Výsledky hľadania: 1285-1321
1285 Sviatosť birmovania tvorí spolu s krstom a Eucharistiou jeden celok sviatostí uvádzania do kresťanského života“, ktorého jednotu treba zachovať. „Preto treba veriacim vysvetliť, že prijatie sviatosti birmovania je potrebné na dovŕšenie krstnej milosti. Veď pokrstených „sviatosť birmovania dokonalejšie spája s Cirkvou a bohato ich obdarúva osobitnou silou Ducha Svätého, takže sú ako praví Kristovi svedkovia väčšmi povinní šíriť a brániť vieru slovom i skutkom“.
1286 V Starom zákone proroci zvestovali, že na očakávanom Mesiášovi spočinie Pánov Duch (702-716) vzhľadom na jeho spasiteľné poslanie. Zostúpenie Ducha Svätého na Ježiša, keď ho Ján pokrstil, bolo znamením, že on je ten, ktorý má prísť, že je Mesiáš, Boží Syn. Ježiš sa počal z Ducha Svätého a celý jeho život a celé jeho poslanie sa uskutočňujú v plnom spoločenstve s Duchom Svätým, ktorého mu Otec dáva bez miery.
1287 Táto plnosť Ducha sa však nemala obmedziť iba na Mesiáša, ale ju mal dostať celý mesiášsky ľud. (739) Ježiš Kristus viac ráz prisľúbil toto vyliatie Ducha a toto prisľúbenie splnil najprv v deň svojho zmŕtvychvstania a potom oveľa zjavnejšie v deň Turíc. Apoštoli naplnení Duchom Svätým začínajú ohlasovať „veľké Božie skutky“ (Sk 2,11) a Peter vysvetľuje, že toto vyliatie Ducha je znamením mesiášskych čias. Aj tí, čo vtedy uverili kázaniu apoštolov a dali sa pokrstiť, dostali „dar Ducha Svätého“ (Sk 2,38) .
1288 „Od… [tých] čias apoštoli, plniac Kristovu vôľu, vkladaním rúk udeľovali novopokrsteným dar Ducha Svätého, (699) ktorý dovršuje krstnú milosť. Preto sa v Liste Hebrejom medzi základmi prvého kresťanského vyučovania spomína učenie o krstoch a o vkladaní rúk. Vkladanie rúk sa v katolíckej tradícii právom považuje za začiatok sviatosti birmovania, ktorou v Cirkvi určitým spôsobom pretrváva turíčna milosť.“
1289 Aby sa lepšie naznačil dar Ducha Svätého, čoskoro sa ku vkladaniu rúk pridalo pomazanie voňavým olejom (krizmou). (695) Toto pomazanie objasňuje meno „kresťan“, ktoré znamená „pomazaný“ a je odvodené od mena samého Krista (grécke Christos značí Pomazaný), (436) ktorého „Boh pomazal Duchom Svätým“ (Sk 10,38) . Obrad pomazania jestvuje až podnes na Východe aj na Západe. Preto sa táto sviatosť na Východe volá krizmácia, t. j. pomazanie krizmou, (1297) alebo (po grécky) myron, čo značí „krizma“. Na Západe názov confirmatio (v slovenčine birmovanie) naznačuje, že táto sviatosť potvrdzuje krst a zároveň posilňuje krstnú milosť.
1290 V prvých storočiach birmovanie zvyčajne tvorilo jednojediné slávenie s krstom a podľa vyjadrenia svätého Cypriána tvorilo s ním „dvojsviatosť“. Ale čoraz väčší počet krstov detí, a to v každom ročnom období, a rozmnoženie (vidieckych) farností a tým aj zväčšenie diecéz už nedovoľovalo, okrem iných dôvodov, aby bol biskup prítomný na všetkých sláveniach krstu. Keďže na Západe chceli vyhradiť dovŕšenie krstu biskupovi, zaviedli časové oddelenie týchto dvoch sviatostí. Východ si zachoval obidve sviatosti spojené, (1233) takže birmovanie udeľuje kňaz, ktorý krstí. Ale aj on to môže robiť iba krizmou (po grécky myron), ktorú posvätil biskup.
