny poklad v peknej nádobe pôsobením Božieho Ducha stále mladne a omladzuje aj nádobu, ktorá ju obsahuje“.