1291 Jeden zvyk rímskej cirkvi – dvojité pomazanie krizmou po krste – uľahčil rozvoj západnej praxe: prvé pomazanie, (1242) ktoré na novopokrstenom, keď vyšiel z krstného kúpeľa, vykonal už kňaz, bolo dovŕšené druhým pomazaním, ktoré vykonal biskup na čele každého novopokrsteného. Prvé pomazanie svätou krizmou, ktoré udeľuje kňaz, ostalo spojené s krstným obradom a znamená účasť pokrsteného na Kristovom prorockom, kňazskom a kráľovskom poslaní. Keď sa krst udeľuje dospelému, po krste sa dáva iba jedno pomazanie, a to birmovné.
1292 Prax Východných cirkví vyjadruje viac jednotu uvádzania (1244) do kresťanského života. Prax Latinskej cirkvi jasnejšie vyjadruje spoločenstvo nového kresťana s jeho biskupom, ktorý je ručiteľom a služobníkom jednoty svojej Cirkvi, jej katolíckosti a jej apoštolskosti a tým aj spojivom s apoštolským pôvodom Kristovej Cirkvi.
1293 V obrade tejto sviatosti treba vziať do úvahy znak pomazania a to, čo pomazanie znamená a vtláča – duchovnú pečať.
Pomazanie má v biblickej a antickej symbolike (695) mnoho významov: olej je znakom hojnosti a radosti; očisťuje (natieranie pred kúpeľom a po ňom) a robí pružným (natieranie atlétov a zápasníkov); je znakom uzdravenia, lebo hojí pomliaždeniny a rany; spôsobuje, že človek vyžaruje krásu, zdravie a silu.
1294 Všetky tieto významy pomazania olejom (1152) sa nachádzajú aj vo sviatostnom živote. Pomazanie pred krstom olejom katechumenov znamená očistenie a posilnenie; pomazanie chorých vyjadruje uzdravenie a posilu. Pomazanie svätou krizmou po krste, pri birmovaní a pri vysviacke je znakom posvätenia. Kresťania, čiže tí, čo sú pomazaní, birmovaním dostávajú vo väčšej miere účasť na poslaní Ježiša Krista a na plnosti Ducha Svätého, ktorým je Kristus naplnený, aby celý ich život vydával „Kristovu ľúbeznú vôňu“ (2Kor 2,15) .
1295 Týmto pomazaním birmovanec dostáva „znak“, (698) pečať Ducha Svätého. Pečať je symbolom osoby, znakom jej autority, jej vlastníckeho práva na nejaký predmet (tak napr. vojakov označovali pečaťou ich veliteľa a otrokov pečaťou ich pána). Pečať potvrdzuje právny akt alebo dokument a prípadne ho robí tajným.
1296 Sám Kristus vyhlasuje, že ho Otec označil svojou pečaťou. Aj kresťan je označený pečaťou: (1121) „Boh nás i vás posilňuje pre Krista, on nás pomazal, on nás označil svojou pečaťou a vložil nám do sŕdc závdavok Ducha“ (2Kor 1,21-22) . Táto pečať Ducha Svätého znamená, že kresťan úplne patrí Kristovi, že je navždy v jeho službe, ale aj to, že má prisľúbenie Božej ochrany vo veľkej eschatologickej skúške.
1297 Dôležitým úkonom, ktorý predchádza slávenie birmovania, ale istým spôsobom je jeho súčasťou, je posvätenie svätej krizmy. (1183) Svätí ju biskup na Zelený štvrtok v omši svätenia olejov pre celú svoju diecézu. (1241) V niektorých Východných cirkvách je toto svätenie dokonca vyhradené patriarchovi:
Antiochijská liturgia vyjadruje epiklézu posvätenia svätej krizmy (po grécky myron) takto: „[Otče…, zošli svojho Svätého Ducha] na nás a na tento olej, ktorý je tu pred nami, a posväť ho, aby bol pre všetkých, ktorí ním budú pomazaní a poznačení, svätým myronom, kňazským myronom, kráľovským myronom, rúchom svetla, plášťom spásy, ochranou života, duchovným darom, posvätením duše i tela, radosťou srdca, večnou slasťou, nehynúcim šťastím, nezmazateľnou pečaťou, štítom viery a ochrannou prilbou proti všetkým úkladom Protivníka.“
1298 Keď sa birmovanie slávi oddelene od krstu, ako je to v rímskom obrade, liturgia sviatosti sa začína obnovením krstných sľubov a vyznaním viery birmovancov. Z toho jasne vidno, že birmovanie sa dáva do súvisu s krstom. Keď sa krstí dospelý, udeľuje sa mu hneď aj birmovanie a má účasť na Eucharistii.
1299 V rímskom obrade biskup vystrie ruky nad všetkých birmovancov. Tento úkon je už od čias apoštolov znakom daru Ducha. Biskup pritom prosí o vyliatie Ducha takto:
„Všemohúci Bože, Otec nášho Pána Ježiša Krista, ty si znovuzrodil z vody a z Ducha Svätého týchto našich bratov a sestry a oslobodil si ich od hriechu. Otče, zošli na nich Ducha Svätého Obhajcu, (1831) udeľ im ducha múdrosti a rozumu, ducha rady a sily, ducha poznania a nábožnosti a naplň ich duchom bázne voči tebe. Skrze Krista, nášho Pána.“
1300 Nasleduje podstatný obrad sviatosti. V latinskom obrade „sa sviatosť birmovania udeľuje pomazaním krizmou na čele, ktoré sa koná vkladaním ruky a slovami: ,Prijmi znak Daru Ducha Svätého: (699) – ,Accipe signaculum doni Spiritus Sancti.‘“ Vo Východných cirkvách byzantského obradu sa pomazanie myronom (krizmou) koná po modlitbe epiklézy na významnejších častiach tela: na čele, na očiach, na nose, na ušiach, na perách, na prsiach, na chrbte, na rukách a na nohách. Každé pomazanie sa sprevádza formulou: „Pečať daru Svätého Ducha,“ „Sfragis doreas Pneumatos Hagiou“ (po grécky), „Signaculum doni Spiritus Sancti“ (po latinsky).
1301 Bozk pokoja, ktorým sa končí obrad sviatosti, je znakom a prejavom ekleziálneho spoločenstva s biskupom a so všetkými veriacimi.
1302 Zo slávenia sviatosti birmovania je zrejmé, že jej účinok spočíva v osobitnom vyliatí Ducha Svätého, (731) aké kedysi apoštoli dostali v deň Turíc.
1303 Preto birmovanie (1262-1274) prináša vzrast a prehĺbenie krstnej milosti:
— prehlbuje naše zakorenenie v Božom synovstve, v ktorom voláme: „Abba, Otče!“ (Rim 8,15) ;
— pevnejšie nás zjednocuje s Kristom;
— zveľaďuje v nás dary Ducha Svätého;
— zdokonaľuje naše spojenie s Cirkvou;
— dáva nám osobitnú silu Ducha Svätého, aby sme ako praví Kristovi svedkovia slovom i skutkom šírili a bránili vieru, aby sme odvážne vyznávali Kristovo meno (2044) a nikdy sa nehanbili za kríž:
„Pripomeň si teda, že si dostal duchovný znak, ducha múdrosti a rozumu, ducha rady a sily, ducha poznania a nábožnosti a ducha svätej bázne, a chráň si, čo si dostal. Boh Otec ťa označil, Kristus Pán ťa posilnil a vložil ti do srdca Ducha ako závdavok.“
1304 Birmovanie, takisto ako krst, ktorého je dovŕšením, (1121) sa udeľuje iba raz. Birmovanie totiž vtláča do duše nezmazateľný duchovný znak, „charakter“, ktorý znamená, že Ježiš Kristus označil kresťana pečaťou svojho Ducha a obdaril ho mocou z výsosti, aby bol jeho svedkom.
1305 „Charakter“ zdokonaľuje spoločné kňazstvo veriacich (1268) prijaté v krste a „birmovaný dostáva silu verejne vyznávať slovami vieru v Krista akoby z úradného poslania [quasi ex officio]“.
1306 Sviatosť birmovania môže a má prijať každý pokrstený, ktorý ešte nebol birmovaný. Keďže krst, birmovanie a Eucharistia tvoria jednotu, „veriaci sú povinní prijať túto sviatosť vo vhodnom čase“, (1212) lebo sviatosť krstu je síce bez birmovania a Eucharistie platná a účinná, ale uvádzanie do kresťanského života ostáva neúplné.
1307 Latinský zvyk už od stáročí určuje ako orientačný bod na prijatie birmovania „vek usudzovania“. Ale v nebezpečenstve smrti sa má deťom udeliť birmovanie, aj keď ešte nedosiahli vek usudzovania.
1308 Ak sa niekedy hovorí o birmovaní ako o „sviatosti kresťanskej zrelosti“, nemal by sa pri tom zamieňať vek dospelosti vo viere s dospelým vekom prirodzeného vývinu. Ani by sa nemalo zabúdať že krstná milosť je milosť darovaného a nezaslúženého vyvolenia, (1250) ktorá nepotrebuje „ratifikáciu“ (schválenie), aby sa stala účinnou. Pripomína to svätý Tomáš:
„Telesný vek nepodmieňuje dušu. Preto človek môže aj v detskom veku dosiahnuť dokonalosť duchovného veku, o ktorej hovorí Múdrosť: ,Nie dlhé roky robia starobu hodnou cti, ani sa ona nemeria počtom rokov‘ [4, 8]. Preto mnohí v detskom veku vďaka sile Ducha Svätého, ktorú prijali, udatne bojovali až po preliatie krvi za Krista.“
1309 Príprava na birmovanie má viesť kresťana k intímnejšiemu zjednoteniu s Kristom, k živšej dôvernosti s Duchom Svätým, s jeho činnosťou a s jeho darmi a vnuknutiami, aby mohol lepšie vziať na seba apoštolské povinnosti kresťanského života. Preto sa má birmovná katechéza usilovať o prebudenie vedomia príslušnosti ku Kristovej Cirkvi, a to tak k všeobecnej Cirkvi, ako aj k farskému spoločenstvu, ktoré má osobitnú zodpovednosť za prípravu birmovancov.
1310 Na prijatie birmovania je potrebný stav milosti. Birmovanec má pristúpiť k sviatosti pokánia, aby sa očistil vzhľadom na prijatie daru Ducha Svätého. Horlivejšia modlitba ho má pripraviť, (2670) aby poslušne a ochotne prijal silu a milosti Ducha Svätého.
1311 Pre birmovanie, takisto ako pre krst, majú kandidáti hľadať duchovnú pomoc birmovného otca alebo birmovnej matky. (1255) Aby lepšie vynikla jednota oboch sviatostí, mala by to byť tá istá osoba ako pri krste.
1312 Prvotným vysluhovateľom birmovania je biskup.
Vo východných cirkvách kňaz, (1233) ktorý krstí, zvyčajne hneď udeľuje aj birmovanie v rámci toho istého slávenia. Robí to však svätou krizmou, ktorú posvätil patriarcha alebo biskup, čo vyjadruje apoštolskú jednotu Cirkvi, ktorej zväzky sviatosť birmovania posilňuje. V Latinskej cirkvi sa zachováva taká istá disciplína (postup) pri krste dospelých alebo keď sa do plného spoločenstva s Cirkvou prijíma pokrstený z iného kresťanského spoločenstva, ktoré nemá platnú sviatosť birmovania.
1313 V latinskom obrade (1290) je riadnym vysluhovateľom birmovania biskup. Hoci biskup môže v prípade potreby dať kňazom splnomocnenie vysluhovať birmovanie, má ho udeľovať on sám, aby sa nezabudlo, že práve z tohto dôvodu slávenie birmovania bolo časovo oddelené od krstu. Biskupi sú nástupcami apoštolov, dostali plnosť sviatosti posvätného stavu. Keď sviatosť birmovania vysluhujú oni, vhodne sa tým naznačuje, že účinok tejto sviatosti je užšie spojenie tých, čo ju prijímajú, (1285) s Cirkvou, s jej apoštolským pôvodom a s jej poslaním vydávať svedectvo o Kristovi.
1314 Ak je kresťan v nebezpečenstve smrti, môže mu birmovanie udeliť ktorýkoľvek kňaz. (1307) Cirkev totiž chce, aby ani jedno, ani to najmenšie z jej detí neodišlo z tohto sveta bez toho, aby ho Duch Svätý nezdokonalil darom Kristovej plnosti.
1315 „Keď sa apoštoli, ktorí boli v Jeruzaleme, dopočuli, že Samária prijala Božie slovo, vyslali k nim Petra a Jána. Oni ta zašli a modlili sa za nich, aby dostali Ducha Svätého, lebo na nikoho z nich ešte nezostúpil; boli iba pokrstení v mene Pána Ježiša. Potom na nich vložili ruky a dostali Ducha Svätého“ (Sk 8,14-17) .
1316 Birmovanie zdokonaľuje krstnú milosť. Je to sviatosť, ktorá dáva Ducha Svätého, aby nás hlbšie zakorenil v Božom synovstve, pevnejšie včlenil do Krista, posilnil naše spojenie s Cirkvou, väčšmi nás zapojil do jej poslania a pomáhal nám vydávať svedectvo o kresťanskej viere slovom, ktoré sprevádzajú skutky.
1317 Birmovanie, takisto ako krst, vtláča do duše kresťana nezmazateľný duchovný znak alebo charakter. Preto túto sviatosť možno prijať iba raz v živote.
1318 Vo Východných cirkvách sa sviatosť birmovania udeľuje bezprostredne po krste a po nej nasleduje účasť na Eucharistii. Táto tradícia zvýrazňuje jednotu troch sviatostí uvádzania do kresťanského života. V Latinskej cirkvi sa táto sviatosť udeľuje po dosiahnutí veku používania rozumu a jej slávenie sa spravidla vyhradzuje biskupovi, čím sa naznačuje, že birmovanie posilňuje ekleziálny zväzok.
1319 Kandidát birmovania, ktorý dosiahol vek používania rozumu, má vyznať vieru, byť v stave milosti, mať úmysel prijať túto sviatosť a má byť pripravený vziať na seba úlohu Kristovho učeníka a svedka v cirkevnom spoločenstve i v časných záležitostiach.
1320 Podstatným obradom birmovania je pomazanie pokrsteného svätou krizmou na čele (vo Východných cirkvách aj na iných častiach tela) s vkladaním ruky vysluhovateľa a so slovami: „Prijmi znak daru Ducha Svätého“ v rímskom obrade – „Accipe signaculum doni Spiritus Sancti“ (po latinsky) a „Pečať daru Svätého Ducha“ v byzantskom obrade – „Signaculum doni Spiritus Sancti“ (po latinsky) – „Sfragis doreas Pneumatos Hagiu“ (po grécky).
1321 Keď sa birmovanie slávi oddelene od krstu, jeho spojitosť s krstom sa okrem iného vyjadruje obnovením krstných sľubov. Slávenie birmovania počas Eucharistie prispieva k zvýrazneniu jednoty sviatostí uvádzania do kresťanského života.
